Náznak intuície a skeptický pohľad

Keď si spomínam na niektoré chvíle zo školských lavíc, nachádzam zaujímavé momenty. Momenty, kedy som počas tichých, napínavých sekúnd pri vyvolávaní pred tabuľu cítil, že budem vyvolaný práve ja. Šlo snáď o nejaký „šiesty zmysel“, ktorý mi v tie chvíle našepkával? Nikdy som nemal rád tento druh pozornosti upriamenej na moju osobu. Mohol teda náznak stresu poslúžiť ako istá daň za vytvorenie „komunikačného kanálu“ s blízkou budúcnosťou? Pri mojich snoch, ktoré som zdokumentoval to vyzeralo, akoby existoval podobný princíp neskoršieho doplatenia za proroctvo (až keď sa dej naozaj odohrával) a to práve v podobe negatívnych emócií a vzrušenia.

Tieto predtuchy, ktoré sa hneď na ďalší okamih ukázali ako správne, budem analyzovať zo skeptickejšej pozície, akú mi len dovolí môj obmedzený sedliacky rozum.

Keďže považujem svoje spomienky na tieto situácie za dostatočne jasné, dovolím si vylúčiť skreslenie mojej pamäte, ktoré by si našepkávanie intuície iba domyslelo o nejaký čas neskôr. Podľa mňa tu rozhodne nejde o nič ako prepísanie spomienky.

O čom ďalšom možno v takýchto situáciách uvažovať? Samozrejme o tom, že vyvolávaný žiak videl do otvorenej triednej knihy a zazrel, že učiteľ(ka) sa nachádza na strane s jeho menom. V mojich prípadoch sa však nestávalo, aby som sedel úplne vpredu a tiež uhol položenej triednej knihy na stole nedával veľa šancí niečo zreteľne vidieť spoza lavíc. O niečo väčšiu šancu vidieť do knihy by mali vyšší žiaci, takí však pochopiteľne nebývajú posadení do predných miest, aby neblokovali výhľad iných. Navyše je k žiakom stôl učiteľa aj s triednou knihou otočený oproti, akoby bola kniha dole hlavou a to by tiež sťažovalo dešifrovanie písma. Ani otvorená triedna kniha na príslušnej žiakovej strane nezaručuje, že bude vyvolaný on, na dvojstránke je zaručene viac žiakov. „Faktor triednej knihy“ na niektorých školách už aj vymizol po zavedení elektronických triednych kníh.

   

O niečo pravdepodobnejšie skeptické vysvetlenie je nevedomé čítanie reči tela, buď na strane žiaka, alebo učiteľa. Ak sa udialo na strane učiteľa, ten zareagoval na sebavedome sa tváriaceho žiaka, ktorý mu sám mohol dať nevedome najavo, že je pripravený na odpoveď (1.1.). Učiteľ si teda vybral niekoho u koho predpokladal pripravenosť, sám sa nechal ovplyvniť žiakovým správaním. Pokiaľ si však na niekoho „zasadol“, mohol vyvolať práve žiaka s náladou „pod psa“ (1.2.). U žiaka by teda bol pocit intuície naviazaný na jeho vlastnú neverbálnu signalizáciu (ne)pripravenosti pre učiteľa. Ak nastal opačný prípad a čítanie mimiky sa udialo na strane žiaka, ten zazrel jemu venovaný pohľad od učiteľa a spozoroval v ňom ešte chvíľu pred finálnym rozhodnutím, že ho učiteľ asi hodlá vyvolať (2.). Odtiaľ sa potom mohol vziať klamlivý pocit intuície. Tiež treba zvýrazniť, že v tomto kontexte netreba myslieť len na danú chvíľu. Vzťah učiteľa a žiaka trvá často aj roky. Obzvlášť na základnej a strednej škole sa učitelia nestriedajú tak často ako na vysokej škole. Tiež obdobia denného vyučovania sú výrazne dlhšie ako vysokoškolské semestre, čo dáva viac priestoru na spoznávanie sa s učiteľmi. Ak sa s niekým poznáme viacero rokov, viac poznáme jeho mimiku a vieme na ňu reagovať. Možno iba nevieme, že to vieme. :-) Popísané varianty 1.1. a 2. o reči tela však predpokladajú dobré sledovanie učiteľa zrakom, pričom vo chvíľach vyvolávania sa môžu žiaci očnému kontaktu skôr vyhýbať (o tom je hlavne variant 1.2.). Popri tvárení sa nenápadne by im ostávalo aktívne len periférne videnie, čo oslabuje tento skeptický protiargument.

Takmer nikdy sa vyvolávanie k odpovedi neriadi abecedným zoznamom mien, takto predvídateľný princíp by nútil žiakov učiť sa len na týždeň, kedy pripadá na nich odpoveď, alebo „neočakávane ochorieť“. O čom však chcem hovoriť je podobný princíp počítania, ale realizovaný na nevedomej báze. V prípade vyvolávania na odpoveď je nám jasné, že učiteľ zrejme nevyvolá niekoho, kto odpovedal pred 1 – 6 lekciami predmetu. Pokiaľ daní žiaci neboli hodnotení na nedostatočnú, alebo svojim správaním autoritu príliš nenaštvali, považujeme ich nateraz za „mimo hru“. V množine žiakov, ktorých aktuálne dáva zmysel vyvolať ostáva stále k dispozícií asi 50% až 83% triedy (počítané v rozsahu 4 lekcií predmetu násobených 1 až 3 odpovedajúcimi na lekciu, z triedy obsahujúcej 24 žiakov). Pravdepodobnosť, že bude žiak vyvolaný je potom medzi hodnotami 1/20 až 1/12. Z mechanizmu nevedomého počítania, ktoré možno v pozadí ľudskej mysle beží som tu urobil vedomé počítanie podobné sledovaniu vypadnutých tromfov v kartových hrách. No ako sme videli pri výsledných pravdepodobnostiach, tento mechanizmus mohol zohrať skôr len doplnkovú rolu k niečomu inému. Výnimkou s lepšími výsledkami môže byť kalkulácia, pokiaľ vieme, že učiteľ má vo zvyku vyvolávať nejakou kombináciou odvodenou od aktuálneho dátumu.

Snáď najlepším protiargumentom proti „šiestemu zmyslu“ je štatistika kombinovaná so skreslením pamäťou. Koľko bolo situácií, kedy som tušil že budem vyvolaný a stalo sa tak, a koľko takých, kedy som to vôbec netušil a („napriek tomu“ :-) ) sa tak stalo? Na to nadväzuje nasledovný problém s pamäťou: situácie v ktorých sa intuícia ukázala ako správna som si zapamätal ľahko (pretože som to považoval za formu úspechu), kým situácie v ktorých intuícia zlyhala a ja som bol vyvolaním prekvapený som považoval za bežnú súčasť života. Aj keď som bol vyvolaním prekvapený, no bol na odpoveď pripravený, situáciu som si nemusel zapamätať, keďže nebola dostatočne výrazná. Percentuálny podiel medzi týmito typmi prípadov neviem ani odhadnúť, bolo by to strieľanie naslepo skreslené spomienkami, ktoré sú aktuálnejšie. Samozrejme som si nič ako štatistiku vyvolávania neviedol, v tej dobe som na to nevidel žiaden podnet a bolo by to až paranoidné. Úplne rovnako funguje zapamätanie si vytiahnutia ovládanej témy pri písomných skúškach (zvlášť keď bola téma len jedna z mála naučených - o tom niečo viem, verte mi (-: ) a nepamätanie si vytiahnutia neovládanej témy. Pozitívna skúsenosť sa zvýraznila a na negatívnu sa zabudlo, pokiaľ ju nesprevádzali obzvlášť problémové následky. Výsledok je taký, že nemožno určiť podiel správnosti intuície oproti jej zlyhaniu, pokiaľ sme objektívne nezaznamenávali výsledky počas vymedzeného obdobia.

Pridám však ešte jednu neskeptickú ideu: keď sa pozriem na schému udalostí z opačného pohľadu, neviem si spomenúť na žiaden prípad, kedy by som mal charakteristickú predtuchu, že budem vyvolaný a nestalo sa tak. V takých prípadoch tiež nepredpokladám zabudnutie na nich. Teda si myslím, že to čo tu nazývam intuíciou mohlo nadobúdať len dva stavy: korektne aktívne, alebo spiace/neaktívne. Nezaznamenal som žiaden „falošný poplach“ ktorý by predstavoval tretí stav.