Názov originálu: Prime Chaos (Adventures in Chaos Magic)
Preložila: Eva Madarazsová
Ilustroval: Rudolf Schimera
Vydal Vladimír Kvasnička, nakladateľstvo Vodnář, 2008
Rozsah: 240 strán
Predhovor napísal Grant Morrison. Hovorí v ňom o zmene spoločenských pomerov, neznámom osude, ktorý sa k ľudstvu blíži a chváli autorove skúsenosti.
Šárka Sedláková pokračuje cennou sondou do histórie anglosaského okultného prostredia a symbole diabla v nej a pojednáva o histórii Thanaterových iluminátov. V poslednej časti predhovoru predstavuje okultné skupiny hlásiace sa k ceste Ľavej ruky v britskej scéne od polovice 80-tych rokov. Ide o nasledovné tri rády: the Esoteric Order of the Dagon, Order of Nine Angles a Werewolf Order. Ich členov spájala publikačná činnosť pre časopis Nox.
Časť I – Chaos je všadeprítomný
Magické dobrodružstvo
Hine kritizuje silový prístup k mágii založený na pravidelnej drine a hovorí o svojom kreatívnom prístupe, v ktorom berie mágiu ako dobrodružstvo. Na tento účel sa hodí cestovanie, ak nepočítame trendy „ezoterického turizmu“ ktoré majú za cieľ potvrdiť očakávania cestovateľov, napríklad o ich minulých životoch. Ku knihám o mágii poznamenáva, že to s čítaním teórie netreba preháňať a nepreberať z nich dogmy o tom, čo mágia dokáže a čo nie. Začiatočníci niekedy prichádzajú s najoriginálnejšími nápadmi práve preto, že ešte nie sú poznačení množstvom teórie. S magickým denníkom pracuje Hine len niektoré obdobia, inokedy sa s tým neobťažuje. Tiež nabáda k preskúmavaniu skutočného sveta a realizácii sa v ňom, namiesto izolovania sa do trvalej samoty, k otvorenému pýtaniu sa autorít a k prispôsobeniu denných cvičení k svojmu životnému štýlu.
Dynamika čarovania
Výsledky prvých pokusov s mágiou môžu byť sklamaním. Každý začínajúci praktik je nahlodávaný odradzujúcimi, skeptickými myšlienkami. Po dosiahnutí úspechu, hoci drobného, začína rozširovať svoje možnosti, až pokým pre neho bude mágia súčasťou života. Praktik kriticky skúma svoje túžby, prežívanie, rozširuje svoje sebavedomie a pohľad na svet. K pragmatickému, overiteľnému využitiu mu slúžia techniky čarodejníctva.
„Ortodoxní magické systémy rozlišují mezi „nižší“ magií (čarodějnictvím), která se soustředí na změnu stávajících podmínek praktikujícího, a „vyšší“ magií, která se zabývá duchovním rozvojem. Perspektiva magie chaosu toto dělení neuznává, neboť zastává filosofii, která odmítá tvrzení o podřadnosti materiálního světa duchovnímu. Toto rozdělení je také dost nepřesným vnímáním magické zkušenosti.“
Základnými prvkami čarodejníctva sú:
1. Zámer – vyjadrenie svojho konečného cieľa. Pomôcť formulovať cieľ môžu divinačné systémy, ak nimi odhalíme prekážku deliacu nás od cieľa. Cieľ si môžeme rozdeliť na viacero krokov a dosahovať ich postupne, aj pomocou praxe čarodejníctva.
2. Cesty možností. Okrem magickej praxe by mal praktik realizovať aj obyčajnú, „nemagickú“ činnosť v prospech svojho cieľa, aby zvyšoval pravdepodobnosť jeho dosiahnutia - výsledky nepadajú z neba. Hoci ide o pravdivú poznámku, dovolím si pripomenúť iný aspekt veci: prehnaná snaha založená na pocite nedostatku vystupuje proti magickému „zabudnutiu“ na cieľ, čím oslabuje vykonaný rituál.
3. Načasovanie. Obecne je ľahšie ovplyvniť plne nerozvinutú udalosť, ako dávno zabehanú realitu, napríklad chorobu v neskorom štádiu. Z tohto dôvodu by si mal mág budovať pozornosť voči aktuálnemu dianiu a rozlišovacie schopnosti. Aj v tejto pozornosti mu môžu pomôcť divinačné systémy. Pre doplnenie možno povedať, že pre ovplyvňovanie rozvinutej nevyhovujúcej reality existuje koncept „retromágie“, založený na predstave vracania sa v čase.
Základný postup rituálov býva zložený z troch krokov. Úvodný proces slúži na vstup do magického priestoru („zóny slobodných možností“) v ktorom bežná realita ustupuje pôsobeniu magickej. Vykonáva sa vytýčením kruhu a/alebo zaujatím stavu vedomia, napríklad pri zažehnávacom rituále. V druhom kroku dosahuje mág tranz:
„Gnóze je základem jednobodového vědomí, ve kterém dochází k vyprázdnění všech obsahů kromě objektu koncentrace; kde má vůle jak záměr, tak i směr. Existují tři hlavní cesty vedoucí ke gnózi: cesta excitace – cokoliv, co stimuluje tělo/mysl, jako tanec, bubnování, rychlé dýchání nebo sexuální vzrušení; cesta útlumu – vše co tělo/mysl zklidňuje, jako meditace v klidu, pomalá recitace, hypnotické prvky nebo pomalé dýchaní; a nezaujatá prázdnost mysli – neboli stav ne-mysli, stav bez ulpívání, kdy se předmět touhy krátce mihne v mysli vyprázdněné ode všech obsahů – a neexistuje zde žádná emocionální připoutanost. Po dosažení vrcholu gnóze je touha ve své zvolené reprezentativní formě (například sigilum) projektována dále ke svému cíli nebo do prázdnoty multiverza. Pak je z vědomí vyhnána, to znamená zapomenuta.“.
Tretím krokom je uzavretie zóny slobodných možností, napríklad smiechom alebo uzatváracím zažehnávacím rituálom. Táto štruktúra je použiteľná ako pre niekoľkohodinový rituál, tak pre práce trvajúce len niekoľko sekúnd. Predstava toho, čo je magickým úkonom sa vyvíja spolu s magikom, ktorý pri svojom vývoji prestáva vnímať mágiu oddelene od bežného života.
Ďalšie články sa týkajú modelov mágie, ich uchopovania a vylepšovania. Preferovaným prístupom mágie chaosu je usudzovanie záverov až po vyskúšanej praxi namiesto budovania predsudkov o daných technikách. Hoci viera v isté pravidlá mágie môže byť spočiatku užitočná, pokiaľ nie je testovaná, stáva sa z nej dogma. Pohľad praktika na mágiu sa odvíja od jeho vlastnej praxe a čím je skúsenejší, tým viac sa vo svojej „osobnej teórii“ môže odkloniť od jemu predanej teórie. Vytváraniu dogiem napomáha okrem nekritického myslenia a šírenia prevzatej, nepreverenej teórie aj doslovné chápanie symbolických opisov.
Modely nám pomáhajú vysvetliť isté skúsenosti, urobiť ich zmysluplnými. Žiadny model sa však nezhoduje s realitou, má obmedzenia a je premenlivý. Výber modelu je vecou osobnej preferencie a emocionálnej náklonnosti.
Hine tiež varuje pred vykladaním si silných vízií z iných stavov vedomia za znamenia veľkého osvietenia. Po zakorenení viery v istý systém sa objavujú skúsenosti, ktoré sú s ním v súlade – univerzum sa prispôsobuje viere. Preto by sa skúsenosti mali objaviť aj po zakorenení iného, hoci opačného modelu. Len vlastné, aktívne experimentovanie dáva vzniknúť osobnému významu modelu pre praktika, na rozdiel od preberania vytvorených modelov, s ktorým je navyše spojený problém ich nejednotnosti.
Ďalším faktorom ovplyvňujúcim vieru je image. Image magických systémov priláka ľudí k nemu inklinujúcich. Chaos mágia mala spočiatku zlú povesť, iné magické systémy bývajú podfarbené náboženstvom, ktoré sa pre ich praktikov stáva súčasťou viery. Mnoho mágov má sklony stavať sa do pozície „outsidera“ a vymedzovať sa proti niečomu. S týmto postojom môže súvisieť nedostatok sociálnych schopností, či zárodky paranoje.
„Když sami sebe vnímáte v opozici vůči tomu druhému, je velmi snadné domnívat se, že jste nadřazení, a čím více musíte být nadřazení, tím méně jste ochotni přiznat si, že i vy máte osobní nedostatky a slabosti, nebo že i ostatní lidi mohou být tak složití a zajímaví, jako jste vy. Tento druh arogance je dost běžný, a není tedy tak elitní záležitostí, jak se jeho představitelé rádi domnívají.“
Iniciácia
Iniciácia znamená podľa Hine-a rozpoznanie prahu zmeny, prechodu. V tomto procese osobnosť mení svoj pohľad na seba a svet, prechádza existencionálnou krízou, ktorá však vedie k pokroku. Vnímanie osoby je posunuté od vnímania, na ktoré bola zvyknutá, konfrontuje sa so sebou. Často sa vzdáva kvôli pocitu neúspechu, prestáva meditovať, či objavuje strach zo zbláznenia sa. Dočasne stratená stabilita by sa mala po čase navrátiť. Z prežitia iniciácie vyplýva nadviazanie spojenia so sebou, sebadôvera zo zvládnutej skúšky, prijatie neistoty. Iniciácia však neznamená dosiahnutie trvalého vyrovnania, je to opakujúci sa cyklus. Magické rády poskytujú symbolické systémy nápomocné mapovaniu reality a rozdelenie adeptov na rôzne stupne, pričom každý stupeň pracuje s inými metódami a zažíva iné skúsenosti.
V súvislosti s rádmi sa iniciáciou zvykne nazývať prijatie člena do komunity, ktorému predchádza čakacia lehota, počas ktorej sa členovia komunity spoznávajú s uchádzačom. Členovia skupín však prekonávajú aj rituálnu iniciáciu v podobe stretnutia sa s vlastnými strachmi, bolesťami a tabu. Tieto rituály teda vždy obsahujú prekvapenie a riziko. Po rituále je odmerané chovanie zo strany ostatných členov komunity vystriedané privítaním a priateľskou otvorenosťou. Vedenie skupín čelí dileme, či pre každého člena vytvoriť rituálnu iniciáciu na mieru, alebo používať pre všetkých členov rovnakú. Puto dôvery medzi skupinou a členom môže napomôcť úspešnému zvládnutiu iniciačných rituálov aj depresívnym obdobiam, ktoré spúšťajú.
Okrem negatívnych skúseností, takzvaných „temných nocí duše“ sa v procese objavujú aj skúsenosti blaženosti a jednoty, prekonania ega. Žiadna zmena takto zakúsená ale nemusí byť trvalá.
Iniciácia
Iniciácia znamená podľa Hine-a rozpoznanie prahu zmeny, prechodu. V tomto procese osobnosť mení svoj pohľad na seba a svet, prechádza existencionálnou krízou, ktorá však vedie k pokroku. Vnímanie osoby je posunuté od vnímania, na ktoré bola zvyknutá, konfrontuje sa so sebou. Často sa vzdáva kvôli pocitu neúspechu, prestáva meditovať, či objavuje strach zo zbláznenia sa. Dočasne stratená stabilita by sa mala po čase navrátiť. Z prežitia iniciácie vyplýva nadviazanie spojenia so sebou, sebadôvera zo zvládnutej skúšky, prijatie neistoty. Iniciácia však neznamená dosiahnutie trvalého vyrovnania, je to opakujúci sa cyklus. Magické rády poskytujú symbolické systémy nápomocné mapovaniu reality a rozdelenie adeptov na rôzne stupne, pričom každý stupeň pracuje s inými metódami a zažíva iné skúsenosti.
V súvislosti s rádmi sa iniciáciou zvykne nazývať prijatie člena do komunity, ktorému predchádza čakacia lehota, počas ktorej sa členovia komunity spoznávajú s uchádzačom. Členovia skupín však prekonávajú aj rituálnu iniciáciu v podobe stretnutia sa s vlastnými strachmi, bolesťami a tabu. Tieto rituály teda vždy obsahujú prekvapenie a riziko. Po rituále je odmerané chovanie zo strany ostatných členov komunity vystriedané privítaním a priateľskou otvorenosťou. Vedenie skupín čelí dileme, či pre každého člena vytvoriť rituálnu iniciáciu na mieru, alebo používať pre všetkých členov rovnakú. Puto dôvery medzi skupinou a členom môže napomôcť úspešnému zvládnutiu iniciačných rituálov aj depresívnym obdobiam, ktoré spúšťajú.
Okrem negatívnych skúseností, takzvaných „temných nocí duše“ sa v procese objavujú aj skúsenosti blaženosti a jednoty, prekonania ega. Žiadna zmena takto zakúsená ale nemusí byť trvalá.
„Ze své vlastní zkušenosti vím, že hodně záleží na tom, co uděláte s vhledy či novými pochopeními, jež se dostaví na základě vyšších a nižších iniciačních zkušeností. Jinými slovy, musíte na základě těchto vhledů jednat a postupně je plně pochopit. Malé změny v mysli, řeči a činech jsou obvykle mnohem účinnější než velkolepá prohlášení.“
Sebainiciácia nie je o nič menej hodnotná, ako iniciácia v skupine. Cielené privolávanie týchto skúseností nebýva vždy účinné. Pomocou retrospektívy však možno predvídať príchod týchto období. Postupy vyvolávajúce iniciáciu nazývame mágiou ega. Jej postupy zahŕňajú intenzívne spochybňovanie hodnôt, návykov a viery adepta.
Experimenty s presvedčením a názormi
Medzi hlavné tvrdenia chaos mágie patrí myšlienka, že viera je nástrojom na formovanie reality. Názory majú čo dočinenia aj so spoločnosťou, už minimálne preto, lebo vyhľadávame osoby s podobnými názormi. Rutinné činnosti, ktoré vykonávame automaticky možno niekedy obmeniť za neobyčajné cvičenia, ako kresba menej šikovnou rukou. Iné experimenty možno vykonávať v situáciách sociálneho kontaktu. Narušenie rutiny môže mať za následok negatívne reakcie okolia, zvlášť slabších jedincov. Zmyslom týchto cvičení je vniesť pozornosť do rutinných situácií.
Hine píše o zmene paradigmy, východiskového pohľadu za iný, vyhovujúcejší rámec. Tento pojem bol prevzatý z filozofie. Zmena paradigmy prebieha s cieľom uvoľnenia starej siete presvedčení, s cieľom stať sa flexibilnejší, zvýšiť svoje schopnosti porozumenia či dekonštruovať ego. Ide o dlhodobú zmenu, ak má byť výsledok autentický. Prvým krokom je dotazovanie samozrejmých právd. Pre spochybnenie svojho sveta je dobré ho najprv mať zmapovaný. Mapa sa dá vytvoriť podrobnou analýzou túžob, snov, strachov, osobnej histórie. Po týchto cvičeniach by sa malo dostaviť pochopenie, že všetky názory sú len relatívne a že nemusia pre nás predstavovať hrozby.
Prebiehanie medzi magickými systémami je jednoduchšie, deje sa spontánne. Akýkoľvek model, hoci bol spočiatku uvoľňujúci, sa neskôr môže stať obmedzujúcim.
„Nemožnost překročit omezení zvoleného systému přesvědčení vážně narušuje schopnost přizpůsobivosti životním změnám a schopnost zkoumání nových možností. Předností perspektivy chaosu a jeho přístupu k magii je svoboda čerpat inspiraci, tvořivost a strukturu z jakékoliv oblasti lidských snažení a nebýt omezený jen na to, co se obvykle vnímá jako „magie“. Z tohoto důvodu roste v poslední době zájem o kybernetiku, science-fiction, biologii, komunikaci, nelineární dynamiku a o další různé oblasti současné kultury. Namísto snahy přizpůsobit představy existujícím systémům názorů magikové chaosu vytvářejí nové perspektivy vycházející ze současných myšlenkových směrů a raději pracují s možnou budoucností, než aby opakovaně přetvářeli myšlenky minulosti.“
Stotožnenie sa so svojim protipólom býva tiež posunom k moci. Medzi chaosmágmi býva rozšírený názor na identitu hovoriaci, že existuje mnoho „ja“, nie len jedna skutočná osobnosť. Na základe tohto presvedčenia môžeme rozvíjať všetky svoje tváre a užívať si ich, namiesto presadzovania len jednej. Vo svojom živote sa tak realizoval A. Crowley a dodnes sú ľudia zmätení z protikladnosti jeho skutkov. Podľa želaných vlastností, aké si prajeme mať, možno vytvoriť magické „ja“, ktoré býva spojené s istým oblečením, symbolom či menom. Rozvojom psychokozmu sa vytvára v osobnosti zmena, od ega prechádza k exu, neustále činnému „ja“. S tým súvisí sebeláska, podľa Spareovho konceptu je objavením prázdnoty, voľnosti bez potreby sebapotvrdzovania inými.
Mikroeónika
Hine opisuje vývoj duchovna počas ľudskej histórie. To sa neustále vyvíja v závislosti od spoločenských pomerov. Od čias prehistorického šamanizmu prešlo dobou polyteizmu, monoteizmu, materializmu. Dochádza k oddeleniu osobných skúseností od spoločenských a náboženských oblastí. Záujem o okultizmus rastie. V dnešnej ére postmoderny a masových komunikačných prostriedkov prebiehajú okultisti medzi jednotlivými systémami. Dôležitosť osobnej skúsenosti sa dostáva do popredia. Názory vytvorené z koláží všetkých dostupných „materiálov“ neustále mutujú.
Niektorí mágovia majú potrebu vyhlasovať príchody nových období, aeonov. Pre niektorých chaosmagikov, ktorí propagujú 5. aeón, je tento nazývaný Pandemonaeón. Tieto koncepty aeónov môžu slúžiť na prieskum sociálnych trendov, vývoja a spôsobu jeho ovplyvňovania, či ako definovanie cieľa spájajúcich sa skupín, ako ideosféra. Hine definuje ideosféru takto:
Sebainiciácia nie je o nič menej hodnotná, ako iniciácia v skupine. Cielené privolávanie týchto skúseností nebýva vždy účinné. Pomocou retrospektívy však možno predvídať príchod týchto období. Postupy vyvolávajúce iniciáciu nazývame mágiou ega. Jej postupy zahŕňajú intenzívne spochybňovanie hodnôt, návykov a viery adepta.
Experimenty s presvedčením a názormi
Medzi hlavné tvrdenia chaos mágie patrí myšlienka, že viera je nástrojom na formovanie reality. Názory majú čo dočinenia aj so spoločnosťou, už minimálne preto, lebo vyhľadávame osoby s podobnými názormi. Rutinné činnosti, ktoré vykonávame automaticky možno niekedy obmeniť za neobyčajné cvičenia, ako kresba menej šikovnou rukou. Iné experimenty možno vykonávať v situáciách sociálneho kontaktu. Narušenie rutiny môže mať za následok negatívne reakcie okolia, zvlášť slabších jedincov. Zmyslom týchto cvičení je vniesť pozornosť do rutinných situácií.
Hine píše o zmene paradigmy, východiskového pohľadu za iný, vyhovujúcejší rámec. Tento pojem bol prevzatý z filozofie. Zmena paradigmy prebieha s cieľom uvoľnenia starej siete presvedčení, s cieľom stať sa flexibilnejší, zvýšiť svoje schopnosti porozumenia či dekonštruovať ego. Ide o dlhodobú zmenu, ak má byť výsledok autentický. Prvým krokom je dotazovanie samozrejmých právd. Pre spochybnenie svojho sveta je dobré ho najprv mať zmapovaný. Mapa sa dá vytvoriť podrobnou analýzou túžob, snov, strachov, osobnej histórie. Po týchto cvičeniach by sa malo dostaviť pochopenie, že všetky názory sú len relatívne a že nemusia pre nás predstavovať hrozby.
Prebiehanie medzi magickými systémami je jednoduchšie, deje sa spontánne. Akýkoľvek model, hoci bol spočiatku uvoľňujúci, sa neskôr môže stať obmedzujúcim.
„Nemožnost překročit omezení zvoleného systému přesvědčení vážně narušuje schopnost přizpůsobivosti životním změnám a schopnost zkoumání nových možností. Předností perspektivy chaosu a jeho přístupu k magii je svoboda čerpat inspiraci, tvořivost a strukturu z jakékoliv oblasti lidských snažení a nebýt omezený jen na to, co se obvykle vnímá jako „magie“. Z tohoto důvodu roste v poslední době zájem o kybernetiku, science-fiction, biologii, komunikaci, nelineární dynamiku a o další různé oblasti současné kultury. Namísto snahy přizpůsobit představy existujícím systémům názorů magikové chaosu vytvářejí nové perspektivy vycházející ze současných myšlenkových směrů a raději pracují s možnou budoucností, než aby opakovaně přetvářeli myšlenky minulosti.“
Stotožnenie sa so svojim protipólom býva tiež posunom k moci. Medzi chaosmágmi býva rozšírený názor na identitu hovoriaci, že existuje mnoho „ja“, nie len jedna skutočná osobnosť. Na základe tohto presvedčenia môžeme rozvíjať všetky svoje tváre a užívať si ich, namiesto presadzovania len jednej. Vo svojom živote sa tak realizoval A. Crowley a dodnes sú ľudia zmätení z protikladnosti jeho skutkov. Podľa želaných vlastností, aké si prajeme mať, možno vytvoriť magické „ja“, ktoré býva spojené s istým oblečením, symbolom či menom. Rozvojom psychokozmu sa vytvára v osobnosti zmena, od ega prechádza k exu, neustále činnému „ja“. S tým súvisí sebeláska, podľa Spareovho konceptu je objavením prázdnoty, voľnosti bez potreby sebapotvrdzovania inými.
Mikroeónika
Hine opisuje vývoj duchovna počas ľudskej histórie. To sa neustále vyvíja v závislosti od spoločenských pomerov. Od čias prehistorického šamanizmu prešlo dobou polyteizmu, monoteizmu, materializmu. Dochádza k oddeleniu osobných skúseností od spoločenských a náboženských oblastí. Záujem o okultizmus rastie. V dnešnej ére postmoderny a masových komunikačných prostriedkov prebiehajú okultisti medzi jednotlivými systémami. Dôležitosť osobnej skúsenosti sa dostáva do popredia. Názory vytvorené z koláží všetkých dostupných „materiálov“ neustále mutujú.
Niektorí mágovia majú potrebu vyhlasovať príchody nových období, aeonov. Pre niektorých chaosmagikov, ktorí propagujú 5. aeón, je tento nazývaný Pandemonaeón. Tieto koncepty aeónov môžu slúžiť na prieskum sociálnych trendov, vývoja a spôsobu jeho ovplyvňovania, či ako definovanie cieľa spájajúcich sa skupín, ako ideosféra. Hine definuje ideosféru takto:
„Ideosféra je mimoprostorová oblast, kam magik vstupuje, aby prozkoumával možné modely a paradigmata, která využije při uzpůsobování Pandemoneónu. Ideosféra je spíše jakýmsi druhem přístupu; postojem, pomocí kterého může magik hledat inspiraci v jakékoliv příchozí informaci, ať už ji získá z novinového článku, komiksů, měnících se mediálních představ, z vědeckého žargonu, z náhodných akronymů nebo z výroků, které zaslechne na půl ucha v nějakém rozhovoru.“
Medzi myšlienkové inšpirácie moderných magikov patria:
1. Biologické a počítačové vírusy, memy, slovné a textové „vírusy“. Na základe podobných myšlienok vznikajú techniky klonujúcich sa servitorov, napájanie sa na masovo používané predmety, symboly.
2. Metajazyky a neverbálna komunikácia.
3. Simulácia a vizualizácia. Používaním počítačov môžeme zobraziť 3D obrazy či priestor a práca s touto grafikou u niekoho rozvíja schopnosť vizualizácie.
4. Získavanie inšpirácie z nepravdepodobných zdrojov. Vďaka preskupovaniu častí textov či zvukov a rozhovorov v nich môžeme objaviť nové významy, alebo zažiť časovú dezorientáciu a tým dosiahnuť tranz, vyhodenie ega z jeho bežných koľají. Takto nahromadený materiál možno použiť pri divinácii, aj rituále.
Časť II – Dynamický rituál
Úvod
Definícií rituálu môžeme nájsť mnoho, od „zjednotenia mikrokozmu s makrokozmom“ k dosiahnutiu kontaktu s vyšším bytím či mostu k božstvám. Rituál slúži na zameranie pozornosti účastníkov pomocou svojej štruktúry zloženej z prvkov zvuku, rytmu, gest, vôní a ďalších.
Improvizované rituály môžu byť rovnako účinné, ako dopredu prepracované. V prípade pripravovaných by sme sa nemali zaseknúť stále v tom istom vzorci, toto zastavenie by znižovalo ich efektivitu. Praktici s rozvinutými schopnosťami zvyknú rituál nahradzovať inými, menej pozorovateľnými formami mágie. Nemalo by to však vyústiť v opovrhovanie rituálnou mágiou či hmotným svetom vôbec, a utiekaniu sa k svetom astrálnym.
„Rituál obsahuje prvky divadelního představení a má svou vlastní psychologii; bylo by však chybou považovat jej za pouhé psychodrama. Rituál lze rozčlenit na prvky rozložení smyslových podnětů, hlasové techniky, gesta, vizualizace, pohyby, symbolismus, změny rolí a umělé vyvolávaní stavu transu – jako celek je však rituál mnohem více než jen seskupením těchto prvků. Při provádění rituálů vzniká nevysvětlitelná atmosféra – prostor, ve kterém se může stát něco mysteriózního a úžasného. Když nic jiného, rituál nám ukazuje, jak málo víme o svém potenciálu, o nás samých a o světě, ve kterém se pohybujeme.“
Od činnosti vykonávanej bežným spôsobom sa rituál líši v zámere a dôraze, ktorý obsahuje. Dobrým príkladom je odlišnosť bežného napitia sa z pohára a slávnostného prípitku. Niektoré úkony bývajú v rituáloch opakované. Rituály možno použiť na rôzne účely, medzi nimi: meditáciu, slávnosť, čarovanie, vhľad, ukotvenie sa, psychodrámu, prácu s božstvom a iné.
Základné prvky rituálu
Rituály obsahujú okrem vopred známych prvkov (ako je otvárací rituál) aj prvky pre účastníkov nové, obsahujúce riziko. Preto je pre ich vykonávanie žiaduca aj vnímavosť a improvizácia. Hine to vysvetľuje na príklade invokácie, kedy božstvo posadne iného prítomného, ako hlavného účastníka. Základom rituálnej mágie je podľa Hine-a presvedčenie. Presvedčenie vo funkčnosť mágie ale možno získať len vlastnou praxou. Pokusy vysvetliť mechanizmus fungovania mágie boli realizované štyrmi konceptmi, ktoré som už letmo spomenul v eseji o knihe Patricka Dunna. Výber modelu ostáva na magikovi, ktorý si môže vybrať ten, ktorý ho motivuje k najväčšiemu výkonu.
Analógia medzi rituálom a divadlom je v tom, že obe generujú vzrušujúcu atmosféru a vyjadrujú ideu. Pri skupinových rituáloch sa zúčastnení navzájom ovplyvňujú aj nepatrnými zmenami chovania, keďže to zbystrenou pozornosťou ostatní zachytia. Niektoré vyžadované koordinované činnosti ako je vizualizácia, dych, gestikulácia môžu súčasným vykonávaním pomáhať k zmenám vo vedomiu.
Chronologicky možno kompletný rituál rozčleniť na 5 častí:
1. Príprava. Jej súčasťou môže byť očistenie miesta a svojho tela, meditácia, dlhodobejší pôst či zmena zvykov, osvojovanie si symbolov systému alebo atribútov entity, s ktorou chceme pracovať.
2. Prípravné cvičenie. Máva rôzne podoby ako tanec, bubnovanie, meditáciu či recitovanie mantier. Môže slúžiť k zvýšeniu energie a zameraniu na cieľ. Štandardne sa používa takzvaný banishing.
3. Hlavná časť rituálu – závisí od jeho cieľa, či už je to invokácia, projekcia, predvedenie psychodrámy, oslava, alebo iný. Táto hlavná časť by mala byť nabitá najväčšou energiou a entuziazmom.
4. Zakončenie rituálu – niekedy pozostáva z ďalšieho banishingu, prípadne smiechu. Má uvoľniť, rozptýliť napätie. Pri skupinových rituáloch je vhodné dohliadať aj na návrat ostatných členov skupiny z tranzu.
5. Vyhodnotenie rituálu. Posledná fáza slúži na záznam o rituále a dojmoch z neho. Nasleduje sebahodnotenie alebo hodnotenie v skupine.
Hine v krátkosti pojednáva aj o formalizovanom rituále (ktorý čerpá z tradície alebo doktríny a pre praktika znamená štúdium a prispôsobenie sa) a rituále vo voľnom štýle. Rituál vo voľnom štýle sa viac hodí pre jednotlivca, ak si ho ten vytvorí pre individuálnu potrebu.
Zložky rituálu
Pre zabezpečenie štýlu rituálu môže byť potrebný historický výskum, ak sa snažíme rekonštruovať rituál konkrétnej kultúry alebo obdobia. K miešaniu rôznych prvkov sa Hine vyjadruje takto:
„Jedním z problémů, vztahujících se ke stylu rituálu, je míchání prvků z různých systémů. Stoupenci jednoho významného okultního myšlenkového směru zastávají názor, že je chybné (dokonce i nebezpečné) míchat různé systémy magie. Tento pohled propagují nejvíce předáci takzvané západní esoterické tradice nebo ještě upjatější tradice moderního čarodějnictví. Věrohodnost a síla tohoto postoje jsou znatelně oslabeny, když člověk uváží, že mnoho z takzvané západní esoterické tradice je syntézou hermetické filosofie, kabaly, teosofie, jógy, středověké magie, nauky o čakrách a dalších různorodých prvků. Míchání různých prvků není až zas tak velkým problémem, záleží však na tom, jak to všechno uvaříte.“
V rámci dobrého načasovania rituálu môže byť nutné pozmeniť svoj denný režim, aby sme vystihli dobu, v ktorej nás nebude nič rušiť. K vymedzovaniu času pomocou astrologických systémov radí Hine zaujať nedogmatický postoj.
1. Priestorové elementy
Priestor samotný, či už ide o súkromnú svätyňu, pozmenenú izbu, alebo exteriér nazýva Hine zónou slobodného jednania. Do tohto pojmu spadá aj stav vedomia, ak sa v skutočnom priestore nevymedzovala žiadna hranica. Tá sa najčastejšie značila kruhom, či už pomocou kriedy, lana, vetvičiek alebo vizualizáciou. Tento proces často obsahuje aj označenie svetových strán.
Oltár je v prvom rade kus nábytku, stolček na ktorom sa usporiadavajú rituálne pomôcky. Môže však aj predstavovať to, čím sme a čo chceme dosiahnuť, byť miestom meditácie a pripomienkou významných udalostí. Dobrou improvizovanou rekvizitou na rituály je stojan na noty, použitý na držanie kníh.
Hine-ov postoj k tradičným pomôckam je takýto: je dobré mať nástroje výhradne na mágiu, no nemali by nás zväzovať, tiež sa oplatí si nejaké improvizované zostrojiť. Pre umocnenie dojmu z rituálneho priestoru možno použiť závesy na zakrytie bežného nábytku, či použiť premietanie tematického obrázku na stenu.
2. Zložky tela a mysle
Vizualizácia je schopnosť vytvárať a zamerať sa na mentálne obrazy. Medzi vizualizačné cvičenia možno zaradiť aktívnu predstavu oddychového miesta pomocou všetkých zmyslov alebo pasívne hľadenie na zložitý povrch predmetov, v ktorom rozoznávame náhodné obrazy.
V rituále je dôležité aj použitie hlasu. Jeho účinok závisí viac od tónu a emócií, než jeho sile/hlučnosti. Nacvičiť sa dá pomocou spôsobov hovorenia s cieľom vyjadriť rôzne emócie, archetypy, prípadne rozprávaním príbehov a pomocou vibrovania slabík.
Zámernou zmenou pohybov, pozície tela a gest možno taktiež spôsobiť zmeny pri vedomí. Vnímanie osobného priestoru zas ovplyvňuje pôsobenie s inými ľuďmi.
Čo sa týka osvetlenia, najvhodnejšie je nájsť kompromis medzi atmosférou a dobrou viditeľnosťou textu. Možno uvažovať aj nad zafarbením osvetlenia a rôznymi pomôckami, ako napríklad baterkou upevnenou na hlavu. Pri otvorenom ohni zas nezabudnúť na bezpečnosť.
Vôňa je stimulátorom spomienok, obrazov, asociácií, teda má na telo a myseľ silný vplyv. Možno teda použiť aj parfumy alebo kadidlo. K zmene vedomia napomáha zmena oblečenia, sme na to zvyknutí z každodenného života, v ktorom sa používajú uniformy. Napríklad kapucňa pomáha k anonymite, no v ostatných môže vyvolať zlovestnú predstavu.
Možnosti použitia hudby sú dve: použitie nahranej hudby, ktoré je s rizikom, že u rôznych zúčastnených vyvolá iné asociácie a použitie živej hudby, väčšinou hraním na bubon.
Príkladom využitia jedla a pitia sú hostia a víno v kresťanských obradoch. Iným príkladom je slávnostný prípitok, ktorý v kruhu zúčastnených obieha. Podľa toho, na čo prítomní pripíjajú sa môžu vzájomne lepšie spoznať.
3. Interpretácia magickej reality
Symbolizmus rituálu môže zasahovať do každej jeho zložky. Ak ide o tradičný rituál, mal by mať praktik zvládnutú jeho symboliku. Rituál vo voľnom štýle je v tomto ohľade jednoduchší, keďže dôležité symboly si praktik vyberá sám.
Vytváranie magického spojenia je zviazanie dvoch subjektov vo svojej mysli – spojenie predmetu s abstraktnou myšlienkou. Napríklad prípitok je možné chápať ako vpustenie myšlienky spolu s tekutinou do vlastného tela.
Hine sa zmieňuje o tabuľkách korešpondencií symbolov používaných pri zostavovaní či obmieňaní rituálov. Uvádza príklad zloženia takej tabuľky, pričom základnými kategóriami ku ktorým priraďuje iné symboly sú planéty. Zábavnejšie pokusy možno vykonávať priradením jedla, postáv popkultúry ku kategóriám vybraného systému.
Predmety vyvolávajúce magickú asociáciu u svojho vlastníka nazývame magickými artefaktmi. Okrem magických „zbraní“ či veštebných pomôcok sú to aj rekvizity pripomínajúce magické okamihy. Najpoužívanejšou „zbraňou“ je palička na usmerňovanie vôle. Nemusí byť len drevená, materiál môže byť aj iný, napríklad kosť a sklo. Po získaní predmetu ho treba začleniť do magického univerza jeho používaním, nosením pri sebe či hovorením k predmetu.
4. Rozdelenie rolí
V skupinových rituáloch je ideálnym stavom, ak je do nich zapojený každý prítomný. Prednes textu možno rozdeliť na etapy, či odpovede. Členovia vo vedľajších rolách môžu dohliadať na používanie vôní, asistovať pri prechode do tranzu, dávať pozor na oheň a podobne.
Modelové rituály
V tejto časti kapitoly sú uvedené 4 rituály s vysvetlením ich použitia. Prvým je oktomantický banishing, teda obdoba upratovania a očisty mysle a priestoru, založený na ôsmych cípoch chaosféry. Okrem príležitosti pred a po inom rituále ho možno použiť ak v miestnosti došlo k hádke, alebo v nej prebýval niekto chorý či depresívny.
Druhá je rituálna omša, ktorej účel je použitie vyvolanej entity, napríklad za účelom odpovedí prostredníctvom posadnutia, prípadne entita svoju silu zdieľa inak. Omša chaos „H“ je diskordiánskym, vtipným rituálom privolávajúcim posvätného klauna Harpa a dočasne vyháňajúcim pocit sebadôležitosti u zúčastnených.
Treťou je invokácia obmeniteľná aj pre potreby jednotlivca, vychádzajúca z kabaly. Poslednú ukážku tvorí zaklínanie na použitie Thorovej sily pre svoje želania.
Invokácia
Invokácia znamená vzývanie entít do seba, stotožnenie sa s nimi. Prevádza sa opatrne, inak môže byť zradná. Dôvodom pre vykonávanie invokácií je posilnenie sa pre ďalšiu magickú prácu vďaka schopnostiam danej entity. V rámci prípravy si magik vytvára sústavu symbolov, ktoré mu pomôžu v zameraní pozornosti na entitu.
Medzi myšlienkové inšpirácie moderných magikov patria:
1. Biologické a počítačové vírusy, memy, slovné a textové „vírusy“. Na základe podobných myšlienok vznikajú techniky klonujúcich sa servitorov, napájanie sa na masovo používané predmety, symboly.
2. Metajazyky a neverbálna komunikácia.
3. Simulácia a vizualizácia. Používaním počítačov môžeme zobraziť 3D obrazy či priestor a práca s touto grafikou u niekoho rozvíja schopnosť vizualizácie.
4. Získavanie inšpirácie z nepravdepodobných zdrojov. Vďaka preskupovaniu častí textov či zvukov a rozhovorov v nich môžeme objaviť nové významy, alebo zažiť časovú dezorientáciu a tým dosiahnuť tranz, vyhodenie ega z jeho bežných koľají. Takto nahromadený materiál možno použiť pri divinácii, aj rituále.
Časť II – Dynamický rituál
Úvod
Definícií rituálu môžeme nájsť mnoho, od „zjednotenia mikrokozmu s makrokozmom“ k dosiahnutiu kontaktu s vyšším bytím či mostu k božstvám. Rituál slúži na zameranie pozornosti účastníkov pomocou svojej štruktúry zloženej z prvkov zvuku, rytmu, gest, vôní a ďalších.
Improvizované rituály môžu byť rovnako účinné, ako dopredu prepracované. V prípade pripravovaných by sme sa nemali zaseknúť stále v tom istom vzorci, toto zastavenie by znižovalo ich efektivitu. Praktici s rozvinutými schopnosťami zvyknú rituál nahradzovať inými, menej pozorovateľnými formami mágie. Nemalo by to však vyústiť v opovrhovanie rituálnou mágiou či hmotným svetom vôbec, a utiekaniu sa k svetom astrálnym.
„Rituál obsahuje prvky divadelního představení a má svou vlastní psychologii; bylo by však chybou považovat jej za pouhé psychodrama. Rituál lze rozčlenit na prvky rozložení smyslových podnětů, hlasové techniky, gesta, vizualizace, pohyby, symbolismus, změny rolí a umělé vyvolávaní stavu transu – jako celek je však rituál mnohem více než jen seskupením těchto prvků. Při provádění rituálů vzniká nevysvětlitelná atmosféra – prostor, ve kterém se může stát něco mysteriózního a úžasného. Když nic jiného, rituál nám ukazuje, jak málo víme o svém potenciálu, o nás samých a o světě, ve kterém se pohybujeme.“
Od činnosti vykonávanej bežným spôsobom sa rituál líši v zámere a dôraze, ktorý obsahuje. Dobrým príkladom je odlišnosť bežného napitia sa z pohára a slávnostného prípitku. Niektoré úkony bývajú v rituáloch opakované. Rituály možno použiť na rôzne účely, medzi nimi: meditáciu, slávnosť, čarovanie, vhľad, ukotvenie sa, psychodrámu, prácu s božstvom a iné.
Základné prvky rituálu
Rituály obsahujú okrem vopred známych prvkov (ako je otvárací rituál) aj prvky pre účastníkov nové, obsahujúce riziko. Preto je pre ich vykonávanie žiaduca aj vnímavosť a improvizácia. Hine to vysvetľuje na príklade invokácie, kedy božstvo posadne iného prítomného, ako hlavného účastníka. Základom rituálnej mágie je podľa Hine-a presvedčenie. Presvedčenie vo funkčnosť mágie ale možno získať len vlastnou praxou. Pokusy vysvetliť mechanizmus fungovania mágie boli realizované štyrmi konceptmi, ktoré som už letmo spomenul v eseji o knihe Patricka Dunna. Výber modelu ostáva na magikovi, ktorý si môže vybrať ten, ktorý ho motivuje k najväčšiemu výkonu.
Analógia medzi rituálom a divadlom je v tom, že obe generujú vzrušujúcu atmosféru a vyjadrujú ideu. Pri skupinových rituáloch sa zúčastnení navzájom ovplyvňujú aj nepatrnými zmenami chovania, keďže to zbystrenou pozornosťou ostatní zachytia. Niektoré vyžadované koordinované činnosti ako je vizualizácia, dych, gestikulácia môžu súčasným vykonávaním pomáhať k zmenám vo vedomiu.
Chronologicky možno kompletný rituál rozčleniť na 5 častí:
1. Príprava. Jej súčasťou môže byť očistenie miesta a svojho tela, meditácia, dlhodobejší pôst či zmena zvykov, osvojovanie si symbolov systému alebo atribútov entity, s ktorou chceme pracovať.
2. Prípravné cvičenie. Máva rôzne podoby ako tanec, bubnovanie, meditáciu či recitovanie mantier. Môže slúžiť k zvýšeniu energie a zameraniu na cieľ. Štandardne sa používa takzvaný banishing.
3. Hlavná časť rituálu – závisí od jeho cieľa, či už je to invokácia, projekcia, predvedenie psychodrámy, oslava, alebo iný. Táto hlavná časť by mala byť nabitá najväčšou energiou a entuziazmom.
4. Zakončenie rituálu – niekedy pozostáva z ďalšieho banishingu, prípadne smiechu. Má uvoľniť, rozptýliť napätie. Pri skupinových rituáloch je vhodné dohliadať aj na návrat ostatných členov skupiny z tranzu.
5. Vyhodnotenie rituálu. Posledná fáza slúži na záznam o rituále a dojmoch z neho. Nasleduje sebahodnotenie alebo hodnotenie v skupine.
Hine v krátkosti pojednáva aj o formalizovanom rituále (ktorý čerpá z tradície alebo doktríny a pre praktika znamená štúdium a prispôsobenie sa) a rituále vo voľnom štýle. Rituál vo voľnom štýle sa viac hodí pre jednotlivca, ak si ho ten vytvorí pre individuálnu potrebu.
Zložky rituálu
Pre zabezpečenie štýlu rituálu môže byť potrebný historický výskum, ak sa snažíme rekonštruovať rituál konkrétnej kultúry alebo obdobia. K miešaniu rôznych prvkov sa Hine vyjadruje takto:
„Jedním z problémů, vztahujících se ke stylu rituálu, je míchání prvků z různých systémů. Stoupenci jednoho významného okultního myšlenkového směru zastávají názor, že je chybné (dokonce i nebezpečné) míchat různé systémy magie. Tento pohled propagují nejvíce předáci takzvané západní esoterické tradice nebo ještě upjatější tradice moderního čarodějnictví. Věrohodnost a síla tohoto postoje jsou znatelně oslabeny, když člověk uváží, že mnoho z takzvané západní esoterické tradice je syntézou hermetické filosofie, kabaly, teosofie, jógy, středověké magie, nauky o čakrách a dalších různorodých prvků. Míchání různých prvků není až zas tak velkým problémem, záleží však na tom, jak to všechno uvaříte.“
1. Priestorové elementy
Priestor samotný, či už ide o súkromnú svätyňu, pozmenenú izbu, alebo exteriér nazýva Hine zónou slobodného jednania. Do tohto pojmu spadá aj stav vedomia, ak sa v skutočnom priestore nevymedzovala žiadna hranica. Tá sa najčastejšie značila kruhom, či už pomocou kriedy, lana, vetvičiek alebo vizualizáciou. Tento proces často obsahuje aj označenie svetových strán.
Oltár je v prvom rade kus nábytku, stolček na ktorom sa usporiadavajú rituálne pomôcky. Môže však aj predstavovať to, čím sme a čo chceme dosiahnuť, byť miestom meditácie a pripomienkou významných udalostí. Dobrou improvizovanou rekvizitou na rituály je stojan na noty, použitý na držanie kníh.
Hine-ov postoj k tradičným pomôckam je takýto: je dobré mať nástroje výhradne na mágiu, no nemali by nás zväzovať, tiež sa oplatí si nejaké improvizované zostrojiť. Pre umocnenie dojmu z rituálneho priestoru možno použiť závesy na zakrytie bežného nábytku, či použiť premietanie tematického obrázku na stenu.
2. Zložky tela a mysle
Vizualizácia je schopnosť vytvárať a zamerať sa na mentálne obrazy. Medzi vizualizačné cvičenia možno zaradiť aktívnu predstavu oddychového miesta pomocou všetkých zmyslov alebo pasívne hľadenie na zložitý povrch predmetov, v ktorom rozoznávame náhodné obrazy.
V rituále je dôležité aj použitie hlasu. Jeho účinok závisí viac od tónu a emócií, než jeho sile/hlučnosti. Nacvičiť sa dá pomocou spôsobov hovorenia s cieľom vyjadriť rôzne emócie, archetypy, prípadne rozprávaním príbehov a pomocou vibrovania slabík.
Zámernou zmenou pohybov, pozície tela a gest možno taktiež spôsobiť zmeny pri vedomí. Vnímanie osobného priestoru zas ovplyvňuje pôsobenie s inými ľuďmi.
Čo sa týka osvetlenia, najvhodnejšie je nájsť kompromis medzi atmosférou a dobrou viditeľnosťou textu. Možno uvažovať aj nad zafarbením osvetlenia a rôznymi pomôckami, ako napríklad baterkou upevnenou na hlavu. Pri otvorenom ohni zas nezabudnúť na bezpečnosť.
Vôňa je stimulátorom spomienok, obrazov, asociácií, teda má na telo a myseľ silný vplyv. Možno teda použiť aj parfumy alebo kadidlo. K zmene vedomia napomáha zmena oblečenia, sme na to zvyknutí z každodenného života, v ktorom sa používajú uniformy. Napríklad kapucňa pomáha k anonymite, no v ostatných môže vyvolať zlovestnú predstavu.
Možnosti použitia hudby sú dve: použitie nahranej hudby, ktoré je s rizikom, že u rôznych zúčastnených vyvolá iné asociácie a použitie živej hudby, väčšinou hraním na bubon.
Príkladom využitia jedla a pitia sú hostia a víno v kresťanských obradoch. Iným príkladom je slávnostný prípitok, ktorý v kruhu zúčastnených obieha. Podľa toho, na čo prítomní pripíjajú sa môžu vzájomne lepšie spoznať.
3. Interpretácia magickej reality
Symbolizmus rituálu môže zasahovať do každej jeho zložky. Ak ide o tradičný rituál, mal by mať praktik zvládnutú jeho symboliku. Rituál vo voľnom štýle je v tomto ohľade jednoduchší, keďže dôležité symboly si praktik vyberá sám.
Vytváranie magického spojenia je zviazanie dvoch subjektov vo svojej mysli – spojenie predmetu s abstraktnou myšlienkou. Napríklad prípitok je možné chápať ako vpustenie myšlienky spolu s tekutinou do vlastného tela.
Hine sa zmieňuje o tabuľkách korešpondencií symbolov používaných pri zostavovaní či obmieňaní rituálov. Uvádza príklad zloženia takej tabuľky, pričom základnými kategóriami ku ktorým priraďuje iné symboly sú planéty. Zábavnejšie pokusy možno vykonávať priradením jedla, postáv popkultúry ku kategóriám vybraného systému.
Predmety vyvolávajúce magickú asociáciu u svojho vlastníka nazývame magickými artefaktmi. Okrem magických „zbraní“ či veštebných pomôcok sú to aj rekvizity pripomínajúce magické okamihy. Najpoužívanejšou „zbraňou“ je palička na usmerňovanie vôle. Nemusí byť len drevená, materiál môže byť aj iný, napríklad kosť a sklo. Po získaní predmetu ho treba začleniť do magického univerza jeho používaním, nosením pri sebe či hovorením k predmetu.
4. Rozdelenie rolí
V skupinových rituáloch je ideálnym stavom, ak je do nich zapojený každý prítomný. Prednes textu možno rozdeliť na etapy, či odpovede. Členovia vo vedľajších rolách môžu dohliadať na používanie vôní, asistovať pri prechode do tranzu, dávať pozor na oheň a podobne.
Modelové rituály
V tejto časti kapitoly sú uvedené 4 rituály s vysvetlením ich použitia. Prvým je oktomantický banishing, teda obdoba upratovania a očisty mysle a priestoru, založený na ôsmych cípoch chaosféry. Okrem príležitosti pred a po inom rituále ho možno použiť ak v miestnosti došlo k hádke, alebo v nej prebýval niekto chorý či depresívny.
Druhá je rituálna omša, ktorej účel je použitie vyvolanej entity, napríklad za účelom odpovedí prostredníctvom posadnutia, prípadne entita svoju silu zdieľa inak. Omša chaos „H“ je diskordiánskym, vtipným rituálom privolávajúcim posvätného klauna Harpa a dočasne vyháňajúcim pocit sebadôležitosti u zúčastnených.
Treťou je invokácia obmeniteľná aj pre potreby jednotlivca, vychádzajúca z kabaly. Poslednú ukážku tvorí zaklínanie na použitie Thorovej sily pre svoje želania.
Invokácia
Invokácia znamená vzývanie entít do seba, stotožnenie sa s nimi. Prevádza sa opatrne, inak môže byť zradná. Dôvodom pre vykonávanie invokácií je posilnenie sa pre ďalšiu magickú prácu vďaka schopnostiam danej entity. V rámci prípravy si magik vytvára sústavu symbolov, ktoré mu pomôžu v zameraní pozornosti na entitu.
„V tuto chvíli jsou užitečné již výše zmíněné tabulky souvislostí a zdroje symbolů. Pokud si magik přeje například vyvolat Spocka ze Star Treku, musí nejprve zkoumat jeho chování, gesta, pozice, nevyzpytatelnost Vulkánců a všechny tyto znaky přijmout jako součást rituálu. Další pomůckou je metoda, kdy si adept představí, jak Spock prochází koridory USS Enterprise, snaží se s ním ztotožnit, až se nakonec bude cítit jako on a bude schopen vykonat příslušný příkaz – například odladit počítačový program, což často vyžaduje pevnou logiku, trpělivost a klidové vlastnosti, jež jsou panu Spockovi tak blízké.“
Okrem spísaných informácií môže na získanie vedomostí o danej entite slúžiť magický prieskum, obzvlášť, ak je dostupných len málo informácií.
„Příslušný magický průzkum může tedy zahrnout meditaci ohledně získání jména entity; použití technik zvyšujících aktivitu mysli za účelem setkání se s danou entitou na astrální úrovni; použití divinačních technik za účelem získaní více informací nebo pokoušet se propojit danou entitu s konkrétními tarotovými kartami nebo runami; použití magických snových technik za účelem „vysnít“ entitu nebo navštívit místo, které je spojené s entitou, a na tomto místě meditovat. Rovněž skvělým způsobem jak v sobě navodit tu správnou náladu, je čtení beletrie, mýtů a lidových pověstí, ve kterých se projevují vlastnosti a charakteristiky entity. Invokace se v podstatě nejvíce zaměřuje na způsob, jak se správně naladit na konkrétní entitu. Předtuchy a synchronismy související s vaším zájmem o entitu jsou stejně důležité, ne-li více, než skutečný výzkum historie a charakteristiky entit. Myslím, že ať už využíváte jakoukoli z těchto metod, důležité je, abyste začali s tím, že si k entitě vytvoříte určitý vztah, ať je to bohyně, bůh, démon nebol málo známy místní duch. Není chybou, pokud nedokážete vaše pocity a myšlenky vyjádřit slovy.“
Neverbálna invokácia sa prevádza hlavne navodením správnej nálady. Možno do nej zapojiť aj prvky rituálu spomenuté v tejto kapitole, napríklad tanec. Verbálna invokácia je závislá od formy prednesu, ktorý treba vedieť ovládať k posilneniu atmosféry dramatického zážitku, ako u operatéra, tak aj ostatných zúčastnených. Pri čítaní z kníh bývajú problémy s pozeraním sa na text, takže je vhodnejšie, aby operatér vedel reč naspamäť, prípadne môže improvizovať bez pripraveného prejavu. Ako už bolo povedané, je dôležitý nácvik vyjadrovania emócií hlasom. V klasickej forme invokácie sa hovorilo najprv o činoch bytosti v tretej osobe, o jej vlastnostiach v druhej osobe a nakoniec o jej silách v prvej osobe. Nebezpečenstvo invokácie je v náraste ega. Neustála identifikácia sa s božstvom posilňujúcim predstavy o sebe, ku ktorým inklinujeme, vedie k vnútornej nerovnováhe. Vyhnúť sa tomu dá pochopením a neustálym hodnotením seba.
Stav vedomia pri invokácií môže ústiť do dvoch extrémov, zatienenia a posadnutosti. Pri zatienení praktik cíti odpútanie od okolia, svoje telo pociťuje ako zmenené a cíti rozpor v zaumienenom cieli medzi sebou a invokovanou entitou. Pri posadnutí si praktik nemusí ani spomínať, čo sa dialo. Robí veci, aké by nedokázal (napríklad si dáva na jazyk žeravé uhlíky a ostáva nezranený), či povie informácie, ktoré nemohol vedieť. V kultúrach mimo západnej tradície sa bežne stáva, že rovnaké božstvo posadne viac ľudí súčasne.
Neverbálna invokácia sa prevádza hlavne navodením správnej nálady. Možno do nej zapojiť aj prvky rituálu spomenuté v tejto kapitole, napríklad tanec. Verbálna invokácia je závislá od formy prednesu, ktorý treba vedieť ovládať k posilneniu atmosféry dramatického zážitku, ako u operatéra, tak aj ostatných zúčastnených. Pri čítaní z kníh bývajú problémy s pozeraním sa na text, takže je vhodnejšie, aby operatér vedel reč naspamäť, prípadne môže improvizovať bez pripraveného prejavu. Ako už bolo povedané, je dôležitý nácvik vyjadrovania emócií hlasom. V klasickej forme invokácie sa hovorilo najprv o činoch bytosti v tretej osobe, o jej vlastnostiach v druhej osobe a nakoniec o jej silách v prvej osobe. Nebezpečenstvo invokácie je v náraste ega. Neustála identifikácia sa s božstvom posilňujúcim predstavy o sebe, ku ktorým inklinujeme, vedie k vnútornej nerovnováhe. Vyhnúť sa tomu dá pochopením a neustálym hodnotením seba.
Stav vedomia pri invokácií môže ústiť do dvoch extrémov, zatienenia a posadnutosti. Pri zatienení praktik cíti odpútanie od okolia, svoje telo pociťuje ako zmenené a cíti rozpor v zaumienenom cieli medzi sebou a invokovanou entitou. Pri posadnutí si praktik nemusí ani spomínať, čo sa dialo. Robí veci, aké by nedokázal (napríklad si dáva na jazyk žeravé uhlíky a ostáva nezranený), či povie informácie, ktoré nemohol vedieť. V kultúrach mimo západnej tradície sa bežne stáva, že rovnaké božstvo posadne viac ľudí súčasne.
„Posedlost je ústředním prvkem vúdú, santerie a macumby, náboženství, jejichž popularita nebývale stoupá, a která jsou součástí většiny kmenových kultur od Ameriky po Austrálii. Posedlost se objevuje rovněž v raném křesťanství, zvláště při mluvení v jazycích, které je i v moderní době stále populární díky evangelickému křesťanství.“
Stav posadnutia môže byť signalizovaný zmenou mimiky a výrazu subjektu. Pre tieto skúsenosti je dôležitá schopnosť stratiť kontrolu a zábrany. Zúčastnení väčšinou chápu, že za neobvyklé správanie v tomto stave médiá nie sú zodpovedné a tolerujú ho. Pri práci v malých skupinách je pritom nápomocná vzájomná dôvera, kým vo veľkých skupinách môže pomáhať to, že „médium“ je stredobodom pozornosti. Problematická je viera v posadnutie. Kým v náboženstve je samozrejmosťou, v mágii by nemala pretrvávať aj po skončení rituálu. Niekedy sa stáva, že entita posadne aj človeka, ktorý o nej nič nevie. Ten môže mať následne problém predať ďalej jej odkaz. Ďalším problémom je, ak niekto miesto posadnutia zažíva len zosilnenie ega, jednej časti svojej osobnosti. Jedinci, ktorí ostávajú posadnutí aj po ceremónií zvyknú konvertovať k danému náboženstvu. Malo by sa teda prevádzať odvolanie entity. Ak božstvo odmieta odísť z tela „média“, to je vystavené ďalšiemu napätiu, chytené a jeho vedomie privolávané späť.
Evokácia
Cieľom evokácie je privolať do vymedzeného priestoru vybranú entitu a zadať jej úlohu podľa jej sféry pôsobnosti. Entita pritom môže pochádzať z grimoáru, praktikovho sna, vízie alebo ju sám praktik vytvorí. Postup spočíva opäť zo zistenia informácií o entite, vymedzenia jej „osobnosti“ a priradenia vlastností a symbolov. Ďalej nasleduje vymedzenie času na evokáciu a pripraví sa formalizovaná požiadavka.
Magikom vytvorená entita, ktorej účelom je plnenie úloh sa nazýva servitor. Niektorí magici zastávajú názor, že evokované entity sa správajú podľa presvedčenia praktika, jeho paradigmy. V každom prípade Hine odporúča postupovať dôkladne. Osoby vychádzajúce z rôznych paradigiem považujú volané entity za skutočných duchov, aspekty duše evokatéra, prípadne za bytosti, ktoré sa od svojich stvoriteľov (ľudí) osamostatnili.
„Můžeme si zvolit širší pohled vnímání, než je klasické rozdělení na elementální síly, a vzít v potaz elementální entity vzniklé z petrochemických reakcí, elektřiny či z nukleárního štěpení. Máme stohy magické literatury o přírodních entitách, ale kdo myslí na duchy stvořené životem v obrovských městských aglomeracích, kde většina z nás žije? Existuje nějaká forma strojových elementálů, kteří povstávají z výběžků světových počítačových sítí? Jestliže ano, mohou se s nimi magikové kontaktovat?“
Alternatívny prístup k entitám pozostáva z vytvorenia vývojového diagramu pre svoj zámer s ohľadom na okolnosti a možnosti ovplyvnenia situácie. Analyzujú sa skryté premenné - výhody, nevýhody, možné dôsledky uskutočnenia zámeru a jeho hrozby. Každej fáze zmeny možno priradiť inú entitu, ktorá má na danej zmene pracovať.
„Pro chaosmagika je zkušenost důležitější než vysvětlení. Vysvětlení a modely vznikají na základě osobní zkušenosti a modely nám umožňují pracovat s duchy na dříve nedotčených místech.“
Astrálna mágia
Početné snahy vysvetliť mechanizmy fungovania astrálnych svetov sú rozmanité a neraz mätúce. Už A. Crowley varoval, že je nevhodné pripisovať týmto zážitkom status objektívnej reality, miesto toho by sa mali brať s rezervou. Predpokladá sa, že astrálny svet je prepojený s hmotným. Podľa Crowleyho skúsenosti v astrále podporujú skryté, klamlivé predstavy, sú viditeľnou spätnou väzbou na tajné myšlienky.
Pomocou sústredenia pozornosti na jeden objekt je magik vťahovaný do príslušnej sféry, podobne ako je možné nechať sa „vtiahnuť“ do rozprávaného príbehu. Môže teda existovať podobnosť medzi astrálnymi cestami a účasťou na fantasy hrách, v ktorých sa prijímajú role (RPG). Prijatím týchto rolí niekedy hráč objavuje vlastnosti, o ktorých si nemyslel, že ich má, alebo ich sám potlačil. Ide teda o užitočný cvik.
Medzi možnosti skupiny patrí vytvorenie spoločného astrálneho chrámu. Jeho základný návrh je jednoduchý, aby si ho všetci členovia skupiny vedeli predstaviť. Detaily a ďalšie miestnosti sa pridávajú neskôr. Na kontrolu úspešnosti slúži zachytenie nedohovoreného gesta, obrazu a podobne. Iným pokusom je „priviesť“ do astrálneho chrámu pasívne meditujúceho člena.
Časť III – Účinky práce v skupine
Úvod
Okrem výmeny informácií a podpory či priateľskej kritiky môže skupina poskytovať rôzne zdroje, napríklad priestory, či umožňovať spoločné experimenty. Hine predkladá úryvok rozhovoru zo svojej skupiny, ktorý ukazuje dôležitosť poznávania sa, duchovného puta, dôvery a opätovného vracania sa k sebe na začiatku stretnutí. Jeho skupina sa správa veľmi spontánne a je vysoko súdržná. Tak, ako pre jednotlivca platí, že má poznať seba, platí pre skupinu, že sa členovia majú poznať navzájom. V skupine ide o proces prispievania v ktorom je nutné kontrolovať svoje správanie v medziľudských vzťahoch.
Čo je to skupina
Skupinu ľudí zjednocujú ciele, či už sú jasne pozorovateľné, alebo nie. Spoločné ciele ešte neznamenajú, že skupina ostane súdržná natrvalo. Iné očakávania a záujmy komplikujú jej fungovanie. Skupina sa vyznačuje aj interakciou členov a svojimi normami správania. Role členov môžu byť pridelené formálne (napríklad rola oponenta), no väčšina rolí vzniká nevedome. Súdržnosť skupiny považuje Hine za kľúčový znak. Bez súdržnosti nemajú členovia motiváciu podieľať sa na spoločenských aktivitách. Súdržnosť podporuje aj objavovanie seba u každého člena vďaka túžbe vyjasniť si svoje postavenie. Za magické skupiny Hine považuje len takzvané primárne skupiny, teda také, v ktorých sa členovia stretávajú osobne. Aby sa členovia poznali, dochádza k zdieľaniu osobných skúseností, ukázaniu svojej osobnosti, teda k sebaodhaleniu, čo je postupný proces posilňovania vzťahov.
Evokácia
Cieľom evokácie je privolať do vymedzeného priestoru vybranú entitu a zadať jej úlohu podľa jej sféry pôsobnosti. Entita pritom môže pochádzať z grimoáru, praktikovho sna, vízie alebo ju sám praktik vytvorí. Postup spočíva opäť zo zistenia informácií o entite, vymedzenia jej „osobnosti“ a priradenia vlastností a symbolov. Ďalej nasleduje vymedzenie času na evokáciu a pripraví sa formalizovaná požiadavka.
Magikom vytvorená entita, ktorej účelom je plnenie úloh sa nazýva servitor. Niektorí magici zastávajú názor, že evokované entity sa správajú podľa presvedčenia praktika, jeho paradigmy. V každom prípade Hine odporúča postupovať dôkladne. Osoby vychádzajúce z rôznych paradigiem považujú volané entity za skutočných duchov, aspekty duše evokatéra, prípadne za bytosti, ktoré sa od svojich stvoriteľov (ľudí) osamostatnili.
„Můžeme si zvolit širší pohled vnímání, než je klasické rozdělení na elementální síly, a vzít v potaz elementální entity vzniklé z petrochemických reakcí, elektřiny či z nukleárního štěpení. Máme stohy magické literatury o přírodních entitách, ale kdo myslí na duchy stvořené životem v obrovských městských aglomeracích, kde většina z nás žije? Existuje nějaká forma strojových elementálů, kteří povstávají z výběžků světových počítačových sítí? Jestliže ano, mohou se s nimi magikové kontaktovat?“
Alternatívny prístup k entitám pozostáva z vytvorenia vývojového diagramu pre svoj zámer s ohľadom na okolnosti a možnosti ovplyvnenia situácie. Analyzujú sa skryté premenné - výhody, nevýhody, možné dôsledky uskutočnenia zámeru a jeho hrozby. Každej fáze zmeny možno priradiť inú entitu, ktorá má na danej zmene pracovať.
„Pro chaosmagika je zkušenost důležitější než vysvětlení. Vysvětlení a modely vznikají na základě osobní zkušenosti a modely nám umožňují pracovat s duchy na dříve nedotčených místech.“
Početné snahy vysvetliť mechanizmy fungovania astrálnych svetov sú rozmanité a neraz mätúce. Už A. Crowley varoval, že je nevhodné pripisovať týmto zážitkom status objektívnej reality, miesto toho by sa mali brať s rezervou. Predpokladá sa, že astrálny svet je prepojený s hmotným. Podľa Crowleyho skúsenosti v astrále podporujú skryté, klamlivé predstavy, sú viditeľnou spätnou väzbou na tajné myšlienky.
Pomocou sústredenia pozornosti na jeden objekt je magik vťahovaný do príslušnej sféry, podobne ako je možné nechať sa „vtiahnuť“ do rozprávaného príbehu. Môže teda existovať podobnosť medzi astrálnymi cestami a účasťou na fantasy hrách, v ktorých sa prijímajú role (RPG). Prijatím týchto rolí niekedy hráč objavuje vlastnosti, o ktorých si nemyslel, že ich má, alebo ich sám potlačil. Ide teda o užitočný cvik.
Medzi možnosti skupiny patrí vytvorenie spoločného astrálneho chrámu. Jeho základný návrh je jednoduchý, aby si ho všetci členovia skupiny vedeli predstaviť. Detaily a ďalšie miestnosti sa pridávajú neskôr. Na kontrolu úspešnosti slúži zachytenie nedohovoreného gesta, obrazu a podobne. Iným pokusom je „priviesť“ do astrálneho chrámu pasívne meditujúceho člena.
Úvod
Okrem výmeny informácií a podpory či priateľskej kritiky môže skupina poskytovať rôzne zdroje, napríklad priestory, či umožňovať spoločné experimenty. Hine predkladá úryvok rozhovoru zo svojej skupiny, ktorý ukazuje dôležitosť poznávania sa, duchovného puta, dôvery a opätovného vracania sa k sebe na začiatku stretnutí. Jeho skupina sa správa veľmi spontánne a je vysoko súdržná. Tak, ako pre jednotlivca platí, že má poznať seba, platí pre skupinu, že sa členovia majú poznať navzájom. V skupine ide o proces prispievania v ktorom je nutné kontrolovať svoje správanie v medziľudských vzťahoch.
Skupinu ľudí zjednocujú ciele, či už sú jasne pozorovateľné, alebo nie. Spoločné ciele ešte neznamenajú, že skupina ostane súdržná natrvalo. Iné očakávania a záujmy komplikujú jej fungovanie. Skupina sa vyznačuje aj interakciou členov a svojimi normami správania. Role členov môžu byť pridelené formálne (napríklad rola oponenta), no väčšina rolí vzniká nevedome. Súdržnosť skupiny považuje Hine za kľúčový znak. Bez súdržnosti nemajú členovia motiváciu podieľať sa na spoločenských aktivitách. Súdržnosť podporuje aj objavovanie seba u každého člena vďaka túžbe vyjasniť si svoje postavenie. Za magické skupiny Hine považuje len takzvané primárne skupiny, teda také, v ktorých sa členovia stretávajú osobne. Aby sa členovia poznali, dochádza k zdieľaniu osobných skúseností, ukázaniu svojej osobnosti, teda k sebaodhaleniu, čo je postupný proces posilňovania vzťahov.
„Když komunikujeme s ostatními o sobě, komunikujeme také se sebou. Komunikace se sebou samým neznamená pouhý výčet osobnostních faktů, ale týká se také vlivu, který mají tyto skutečnosti na náš život, a schopnosti nechat proniknout naše pocity na vědomou úroveň a vnímat je jako součást nás samých.“
Sebaodhalenie ktoré je prirýchle, alebo príliš pomalé vzbudzuje nedôveru. Niektorí jedinci zas majú sklony zaplavovať magické skupiny svojimi problémami, akoby to boli terapeutické skupiny. Výhodou skupiny je spätná väzba. V prípade, že sa niektorý člen začína príliš upínať na mágiu a podliehať obsesiám, je o tom rýchlo informovaný a môže pozmeniť svoje jednanie.
Fázy skupinového rozvoja
Rôzne modely skupinovej dynamiky sa líšia predpokladmi, ktoré obsahujú. Hine uvádza model Brucea Truckmana popisujúci formovanie skupiny (charakteristické neistotou členov a neosobnosťou), prudký rozvoj skupiny (v ktorom sa členovia viac prejavujú, čo môže viesť k nezhodám, napríklad s vodcom), vytváranie noriem (vo fáze, kedy sa už členovia akceptujú a identifikujú sa s neformálnymi rolami) a fázu činnosti (v ktorej už skupina dobre funguje a členovia jej dávajú podnety v atmosfére rešpektu). Skupina teda nezreteľne prechádza medzi týmito fázami, niekedy cyklicky, ak sú prijímaní noví členovia. Tento model poskytuje pomôcku pre vodcov skupín, čoho príkladom môže byť dôležitosť otvoreného hovorenia o problémoch a nesúhlase.
Okrem vnútorného prostredia je skupina formovaná aj prostredím vonkajším, do ktorého možno zaraďovať miesto fungovania, zvyšok organizácie/spoločnosti, minulosť skupiny a členov prechádzajúcich medzi skupinami.
Špecifické otázky v rámci magickej skupiny
Členov magickej skupiny môže spájať i rozdeľovať vnímanie mágie, ktoré Hine kategorizuje na konzervatívnejšie, zodpovedajúce náboženstvám a tradíciám a uvoľnené vnímanie, ku ktorému patrí mágia chaosu. V skupine s podobnými názormi cítia členovia väčšiu istotu prijatia, v skupine s rôznorodými presvedčeniami musia častejšie odhaľovať seba. V oboch typoch skupín sa môže stať, že postoje členov zmenené na základe ich vývoja spochybnia spoločné myšlienky a reakcia skupiny bude nepriateľská. Stáva sa aj, že členovia radšej svoje pripomienky nepovedia, alebo sa pri kritike cítia nepríjemne. Ďalšie nepriaznivé situácie vznikajú, keď skupina svojou praxou odmietne podporiť cieľ jednotlivca. Ten by mal byť uistený o tom, že ide len o nesúhlas s jeho názorom, nie o spochybnenie jeho členstva. Vodca môže viesť členov jednak ku diskusii o spoločných ideách, jednak ku vzájomnému skúmaniu ich postojov, histórie a záujmov, čo umožní oceniť ich osobnosti a skupine to odhalí možné smery uberania sa. V prípade, že sa členovi rituál z nejakého dôvodu prieči, mal by bez pocitu viny odmietnuť účasť.
Ďalším z objektov rozdielnych pohľadov je prispievanie k činnosti skupiny. Najaktívnejší jedinci (ktorí niekedy vykonávajú aj dobrovoľnú prácu pre nový prínos skupine) si zvyknú nárokovať lepšie postavenie za svoje zásluhy a v prípade nedocenenia sa vyhrážajú odchodom. V niektorých prípadoch protestný odchod jedného člena dokonca môže byť nasledovaný všetkými jeho priateľmi. Členovia prispievajúci hmatateľnejším spôsobom, ako je napríklad denník skupiny, niekedy znevažujú menej zjavné prispievanie, ako sú funkcie v skupine. Zariaďovanie činností pre spoločné aktivity by malo byť medzi členmi striedané, inak sa vyťažovaní jedinci unavia a ostatní sa nebudú cítiť zapojení.
Magické skupiny hojne priťahujú jedincov, ktorí chcú byť považovaní za autority, či už oprávnene, alebo nie. Vyhlasujú sa za „guruov“ prehlasujúcich, že zažili „vyššie vízie“ a tak hlásajú a veria vo svoju nadradenosť. Konflikty nastávajú pri spochybnení akýchkoľvek autorít, čím sa skupina začne deliť na „nasledovníkov“, „heretikov“ a odchádzajúcich zo skupiny. Vzájomné vzťahy prvých dvoch podskupín ovplyvňuje obojstranná paranoja a konflikt môže viesť až k magickým útokom, navyše podfarbeným presvedčením o bránení „pravdy“ pred „zlou stranou“.
Normy skupiny bývajú často explicitne nevyjadrené a niektorí členovia ich spoznajú, až keď ich nevedome porušia. Kvôli duchovnému kontextu rituálov môže skupinu pobúriť aj banalita, pričom prekročenie noriem môžu dať starší členovia najavo nepriamo, svojim chladným chovaním k previnilcom. Problematická je aj sexualita skupín, keďže niektorí vodcovia zneužívajú svoje postavenie a pod nánosom „duchovného učenia“ zvádzajú nových členov. Napriek tomu, že magici uznávajú silu sexuality, zvyknú venovať len málo pozornosti jej vplyvu na skupinu. Skupiny, ktoré nemajú na obzore iné ciele, sa deformujú na orgiastické stretnutia.
Prevádzkovanie skupín
Podkapitola o riadení a vedení skupín začína otázkou o motivácii. Je cieľom zakladateľa zdieľanie informácií, zdrojov, alebo túžba vyučovať prax? Založenie a riadenie skupín považuje Hine za náročné, ale aj zábavné, poučné a dávajúce uznanie, ktoré v okultných kruhoch môže prísť vhod. Ziskom však je aj učenie sa riadeniu ľudí, organizácií a propagácií, čo sú schopnosti priamo prenositeľné aj do iných oblastí života. Vyučovať iných býva prínosné, len ak sú oddaní rozvoju a experimentovaniu. Užitočnosť učenia sa prejavuje v kontrole toho, čo sme už vstrebali a v rozvíjaní komunikatívnosti a vyjadrovania sa.
Pri zakladaní skupiny je viac než užitočné určiť si ciele a plány, ale neprehnať to s podrobnosťami, ktoré by uchádzačov odradili. Nasleduje propagácia pomocou reklamy vo vhodných médiách a na vhodných miestach a zverejnenie kontaktu, pravdepodobne v anonymnej forme.
Miesto stretnutia skupiny býva obvykle hostinec, hotel, dom s pozemkom. Alternatívami sú kultúrne strediská, skúšobne a iné miesta. Dramatické a tanečné centrá sú vhodné na hlučné akcie a prácu v kostýmoch, keďže na týchto miestach je to na každodennom poriadku. Akcie vo voľnej prírode sú zložitejšie na organizáciu dopravy, zariaďovanie ohňa a v neposlednom rade aj upratovanie po akcii „pokiaľ nechcete, aby sa hneď na druhý deň objavilo v miestnom plátku niečo ako: „Satanistická rituálna obeť v miestnych lesoch.““
Rôzne modely skupinovej dynamiky sa líšia predpokladmi, ktoré obsahujú. Hine uvádza model Brucea Truckmana popisujúci formovanie skupiny (charakteristické neistotou členov a neosobnosťou), prudký rozvoj skupiny (v ktorom sa členovia viac prejavujú, čo môže viesť k nezhodám, napríklad s vodcom), vytváranie noriem (vo fáze, kedy sa už členovia akceptujú a identifikujú sa s neformálnymi rolami) a fázu činnosti (v ktorej už skupina dobre funguje a členovia jej dávajú podnety v atmosfére rešpektu). Skupina teda nezreteľne prechádza medzi týmito fázami, niekedy cyklicky, ak sú prijímaní noví členovia. Tento model poskytuje pomôcku pre vodcov skupín, čoho príkladom môže byť dôležitosť otvoreného hovorenia o problémoch a nesúhlase.
Okrem vnútorného prostredia je skupina formovaná aj prostredím vonkajším, do ktorého možno zaraďovať miesto fungovania, zvyšok organizácie/spoločnosti, minulosť skupiny a členov prechádzajúcich medzi skupinami.
Špecifické otázky v rámci magickej skupiny
Členov magickej skupiny môže spájať i rozdeľovať vnímanie mágie, ktoré Hine kategorizuje na konzervatívnejšie, zodpovedajúce náboženstvám a tradíciám a uvoľnené vnímanie, ku ktorému patrí mágia chaosu. V skupine s podobnými názormi cítia členovia väčšiu istotu prijatia, v skupine s rôznorodými presvedčeniami musia častejšie odhaľovať seba. V oboch typoch skupín sa môže stať, že postoje členov zmenené na základe ich vývoja spochybnia spoločné myšlienky a reakcia skupiny bude nepriateľská. Stáva sa aj, že členovia radšej svoje pripomienky nepovedia, alebo sa pri kritike cítia nepríjemne. Ďalšie nepriaznivé situácie vznikajú, keď skupina svojou praxou odmietne podporiť cieľ jednotlivca. Ten by mal byť uistený o tom, že ide len o nesúhlas s jeho názorom, nie o spochybnenie jeho členstva. Vodca môže viesť členov jednak ku diskusii o spoločných ideách, jednak ku vzájomnému skúmaniu ich postojov, histórie a záujmov, čo umožní oceniť ich osobnosti a skupine to odhalí možné smery uberania sa. V prípade, že sa členovi rituál z nejakého dôvodu prieči, mal by bez pocitu viny odmietnuť účasť.
Ďalším z objektov rozdielnych pohľadov je prispievanie k činnosti skupiny. Najaktívnejší jedinci (ktorí niekedy vykonávajú aj dobrovoľnú prácu pre nový prínos skupine) si zvyknú nárokovať lepšie postavenie za svoje zásluhy a v prípade nedocenenia sa vyhrážajú odchodom. V niektorých prípadoch protestný odchod jedného člena dokonca môže byť nasledovaný všetkými jeho priateľmi. Členovia prispievajúci hmatateľnejším spôsobom, ako je napríklad denník skupiny, niekedy znevažujú menej zjavné prispievanie, ako sú funkcie v skupine. Zariaďovanie činností pre spoločné aktivity by malo byť medzi členmi striedané, inak sa vyťažovaní jedinci unavia a ostatní sa nebudú cítiť zapojení.
Magické skupiny hojne priťahujú jedincov, ktorí chcú byť považovaní za autority, či už oprávnene, alebo nie. Vyhlasujú sa za „guruov“ prehlasujúcich, že zažili „vyššie vízie“ a tak hlásajú a veria vo svoju nadradenosť. Konflikty nastávajú pri spochybnení akýchkoľvek autorít, čím sa skupina začne deliť na „nasledovníkov“, „heretikov“ a odchádzajúcich zo skupiny. Vzájomné vzťahy prvých dvoch podskupín ovplyvňuje obojstranná paranoja a konflikt môže viesť až k magickým útokom, navyše podfarbeným presvedčením o bránení „pravdy“ pred „zlou stranou“.
Normy skupiny bývajú často explicitne nevyjadrené a niektorí členovia ich spoznajú, až keď ich nevedome porušia. Kvôli duchovnému kontextu rituálov môže skupinu pobúriť aj banalita, pričom prekročenie noriem môžu dať starší členovia najavo nepriamo, svojim chladným chovaním k previnilcom. Problematická je aj sexualita skupín, keďže niektorí vodcovia zneužívajú svoje postavenie a pod nánosom „duchovného učenia“ zvádzajú nových členov. Napriek tomu, že magici uznávajú silu sexuality, zvyknú venovať len málo pozornosti jej vplyvu na skupinu. Skupiny, ktoré nemajú na obzore iné ciele, sa deformujú na orgiastické stretnutia.
Podkapitola o riadení a vedení skupín začína otázkou o motivácii. Je cieľom zakladateľa zdieľanie informácií, zdrojov, alebo túžba vyučovať prax? Založenie a riadenie skupín považuje Hine za náročné, ale aj zábavné, poučné a dávajúce uznanie, ktoré v okultných kruhoch môže prísť vhod. Ziskom však je aj učenie sa riadeniu ľudí, organizácií a propagácií, čo sú schopnosti priamo prenositeľné aj do iných oblastí života. Vyučovať iných býva prínosné, len ak sú oddaní rozvoju a experimentovaniu. Užitočnosť učenia sa prejavuje v kontrole toho, čo sme už vstrebali a v rozvíjaní komunikatívnosti a vyjadrovania sa.
Pri zakladaní skupiny je viac než užitočné určiť si ciele a plány, ale neprehnať to s podrobnosťami, ktoré by uchádzačov odradili. Nasleduje propagácia pomocou reklamy vo vhodných médiách a na vhodných miestach a zverejnenie kontaktu, pravdepodobne v anonymnej forme.
Miesto stretnutia skupiny býva obvykle hostinec, hotel, dom s pozemkom. Alternatívami sú kultúrne strediská, skúšobne a iné miesta. Dramatické a tanečné centrá sú vhodné na hlučné akcie a prácu v kostýmoch, keďže na týchto miestach je to na každodennom poriadku. Akcie vo voľnej prírode sú zložitejšie na organizáciu dopravy, zariaďovanie ohňa a v neposlednom rade aj upratovanie po akcii „pokiaľ nechcete, aby sa hneď na druhý deň objavilo v miestnom plátku niečo ako: „Satanistická rituálna obeť v miestnych lesoch.““
O terapeutických centrách sa Hine tiež vyjadruje úsmevne: „Jejich pronájem může být dost drahý a mnoho z nich provozují skupiny uvědomělých stoupenců New Age, kteří mohou mít námitky proti tomu, aby se jejich prostor využíval pro svolávaní démonů.“
Vedenie ľudí sa prispôsobuje účelu skupiny. Čím je skupina väčšia, tým viac potrebuje vodcu, ktorý iniciuje rozhodovanie a dohliada na vykonávanie úloh. Býva však aj posudzovaný členmi za svoju činnosť. Ak sú očakávania na vodcu nadľudské, stáva sa terčom projekcií súvisiacich s autoritou.
Skupiny možno deliť na hierarchické a nehierarchické, ktoré však tiež majú štruktúru, ale neformálnu, skrytú. Predpoklad, že každý dobrý magik je zároveň dobrým vodcom, býva často chybný. Vodcovstvo závisí na okolnostiach – napríklad na tom, či konkrétne stretnutie je naozaj formálne, taktiež nie každý rešpektuje formálneho vodcu. Efektívny vodca reaguje na potreby skupiny, je flexibilný, rozumie skupinovým náladám a vyjadruje normy skupiny. Prirodzené autority, ktoré svoje vodcovstvo odmietajú priznať, skupine neprospievajú.
Potreby skupiny rozdeľuje Hine do troch okruhov: potreby úloh, potreby skupinovej súdržnosti a individuálne potreby. Tieto okruhy sú od seba vzájomne závislé. Vodca, ktorý chce skupinu riadiť efektívne by si mal byť vedomý toho, čo sa v skupine deje, rozoznať vhodné kroky na podniknutie a uskutočniť ich.
Pre člena je kľúčové pochopenie významu úlohy, ktorou je poverený, inak sa do nej nezapojí naplno. Vodca teda má byť pripravený jasne vysvetliť všetko potrebné o úlohách – čo treba urobiť, prečo a ako, a skontrolovať, či mu člen rozumie.
Plánovanie aktivít by v sebe malo zahŕňať aj otvorenosť voči návrhom členov skupiny, ktoré vodca nevymyslel sám, alebo neboli súčasťou tradície. Pomerne často sa skupiny uzatvárajú nápadom, ktoré nie sú na prvý pohľad „magické“. Návrhy jednotlivcov (ako aj ich pokrok) by mali byť oceňované, aj keby boli momentálne neuskutočniteľné, aby neboli členovia odradení od ďalšieho vyjadrovania sa. Dobrý plán je flexibilný, aby sa akcia mohla prispôsobiť nečakaným zmenám. Keďže vodca je zodpovedný za rozdeľovanie úloh, mal by preskúmať motiváciu, zdroje a schopnosti dobrovoľníkov. Dôležité je, aby vedel zhodnotiť svoj vlastný výkon v tejto roli: „Schopnost hodnotit sama sebe v oblasti pocitů, zkušeností, chování, představ atd. je pro magický rozvoj ústředním předpokladem. Zvláště důležitá je tato schopnost při skupinové práci, a ještě více, pokud je člověk skupinovým vůdcem.“
Kandidátov na vstup do magickej skupiny možno hodnotiť na základe interview (či už prebieha súkromne alebo pred radou členov), listov a komentárov uznávaných členov. Obvyklá býva aj čakacia doba pred iniciáciou. Námety na zamyslenie sú: Dá sa s kandidátom ľudsky vychádzať? Má čo poskytnúť skupine? Ako jedná, aké má názory? Má už skúsenosti s magickou praxou? Musíme člena poznať osobne? Aká veľká má byť skupina?
Odmietnuť záujemcu býva niekedy ťažký krok, ktorý je nutne vykonať správne, ak nemá skupinu nenávistne ohovárať. Ak je jedinec vylúčený zo spoločenstva, ktorého už bol súčasťou, malo by tomu predchádzať odôvodnené varovanie.
Časť IV – Kniha krásy & Kniha ohavnosti
Kniha krásy
Pôvod diskordiánskeho hnutia siaha do roku 1950, kedy sa mala grécka bohyňa Eris zjaviť dvom kalifornským mladíkom a stanoviť ich „držiteľmi posvätného chaosu“. Tí sa následne vzájomne vymenovali veľkňazmi vlastného šialenstva. Za diskordiánskeho pápeža sa však môže prehlásiť ktokoľvek.
Diskordiáni sú známi zapojovaním humoru do všetkých častí života, aj mágie. Reagujú tým na banalitu konsenzuálnej reality a nebezpečnosť vážneho nahliadania na seba, alebo svoje činnosti. Hine menuje ako zbrane spojené s Eris kocku na voľbu svojho jednania, nafukovacie kladivo ako rozbíjača ega, či „eterický granát chaosu“ a servitora cukríkov smarties na šírenie veselosti v meste. Taktiež si pri práci s Eris vytvoril zaoblený pentagram.
Eris je teda vnímaná ako skrytá sila (pozitívneho) chaosu, podivností, detskej anarchie, bláznovstva. Invokuje sa pre získanie inšpirácie, informácií z nečakaného zdroja a nárast počtu synchronicít.
Hine odbočuje od diskordiánov k myšlienkam o praxi s modernými božstvami. Vysvetľuje, že účinná magická práca nemusí byť založená na starých systémoch a niekedy prebehne aj spontánne. Tiež hovorí o vtipných historkách s pohanskými bohmi a o tom, že pre moderných pohanov je niekedy tabu smiať sa činom bohov, kvôli predstave ich posvätnosti. Taktiež prechádza k zamysleniu o podobnosti medzi mágiou a zábavou. Mágia je podobná hre v tom, že účastníka odvádza od „normálneho“ sveta do svetov mýtických. Ďalším odbočením je text o sociálnej maske magika. Čím vyššie postavenie ľudia magikovi pripisujú, tým ľahšie sa nechajú uvádzať do tranzu a liečiť. V skupine si možno precvičiť rozdelenie na žiakov pýtajúcich sa na pravdy o existencii a vysvetľujúcich „guruov“.
Vedenie ľudí sa prispôsobuje účelu skupiny. Čím je skupina väčšia, tým viac potrebuje vodcu, ktorý iniciuje rozhodovanie a dohliada na vykonávanie úloh. Býva však aj posudzovaný členmi za svoju činnosť. Ak sú očakávania na vodcu nadľudské, stáva sa terčom projekcií súvisiacich s autoritou.
Skupiny možno deliť na hierarchické a nehierarchické, ktoré však tiež majú štruktúru, ale neformálnu, skrytú. Predpoklad, že každý dobrý magik je zároveň dobrým vodcom, býva často chybný. Vodcovstvo závisí na okolnostiach – napríklad na tom, či konkrétne stretnutie je naozaj formálne, taktiež nie každý rešpektuje formálneho vodcu. Efektívny vodca reaguje na potreby skupiny, je flexibilný, rozumie skupinovým náladám a vyjadruje normy skupiny. Prirodzené autority, ktoré svoje vodcovstvo odmietajú priznať, skupine neprospievajú.
Potreby skupiny rozdeľuje Hine do troch okruhov: potreby úloh, potreby skupinovej súdržnosti a individuálne potreby. Tieto okruhy sú od seba vzájomne závislé. Vodca, ktorý chce skupinu riadiť efektívne by si mal byť vedomý toho, čo sa v skupine deje, rozoznať vhodné kroky na podniknutie a uskutočniť ich.
Pre člena je kľúčové pochopenie významu úlohy, ktorou je poverený, inak sa do nej nezapojí naplno. Vodca teda má byť pripravený jasne vysvetliť všetko potrebné o úlohách – čo treba urobiť, prečo a ako, a skontrolovať, či mu člen rozumie.
Plánovanie aktivít by v sebe malo zahŕňať aj otvorenosť voči návrhom členov skupiny, ktoré vodca nevymyslel sám, alebo neboli súčasťou tradície. Pomerne často sa skupiny uzatvárajú nápadom, ktoré nie sú na prvý pohľad „magické“. Návrhy jednotlivcov (ako aj ich pokrok) by mali byť oceňované, aj keby boli momentálne neuskutočniteľné, aby neboli členovia odradení od ďalšieho vyjadrovania sa. Dobrý plán je flexibilný, aby sa akcia mohla prispôsobiť nečakaným zmenám. Keďže vodca je zodpovedný za rozdeľovanie úloh, mal by preskúmať motiváciu, zdroje a schopnosti dobrovoľníkov. Dôležité je, aby vedel zhodnotiť svoj vlastný výkon v tejto roli: „Schopnost hodnotit sama sebe v oblasti pocitů, zkušeností, chování, představ atd. je pro magický rozvoj ústředním předpokladem. Zvláště důležitá je tato schopnost při skupinové práci, a ještě více, pokud je člověk skupinovým vůdcem.“
Kandidátov na vstup do magickej skupiny možno hodnotiť na základe interview (či už prebieha súkromne alebo pred radou členov), listov a komentárov uznávaných členov. Obvyklá býva aj čakacia doba pred iniciáciou. Námety na zamyslenie sú: Dá sa s kandidátom ľudsky vychádzať? Má čo poskytnúť skupine? Ako jedná, aké má názory? Má už skúsenosti s magickou praxou? Musíme člena poznať osobne? Aká veľká má byť skupina?
Odmietnuť záujemcu býva niekedy ťažký krok, ktorý je nutne vykonať správne, ak nemá skupinu nenávistne ohovárať. Ak je jedinec vylúčený zo spoločenstva, ktorého už bol súčasťou, malo by tomu predchádzať odôvodnené varovanie.
Kniha krásy
Pôvod diskordiánskeho hnutia siaha do roku 1950, kedy sa mala grécka bohyňa Eris zjaviť dvom kalifornským mladíkom a stanoviť ich „držiteľmi posvätného chaosu“. Tí sa následne vzájomne vymenovali veľkňazmi vlastného šialenstva. Za diskordiánskeho pápeža sa však môže prehlásiť ktokoľvek.
Diskordiáni sú známi zapojovaním humoru do všetkých častí života, aj mágie. Reagujú tým na banalitu konsenzuálnej reality a nebezpečnosť vážneho nahliadania na seba, alebo svoje činnosti. Hine menuje ako zbrane spojené s Eris kocku na voľbu svojho jednania, nafukovacie kladivo ako rozbíjača ega, či „eterický granát chaosu“ a servitora cukríkov smarties na šírenie veselosti v meste. Taktiež si pri práci s Eris vytvoril zaoblený pentagram.
Eris je teda vnímaná ako skrytá sila (pozitívneho) chaosu, podivností, detskej anarchie, bláznovstva. Invokuje sa pre získanie inšpirácie, informácií z nečakaného zdroja a nárast počtu synchronicít.
Hine odbočuje od diskordiánov k myšlienkam o praxi s modernými božstvami. Vysvetľuje, že účinná magická práca nemusí byť založená na starých systémoch a niekedy prebehne aj spontánne. Tiež hovorí o vtipných historkách s pohanskými bohmi a o tom, že pre moderných pohanov je niekedy tabu smiať sa činom bohov, kvôli predstave ich posvätnosti. Taktiež prechádza k zamysleniu o podobnosti medzi mágiou a zábavou. Mágia je podobná hre v tom, že účastníka odvádza od „normálneho“ sveta do svetov mýtických. Ďalším odbočením je text o sociálnej maske magika. Čím vyššie postavenie ľudia magikovi pripisujú, tým ľahšie sa nechajú uvádzať do tranzu a liečiť. V skupine si možno precvičiť rozdelenie na žiakov pýtajúcich sa na pravdy o existencii a vysvetľujúcich „guruov“.
„Bohužel se mnoho lidí honí za nějakým guruem. Pak jsou zde ti, kteří by se ochotně stali guruy pro dobro nás všech. Jsou zde zkušení magikové, kteří se podílejí na předávání informací a pomáhají ostatním, avšak existují i takoví, jejichž motivací je pouze finanční zisk, moc nad druhými, sexuální dobrodružství nebo jen pocit být důležitým. Ti, kteří tedy hledají své guruy, by se měli před otevřením své mysli, peněženky nebo než roztáhnou nohy zamyslet nad pravostí takového gurua. Než je jako učitele přijmeme, mohli bychom se jich zeptat, proč se jako učitelé chovají.“
Posledné odbočenie pojednáva o prístupe k reklamám a propagande ako k magickým technikám. Reklamy totiž vplývajú na masy, odrážajú dominantné mýty, pôsobia na naše nevedomé vnímanie skrytými správami. Najprv ukážu divákovi problém, ktorého by sa mal obávať a potom mu predstavia svoje riešenie v superlatívoch. Tieto techniky využívali aj diskordiáni na rozvratné účely.
Kniha ohavnosti
Posledná podkapitola sa sústredí na Lovecraftov mýtus Cthulhu, ktorý je najlepším príkladom pre magickú činnosť s fiktívnou, nehistorickou mytológiou. Jeho základom je predpoklad, že dávno pred ľudstvom obývali Zem mocné kozmické rasy, ktoré sa raz vrátia a pre ktoré znamená ľudstvo asi toľko, ako pre nás hmyz. Tieto entity nemajú len mimozemský, ale aj istý „démonický“ charakter, keďže sú vyvolávané šialenými kultmi zapadajúcimi do mýtu. Ich podstata je divoká, resp. chaotická v negatívnom význame, pre ľudskú myseľ sú takmer neuchopiteľné. Lovecraftov mýtus rozvíjali neskôr aj iní spisovatelia.
Ústredným textom mýtu je kniha Necronomicon, ktorá sa sama stala mýtom, objavili sa aj rôzne podvrhy sa za ňu vydávajúce. Okrem nej Lovecraft vo svojich poviedkach písal aj o iných knihách, obsahujúcich rituály „zavrhnutých a bezbožných tradícií“. Hine radí považovať Necronomicon za astrálnu knihu, teda zdroj z ktorého sa dá získať jedinečné posolstvo vďaka snom, víziám a automatickému písaniu. V mýte sa objavujú aj kamene analogické predmetom určeným na veštenie, ktoré divákovi dovolia nahliadať do iných dimenzií, avšak tieto dimenzie sa prejavia aj vo svete pozorovateľa. Iné svety Lovecraft opisoval ako nepodliehajúce bežnej geometrii a jeho hrdinovia za svoje svedectvá týchto svetov väčšinou platili svojím zdravým rozumom. V Lovecraftových dielach sa možno stretnúť aj s mutáciou človeka do beštiálnej podoby. V magickej praxi dochádza k zmene astrálneho tela na zoomorfné, či k posadnutiu zvieracou entitou. Mýtus Cthulhu obsahuje aj útržky ťažko používateľného jazyka, ktoré Hine prirovnáva k barbarským menám, teda zvukom pochádzajúcim z rituálov či stavu posadnutia.
Podobne ako v druhej kapitole, aj tu Hine radí študovať poviedky obsahujúce mýtus pre jeho zakorenenie v mysli, čo má byť dlhodobým procesom. Môžu nasledovať tematické sny alebo pokusy o vlastné umelecké diela – obrazy, sochy a podobne. V zaznamenaných snoch možno nájsť predstavy užitočné na ďalšie meditácie. Taktiež sa sny o mýte môžu postupne stávať živšími.
Až v závere podkapitoly Hine objasňuje, prečo je magická prax s týmto mýtom užitočná, aj keď je mnohými považovaná za nebezpečnú. Nerozvážnemu praktikovi však hrozí posadnutie či šialenstvo aj pri práci s neškodne vyzerajúcimi systémami.
„Tyto stavy jsou určitě zvláštní, ale jsou to stavy vysoce magické. Myslím, že pro určité lidi jsou takové stavy problémem proto, že když se do nich dostanou, cítí, že ztrácejí kontrolu nad tím, co se děje. Nebo přesněji řečeno, ztrácejí iluzi, že mají kontrolu nad tím, co se děje. Strach z toho, co se může stát, kam se můžeme dostat, je často horší než samotný proces. Strach nás drží zpátky, abychom se vrhli do náruče nejistoty. Okultisté píšící o Lovecraftovi někdy uvádějí, že on sám „se stáhl zpět, když stanul na okraji propasti“. A to udělat mohl, neboť v extrémní situaci je obtížné dokázat vrhnout se do náruče zmatku a šílenství. V určitém bodě však zjistíme, že právě po tom toužíme.
Ze zkušenosti s prací s vlastní osobností (magie ega) vím, že lidé (včetně mě) pracují s částí své osobnosti (chování, postoj atd.), pouze když ji vnímají jako něco, co vyžaduje pozornost, a jen tehdy, kdy vůle změnit se převažuje nad touhou zůstat stejným. Teprve když se dostaneme do extrémní situace pochopíme, jak naše chování přispívá k tomu, co se nám děje. Při práci s extrémními magickými systémy, jako je magie mýtu Cthulhu, dostanou naši skrytí démoni šanci vyskočit na povrch a projevují se v podobě dysfunkčního chování. Když k tomu dojde, my je (konečně) poznáme jako naši součást a začneme s nimi něco dělat. To není nikdy jednoduché a často je to velmi bolestné. Když však těmto démonům neumožníme vyplout na povrch, zůstanou skryti a budou nás nahlodávat zevnitř.“
Záujemcov o tento systém Hine odkazuje na svoju zbierku The Pseudonomicon.
Vyhodnotenie knihy
Prvej kapitole možno vytknúť niekoľko horšie zrozumiteľných častí, nie vždy mi bolo stopercentne jasné, prečo autor píše o daných témach. Obsah najzaujímavejšej, druhej kapitoly oceňujem, je totiž podrobnejším návodom na skladanie rituálov, než nájdete v iných knihách, napríklad venovaným výhradne sviečkovej mágii. Zároveň však je štruktúra tejto kapitoly nejasná. Podkapitoly sú jasne odlíšiteľné, tak ako v celej knihe. Jednotlivé články sa však ľahko pomýlia so zoznamami, ktoré navyše obsahujú rady s vlastnými nadpismi. Hoci táto technická chyba nenarúša porozumeniu predávaných informácií, musím ju knihe vytknúť. Pri štvrtej kapitole zas nerozumiem, prečo si žiadala toľko odbočení od témy, zvlášť v Knihe krásy. Aj keď toto vyhodnotenie vyznieva negatívne, Prachaos obsahuje mnoho myšlienok hodných citovania, čo som sa snažil v tejto eseji ukázať a tým výrazne natiahol jej dĺžku. Záujemcov o „vyvolávanie Spocka“ by som rád odkázal na dvojdielny text Vulkánská magie. Ako príklad mágie ega môže poslúžiť Ophagorov Obrad Sebazničenia.
Kniha ohavnosti
Posledná podkapitola sa sústredí na Lovecraftov mýtus Cthulhu, ktorý je najlepším príkladom pre magickú činnosť s fiktívnou, nehistorickou mytológiou. Jeho základom je predpoklad, že dávno pred ľudstvom obývali Zem mocné kozmické rasy, ktoré sa raz vrátia a pre ktoré znamená ľudstvo asi toľko, ako pre nás hmyz. Tieto entity nemajú len mimozemský, ale aj istý „démonický“ charakter, keďže sú vyvolávané šialenými kultmi zapadajúcimi do mýtu. Ich podstata je divoká, resp. chaotická v negatívnom význame, pre ľudskú myseľ sú takmer neuchopiteľné. Lovecraftov mýtus rozvíjali neskôr aj iní spisovatelia.
Ústredným textom mýtu je kniha Necronomicon, ktorá sa sama stala mýtom, objavili sa aj rôzne podvrhy sa za ňu vydávajúce. Okrem nej Lovecraft vo svojich poviedkach písal aj o iných knihách, obsahujúcich rituály „zavrhnutých a bezbožných tradícií“. Hine radí považovať Necronomicon za astrálnu knihu, teda zdroj z ktorého sa dá získať jedinečné posolstvo vďaka snom, víziám a automatickému písaniu. V mýte sa objavujú aj kamene analogické predmetom určeným na veštenie, ktoré divákovi dovolia nahliadať do iných dimenzií, avšak tieto dimenzie sa prejavia aj vo svete pozorovateľa. Iné svety Lovecraft opisoval ako nepodliehajúce bežnej geometrii a jeho hrdinovia za svoje svedectvá týchto svetov väčšinou platili svojím zdravým rozumom. V Lovecraftových dielach sa možno stretnúť aj s mutáciou človeka do beštiálnej podoby. V magickej praxi dochádza k zmene astrálneho tela na zoomorfné, či k posadnutiu zvieracou entitou. Mýtus Cthulhu obsahuje aj útržky ťažko používateľného jazyka, ktoré Hine prirovnáva k barbarským menám, teda zvukom pochádzajúcim z rituálov či stavu posadnutia.
Podobne ako v druhej kapitole, aj tu Hine radí študovať poviedky obsahujúce mýtus pre jeho zakorenenie v mysli, čo má byť dlhodobým procesom. Môžu nasledovať tematické sny alebo pokusy o vlastné umelecké diela – obrazy, sochy a podobne. V zaznamenaných snoch možno nájsť predstavy užitočné na ďalšie meditácie. Taktiež sa sny o mýte môžu postupne stávať živšími.
Až v závere podkapitoly Hine objasňuje, prečo je magická prax s týmto mýtom užitočná, aj keď je mnohými považovaná za nebezpečnú. Nerozvážnemu praktikovi však hrozí posadnutie či šialenstvo aj pri práci s neškodne vyzerajúcimi systémami.
„Tyto stavy jsou určitě zvláštní, ale jsou to stavy vysoce magické. Myslím, že pro určité lidi jsou takové stavy problémem proto, že když se do nich dostanou, cítí, že ztrácejí kontrolu nad tím, co se děje. Nebo přesněji řečeno, ztrácejí iluzi, že mají kontrolu nad tím, co se děje. Strach z toho, co se může stát, kam se můžeme dostat, je často horší než samotný proces. Strach nás drží zpátky, abychom se vrhli do náruče nejistoty. Okultisté píšící o Lovecraftovi někdy uvádějí, že on sám „se stáhl zpět, když stanul na okraji propasti“. A to udělat mohl, neboť v extrémní situaci je obtížné dokázat vrhnout se do náruče zmatku a šílenství. V určitém bodě však zjistíme, že právě po tom toužíme.
Ze zkušenosti s prací s vlastní osobností (magie ega) vím, že lidé (včetně mě) pracují s částí své osobnosti (chování, postoj atd.), pouze když ji vnímají jako něco, co vyžaduje pozornost, a jen tehdy, kdy vůle změnit se převažuje nad touhou zůstat stejným. Teprve když se dostaneme do extrémní situace pochopíme, jak naše chování přispívá k tomu, co se nám děje. Při práci s extrémními magickými systémy, jako je magie mýtu Cthulhu, dostanou naši skrytí démoni šanci vyskočit na povrch a projevují se v podobě dysfunkčního chování. Když k tomu dojde, my je (konečně) poznáme jako naši součást a začneme s nimi něco dělat. To není nikdy jednoduché a často je to velmi bolestné. Když však těmto démonům neumožníme vyplout na povrch, zůstanou skryti a budou nás nahlodávat zevnitř.“
Záujemcov o tento systém Hine odkazuje na svoju zbierku The Pseudonomicon.
Vyhodnotenie knihy
Prvej kapitole možno vytknúť niekoľko horšie zrozumiteľných častí, nie vždy mi bolo stopercentne jasné, prečo autor píše o daných témach. Obsah najzaujímavejšej, druhej kapitoly oceňujem, je totiž podrobnejším návodom na skladanie rituálov, než nájdete v iných knihách, napríklad venovaným výhradne sviečkovej mágii. Zároveň však je štruktúra tejto kapitoly nejasná. Podkapitoly sú jasne odlíšiteľné, tak ako v celej knihe. Jednotlivé články sa však ľahko pomýlia so zoznamami, ktoré navyše obsahujú rady s vlastnými nadpismi. Hoci táto technická chyba nenarúša porozumeniu predávaných informácií, musím ju knihe vytknúť. Pri štvrtej kapitole zas nerozumiem, prečo si žiadala toľko odbočení od témy, zvlášť v Knihe krásy. Aj keď toto vyhodnotenie vyznieva negatívne, Prachaos obsahuje mnoho myšlienok hodných citovania, čo som sa snažil v tejto eseji ukázať a tým výrazne natiahol jej dĺžku. Záujemcov o „vyvolávanie Spocka“ by som rád odkázal na dvojdielny text Vulkánská magie. Ako príklad mágie ega môže poslúžiť Ophagorov Obrad Sebazničenia.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Komentáre sa objavia po schválení moderátorom.