Čo mám proti náboženskému fanatizmu

Čo mám proti náboženskému fanatizmu

"There once was a time when all people believed in God and the church ruled. This time was called the Dark Ages.”
― Richard Lederer

Úvod:

Okrem kritiky náboženského fanatizmu, budem v tomto článku písať o vzorcoch, ktoré mne osobne na správaní fanatikov vadia, keďže sa s niektorými týmito vzorcami stretávam v bežnom živote. Už sme toho počuli viac než dosť o zneužívaní detí kňazmi, či obrovských majetkoch cirkvi. Samozrejme sú to poburujúce záležitosti, na tie sa však v mojom článku nezameriavam, nie je mojím cieľom ich sumarizovať, keďže nesúvisia s fanatizmom. S náboženským fanatizmom, zaslepenosťou súvisia skôr historické udalosti veľkého významu (násilné šírenie kresťanstva, inkvizícia, vraždenie v mene Boha, výprava proti Husitom, Albigenským, atď. ). Na časť z tejto minulosti sa zameriam iba v krátkosti, keďže za chyby minulosti zodpovedajú predchodcovia dnešných cirkevných hodnostárov – mne by sa tiež nepáčilo, ak by ma niekto obviňoval za chyby mojich predchodcov.

Väčšina textu bude pojednávať o fanatizme v kresťanstve. Je to kvôli tomu, že kresťanstvo je u nás dominantné a stretávam sa s kresťanskými veriacimi a žiaľbohu, aj s ich myšlienkami. Musím čitateľov upozorniť, že nie som nestranný, čo sa týka náboženstiev. Som v opozícii proti organizovaným náboženstvám, dokonca sa na fanatizme rád zasmejem. Napriek tomu, že organizované náboženstvá neuznávam, v situácii, keď sa deje nábožensky významná udalosť (sviatok), sa viem tešiť s ľuďmi, ktorí sú veriaci a obľúbil som si ich. V takomto prípade ich istým spôsobom podporujem, aj keď nesúhlasím s ich názormi.

Zoznam vecí, ktorým sa budem venovať v tomto článku: 

1. Tvrdenie, že je iba jedna správna cesta

2. Náboženstvo ako zámienka pre potláčanie slobody slova

3. Očierňovanie mágie, iných náboženstiev a filozofií

4. Praktizovanie tradícií, ktorých významu nerozumejú

5. Démonizovanie sexuality

6. Ostatné vzorce správania

Doplnky – odkazy na zdroje informácií, citácie a zvyšné poznámky.

1. Tvrdenie, že je iba jedna správna cesta

Tvrdenie, že existuje iba jediné správne náboženstvo, alebo cesta, je práve to, čo ma poburuje najviac zo všetkého. Preto to budem komentovať ako prvé – považujem to za vyjadrenie, ktoré má podporovať „monopol na spásu“. Dokonca toto tvrdenie používajú aj ľudia, ktorí vraj neuznávajú cirkev. Môj názor je taký, že nemáme žiadnu poriadnu istotu, ani len v tom, že vôbec existujeme. Tak ako si niekto môže dovoliť tvrdiť, že jeho názory sú jediné správne a všetky ostatné sú chybné, či dokonca škodlivé? Možno sú práve naopak, všetky cesty správne. Viackrát som počul celkom zaujímavú metaforu, ktorá hovorí, že až keď prejdeme po vybranej ceste, ocitneme sa na vrchole kopca, z ktorého uvidíme iné cesty, ktoré k nemu vedú. Zároveň to vyjadruje tú možnosť, že každému človeku vyhovuje iná cesta. Ak by sme sa fanatikov spýtali, prečo je jediné správne ich náboženstvo, asi by odpovedali: „Preto lebo!!!“. Predpokladám, že by tým mysleli toto: „Pretože je pre nás lepšie niečo zúrivo brániť, ako sa zamýšľať prečo“ alebo ešte lepšie: „Lebo naše despotické charaktery sa v niečom musia tvrdohlavo prejavovať!“ V týchto prípadoch nejde o skutočnú vieru, ale o psychickú potrebu týchto jedincov prejavovať zo seba prísnosť a puritanizmus - „Tak horlivo potláčajú vášne, až sa im to stáva vášňou.“ Je prirodzenou ľudskou potrebou niekde hľadať istoty, ale mali by sme si uvedomiť, že čokoľvek, čoho sa pridržiavame, môže zlyhať a tak by sme mali pevne stáť na svojich nohách, pokiaľ možno, nezávisle od viery, iných ľudí, alebo čohokoľvek iného. Podľa mňa je ideálne, aby sila človeka vychádzala odniekiaľ z vnútra, akoby z ničoho. Takto si nebudeme stavať žiadne barličky v okolitom svete, ktoré by sa nám mohli zlomiť, ani nehovoriac o tom, že by sa na ne mohol niekto zamerať. Vždy je vhodné nechať si v myslení rezervu pre prípad, že by sme sa mýlili.

Každý, kto sa venuje ľubovoľnej oblasti, sa po čase stretne s iným, niekedy opačným pohľadom na vec, ktorý môže byť založený na silných argumentoch.* Preto nie je ľahké odlíšiť, či je niečo pravdivejšie alebo správnejšie, ako iné teórie a modely. A preto vo mne nevzbudzujú dôveru ľudia, ktorí vystupujú suverénne, akoby nahrabali všetku múdrosť sveta. Kto má absolútnu istotu o svojom učení? Len fanatici. Niekedy platí, že hlupáci sú si najistejší tým čo robia, pretože nedostatok múdrosti si kompenzujú sebavedomím. Zároveň, čím hlbšie býva poznanie objektu/systému, tým menej horlivá môže byť kritika – týka sa to nás všetkých. Preto nie je múdre podceňovať svojich (filozofických) oponentov.

(*Ešte by som dodal: Nikto z nás nemá rád otrasy vo svojom presvedčení. Niekedy sme pohodlní na to, aby sme svoj postoj zmenili.)

Jednou z charakteristík fanatikov je, že nie sú schopní prijímať cudzie názory. Žiaľ s tým mám aj osobnú skúsenosť. Všetko líšiace sa od ich ideálov je zahrnuté slovami chorobnej neznášanlivosti. Tým sa sami stavajú proti ideálom lásky, porozumenia a pokoja, ktoré by údajne mali byť najčistejším základom kresťanstva.

Ďalej sa zastávam tej myšlienky, že nikto z nás sa absolútne nepotrebuje zaujímať o hociktorého proroka, knihu, dokonca ani Boha, aby sme šli po správnej ceste. Správna cesta je podľa mňa otvorená každému a pridržiavanie sa učenia významných osobností nemožno brať ako podmienku. Správna cesta nie je určená tým, čomu sa venujeme, ako tým, koľko lásky cítime. Ak mi budete tvrdiť, že Budha alebo Kristus povedal to alebo ono, ja vám na to s úsmevom odpoviem: „No a?“. Bezvýhradné sledovanie nejakého učiteľa je tiež iba barličkou. Predstavme si, že by váš učiteľ došiel do takého bodu uvedomenia, kde by musel poprieť alebo prestavať všetko vo svojom učení. Nechápali by ste to, bolestivo by ste narazili. Preto nie je dobré spoliehať sa na iných a nechať rozhodovať za seba. Puritánske pridržiavanie sa nejakej osoby a jej zásad sa mi vidí doslovne ako napodobovanie jeho cesty, nie kráčanie po svojej. To by v duchovnej oblasti mohla byť tá najhoršia voľba zo všetkých.

(Pozn.: Na takomto mieste by som hádam mal použiť výkričník, ale keďže ho často vidím používať moralizátorov a krikľúňov, hnusí sa mi to.)

Myšlienky podobné nasledovnej musím považovať za odporné: „Prorok Izaiáš hovorí, že hrešíme už len tým, že kráčame svojou vlastnou cestou. Bez Pána blúdime ako ovce a naša nevera strháva i ľudí okolo nás.“ Myslím si opak, a to, že si svoju cestu musí riadiť každý sám, inak sa sotva vyhne manipulácii. Môžeme urobiť vôbec niečo viac pre svoju filozofiu ako to, byť živým príkladom toho, že funguje?

  

2. Náboženstvo ako zámienka pre potláčanie slobody slova

Moje názory sú len názormi jednotlivca, ktoré môžu byť kritizované, zosmiešnené. A presne tak by to aj malo byť, pretože to podporuje slobodu slova ostatných ľudí. Ak sa dostanem do konfrontácie, môžem nahliadnuť na svet z nového uhla pohľadu, lepšie pochopiť iných, alebo dokonca vylepšiť svoje stanovisko. Ak som bol skritizovaný, zosmiešnený, tak mám šancu sa zamyslieť, kde som urobil chybu. Tak ako považujem za slobodu možnosť kritizovať, považujem za rovnakú slobodu možnosť byť kritizovaný. Náboženskí fanatici sa však chcú vyhnúť tomu, aby boli ich názory kritizované či zosmiešnené. Neuvedomujú si, že čím viac puritánsky sa budú sami správať, tým budú humornejšie pôsobiť pre okolitý svet. Skôr si výsmech okolitého sveta vyložia znova nevhodným spôsobom (ako „skúšku“, či „pascu“) a tak posilnia svoju zaslepenosť. Neuvedomujú si, že kritika by mohla pomôcť nájsť novú pravdu. (Hocičo, čo je nasilu chránené pred zmenami, bude strácať na funkčnosti a začne byť zbytočné. Preto si myslím, že aj náboženstvo sa musí prispôsobovať – ako, to už neviem. No skúste v dnešnom svete napríklad poskytnúť nocľah pocestnému a pravdepodobne to bude posledné, čo urobíte.) Mnohí veriaci by si zrejme priali, aby bolo zosmiešňovanie ich náboženstva trestným činom. Budúcnosť slobody prejavu je neistá – a to kvôli takzvanej „tolerancii“. Čo je to za toleranciu, ktorá vyhovie jednej strane tým, že poruší základné práva druhej strany? Čo je to za veriacich, ktorý chcú, aby bolo chránené ich presvedčenie, no samy napádajú presvedčenia iných a označujú ich za nepravdivé, satanistické a zhubné?

Moje názory sú len názormi jednotlivca – a presne tak ich aj sám chápem a nechcem, nepotrebujem ich skrývať za žiadnu pseudo-posvätnosť. No náboženskí fanatici si svoje názory stotožňujú s tým, čo je podľa nich (objektívne) sväté a nedotknuteľné. Z toho dôvodu sú schopní všeličoho, ak zaznamenajú, že niekto ich presvedčenie kritizuje, čo považujú za rúhanie sa. Kedy sa konečne zmieria s tým, že to, čo je posvätné pre nich, nie je a NEMUSÍ byť posvätným pre iných? Ak sa im nepáči kritika a výsmech ich názorov, nech potom nevyhľadávajú média, kde sa to deje. Iba silné osobnosti dokážu šíriť slobodu aj k tým ľuďom, ktorým rozumejú menej a učiť iných bez vypočítavosti. Snahy zabrániť slobode druhých bez snahy o ich pochopenie je prejavom slabosti - to, čo robia fanatici. Slabosť a strach pred odlišnosťou ich vedie k nanucovaniu svojej morálky iným, „premietaniu seba do druhých“, k tvoreniu veľkých a šťastných „rodín“.

Príkladom v našich končinách je skupina Pentagramček, ktorá hrala jednoduché „detské satanistické“ piesne, šlo samozrejme o recesiu toho najväčšieho kalibru. Kapela svoju činnosť ukončila po nejasných okolnostiach – podľa indícií sa v tomto angažovali cirkevní hodnostári. Evidentne ani v 21.storočí nedokážu -alebo nechcú- pochopiť netradičný humor a vidia v ňom „nebezpečenstvo pre dušu“. Podobne jednotlivci aj média útočia na facebookovskú stránku Bohoslovecká univerzita Šerca Ježišovho v Hostoviciach.

3. Očierňovanie mágie, iných náboženstiev a filozofií

Od ľudí, ktorí sami seba považujú za štandardných veriacich, často počujeme perličky typu: „Okultizmus je vstupnou bránou diabla.“ alebo „Cvičenie jógy je satanistické!“. Problematika tohto očierňovania je rozsiahla a dalo by sa o nej dlho hovoriť. Pokúsim sa zhrnúť to dôležité z môjho pohľadu.

V prvom rade musím uviesť názor, ktorý môže vyznievať nečakane. Každá náboženská činnosť, ceremónia je „prácou s neviditeľným“, čo svojím spôsobom znamená, že prax náboženstva sa prelína s ezoterikou. Samozrejme sa náboženské rituály líšia od iných rituálov, prinajmenšom cieľom a symbolikou. Nemôžeme ignorovať, že pohanské náboženstvá sú užšie spojené s mágiou, napríklad v hnutí Wicca, či Asatrú. Ako podobnú formu aplikácie beriem aj židovskú Kabalu. Praktizujúci veriaci sa dajú dobre prirovnať k používateľom neviditeľného, no ezoterici sú viac experimentátormi. Ľudia patriaci k náboženstvám vysoko uznávajú rozprávania o zázrakoch, božích zásahoch a tak ďalej. Ak sa ku nim dostane správa, že sa nejakému šamanovi či liečiteľovi podarilo niekomu pomôcť*, tvrdia, že je to nebezpečné, pretože jeho moc pochádza od diabla. Skutočne tragikomická paranoja – podľa nich diabol lieči vaše telo, aby sa dostal k vašej duši. Pri takomto postoji môžeme 359 stupňov okolo seba „vnímať“ len pasce, zatratenie a zlo. Za čo bude stáť taký ustráchaný život? Za činnosť, na ktorej účasť človeka nevedome pomáha „diablovi“ môžeme označiť hocičo – aj hranie tenisu, či lyžovanie.

 (* Ako vieme – „úspech sa neodpúšťa“. Najviac nenávidíme hádam tých, ktorí majú to, čo my nie.)

Ak niekto dokáže veci, ktoré nedokážem ja, je to väčšinou spôsobené hlbším poznaním, ktoré tento človek dosiahol a nie tým, že sa chytil do „diablovej pasce“. Z nás dvoch som potom v skutočnosti ja potencionálne väčším zlom, práve pre svoje menšie poznanie. Nemyslím si, že by väčšie poznanie bolo dôvodom ku konaniu zla. Väčšina ľudí si myslí pravý opak, a to že zlo pochádza z nevedomosti.

Diabol je skutočne vynikajúcim esom v rukáve pre akúkoľvek argumentáciu. No neverím, že tento „argument“ používa nejaký seriózny mysliteľ. Rozlišovanie toho, čo je „od Boha“ a „od diabla“ považujem za cestu iba ku paranoji, veriaci ho totiž používajú nonstop. Ak toto rozlišujete, ako môžete vedieť, že zázraky pripisované prorokom tiež neboli podvodmi „zlých síl“, aby vás oklamali?

To, koho nasledujeme, si vyberáme podľa jeho slov, posolstva. No nikdy nemáme istotu, že naši učitelia majú dobré úmysly. Mojím prístupom je snažiť sa nezavrhovať poznanie iných ľudí, smerov, pridávať poznanie iných ku svojmu. To automaticky predpokladá schopnosť učiť sa od viacerých zdrojov, nikdy nie len z jedného zdroja. Vyznávači náboženstiev sa väčšinou držia iba jediného náboženstva – o čo horšie, ak im bolo vybrané rodičmi, alebo spoločenským tlakom a následnou snahou nebyť čiernou ovcou. Na ďalekom východe je situácia v tomto lepšia, rôzne smery tam existujú spoločne bez toho, aby vyvíjali nátlak na nasledovníkov. Myslím, že nie je učenia bez chyby a bez poškvrny, preto považujem za nutné osobitne si vyberať myšlienky, ktorým veríme.

Očierňovanie, o ktorom hovorím, veľmi často prebieha bez argumentov (okrem diabla ako „argumentu“), alebo pomocou vymyslených argumentov. Ak už fanatici očierňujú iné smery, nemali by sa potom diviť, že na nich ľudia reagujú nenávistne. Nenávistnú reakciu si vysvetlia tak, že iní ľudia sú „objektívne“ zlí, pričom to boli oni sami, kto ich vyprovokoval.

Uvediem príklad na argument, ktorý vznikol nepochopením ezoteriky kvôli omylu, alebo dokonca vznikol kvôli vykonštruovaniu klamstva. Ktosi písal o cvičení s energiou tela, pri ktorom nie je vhodné mať prekrížené ruky či nohy. Kresťania si to vyložili tak, že by toto prekríženie končatín vytvorilo znak kríža, ktorý by zabránil „pekelným silám“ prísť. Pri prirodzenom prekrížení by sa skôr utvoril znak „X“. Ja túto zásadu chápem úplne inak – myslím, že prúdeniu energie by to jednoducho bránilo. Ako vieme vďaka reči tela, prekríženie končatín je obranná póza, ktorá nás uzatvára, blokuje.

Zvláštne na mňa pôsobia aj odfotené plagáty z Poľska, ktoré zobrazujú „nebezpečné okultné  symboly“. Význam týchto symbolov je väčšinou vyložený chybne (aká „náhoda“), pričom sa treba pozastaviť aj nad tým, že samozrejme existujú symboly s oveľa „nebezpečnejším“ významom, ktoré autori plagátu už nepoznajú.

Jedného dňa, prechádzajúc po ulici, okolo chlapíka pri stánku s megafónom v ruke, som sa od neho dopočul niečo v tomto zmysle: ,,Hinduistická mantra privoláva pekelné sily.“ Hlásať toto je rovnaká drzosť, ako keby hocikto iný hlásal, že diabla privoláva kresťanská modlitba. Na tomto zážitku sa mi veľmi páčil jeden detail – nikto z okoloidúcich tohto “hlásateľa“ nepočúval.

Očierňovanie iných smerov klamstvami považujem za úbohé, pretože ak je váš svetonázor pravdivý, mal by prilákať ľudí sám o sebe, bez lživej propagandy. Opäť sa tým vraciam k tvrdeniu z bodu 1, že je správna jediná cesta. Kto to tvrdí, podceňuje všetky odlišné svetové kultúry a inteligenciu ich ľudí. Tvrdí, že jedine ľudia jeho náboženskej tradície vedia rozpoznať dobro a zlo. Preto túto nafúkanosť, krátkozrakosť a podceňovanie považujem doslova za chorobu.

Vysvetlenia veriacich ohľadom mágie sú naivné, vznikajú bez porozumenia tomuto predmetu. Tiež nerozumiem tomu, prečo si ľudia práve od veriacich pýtajú odpovede na tému, ktorú študovali maximálne povrchne. Ak by som sa ja chcel dozvedieť niečo o Eskimákoch, tiež nepôjdem za Indom, ak tento Ind neštudoval Eskimákov dlhé roky. Priznávam, že moje „štúdium“ náboženstva je povrchové, avšak na konci článku aspoň vysvetlím, prečo tomu tak je.

Pozrime sa na to, čo je to modlitba. Nie je to náhodou snaha o zmenu reality, hoci cez prosbu k Bohu? Mnohí tvrdia, že tieto modlitby pomáhajú, mnohí že absolútne nefungujú. Súhlasím s oboma názormi, pretože je pre mňa veľký rozdiel, či je modlitba vypustená s vierou a optimizmom, alebo bez viery a v zúfalosti. Považujem za pravdivé tvrdenie, že samotná viera je nástroj na dosahovanie cieľov. Ak sa následne splní cieľ veriacemu, tento to automaticky pripíše Bohu. Mág sa zamýšľa nad rôznymi konceptmi (nevedomím, informačnými poľami, bytosťami, atď.). Dôležitou otázkou je, aký je v týchto konceptoch rozdiel? Je Boh niečo iné, ako vedomie ktorého sme sami súčasťou? Verím, že sa veriacim môžu plniť ich želania, ale ak sa chceme pohnúť dopredu, mali by si oni uvedomiť, že sa ciele plnia aj osobám, ktoré „vedia, ako si priať“ a vôbec si to nespájajú s Bohom, patrónmi či inými tradičnými osobami. Veriaci tvrdia, že svoje životy „zverujú do rúk Boha“, no aký to má efekt na ich zmýšľanie? Sami tak vyjadrujú vieru, že sa im bude dariť, že prekonajú problémy a budú mať všetko potrebné. Práve preto sa uvoľnia, nemajú stres, a tak je jasné, že aj oni sami prispievajú k svojmu úspechu.

Možno povedať, že veriaci praktizujú mágiu, keď si pýtajú „znamenia od Boha“ napríklad v snoch, alebo keď do Múru nárekov vkladajú lístočky s prosbami k Bohu. V druhom prípade táto aktivita pripomína techniku zvanú Defixiones, používanú v starovekom Grécku a Ríme, ktorá pozostávala z vyrytia želania do pliešku, ktorý má byť následne odložený či zahodený na miesto, ktoré nejako korešponduje s povahou želania. Práca so snami, ktorú som spomenul, je zas dôležitou praktikou pre mnohé šamanské tradície. Pri podobných aktivitách – získavania informácií majú práve šamani a mágovia výhodu oproti veriacim, pretože sú zvyknutí preverovať identitu zdrojov, s ktorými komunikujú. Arabskí lekári zas veria, že ak vodou spláchnu verše Koránu napísané kriedou na tabuľu, kvalita Koránu prejde do vody, ktorá získa liečivé schopnosti. Evidentne je to „magické myslenie“ vo vnútri náboženstva. (Za túto informáciu vďačím Catalessi.)

Nezabudnime ani na moslimských tancujúcich dervišov, ktorí praktiku točivého tanca považujú za spôsob „kontaktu s Najvyšším“. Točenie sa okolo svojej osi sa aj v dnešnej dobe používa v ezoterike na stenčenie bariéry medzi vedomím a inou časťou mysle. Nasleduje po ňom divinácia (veštenie) alebo naopak, niečo, čo má poslať prianie nevedomiu.

Tiež musím spomenúť zážitky ľudí, ktorí vo svojich snoch dostávajú výzvu byť šamanmi a túto výzvu nepočúvajú. Takých je mnoho aj v dnešnej mestskej kultúre. Nemajú plnohodnotné životy, trápia sa – nie kvôli tomu, že by nasledovali „nepravdivé učenie“ ale naopak - preto, že nenasledujú úlohu, ktorá im akosi „bola určená“. Až keď začnú vykonávať svoje ozajstné poslanie, je im lepšie.

Ešte niečo k „zlým silám“: Je pravdepodobné, že „zlé sily“ budú pri plnení vašich prianí robiť také chyby, aké urobíte vy pri formulácii prianí? Toto je indícia, ktorá hovorí, že zdrojom mágie je človek sám. Sú „hriechom“ aj schopnosti, ktoré majú niektorí ľudia vrodené, alebo intuitívne schopnosti zvierat? V neposlednom rade je dobré sa zamyslieť, či očierňovanie mágie nie je historickým pozostatkom snahy náboženskej elity zamedziť ľuďom prístup k väčšej moci a poznaniu, aby ostali poslušnými, chudobnými a ovládateľnými.

Kresťania tvrdia, že Biblia je „slovom Božím“, moslimovia veria, že Korán bol nadiktovaný Mohamedovi prostredníctvom archanjela Gabriela. Vieme si však predstaviť, ako by sa stavali ku knihám, ktoré napísali média takzvaným „automatickým písmom“- znamená to, že im mali byť obsahy kníh diktované nehmotnými bytosťami. Medzi takého knihy patria Hovory s Bohem (N.D. Walsch), Crowleyho Liber AL vel Legis, Sethovy promluvy (Jane Roberts), ako aj knihy manželov Hicksovcov. Dve ďalšie knihy hovoria o spojení s „osvieteným Ja“, teda vyššom vedomí jednotlivca ako o svojom zdroji. Sú to Odpovědi z ticha a Otváranie dverí do vnútra.

Prejdime k ďalšiemu obvineniu: „Ezoterika sa snaží odvrátiť ľudí od Boha, aby znemožnila jeho spásu.“ Opäť je to klamstvo, keďže mnohé zdroje z ezoteriky sa zaoberajú aj Bohom, no chápu ho inak ako kresťania. Chápu ho prítomného vo všetkom, ako svoju vnútornú pravdu, na ktorú sú napojení a nie od nej oddelení. Je teda omyl myslieť si, že vždy máme iné ciele. Iba k nim používame odlišné metódy. Nevidí to iba krátkozraký jedinec. Otvorme konečne oči – musia byť iné názory a metódy zdrojom sporov, aj keď ciele sú spoločné?

Raz som sa dopočul, že „kto neverí, že peklo existuje, nemôže skutočne veriť v Boha.“ Pre mňa je to korunovaná sračka, veľmi zvrátené tvrdenie. Myslím si opak – ak človek cíti strach, nemôže cítiť lásku. Strach beriem priamo ako prekážku na ceste. Ďalšou čerešničkou je tvrdenie ženy z videa Jesus Camp, zrejme vedúcej tábora: „And let me say this about Harry Potter. Warlocks are enemies of God! And I don‘t care what kind of hero they are, they‘re an enemy of God, and had it been in the Old Testament, Harry Potter would have been put to death!“ (podľa wikiquote.org). Zaujímavé, takže sme sa dostali k porovnaniu skutočnej mágie s tou knižnou, fantazijnou a filmovou. Tým sa rečníčka sama zdiskreditovala, pretože ukázala, že nemá najmenšiu šajnu o téme, o ktorej hovorí. Takých je mimochodom veľmi veľa. Taktiež považuje iných za „nepriateľov Boha“, iba preto, že robia niečo, s čím nesúhlasí ona sama a dokonca hovorí o smrti za trest.

           

Ďalšia námietka: „Mágia je nebezpečná.“ Čo ale nie je nebezpečné? Aj prechádzanie cez cestu, či plávanie v mori nesie mieru nebezpečenstva. Nehody sa dejú všade. Každoročne zomrie množstvo ľudí na účinky elektrického prúdu. Napriek tomu som nikdy nepočul, aby sa niekto snažil zakázať celému zvyšku planéty, aby elektrickú energiu používal. Je podľa vás bezpečnejšie ako praktizovanie mágie každodenné programovanie svojho podvedomia na vinu a nehodnosť, obľúbené pocity vyznávačov náboženstva? Je jasné, že ak je niekto hlupák, tak si vylúpne oko hoci aj lyžicou. Ohovoriť celý smer kvôli tomu, ak v ňom zlyhá osoba alebo technika, nie je príliš korektné, ani objektívne.

V minulosti, keď mala cirkev rozhodujúce postavenie, sa snažila obmedzovať vedu*. A predsa sa točí, nezastavila ju. Kvôli „náboženskému“ presvedčeniu ľudia zanedbávali svoje telá. Starať sa o telo považovali za opak duchovna. Tak žili v špine, bez hygieny, čo spôsobovalo hladomory. Rovnako, ako to bolo so starostlivosťou o telo, či postupovanie vo vede, je to podľa mňa aj so skúmaním ľudskej mysle a časom sa ukáže, že dosiaľ neobjasnené fenomény môžu byť prínosné, nie škodlivé za každých okolností. Prečo teda robiť podobnú chybu znova? V minulosti oficiálne neexistovala ani hypnóza či psychológia, no v dnešnej dobe s nimi nie je problém, že by neboli ako-tak uznávané. Ezoterika je veda budúcnosti a nie je v nej o nič viac diabla, ako v počítačoch, mobiloch, či inej technológii, ktorú ľudstvo vyvinulo.

(*V súčasnosti som počul len o protestoch proti výskumu kmeňových buniek.)

Pointu tejto kapitoly som už vysvetlil, uvediem ešte niekoľko príkladov z cirkevného prostredia. Ako vieme, aj medzi vetvami kresťanstva existujú rozpory. Citujem svoj článok o prínose kníh Raymonda Moodyho: „Moody bol nepriamo obvinený zo spolupráce s diablom, zrejme kvôli šíreniu informácií o ZPS. Táto nepríjemnosť sa mu však uľahčila, keď zistil, že dokonca aj prísne konzervatívny metodistický kňaz bol takto obviňovaný a to ortodoxnou sektou.“ Niekedy sa stretávame s tvrdením, že je „hriechom“ ísť do kostola inej cirkvi. Podarilo sa mi nájsť len jednu zmienku, ktorá s tým do istej miery súvisí: „Tak ako v manželstve niektoré veci prirodzene patria iba medzi manželov a nemajú sa prežívať s nikým iným, tak aj sv. Prijímanie sa má prežívať iba vo svojej Cirkvi spoločne so svojimi duchovnými bratmi a sestrami. Prijímanie v Pravoslávnej cirkvi Ťa duchovne silnejšie spája s ňou, aby ťa mohla bezpečne viesť k spáse. Prijímanie u iných Ťa odvádza inde, na inú duchovnú cestu, ktorá nie je úplne bezpečná, pravdivá a čistá. Spokojne sa vráť k prijímaniu vo svojej svätej Cirkvi a buď jej verná.“ ( Zdroj: http://bpm.orthodox.sk/bpm3/index1.php?go=otazky/pravoslavie/prijimanie_ukatolikov/prijimanie_ukatolikov )
O svätom Stanislavovi sa hovorí, že oživil človeka 3 roky po jeho úmrtí, aby mu tento dosvedčil, že mu Stanislav zaplatil za statok, ktorý kupoval. Nebolo vtedy zvykom písať zmluvy o predaji, stačili svedkovia. Poľský kráľ Boleslav nenávidel Stanislava, kvôli tomu, že mu otvorene vyčítal jeho chyby a tak proti nemu poštval synov bývalého majiteľa statku, aby požadovali statok späť. Biskup Stanislav bol v Solechu predvolaný pred kráľa, kde mu sľúbil, že do troch dní privedie Petra, od ktorého statok kúpil. Tri dni ostal Stanislav v modlitbách a pôste, na tretí deň prikázal vybrať Petrovo telo z hrobu. Telu rozkázal, aby podal svedectvo pred súdom. Bezmäsé telo vstalo, zahalili ho do plášťa a Stanislav ho odviedol ku kráľovi. Tam Peter povedal, že prijal cenu za statok a vyčítal svojím synom, že obvinili svätého biskupa. Stanislav sa potom spýtal Petra, či si praje ostať nažive kvôli pokániu, no ten odvetil, že sa nechce vystavovať nebezpečenstva hriechu. (Čerpal som z knihy Dom Calmet - Pojednání o upírech.) Na tomto príbehu vidíme (údajný) zázrak, proti ktorému sa zrejme nezdvíha mnoho protestných hlasov veriacich. Jednoducho to vnímajú ako zázrak, pričom si neuvedomujú, že medzi tým, čo bude nazvané ako zázrak a ako diablove intrigy, stojí často len slovo cirkevných hodnostárov. A slov „autorít“ je viac než dosť - slovo puritánov odsúdilo Janu z Arku k upáleniu v roku 1431, zatiaľ čo slovo katolíkov ju vyhlásilo za svätú v roku 1920.
Svätému Františkovi z Paoly sa pripisujú zázraky bilokácie (nachádzať sa na dvoch miestach súčasne), zneviditeľnenia sa, nepálilo ho žeravé uhlie a inak zázračne pomáhal chudobných a chorým ľuďom. Životopisci udávajú aj oživenie chlapca z jeho príbuzenstva. Dar bilokácie mal aj Páter Pio, okrem toho bol exorcistom, mal stigmy, takmer nepotreboval jesť, hovoril jazykmi, ktoré sa neučil a pohľadom určoval diagnózu chorých. Predpovedal, zvolenie dvoch pápežov (Pavla VI. a Jána Pavla II), aj svoju smrť, po ktorej mu zmizli stigmy. Svätému Makariusovi Egyptskému vraj odpovedali mŕtvi na jeho hlas, ak to bolo potrebné. Opäť sú tieto zázraky uznávané a nie zavrhované. Tieto zvláštne schopnosti – prorokovanie, uzdravovanie a hovorenie v cudzích jazykoch sú označované pojmom charizma a sú chápané ako dary od Boha. Je iróniou, že hovorenie v cudzích jazykoch býva vraj prejavom posadnutia.
Pokiaľ sú aspoň niektoré z týchto schopností pravdivé, priznávam že ich pôvod je pre mňa nejasný. Veriaci by tieto osobnosti považovali za sprostredkovateľov Božej sily, no o tom silne pochybujem, pretože náboženstvá sa podľa mňa nezakladajú na historickej pravde (o tom viac nabudúce). Vysvetľujem si to len tak, že samotné osobnosti, ktoré ich získali, ich majú vďaka svojmu vlastnému nadaniu, talentu k tomu „dobre kráčať po ceste“ - nie preto, že by bola samotná cesta náboženstva lepšia, ako iná cesta.

4. Praktizovanie tradícií, ktorých významu nerozumejú

Nadväzujem na predošlú kapitolu, v ktorej som písal o blízkosti náboženstiev a ezoteriky. Popíšem niekoľko príkladov o samotnej praxi oboch smerov. Ak niekto zmýšľajúci aspoň sčasti ezotericky vykonáva pôst, utiahne sa do samoty, alebo vynecháva spánok, pravdepodobne vie, prečo to robí – chce si navodiť tranz, v ktorom môže hľadať víziu. Ak niečo podobné robí kresťanský mních, vidí v tom zmysel? Mne to pripadá, akoby bol len presvedčený, že svojím utrpením bude milší Bohu, alebo dokonca, že utrpením pomáha iným ľuďom. (Toto presvedčenie má už sotva niečo spoločné s ezoterikou, skôr jej protirečí.) Aj zo svojho detstva si spomínam, na názory katechétok, že život v obmedzovaní sa je „milší Bohu“.

Vedia veriaci, prečo sa majú pred jedlom za toto jedlo poďakovať? Nie. Niekto z okultistov tvrdil, že ďakovanie za jedlo ho očisťuje od nepriaznivých vplyvov, čo je dôležité hlavne pri mäse zo zabitých zvierat. Opäť to môže a nemusí byť pravda, ale aspoň to poskytuje racionálnejší podklad, než vysvetlenie, že je to nutná tradícia. To, čo ja považujem za dôležité je, aby nič nebolo samoúčelné, aby žiadna tradícia nebola praktizovaná bez poznania jej zmyslu.

Citujem knihu Liber Null & Psychonaut (Peter J. Carroll): „Spánková deprivace, půst a vyčerpání jsou staré a v mnišském prostředí velmi oblíbené techniky. Během těchto cvičení je třeba neustále obracet mysl k pozorovanému předmětu. Bolest, mučení a bičování pro své účely využívali čarodějnice, mniši i fakíři. Vystavujete-li své tělo bolesti dostatečně dlouho, nakonec se dostaví extáze a nezbytná jednobodová koncentrace. Pokud je ale váš práh bolesti příliš vysoký, pak si můžete před jeho překročením zbytečně ublížit.“

Pôst má zrejme pri kratšom trvaní očisťovať telo, alebo signalizovať podvedomiu, že sme si svoj cieľ pevne predsavzali – má byť manifestáciou vôle. Pri dlhšom trvaní má zrejme podporovať tranz. Ako však je vysvetlený pôst masám veriacich, od ktorých sa očakáva jeho dodržiavanie? Nespomínam si na žiadne vysvetlenie, ktoré mi malo byť ako dieťaťu patriaceho k cirkvi poskytnuté. Vysvetlenie teda nájde iba niekto, kto sa o neho iniciatívne zaujíma a stále nie je isté, či vysvetlenie, ktoré nájde, bude do hĺbky pravdivé. Radšej budem veriť svojmu subjektívnemu pohľadu na svet, ako desiatke nevysvetlených tradícií.

Nasleduje slovo výhradne o náboženstve: Aký má zmysel napríklad nejesť bravčové mäso? Nejedia ho moslimovia, ani ortodoxní židia. Základom tejto zásady je pre nich asi to, že sa to píše v knihách a tak, pokiaľ sú skutočne veriacimi, musia to dodržiavať. Táto zásada pri tom môže mať plne racionálny základ, ten však už pravdepodobne nie je v náboženských knihách uvedený. Majú veriaci teda rešpektovať to, čo im kážu knihy, a racionálne dôvody majú byť pre nich druhoradé? Neuznávam taký spôsob života, v ktorom kniha alebo iná osoba pre vás volí, čo je „dobré“, čo „zlé“ a tak vás ťahá za nos. Musíme mať svoju zodpovednosť a svoje rozlišovacie schopnosti. Preferujem taký prístup, v ktorom praktizujeme predovšetkým to, čomu rozumieme zvnútra. Na druhej strane musím pripustiť, že môžu existovať skúsenosti, ktoré človek musí najprv prežiť, aby ich pochopil až dodatočne.

Tento citát bude hádam na mieste: „Veľmi ťažké je, keď si ľudia s démonizujúcou predstavou Boha-sudcu za chrbtom uchyľujú k takzvanej negatívnej askéze, ukladajú si rôzne zápory a toto deštruktívne správanie si ešte pozitívne vykladajú ako Bohom chcené sebazapieranie a pokoru. Vo svojej základnej nedôvere voči neúprosnému Bohu-sudcovi, ktorý nepozná “zľutovanie” a chce “hriešnika” nechať pykať, trestajú a umŕtvujú sa často sami a tým mu dopredu splácajú cenu za svoj ďalší život. Domnievajú sa, že keď sa sami potrestajú, môžu sa vyhnúť bolestným ranám a trestom Božím.“ K.Frielingsdorf (- citát čerpaný zo stránky: http://cerven.blog.sme.sk/c/20807/nadpis.html#ixzz2huKxapPK )

Dovolím si ešte niekoľko špekulácií o zmysloch náboženských tradícií:
a) Silná viera môže byť v náboženských tradíciách cenená práve preto, že viera je nástrojom na dosahovanie cieľov.
b) Zákaz vytvárania si modiel (ktorý mimochodom vidím ako úplne nedodržiavaný) môže mať svoj význam v tom, aby veriaci nepripútavali k náboženským predmetom entity, ktoré by boli živené ich energiou. Bolo by to ako vytváranie falošného božstva, usmerňovanie energie uctievania pre egregora. Šlo by o „magickú“ prácu s predmetmi a tá nie je neúčinná ani pre začiatočníkov, ako upozorňuje Jozef Karika. Predmety, s ktorými sa magicky pracovalo, sa niekedy za zvláštnych okolností vrátia k svojim majiteľom. Práve podobnými historkami mohol byť pri svojej tvorbe inšpirovaný J.R.R. Tolkien. Mimochodom, mená niektorých trpaslíkov z diela Hobit by mohli byť menami entít zemského živlu, alebo sú im podobné. Tieto mená pochádzajú z islandských ság. (viď Josef Veselý – Magie, strana 559, mená podľa K. Spiesbergera.)
c) Prečo je v náboženstvách tak cenená sexuálna zdržanlivosť? Dôvodom by mohlo byť, že si partneri počas sexu vymieňajú svoju energiu. Lisa Chase Patterson tvrdí, že sa tým do aury človeka dostáva energetická stopa, pričom pri prílišnom miešaní je aura zanesená, chaotická, zvlášť u osôb, ktoré sa energeticky nečistia. (Za informáciu ďakujem Miške B.)

5. Démonizovanie sexuality

Určite ste si všimli, že všetky hrubé nadávky (nielen) v slovenčine majú svoj sexuálny význam. Pre niektorých ľudí môže byť neslušné aj slovo ako „sexovať“. Nie je hodné uvažovania, prečo za neslušné nepovažujeme slová vyjadrujúce niečo naozaj negatívne, ako „biť sa“ alebo „zabíjať“? Žijeme práve vďaka svojim pudom – nielen rozmnožovaciemu, ale aj tým, ktoré nás nútia jesť, dýchať, vyhýbať sa bolesti, vyhľadávať spoločnosť. Pudy sú súčasťou osobnosti. Napriek tomu má poňatie sexuality ako protikladu duchovnosti dlhú tradíciu. Poukazuje na to napríklad citácia z článku o názoroch sv. Augustína (354 – 430 n.l.): "Manichejský dualismus, jehož stoupencem Augustin určitý čas byl, považoval lidské tělo za špatné, dokonce za dílo ďábla. Z toho pro jeho stoupence vyplývalo, že i tělesné množení je cosi špatného, a tedy je nežádoucí i manželství. Na druhou stranu, protože manichejští vnímali tělesnou a duchovní stránku člověka jako zásadně oddělené, samotná sexuální aktivita, nakolik nevedla k početí, pro ně neměla přílišný význam. Právě konfrontace s jeho bývalými souvěrci, z jejichž dualismu se vymanil, byla jedním z motivů, které Augustina přivedly k důrazu na plození dětí jako základní dobro a účel manželství.“(zo stránky: http://www.teologicketexty.cz/casopis/2008-2/Manzelstvi-a-sexualita-u-sv-Augustina.html) Myslím, že takéto názory na ľudské telo už dnešná cirkev nezastáva, no u mnohých veriacich pretrvávajú zvyšky podobných názorov.
Vďaka filmu Jama a kyvadlo* (tomu horšiemu z roku 1991) mi napadla nasledovná myšlienka: Upaľovanie „čarodejníc“ v dobe inkvizície mohlo byť aktom zapierania sexuality v obludných rozmeroch. Vysvetlím ako: V konkrétnych životoch cirkevných hodnostárov sa mohlo stať, že v sebe pocítili túžbu po žene. Samozrejme to považovali za hriech, no neobviňovali z toho seba, ale ženy ako pokušiteľky. Toto mohlo vďaka mentalite jednotlivcov prerásť do „ducha doby“. Túto myšlienku mi potvrdzujú rôzne zdroje. Odhaduje sa, že v čarodejníckych procesoch bolo zo súdených osôb až 80% žien.

*(Pre zaujímavosť chcem povedať, že pôvodná poviedka Edgara Allana Poe-a sa veľmi líši od tohto filmu. V pôvodnej poviedke vystupuje iba minimum postáv. Poviedka začína odsúdením hlavného hrdinu, ktorý ani nie je pomenovaný. Čitateľ je priamo vtrhnutý do deja.)

U ľudí samostatne sa zaujímajúcich o duchovno je rozšírený tento názor na túžby, podľa mňa je správny: Človek, ktorý sa duchovne vyvíja, je po čase iný, má iné túžby. Preto duchovní majstri nemusia pociťovať túžbu po sexe, pohodlí či niečom podobnom. Neznamená to ale, že nemajú žiadne túžby, alebo že ich zapreli. Ich túžby sa zmenili, presmerovali, a tak túžia po niečom inom. Avšak pokúšať sa priblížiť týmto majstrom zapieraním svojich prirodzených túžob je zbytočné. Presmerovanie túžob je dôsledkom cesty, zrejme nie niečo, čo by ceste napomáhalo. Podobne to vidím aj s ospevovanou vlastnosťou skromnosti. Skromnosť vidím ako niečo, čo sa nedá vynútiť. Prečo by som mal byť skromným, ak to v sebe nepociťujem, ak som sa k tomu sám nedopracoval? Ak by som sa do toho nútil, bolo by to iba napodobňovaním výsledkov cesty niekoho iného.  

Ďalšia myšlienka, ktorú tu chcem prezentovať je, že pravda môže byť opakom hlavných myšlienkových smerov – totiž: sexualita nemusí byť zapretím spirituality, naopak, môže spiritualitu podporovať. Príklad som našiel v knihe Vědomé snění (Robert Moss), kde sa tvrdí, že erekcia veľmi napomáha dosiahnutiu zážitku astrálneho cestovania. Moss v tomto prípade príliš nerozlišuje zážitky lucídneho snenia a astrálneho cestovania – spomína, že vo východných tradíciách sa snové telo nazýva „telom túžby“. Sexuálnu energiu (hadiu silu, kundalíny) považuje sa skutočný zdroj mágie. V tejto kapitole sa Moss odvolával aj na Roberta Monroe-a a jeho výskum astrálneho cestovania.

Sexuálna energia napomáha aj iným magickým aktivitám, ako astrálnemu cestovaniu, je úlohou praktika použiť túto silu, transformovať ju. Je považovaná za skutočne mocnú - dáva nám lekciu: vycvičená myseľ nie je všetkým.

Pozor však na „duchovných učiteľov“, „guru-ov“ a podobné osoby - mnohé z nich sú pripravené zneužiť naivitu svojich nasledovníkov nielen pre zisk peňazí, ale aj pre spomenutý sex.

(Samozrejme ani pri týchto informáciách nezapieram, že aj askéza môže mať význam. Žiaden nástroj nie je iba dobrým alebo zlým, ale každý treba vedieť správne používať.)

Svetlejším zážitkom bolo, keď som sa istého veriaceho opýtal, prečo kresťania zaujímajú tak opatrný postoj voči sexu. Odpovedal mi, že pričastý sex stráca svoju hodnotu. To znie aspoň ako hodné zamyslenia.  

6. Ostatné vzorce správania

6a) zastrašovanie

Ako príklad zastrašovania slúži článok s názvom: Boh sa vysmievať nedá... . Je to text, ktorý opisuje slávne osobnosti, ktoré sa „rúhali“ a následne sa im prihodila nehoda, ktorá ich kruto usmrtila. Autori článku si evidentne želajú zastrašovať Božou pomstou – pekná prezentácia ich Boha „lásky a zmilovania“. Za ďalšiu zmienku stojí, že tento článok hovorí aj o potope Titanicu, po slovách jeho konštruktéra: „Ani Boh ho nemôže potopiť.“ Teda Boh, v ktorého veria si vyvršuje hnev na 1523 obetiach katastrofy kvôli jednej „nesprávnej“ vete úplne iného človeka?

Pozorujem aj ďalší druh zastrašovania v náboženstve a tým je predpoklad existencie „pekla“. Peklo, ktorým sú hojne strašení veriaci vytvára pocit ohrozenia. A ako sa správame pri pocite ohrozenia? Úplne inak, ako by sme sa správali za normálnych podmienok. Ľudia snažiaci sa zachrániť pred pomysleným zlom a nástrahami sa ľahšie pridajú k cirkvi, ako niekto, kto na peklo neverí, pretože má iný svetonázor. Jednoducho hľadajú istotu, ochranu. Pocitom ohrozenia sú ľudia manipulovateľní – čo využil vraj aj Adolf Hitler.

6b) citové vydieranie

Citové vydieranie poznáme asi všetci. Sú to podobné infantilné tvrdenia: „Ježiš plače, keď klameš.“ Neraz sa stáva, že sa jeden veriaci pýta druhého, či bol v kostole. Ak nebol, samozrejme sa v kolektíve stane čiernou ovcou, začne sa cítiť previnilo kvôli mienke druhých a tak sa nechcene dostáva do zlej pozície. Aby sa do tejto pozície čiernej ovce znova nedostal, je opäť prístupný urobiť aj niečo, čo by nerobil za normálnych podmienok.

6c) svedomie a úsudok ako posledné?

Pri diskusii, keď je potrebné sa rozhodnúť alebo sa hovorí o morálne pochybnom čine sa veriaci najprv oháňajú rôznymi zdrojmi, citátmi a až ako posledné spomenú svoje svedomie a svoj vlastný úsudok. Myslím, že osobný názor, vlastná morálka, vlastné svedomie by mali byť tým prvým a najdôležitejším, na čo by sme mali hľadieť – nie posledným.

6d) strach, posadnutosť vinou

Video na Youtube mi ukázalo niečo ako „kresťanské bojové umenie“. Musí byť označené ako „kresťanské“ úplne všetko, vrátene záchodovej dosky, aby sa to veriaci nebáli používať? A prečo vlastne ľudia, ktorí nikomu neubližujú, žijú pokojne a poctivo, tak často potrebujú na sebe hľadať vinu, hriech* a „nečistotu“? Tým, ktorí celý život najviac prosia o odpustenie, väčšinou nie je čo odpúšťať. Som presvedčený o tom, že väčšina ľudí sa neustále snaží robiť to najlepšie, čo vedia. Berú ohľad na seba aj na svoje okolie - a tak hľadať v sebe chyby nasilu je nezmysel.
(* Je hriech zlým skutkom, či skutkom, ktorý vás odďaľuje od cirkvi?)

6e) zasahovanie do životov iným

Je náramne ľahké dávať iným rady do života, keď neponesieme následky ich rozhodnutí. Hlavnou témou v tomto kontexte je snaha kresťanov obmedziť antikoncepciu* a úplný zákaz interrupcií, s čím nesúhlasím. Napríklad farár, ktorý nebude musieť vychovávať dieťa ľahko povie cudzej žene, aby nezabíjala plod, ktorý v sebe nosí, no nie je to on, kto ponesie následky.

(* Som vyvedený z miery, že aj v dnešnej dobe si mnoho ľudí nechá hovoriť do svojho intímneho života.)

Ja nepociťujem ako správne vnucovať silou-mocou svoju morálku iným ľuďom. Stali sa aj prípady, keď fanatici útočili na kliniky, kde sa vykonávali interrupcie. Mali to na svedomí militantní kresťania.  

Zo svadby v kostole, na ktorej som bol prítomný, si pamätám sľub, ktorý novomanželia museli potvrdiť - že budú dieťa viesť... k Bohu? Nie, správna odpoveď je: K cirkvi. Manipulované sú teda už deti, ktoré sú krstené, alebo podstupujú obriezku – pretože sa nevedia brániť. Ďalej, z cirkvi nie je možné vystúpiť, pretože podľa názoru jej predstaviteľov k cirkvi patrí každý pokrstený jedinec, a krst sa „nezmazateľne zapisuje do duše človeka“. (Ako večné puto sa zrejme berie aj manželstvo.) Zosnulým zas niekedy dávajú do truhly náboženské predmety ich príbuzní, aj keď by sami zosnulí s tým nesúhlasili. Takto rešpektujeme presvedčenie svojich blízkych?

Taktiež si myslím, že svojimi rečami fanatici silne otravujú životy iných ľudí – nepáči sa im existencia fantasy literatúry, rockovej hudby, porno priemyslu, kritika ich náboženstva, šírenie iných myšlienok, evolučná teória, vedecký pokrok. Ak sa nedokážu zmieriť so „zlom modernej doby“, prečo sa potom od neho neizolujú tak, ako to urobili Amishovia? Začínam si myslieť, že by bolo lepšie, keby bol ateizmus akýmsi „základom spoločnosti a komunikácie“, aby sme konečne mali pokoj od nenávisti zapríčinenej náboženstvom. Svoju vieru nech si každý vyznáva v ústraní a nepletie ju do práce, školstva, ani politiky.

6f) pýcha, viera v cirkev

Veriaci silne odsudzujú pýchu iných ľudí, no mnohí z nich vystupovali proti možnosti existencie inteligentného mimozemského života. Vraj ľudí ničí ich pýcha... pritom oni sami si myslia, že sú jediným výtvorom s vyšším intelektom v nekonečnom vesmíre. Taktiež je mi podozrivý zvyk spovedania sa, ktorí mohol slúžiť (alebo mohol byť od začiatku vytvorený) na monitorovanie bežných ľudí cirkvou. Na hranici náboženského fanatizmu vnímam aj obhajobu cirkvi napriek všetkým dôkazom o špinavostiach, do ktorých je zapletená – napríklad pri spolupráci na židovskej genocíde, alebo prinajmenšom tichým súhlasom. Tu slepý idealizmus nie je na mieste - ani ja predsa neobhajujem osoby, ktoré páchali obludnosti kvôli mágii.

6g) očierňovanie umenia

Idea „zla číhajúceho všade okolo“ núti fanatikov kritizovať aj umenie, obzvlášť nestráviteľné je pre nich umenie divoké či dekadentné. Či už ide o literatúru alebo hudbu, v oboch prípadoch to je forma vyjadrenia myšlienok, pocitov, vízií. Autori, ktorí tvoria práve tieto druhy umenia väčšinou nie sú „vyznávačmi zla“ ani ničím podobným. Ak niekto toto posolstvo pochopí zle, je na vine konzument umenia, nie autor.

Je možné, že všetci v sebe máme istú mieru agresivity a stále budeme mať. To znamená, že potom je potrebné túto agresivitu vybiť tak, aby sme nikomu neublížili. Na takéto vybitie je hudba ideálnym prostriedkom. Zo svojej osobnej skúsenosti odhadujem, že som sa istý čas možno cítil horšie kvôli počúvaniu Black Metalu, čo po čase prestalo. Avšak toto mohlo mať zároveň aj prínos – hudba sú vibrácie a ja mám dojem, že sa mi podarilo viac uchopiť a ovládnuť svoje negatívne stránky, či získať viac „odolnosť“ proti týmto vibráciám. Ako príznak „posadnutia“ sa tuším udáva rýchle striedanie protikladných nálad (možno sa mýlim, nepodarilo sa mi to overiť). Ak si však viem protikladné nálady (jednu po druhej) navodiť sám podľa svojej vôle, znamená to podľa mňa opak – lepšie ovládanie samého seba. Ak sa viem medzi náladami sám preladiť, dokážem sa v niektorej z nich aj lepšie udržať napriek vonkajším vplyvom. Vidí sa mi to ako väčšia stabilita mysle.
Knihy o Harrym Potterovi boli pálené protestantskými skupinami. Vyjadrenia veriacich o týchto knihách sú nasledovné:

1. „V Novom Mexiku to boli členovia Kristovho spoločenstva, ktorých pastor Jack Brock priznal, že žiadnu knihu o Potterovi nečítal, ale zdôraznil, že ich obsah je schopný odhadnúť: „Za nevinnou tvárou sa skrýva moc satanskej temnoty (...) tieto veci urážajú Boha aj mňa" (agentúra Reuters).“ Tento citát mi vyznieva, akoby Brock mal nasledovný myšlienkový pochod: „Ak niečo uráža mňa, morálne čistého človeka, musí to urážať aj Boha.“ Veľmi zaujímavý a skromný záver.

2. „Pre taliansku tlačovú agentúru ANSA sa Amorth vyjadril, že „za horúčkou potterománie sa skrýva podpis kráľa temnoty, čiže diabla". Zároveň vystríhal rodičov pred knihami o Harrym Potterovi, pretože obsahujú veľa pozitívnych vzťahov k mágii a okrem toho robia rozdiel medzi bielou a čiernou mágiou. Podľa neho je to falošné rozlišovanie, pretože mágia je vždy „satanským dielom". Vo svojich knihách napísaných z pozície exorcistu uvádza veľa prípadov prejavenia sa diabla, dokonca posadnutí, u tých, ktorí mali dočinenia s tzv. bielou mágiou. Všetci títo siahli po nej v presvedčení, že nie je ničím zlým a nepodmaňuje človeka zlým silám (pozri www.apologetyka.katolik.pl).“

Viacerí kresťania sa nazdávajú, že príbehy o Harrym Potterovi propagujú skutočnú mágiu, no je to naivné tvrdenie. Ja tieto príbehy vidím rovnako, ako hociktoré iné fantasy romány, možno s tým rozdielom, že Harryho Pottera obľubujú aj menšie deti. Niektoré predmety používané v ceremoniálnej mágii ako palice, amulety, plášte, či zrkadlá sú tak spojené s laickým vnímaním mágie, že sa začali vyskytovať v celej fantasy literatúre - a tá neobsahuje žiadne návody na ich reálne použitie.

Vraciam sa k bodu 2 o slobode slova - je dôležité si uvedomiť, že ak sa niekto vysmeje náboženskému ponímaniu sveta, pravdepodobne tento výsmech nie je vzburou proti Dobru, ale vzburou proti ponímaniu sveta, aké považuje za nesprávne alebo nelogické.

6h) nespravodlivé a smiešne názory, nerovné postavenie žien v cirkvi

Medzi názory, ktoré popisujú úplne nespravodlivé poňatie sveta patrí napríklad názor, že záleží na náboženstve človeka rovnako alebo viac, ako na jeho činoch. Podľa tohto názoru nebude spasený niekto, kto celý život činil dobro, iba kvôli tomu, že jeho viera nie je správna. Naskytuje sa otázka: Čo s ľuďmi, ktorí sa narodili do „nesprávnej“ kultúry, alebo nemôžu veriť, pretože sú mentálne postihnutí? Aj od tohto názoru sa dá zájsť ešte ďalej – byť presvedčený, že spása je tu iba pre tých, ktorí boli pre ňu vybraní ešte pred narodením, všetci ostatní majú byť zavrhnutí. Čítate dobre – toto je kalvinistická téza o predurčenosti. Podľa tohto názoru teda nezáleží ani na skutkoch, ani na viere. Podobne nespravodlivé sú tézy o dedičnom hriechu alebo o „Božích trestoch“ ktoré sa prenášajú aj na ďalšie generácie rodiny. Takzvaný milostivý, spravodlivý, ale aj všemocný Boh nevedel zariadiť svet lepšie, a tak sa trest prenáša na ďalšie pokolenia? Či nám dokonca dal slobodu typu: „vyber si kresťanstvo, alebo si vyber inú vieru a potom za to znášaj večné utrpenie“? Toto nie je sloboda, ale výsmech slobody. Preto sú tieto axiómy pre mňa neakceptovateľné a nelogické.

Medzi smiešne názory zaraďujem tieto: Doslovné chápanie Biblie v príbehoch o stvorení ľudí (Adam a Eva) a odvedení párov zvierat na Noemovu archu – obe tieto príbehy nutne odkazujú na incest, ak mal pokračovať život ľudí a zvierat. Kvôli kreacionizmu sú niektorí jedinci schopní veriť, že skameneliny dinosaurov dal do zeme Boh, aby skúšal vieru ľudí. Toto je už pokriveným vnímaním reality len preto, aby si zachovali svoje názory. Iní zas veria, že všetky zvieratá mali byť bylinožravé, napriek tomu, že anatómia ich tiel je jednoznačná... . Na istej slovenskej internetovej stránke som sa stretol aj s pokryteckým prístupom, ktorý vyvracal existenciu čakier, na základe toho, že o nich neexistujú vedecké dôkazy. Autor sa evidentne nezamýšľal nad tým, že ani existenciu Boha či diabla nedokazuje veda.

Nevidím žiaden dôvod na to, aby v cirkvi nemali ženy rovnocenné postavenie vzhľadom k mužom. Držanie žien v ústraní je podceňovaním, či nevážením si ich. Kresťania to argumentujú tým, že „Eva bola z Adama, nie Adam z Evy“, „bola to Eva, kto bol zvedený na prvý hriech“, že úloha ženy je iná, ako úloha muža („pridelená Bohom!“), že ženy si samé prajú byť v ústraní, atď. Rozumiem tomu, že každé učenie musí mať nejaký základ, ale nemôžem sa ubrániť dojmu, že nielen diabol, ale aj Boh, duša a Biblia sú argumentmi na všetko – len aby sme nemuseli robiť zmeny.

Záver hlavnej časti článku:

Snažil som sa sústrediť na správanie náboženských fanatikov, no načrtol som aj dôležité dôvody svojho nesúhlasu s ich názormi. Neopisoval som historické plagiátorstvá medzi náboženstvami, ktoré svedčia v ich neprospech. Dvom témam sa chcem venovať aj v budúcnosti – v článku o plagiátorstve v náboženstvách a v úvahe o mojom svetonázore. Veriaci by si mohli uvedomiť, že každý fanatik je schopný veľmi poškodiť meno ich spoločenstva a tak je aj v záujme veriacich, aby fanatikom nedávali reprezentačné práva a vedenie skupín.

„Nejsilnější mysli se upínají k nejmenšímu počtu pevných principů. Nejčistší pohled je z vrcholku hory vašich mrtvých „já“.“ (Peter J. Carroll - Liber Null & Psychonaut)

„Ale nechceš vedieť Pravdu, chceš vedieť pravdu tak, ako jej rozumieš ty. Toto je najväčšia prekážka tvojho osvietenia. Myslíš si, že už poznáš pravdu! Myslíš si, že už tomu rozumieš. Preto prijímaš všetko to, čo vidíš alebo počuješ alebo si prečítaš, to čo zapadá do tvojho modelu chápania a odmietaš všetko, čo tomu nezodpovedá. A tomu hovoríš učenie sa. Tomu hovoríte ochota učiť sa. Beda, nikdy nebudete prístupní učeniu, pokiaľ sa uzatvárate pred všetkým okrem vašej pravdy.“ (Neale Donald Walsch – Hovory s Bohem 1)

Dodatky k článku

a) Komentáre k iným zdrojom

Opíšem tie zdroje, ktoré ma najviac zaujali. Niektoré z týchto zdrojov sa netýkajú priamo fanatizmu, no fakty v nich podané sú zarážajúce.

a1) Článok: 2000 rokov klamstiev a vrážd
- Z tohto článku sa dozvedáme, že to, čo Hitler spôsoboval Židom bolo ako inšpirované kresťanmi, vrátane nosenia „odznaku hanby“, prenasledovania, držania v oddelených getách a vyvražďovania.
- Aj uznávané historické osobnosti ako sv. Augustín či Tomáš Akvinský mali prehnané názory na sex a ženy.
- V čarodejníckych procesoch mohol byť väzeň odsúdený za to, že kacírsky myslel, ak mu nebolo dokázané kacírske konanie.
- Heinrich Kramer a Jakub Sprenger napísali Malleus Maleficarum, knihu ktorá je „plná vrodenej nenávisti voči ženám a sexu.“ (Nemám to overené, ale táto kniha zrejme potvrdzuje moju domnienku z bodu 5.)
- Ešte v roku 1832 pápež Gregor XVI. označil slobodu náboženstva, tlače, zhromažďovania a výchovy ako „špinavý kanál plný kacírskych zvratkov“.
- V roku 1903 boli stále všetky knihy a časopisy cenzurované.
- V 2.časti článku si môžeme všimnúť citáty z Biblie formulované tak, akoby sám Boh prikazoval (Izraelitom) vyvražďovať rôzne národy – „všetko, čo dýchalo“, teda vrátane žien a detí.

a2) Stránky „v zajatí rockovej hudby“
(http://vzajatirockovejhudby.blogspot.sk/)
Autor textov zrejme súhlasí s názorom, že „rocková hudba je smrteľnejšia než heroín.“ Tvrdí, že poslucháč rockovej hudby nemôže byť pravým kresťanom a že existuje „koreň hudby“, ktorý je zlý nezávisle od spievaného textu. Hovorí aj o dychovke ako o inšpirácii k „nečistému mysleniu“, tvrdí, že hudba spôsobuje závislosť. Pripisuje rockovej hudbe to, že uspáva ducha pretože je vraj jednotvárna a monotónna. (Naskytuje sa otázka, či rock niekedy počul, ak je schopný niečo také tvrdiť.) Za historický koreň rockovej hudby považuje voodoo. Ako satanizmom inšpirovanú menuje aj slovenskú skupinu Elán. V článku Diabol medzi notami sa zastáva názoru, že by mali byť skupiny s „rúhavými prvkami“ cenzurované. Tieto články okomentovalo niekoľko ľudí, ktorých reakcie stoja za prečítanie. Poburuje ma, že druh ľudí, medzi ktorých patrí zrejme aj autor stránok „v zajatí rockovej hudby“ v sebe nenachádza dostatok guráže odpovedať námietkam čitateľov.

a3) Za Slovensko proti Iron Maiden
(http://ssvj.webnode.sk/za-slovensko-bez-iron-maiden/)
Autori tvrdia, že hudba je schopná otupiť svedomie. Ďalej výroky typu „Slovensko verné Ježišovi“ je zovšeobecňovanie, s ktorým sa stretávame často. Kresťanská cirkev zrejme sama seba považuje za „spásu sveta“, takéto správanie pripomína poruchu zvanú megalománia. Opäť je veľmi obťažujúce počúvať a čítať takéto megalomanské prejavy. Nešlo by sa propagovať bez takéhoto správania?

a4) Pravda o náboženstvách (článok už zrejme nedostupný na internete)
Niektoré úvahy autora sú použiteľné, aj nimi som sa inšpiroval. No pri svojej kritike sa dopúšťa viacerých chýb. Predovšetkým nevie presne o ktorých osobách, udalostiach a akom čase píše, aj v prípadoch, keď by sa konkrétne informácie hodili. Jednotným pojmom „svätý“ (aj s gramatickou chybou) označuje zrejme zakladateľov cirkvi a jej významných predstaviteľov. Je teda zrejmé, že jeho kritika stojí na neistej, nestabilnej opore, kvôli príliš skromnému poznaniu toho, čo kritizuje. V úvode celkom dobre píše o tom, že veci vidíme také, aké si prajeme, aby boli, a uzatvárame sa iným možnostiam, niekedy aj pravde.

Za závažnú považujem zmienku, ktorú sa mi nepodarilo overiť. Je to tvrdenie, že sa cirkev zaoberala možnosťou stretnutia s mimozemskou inteligenciou a dospela k záveru, že by jej ponúkli kresťanstvo. Väčšiu aroganciu si neviem predstaviť.

Autor vyčíta dnešným cirkevným predstaviteľom, že používajú techniku, napriek tomu, že ich predchodcovia brzdili vedu. Nemyslím si, že ide o opodstatnenú kritiku. Všetko sa vyvíja a nikto by nemal byť viazaný názormi svojich predchodcov spred niekoľkých storočí. Okrem tohto ma zaujal ešte citát na konci článku, pochádzajúci priamo od veriacich. Podľa mňa vyznieva tak, že prax náboženstva je samoúčelná a zbytočná. Preberám teda spomenutý citát:„Pri viere ide o Boha a nič iné. Viera nepozná účel, nesleduje nijaký cieľ, nemá nijaký úmysel a nevykonáva nijakú funkciu - okrem uctievania Boha. Viera sa stará o Boha a Božiu pravdu, ale nie je vypočítavá, nehľadá užitočné následky, nevychvaľuje sa svojou použiteľnosťou. Viera zvestuje božiu vznešenosť, že Boh je a že je tu pre mňa a pre teba, aj dnes, tu a teraz. Spieva chválu božiu a je jej ľahostajné, či je to užitočné, použiteľné alebo účinné. Pri viere ide o náboženskú reč, nie o reč o náboženstve; preto je jej základná forma nie vysvetľovanie, ale rozvíjanie; nie diskusia, ale modlitba; nie odôvodňovanie, ale chválospev.“

a5) Vybrané citácie z článkov Oľgy Pietruchovej
(Zdroj 1: http://www.moznostvolby.sk/olga/publ_zeny_cirkev.htm)
Autorka sa zamýšľa nad tým, či vplyvom náboženstva sa neovplyvňujú mladé dievčatá tak, aby boli ochotné trpieť nerovnoprávne postavenie, či dokonca násilie vo vzťahu, a či to nie je dôsledkom vštepovanej myšlienky, že „trpieť je osudom ženy“.
V tomto článku ma najviac zaujal 2. Odsek – Dedičný hriech a dcéry Evine, kde sa hovorí o názore Tomáša Akvinského na ženy, ale sa aj potvrdzuje moje tušenie, že inkvizícia bola predovšetkým násilím na ženách. Ďalej:

„Bola to katolícka cirkev, ktorá v 19. storočí najvehementnejšie protestovala proti snahám žien o nadobudnutie volebného práva. Obraz podradného postavenia ženy sa v očiach a v dokumentoch katolíckej cirkvi od čias inkvizície nijak podstatne nezmenil a nesie sa celým učením katechizmu, hoci podľa našej ústavy a mnohých medzinárodných dokumentov je s moderným poňatím spoločnosti nezlučiteľný a neakceptovateľný.”

Ďalej citujem iný článok (Zdroj 2: http://www.jetotak.sk/autonomna-zona/olga-pietruchova-zena-a-cirkev--) :

„Hriech má v katolicizme podobu ženy. Žena ako deklarovaná najbližšia spolupracovníčka diablova bola hlavným objektom inkvizičných procesov, ktoré predstavujú historicky jedinečný príklad inštitucionálneho násilia páchaného na ženách. V zaujímavej knihe Strach na západe v 14.-18. storočí píše francúzsky historik Jean Delumeau o cirkevných hodnostároch:

„na základe poznatkov hĺbkovej psychológie môžeme zákonite predpokladať, že sa ich nebývalé potlačované libido menilo v agresívne chovanie. Sexuálne frustrované bytosti, ktoré sa nedokázali zbaviť pokušenia, prenášali na blížneho to, čo nemohli pomenovať sami na sebe. Vytvorili si tak obetných baránkov, ktorých mohli hanobiť a obviňovať namiesto seba.“

Malleus Maleficarum – Kladivo na čarodejnice, neblaho preslávený návod na potláčanie bosoráctva jasne hovorí:

„Čo iné je žena ako nepriateľ priateľstva, trest, ktorému sa nedá uniknúť, nevyhnutný diabol, prirodzené pokušenie, domáce nebezpečenstvo, pohroma, po ktorej túžime, ujma, ktorú vopred predpokladáme, diabol od prírody maľovaný krásnymi farbami!.“

Najbrutálnejšia kniha v histórii ľudstva bola návodom ako potlačiť sebavedomé a silné ženy, búriace sa voči svojmu cirkvou nalinkovanému postaveniu v rodine a v spoločnosti. Desiatky až stovky tisíc nevinných obetí, zväčša žien (odhady obetí inkvizície sa rôznia, najnižšie čísla hovoria o sedemdesiattisíc, iné idú do milióna) zhorelo v inkvizičných plameňoch kvôli snahe Vatikánu o potvrdenie dogiem a posilnenie moci.“

...

„Ideálny obraz ženy pre cirkev je obetavá žena, znášajúca s pokorou svoj ťažký osud. Len také majú šancu dostať sa medzi ideály a svätice. Napr. v roku 1994 vyhlásil pápež Ján Pavol II. za svätú Elisabettu Canosri Mora (zomrela v roku 1825), ktorá má slúžiť ako vzor kresťanského perfekcionizmu. Táto žena radšej znášala nekonečné fyzické týranie svojho manžela, ako by mala porušiť manželský sľub. Podľa pápeža „jej absolútna oddanosť manželskému zväzku naplnila sviatosť manželstva“. Martýrstvo a znášanie týrania je podľa Vatikánu hrdinstvo hodné vysvätenia, kým autorky základných feministických diel ako Druhé pohlavie od Simone de Beauvoir sa dostali na listinu zakázaných kníh.“

Okrem týchto článkov odporúčam aj prečítanie ostatných článkov autorky o kritike cirkvi – všetky z nich sú veľmi zaujímavé. Nájdete ich na blogu: http://pietruchova.blog.sme.sk/r/42528/Cirkev-a-nabozenstvo.html

a6) Terorizmus je prepojený so všetkými náboženstvami –aj s kresťanstvom (http://slovhumanist.nazory.cz/terror_Christian.htm)
V tomto článku sa dočítate o mnohých teroristických organizáciách, ktoré svoje konanie „ospravedlňujú“ interpretáciami Biblie. Páchajú zločiny kvôli snahe zabrániť interrupciám. Iné z týchto organizácií sú napojené na politiku alebo rasizmus. Najznámejšou z nich je Ku Klux Klan. Je prekvapujúce, že niektoré z nich existujú aj v odľahlejších častiach sveta (napríklad v Ugande, Indonézii). Autor sa špecializoval na terorizmus zo strany „kresťanov“. Treba však povedať, že aj kresťanské kostoly boli „obeťami“ - v Nórsku vypaľované spolkom The Inner Circle nazvaným aj Black Metal Mafia, ktorý sa dokonca obrátil aj proti hudobníkom, za to, že sa k nemu nepridali.

a7) Keď aj biela je čierna, mágia v modernej spoločnosti

(http://www.milost.sk/logos/clanok/ked-aj-biela-je-cierna-magia-v-modernej-spolocnosti)

Citácia: „Po nejakom čase Kain priniesol Hospodinovi obeť z plodín poľa. Aj Ábel obetoval z prvorodeniat svojho stáda, a to z najtučnejších. Vtedy Hospodin priaznivo zhliadol na Ábela a na jeho obeť, ale na Kaina a na jeho obeť nezhliadol.“

...

„Priepasť medzi Bohom a ľuďmi vytvoril hriech. Podľa Písma existuje jediný spôsob, ako prikryť hriech a uzmieriť človeka s Bohom: krvavá obeť. Zviera usmrtené na oltári znášalo hriešnikov osud namiesto neho. Aj keď definitívnym riešením ľudského hriechu bol Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta (Ján 1,29) a jeho obeť na golgotskom kríži, v období Starej zmluvy prinášali čiastkové riešenie práve zvieracie obete.“

Komentár: Časť textu, ktorú som použil, vypovedá o starozákonnom Bohu, ktorý sa neštíti krvi preliatej vo svojom mene, dokonca obete pozitívne oceňuje. V čom sa takýto boh líši od tých „pohanských“, napr. aztéckych?

Citácia: „Boh v 2. knihe Mojžišovej 22,17 striktne nariaďuje: „Čarodejnicu nenechaj nažive!“ Zaoberanie sa mágiou bolo niečím, čo nemalo v Božom ľude miesto. Starozákonný Izrael, zachránený z egyptského zajatia, Boh považoval za svätý ľud, za svoje výhradné vlastníctvo. Zmyslom všetkých prikázaní zákona bolo vytvoriť spoločnosť oddelenú od pohanských praktík, ľud, ktorý bude vyslobodený spod nadvlády temných síl. Čarovanie predstavovalo duchovné znečistenie a bolo radikálne trestané, patrilo medzi previnenia, trestané smrťou.“

Komentár: Uprednostňovať skupinu ľudí pred ostatnými považujete za atribút hodný Boha? Takisto tento text pôsobí tak, akoby sa Boh bál vplyvu pohanov na „svoj ľud“ – napriek tomu, že je „všemohúci“? Sú teda takéto výroky Božským posolstvom, alebo propagandou od niekoho, kto sa nedokázal odosobniť od uprednostňovania svojho etnika?

a8) Dokumentárny film: Root of all evil?
Tento dokumentárny film poskytuje viacero zaujímavých podnetov a oplatí sa ho vidieť. Ako najzávažnejšie vidím to, čo sa deje v štáte Colorado. Evanjelici tam vystupujú proti učiteľom biológie a stáva sa, že ak niekto verejne vystupuje ako ateista, môže prísť o prácu, nemusí získať žiadne zamestnanie alebo byt. Evanjelické komunity tam vraj ovplyvňujú aj osnovy učiva v škole (kreacionizmus), alebo zahraničnú politiku. Hovorí sa aj o niekoľkých odporných citátoch z Biblie, prvý z nich prikazuje zabitie príbuzného, ktorý vás nabádal na uctievanie iného božstva než Jehovu. Podľa tohto citátu ho má ho ukameňovať celé okolie. Spomenutý je prípad proti-interrupčného terorizmu, vraždy z roku 1994 spáchanej reverendom Paulom Hillom. Poburujúca je aj prax Vatikánu – ak má pápež „božské vnuknutie“, znamená to, že veriaci majú byť viazaní veriť tomuto obsahu „vnuknutia“, iba kvôli tomu, že to tvrdí „autorita“. Dokument poukazuje aj na separáciu detí do rôznych škôl, len na základe vierovyznania ich rodičov. Prečo tomu tak je, ak deti neseparujeme na základe politických názorov ich rodičov?
Autor, Richard Dawkins zdôrazňuje, že podľa neho je náboženstvo neracionálne a ľahko podnieti nebezpečné správanie. Viera bez dôkazov je totiž považovaná za cnosť. Dawkins preferuje vedecký prístup, no niekedy pôsobí, akoby sa tiež nedokázal nad svoj prístup povzniesť. Práve tým mohol čiastočne podnietiť nepríjemné správanie veriacich, s ktorými robil rozhovory. (Za tip opäť ďakujem Catalessi.)

a9) Dokumentárny film o exorcizme: Priepasť
Vypovedá v ňom praktik Reiki, ktorý tvrdí, že mu spôsoboval problémy démon. Šlo o vážne problémy, aj telesné nehody. Z tejto situácie mu pomohli exorcisti. Napriek tomu si myslím, že pri probléme v duchovnej oblasti dokáže pomôcť hocikto skúsenejší, kto danú prax má reálne zvládnutú. Preto ak niekto automaticky prevezme vieru* toho, kto mu pomohol, (práve preto, že mu pomohol,) je podľa mňa neinformovaný. Sám tento praktik kvôli pomoci uveril, že existuje jedine cesta cez Krista. Ako by však mohlo byť niečo také pravdivé, keď máme historické dôkazy o tom, aká je táto postava blízka atribútom iných – Hórovi, Krišne, Budhovi? V minulosti som si myslel, že práve exorcizmus môže svedčiť v prospech pravdivosti kresťanstva. No v súčasnosti mi je jasné, že aj nekresťanské kultúry mali a majú svoje postupy exorcizmu, ktoré zrejme nefungujú o nič horšie.
*(Žeby práve kvôli ľudským sklonom prevziať vieru tých, ktorí nám pomohli, sa venujú misionári takzvanej dobročinnosti? Pekná vypočítavosť.)

a10) Katolická magie aneb O pokrytectví
(http://kojot.name/2014/01/27/katolicka-magie-aneb-o-pokrytectvi/)
Jaroslav A. Polák - známy aj ako Kojot - v tomto článku veľmi dobre popisuje, ako sú náboženské praktiky vnímané mágmi.

a11) Příbeh katolické jeptišky Charlotte
Ide o svedectvo života v izolovanom konvente. Napísala ho žena, ktorá sa rozhodla stať mníškou. Už vo veku asi 13 rokov bola na internátnej škole izolovaná od rodiny. Samozrejme, zo začiatku (roku 1910) to bolo dobrovoľné. Jej osud nadobúdal postupne dramatickejší spád. Cenzurovanie listov od rodiny a zabránenie styku s ňou bolo tým najmenším zlom. V dospelosti, keď vstúpila do konventu, prežila dlhé roky mučenia, hrubého správania a násilia. Tresty, ktoré v konvente zažila, boli napríklad: izolácia bez poskytnutia jedla a vody, bičovanie špeciálnym nástrojom s kovovými hrotmi, visenie za palce na rukách dovedené do úplného extrému. Okrem tohto teroru boli mníšky v jej konvente znásilňované kňazmi a deti, ktoré sa im narodili, boli zabíjané. Týmto hrôzy nekončia...
Autorka svedectva ďalej tvrdí, že:
1. v podzemí konventov sú často skrývané mníšky, ktoré mučením prišli o rozum.
2. kvôli utrpeniu, ktoré jej bolo spôsobované, sa dostala do štádia, v ktorom si s potešením predstavovala pomstu.
3. matky predstavené sú osoby vyberané pre svoju úlohu kvôli svojej neľudskosti.
4. v roku 1934 boli zatvorené konventy v Mexiku a stali sa z nich múzeá. Nepriamo tvrdí, že tam boli rovnaké pomery (hovorí o podzemných chodbách, mučiarňach, ktoré sa vraj dajú navštíviť).
Po mnohých rokoch sa sestre Charlotte podarilo ujsť z konventu, avšak jej vlastný otec ju poslal späť, kvôli vyhrážkam kňazov založených na náboženstve. (Jeho žena bola totiž vážne chorá a on sa bál o jej spásu, v prípade že umrie.) Keď Charlotte z konventu utiekla druhýkrát, už nebola znovu unesená – niekoľko kňazov ju „iba“ obťažovalo a jeden z kňazov ju preklial. V závere svojho svedectva opisuje osudy svojej rodiny, vzťahy s jej členmi a svoju osobnú vieru.

a12) Vatikán reaguje na dobu a zverejnil zoznam nových, alternatívnych ťažkých hriechov
(Zdroj: https://sites.google.com/site/milann77/pravda-o-nabozenstve)

Citácia: „Naposledy tak urobil pápež Gregor Veľký okolo roku 600, keď ustanovil zoznam siedmich smrteľných hriechov. Toho, kto sa ich dopustí a neoľutuje, podľa rímskokatolíckej doktríny čaká „večná smrť“. Katechizmus tvrdí, že „hneď po smrti, duše tých, čo umreli v stave smrteľného hriechu, idú do pekla. Kristus často hovoril o pekle (gehenne), o neuhasiteľnom ohni, ktorý je určený tým, čo až do konca svojho života odmietajú veriť a obrátiť sa, a kde môže zahynúť naraz duša i telo.“

Komentár: Evidentné zastrašovanie.

a13) Citáty z rozhovorov s exkomunikovanými kňazmi – sú nimi: Stanislav Cigánek (je autorom prvých dvoch citovaných textov), Martin Chlebek, Martin Jarabica.

(Zdroj 1: http://www.sme.sk/c/5196104/stanislav-ciganek-jan-pavol-ii-nas-urazil-pobozkanim-koranu.html)

Citácia 1: „Halík predsa hlása, že Kristus nie je jedinou cestou k spáse, uznáva aj názory iných náboženstiev. Popiera teda našu vlastnú vieru, našu podstatu. Plnosť pravdy má len katolícke učenie. Českí biskupi verejne odpadli od katolíckej viery tým, že tolerujú práve takéto pomýlené názory Halíka.“

Citácia 2: „V roku 1986 bolo prvé stretnutie, pričom sa tam konali spoločné modlitby všetkých predstaviteľov svetových náboženstiev za mier. Stalo sa aj to, že z hlavného oltára bol v prítomnosti Jána Pavla II. sňatý kríž a miesto neho tam bola socha Budhu. Existujú o tom fotografie. Toto gesto vtedajší pápež nikdy nevysvetlil. Mnoho kresťanov si odvtedy myslí, že iné náboženstvá sú v ceste k spáse rovnocenné s kresťanstvom. To je falošný výklad, pretože popiera podstatu kresťanstva ako takého.“

Komentár: Smutné, že niekto si definuje svoju vieru ako popretie viery iných.

(Zdroj 2: http://www.sme.sk/c/5191875/slovenska-cirkev-sa-cisti-od-kacirov-exkomunikovala-rebelov.html)

Citácia 3: „Biskupi Indie nechali vydať tzv. indickú Bibliu, ktorá je zjavným synkretizmom s pohanským hinduizmom. Ani po upozornení na túto apostatickú herézu sa od nej katolícki biskupi Indie neoddelili a nekonali pokánie. Preto sa sami vylúčili z cirkvi a spočíva na nich Božie prekliatie podľa Gal 1,8-9!

Hlava UHKC kard. L. Huzar verejne hlása herézy. Spochybňuje Božstvo Kristovo a Panenstvo Bohorodičky, propaguje veštenie kyvadlom, dovoľuje homosexualitu, spochybňuje večnosť pekla a reálnosť zavrhnutia. Odmieta katolícke učenie o neomylnosti a primáte pápeža. Synod biskupov UHKC tieto herézy neodsúdil, ale naopak ich kryje a kard. L. Huzara v tom podporuje. Tým sa dopúšťajú verejnej apostázie, odpadli od Krista i cirkvi a spočíva na nich Božie prekliatie za hlásanie iného evanjelia (Gal 1,8-9).“

Komentár: Vidíme ďalší príklad zastrašovania, no nielen to. Hovoriť v dnešnej dobe o neomylnosti pápeža -či kohokoľvek iného- je až desivým krokom dozadu.

b) Krátke zamyslenia
b1) Poznámka o komunikácii medzi ľuďmi s inou vierou

Myslím, že užitočnou zásadou pri komunikácii s oponentmi by mohlo byť: „ľudskosť na prvom mieste.“ Nakoniec, to o čom sa sporíme, sú abstraktné myšlienky. Považovať ich za extrémne dôležité je útekom od reality, takisto to nestojí za stratu priateľov.

Na jednej strane je dobré byť konfrontovaný s názormi, ktoré sú nám cudzie. Počas práce na tomto článku som zistil, že sa na to dá celkom rýchlo zvyknúť a búra to ľudský zvyk uraziť sa, alebo požadovať od iných rovnaký názor, aký zastávame my. Na druhej strane - nie som si istý, aký veľký význam má diskusia medzi ľuďmi, ktorí majú úplne odlišnú vieru. Myslím tým: Prečo hovoriť o dôsledkoch viery, keď je jasné, že máme úplne iné východiskové body, axiómy, model sveta?

V rozhovoroch by sme mali hľadať pravdu, nie sa egoisticky snažiť dokázať, že náš postoj je lepší. Práve preto som naklonený diskusii o nehodách pri používaní mágie. Majme na pamäti, že nikto nemá rád otrasy vo svojom presvedčení, a že od svojich najväčších protikladov sa niekedy naučíme najviac (netvrdím, že najľahšie). Čítanie tvrdení od zástancov iných smerov je miernejšou formou konfrontácie, ako samotný rozhovor – nezvrhne sa do hádky. (Práve vďaka samoštúdiu mohol vzniknúť tento článok, keďže som systematické dialógy s druhou stranou neviedol.) Pomocou tohto čítania rozširujeme svoj obzor a lepšie vieme, čo sa dá od iných očakávať. Zároveň na tom odhaľujeme, že myslíme v systémoch, na ktoré sme si zvykli z doterajších východísk. Preto bývame schopní prijať aj smiešnu myšlienku, ak je zasadená do kontextu, ktorý nám vyhovuje. Neviem, či sa tomu dá uniknúť, ale prinajmenšom sa dajú nacvičovať rôzne uhly pohľadu na ten istý predmet, tézu, tvrdenie.

Dúfam, že ak budú vznikať dialógy medzi ľuďmi odlišného presvedčenia, bude to pre snahu navzájom sa spoznať a pochopiť – nie pre detinskú snahu, potrebu presviedčať o svojej „pravde“ druhých. Jedným z argumentov, prečo môže byť takáto diskusia zbytočná, je efekt západky, ktorí na sebe mnohí veriaci pestujú – je to spomenutá zaťatosť, viera v tézu, ktorou nepohne žiadny argument. Z rozhovorov by si vždy vyvodili len také závery, ktoré vyhovujú pre obhajobu ich doterajších postojov. Je smutné, že aj v dnešnej dobe si ľudia volia myšlienku, že ak je cudzí argument rozumný, je vytvorený len na to, aby ich „odviedol od pravej viery“. Každý by sa mohol zamyslieť aj nad svojou minulosťou a predstaviť si, aký by bol dnes, keby urobil iné rozhodnutia. Sám na sebe si uvedomujem, že ak by som bol v minulosti niečím ovplyvnený - hoci len málo -, mohol som byť dodnes kresťanom.

b2) Poznámka o zmysluplnej kritike
V prvom rade si myslím, že by sme nemali súčasným osobám v ktorejkoľvek inštitúcii vyčítať chyby ich predchodcov, či používať klamlivé argumenty. Tiež nemôžeme vziať názor jedného predstaviteľa, doložiť k nemu tvrdenie iného človeka a na základe toho, že sa nezhodujú, zovšeobecnene povedať že: „cirkev si protirečí.“ Snažme sa byť iní od toho, čo kritizujeme, alebo si aspoň priznajme chybu, ak tomu tak nebolo. Nevytrhávajme citácie z kontextu.

b3) Prečo nemám chuť podrobnejšie študovať postoje veriacich?
Jednoducho povedané: články, ktoré sa ku mne dostali, v sebe obsahovali vyššie spomenuté znaky, ktoré zopakujem:
- očierňovanie iných smerov,
- nespravodlivé názory, neprijateľné poňatie pravidiel vo svete,
- paranoju, megalomániu,
- ponižovanie sa, puritanizmus,
- seba-obviňovanie, zastrašovanie,
- metaforickú reč, ktorá má len pôsobiť na city, ale nič neobjasňuje,
- slovo Boh trikrát v jednej vete,
- podriadenosť, naivitu, slepú oddanosť cirkvi
Ani v jednom z menovaných prejavov nevidím zmysel. Ďalej na mňa náboženstvo pôsobí ako lúštenie niečoho nezrozumiteľného, myšlienok vyjadrených zastaralým jazykom. Príliš neuznávam zdroje, ktoré nevedia predať myšlienku priamo, ale využívajú metafory. Existuje mnoho alternatívnych zdrojov, z ktorých sa dá čerpať múdrosť aj bez tohto lúštenia. (Iste, dá sa namietnuť, že ani ezoterika nie je zrozumiteľná pre každého, pre mňa však áno.) Niektoré vyjadrenia z náboženských článkov mi pripadajú ako sústava pojmov, ktoré nedávajú zmysel, iba sú navzájom logicky prepletené. Aj ja môžem povedať, že pojem A sa skladá z B a C, ale ak sa pri objasňovaní B alebo C opäť len odvolám na A, je jasné, že to nemá význam - je to prázdne vo vzťahu k realite.
Nerozumiem ani tomu, ako niekto môže slepo veriť textu Biblie, keďže problém nerobia iba jej mnohé preklady, ale je možné, že jej text bol už dávno zmanipulovaný vynechaním nepohodlných evanjelií – tvrdí to o Nicejskom koncile zorganizovanom v roku 325 aj Mario Roberty, odborník na starovek.