Je menej niekedy viac?

V tejto krátkej a jednoduchej úvahe sa pozrieme na zaužívané postoje.

Predstavme si cestovateľa, ktorý precestuje najznámejšie veľkomestá sveta a človeka, ktorý väčšinu času neopustí svoje rodné mesto. Musí mať zákonite prvý, cestovateľ, viac životných skúseností? Hoci je pravdepodobné, že ich bude mať viac, asi by sa to nemalo zovšeobecňovať. Záleží predsa aj od jeho pozorovateľského zmyslu, ako veľa si toho so sebou odnesie. Prečo si automaticky myslíme, že poznanie „veľkého sveta“ musí mať väčšiu hodnotu, ako poznanie maličkého detailu? Čo ak skutočné poznanie súvisí aj s emocionálnou zainteresovanosťou a viac pre nás znamená detail z vlastnej záhrady, ako celé cudzie mestá? Príklad, ku ktorému smerujem je budhistický mních, ktorý vraj získal poznanie po dobrovoľnom zamurovaní v malej izbe na dlhé roky. Niečo také je nepochopiteľné aj pre mňa, keďže svet so všetkým svojim dianím sa aj mne javí ako mnohonásobne pestrejšie prostredie pre učenie sa... aspoň oproti miestnosti v ktorej nie je dohromady nič.

***

Je istotne dôležitejšie čítať práce ľudí slávnych a uznávaných vo svojom odbore ako diela lokálnych autorov s ktorými môžeme komunikovať? Mnohí odborníci a slávni spisovatelia sú predsa z cudzích krajín a sotva sa dostaneme k riadnej komunikácii s nimi – aj to len vtedy, pokiaľ ešte nevoňajú fialky odspodu. Oproti tomu sa naskytá možnosť podporovať lokálnych autorov, s ktorými môžeme komunikovať, dávať im informácie a spätnú väzbu, a tým sa na ich diele zúčastňovať. Spoluprácou a jednaním sa predsa učíme tiež. Isteže, slová slávnych doliehajú k väčšiemu množstvu ľudí. To však neznamená, že náš známy -Pišta odvedľa- nie je v porovnaní so slávnymi na rovnakej odbornej, spisovateľskej či spirituálnej úrovni.

***

Predstavme si človeka na vrchole skutočne prínosnej spoločnosti, napríklad ekologickej organizácie, ktorá pomáha v recyklácií a šetrení zdrojov. Je život tohto jednotlivca skutočne dobrý, ak je prínosný pre svet, ale on sám pracuje tak tvrdo, že pre vyťaženosť nemá čas na úplne jednoduchú, ale osobnú pomoc rodine a priateľom? Áno, je veľkým ideálom priniesť čo najväčšie pozitívne zmeny pre všetkých, mať zásluhy vo svojej práci, vymyslieť vlastné inovácie a pomáhať aj iným nahor. Ešte väčším ideálom ale je popri tom ostať stále tým istým chalanom z ulice, ktorý bez zbytočného zdržiavania a hľadania voľného miesta v kalendári s vami pôjde na pivo. Je teda pre spoločnosť naozaj najprínosnejší sebaobetujúci sa workoholik, miesto zdravo pracujúceho človeka, ktorý má bohatý osobný život? Dúfam, že nie. Je to však len pozitívna viera, že človek je pre svet najväčším prínosom, keď je najprirodzenejší, keď je jeho pomoc osobná a ľudská, nie keď je najvyťaženejší a najzúboženejší. Okrem toho je zrejmé, že workoholikovu obeť pre „dobro ľudstva“ by si nikto nevážil; ľudia by sa naďalej správali koristnícky a potrebovali by pohromu, aby aj sami seba začali chápať ako súčasť populácie a prírodného kolobehu.