Sebastián Jahič – Zapálili sme onen svet

Pred niekoľkými dňami vydavateľstvo Ikar vydalo knihu s nevšedným názvom aj príbehom. Tomuto rozhodnutiu sa vlastne aj čudujem – dávka dekadencie v diele iba sekunduje okultnej zápletke a to nie je práve mainstreamová kombinácia...

Príbeh sa začína cestou mladej Sofie, čerstvej absolventky strednej školy do Bratislavy vlakom. Počas cesty vo vlaku počuje médiami masívne opakovanú správu o rituálnom samo-upálení mladej ženy pred Grasalkovičovým palácom. Po svojom príchode Sofia stretáva na dohovorenej schôdzke Havrana, svoju internetovú známosť. Práve Havran bol tým, kto Sofii ukázal svet okultizmu, undegroundového umenia a filozofie. Zisťuje však, že Havran sa s upálenou dievčinou poznal, no neprejavuje žiadnu ľútosť nad jej smrťou. Počas niekoľkých ďalších dní, ktoré spolu trávia, sa Havran snaží ukázať Sofii transcendentné stavy vedomia pomocou drog. Netrvá dlho, kým sa Sofii prisní o vystupovaní na čiernu horu, ktorá je symbolom zatrateného miesta, či skôr ničotného stavu úplne oddelenej individuality. Je to sen, ktorý mal pred rokmi aj Havran a na jeho základe si zaumienil na čiernu horu vystúpiť. Pri tejto ceste má Sofia zohrať dôležitú úlohu.

O prechádzkach a vnútornom dialógu

Mám taký malý prechádzkový klub. Vlastne som v ňom sám, ale to sa určite raz napraví! :D Majoritnou aktivitou klubu je potĺkanie sa po miestach v okolí domova a to poobede/večer, keď je noc mladá a ak to okolnosti dovolia, aj ráno/doobedu. Ďalšími aktivitami sú hĺbanie nad záhadami „innerversa“, pomenej už fotenie vtipných pozoruhodností či kreslenie pochybných obrazcov do snehu.

Odhadujem, že podľa názoru väčšiny je skrátka príliš divné vonku sa prechádzať osamote. Pokiaľ to niekto s takýmto názorom sám zrealizuje, tak len nepravidelne, kvôli uvoľneniu sa po dusnej atmosfére, hádke, či ako prípravu na ťažkú úlohu. Keďže si však uvedomujem, čo mi prechádzky -hoci osamote- dávajú, neprispôsobujem svoje správanie tomuto predpokladanému konvenčnému názoru. Čo mi teda prechádzky dávajú? Niekoľko vecí, ktoré sa vzájomne zlievajú do celku. Sú to:

1. Pocit bližšieho spojenia so sebou, svojím vnútorným svetom/hlasom/dušou či intuíciou.

2. Vnímanie, preciťovanie a nasávanie... atmosféry daného miesta! Venovanie času svojmu domovu.

3. Rozjímanie, v úspešnejšom prípade korunované príjemnými objavmi nových nápadov. Momenty, v ktorých sa zrodia nové myšlienky bývajú úžasné.