Príbeh sa začína cestou mladej Sofie, čerstvej absolventky strednej školy do Bratislavy vlakom. Počas cesty vo vlaku počuje médiami masívne opakovanú správu o rituálnom samo-upálení mladej ženy pred Grasalkovičovým palácom. Po svojom príchode Sofia stretáva na dohovorenej schôdzke Havrana, svoju internetovú známosť. Práve Havran bol tým, kto Sofii ukázal svet okultizmu, undegroundového umenia a filozofie. Zisťuje však, že Havran sa s upálenou dievčinou poznal, no neprejavuje žiadnu ľútosť nad jej smrťou. Počas niekoľkých ďalších dní, ktoré spolu trávia, sa Havran snaží ukázať Sofii transcendentné stavy vedomia pomocou drog. Netrvá dlho, kým sa Sofii prisní o vystupovaní na čiernu horu, ktorá je symbolom zatrateného miesta, či skôr ničotného stavu úplne oddelenej individuality. Je to sen, ktorý mal pred rokmi aj Havran a na jeho základe si zaumienil na čiernu horu vystúpiť. Pri tejto ceste má Sofia zohrať dôležitú úlohu.
Pri postupovaní príbehom sa čitateľ pýta: Je Havran zasvätencom, či bláznom? Čo je schopný pre svoj cieľ urobiť? Ak sa mu aj podarí dosiahnuť jeho cieľ, čo to bude znamenať pre neho, okolie a svet? Mizantropická filozofia Havrana je pre mňa silnou kávou a tiež nerozumiem jeho magalomanstvu, či skôr jeho rýdzo abstraktnej forme realizácie. Jedinou výčitkou, ktorú voči dielu mám je to, že použitie sna v zápletke sa v takomto príbehu dalo vopred predvídať.
Teraz však k pozitívam: Aby som sa nepretvaroval, tak rovno poviem, že okrem humorných okamihov považujem za pozitíva aj sexuálne scény a občasné vulgarizmy. Výborné sú aj úryvky z Liber M.M.N., ktorá zrozumiteľne vysvetľuje Havranov cieľ, antiiniciáciu. Pravda, slušní čitatelia a neokultisti budú z tohto príbehu vyvedení z miery – a tí ostatní zrejme tiež. To je samozrejme dobre, pretože vyvolanie emócií je cieľom umenia, pričom sa na ich polaritu nemusí hľadieť. Nájde sa iba hŕstka jedincov, najskôr psychopatov, ktorí by sa nad príbehom po jeho prečítaní dokázali zamyslieť bez emócií. Pre tých, ktorí majú predsudky voči experimentálnej či dekadentnej beletrii treba zvýrazniť, že dielo poskytuje hlboké impulzy na rozmýšľanie a hlavne precítenie, a teda sa ani zďaleka nejedná o bezduchú „zvrátenosť za každú cenu“. Túto 158-stranovú knihu je možné prečítať počas jedného napínavého dňa.
Sebastiána Jahiča už poznám nielen ako autora článkov s okultnou tématikou, ale aj ako autora rozsiahlej fantasy knihy Ja, Svetlonos. Hoci toto staršie dielo s filozofickými prvkami je miestami nedoladené, niektoré jeho pasáže si cením a rád som ho prečítal.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Komentáre sa objavia po schválení moderátorom.