Serge Kahili King - Mestský šaman

Recenzia dôležitej knihy

Originál vydaný v: 1990
Počet strán: 269
Vydalo: Ikar, v roku 2007
Preložila: Tatiana Bužeková

Na rozdiel od svojich predošlých predstavení odborných kníh som chcel túto poňať viac ako recenziu. Vďaka jej rozsahu sa mi to zrejme nepodarilo. Podelil som sa o celkový dojem z tejto knihy o havajskom šamanizme a podrobnejšie sa venoval iba častiam, ktoré ma najviac zaujali. Ostatné témy knihy som iba naznačil. Za svoj názov vďačí kniha jednej z myšlienok bežiacich v jej pozadí: techniky šamanizmu možno prispôsobiť aj urbanistickému prostrediu a modernej spoločnosti.

Aby som teda začal celkovým dojmom, dovolím si tvrdiť, že kniha obsahuje pasáže, ktoré prebúdzajú to lepšie v nás a dávajú nám nádej na nájdenie harmónie so svetom. Hoci jej rozsah nie je veľký a strany naberá rovnako vďaka riadkovaniu ako vďaka textu, je dobré vyčleniť si na ňu viac času. Napriek tomu, že jej obsah je zrozumiteľný sa mi čítala miestami ťažšie, akoby si priam pýtala uvažovať o obsahu viac a neposúvať sa vpred zbytočne unáhlene. Dôležité je, že obsahuje aj mnoho námetov na cviky bez toho, aby bývali špeciálne zvýraznené (ak nerátame, že často sú v číslovaných alebo nečíslovaných zoznamoch). Je teda dobré si strany s cvikmi poznačiť pre ich ľahšie nájdenie. King uviedol mnohé praktické príklady zo života a často aj svoje zvláštne zážitky.

Pokračujme v menovaní pozitív. Uvádzané techniky sa zdajú byť postavené na určitom hlbšom poznaní, ktoré ich zvýhodňuje oproti iným. Najlepším príkladom toho bola technika s ochranným psychickým štítom. Pri jeho stavaní sa zdôrazňovala dôvera v jeho účinok. Dokonca autor tvrdil, že ochranné štíty nefungujú, ak sú vytvárané zo strachu a oddeľovania sa od niečoho, čím nakoniec objekt strachu pritiahnu. A to je kľúčový bod, keď si spomenieme na inú magickú literatúru- v nej bývajú zmienky o tom, že psychický štít má tendencie „chcieť sa prejaviť“ a tým teda môže priťahovať situácie, kedy ho bude treba. Zo šamanskej perspektívy to však môže znamenať vyššie zmienenú situáciu, že zlá motivácia pritiahla to, čo sme nechceli - kvôli násilnej snahe separovať sa od toho.

Kniha samozrejme má aj negatíva, väčšinou ale nie sú na autorovej strane. Sú tu preklepy a nedostatky prekladu. Prekladať inch ako inč, uviesť o akú mieru sa jedná (2,54 cm) a neuviesť jej názov (palec), ktorý každý vzdelaný človek pozná, to je pre čitateľa traumatizujúci zážitok. A žiaľ, nie je jediným svojho druhu.

Čitateľovi sa bude pri čítaní o základných princípoch havajského šamanizmu zdať možno podozrivé, ako sa podobajú na myšlienky skupín pozitívneho myslenia alebo New Age. Aj keď by tento vplyv bol chronologicky možný, nezdá sa, že by autor mal záujem deformovať tradičné učenie šamanizmu. Naopak, v čase kedy písal knihu bol jediným vyučeným šamanom rádu Kane, hoci belochom, ktorý neodmietol učiť verejnosť. Ostaní verejne vyučujúci havajskí šamani patrili len k inému rádu. Bola to doba, v ktorej sa Havajci mohli slobodne navracať ku svojej tradícií, no zrejme potrebovali najprv vidieť, že ju za dobrú uzná dostatok belochov. Navyše Serge King bol vyučovaný v šamanizme svojím otcom a neskôr, po jeho smrti, aj jeho adoptívnou havajskou rodinou. Pomerne zvláštne tu je, že v knihe nenájdeme informáciu o havajskej liečivej technike Ho'oponopono, ktorá býva používaná na očisťovanie svojich spomienok/vzorcov pomocou afirmácií. (Ak sa snažíte očistiť spomienky od prečudesných praktík vo filmoch, nazvite ju Ho'o-porno-porno. :-) )

Myšlienky, ktoré sa viackrát v knihe opakujú sú o tom, že v havajskom šamanizme sa najviac cení iniciatíva a že šamani by mali byť pragmatickí vo všetkom čo robia. Spomenutá pragmatickosť a nedogmatickosť je veľmi príbuzná náhľadu chaosmágie.

Podľa havajského šamanizmu delíme osobnosť na tri časti, predstavené v druhej kapitole. Prvou časťou je „kane“, teda nadvedomie, duch, či duša. Jej základnou funkciou je tvorivosť. Je motivovaná harmóniou, no obyčajne nezasahuje do života, pokiaľ nehrozí, že odbočíme od svojho poslania.

Strana 45: „Mnohé tradície a učenia vyjadrujú myšlienku, že dostať sa k duchovnému aspektu „ja“ predstavuje namáhavý a dlhý proces zahrňujúci veľkú sebadisciplínu a špeciálne techniky. Ja však tvrdím, že je to jednoduché a ľahké. Musí byť. Pretože nič nie je bližšie ako váš vlastný duch.“

Druhou časťou osobnosti je „lono“, teda myseľ a vedomé konanie. Je tým, čo prijíma riešenia. Rozhoduje, na čo zameriame pozornosť. „Lono“ má rado logiku a poriadok. Keď používame svoju myseľ na prílišnú kontrolu, stávame sa strnulými. Ak ju nepoužívame vôbec, rozptýlime sa a nedosiahneme cieľ. Ideálne je teda kooperatívne využívanie kontroly, ktoré nás dostane do cieľa, ale ponecháva priebeh akcií voľný.

Treťou časťou osobnosti je „ku“, teda srdce/telo/podvedomie. Jeho primárnou funkciou je pamäť, ktorá spomienky uchováva v tele ako vibrácie. Stres vie túto pamäť zablokovať, no s uvoľnením svalstva sa uvoľňujú aj spomienky. Negatívne pocity sú vždy sprevádzané napätím tela. „Ku“ reaguje na každý podnet ako na prítomný, nerozlišuje medzi aktuálnym dejom a spomienkou. Takisto nerozlišuje, či je zdroj podnetu vonkajší, alebo vnútorný a teda či ide o reálny dej, alebo vizualizáciu či sen. „Ku“ berie všetko osobne, preto nie je možné kritizovať niekoho iného, aby na to nezareagovalo tiež dotknuto. Dôležité je, že choroby sú považované za dôsledky nahromadeného napätia, pričom je špecifické miesto, kde sa napätie nahromadilo.

Na vysvetlenie o tele vlastne nadväzujú dôležité pasáže o vizualizácií a „zmene minulosti“ v zmysle menenia svojich spomienok. Tieto techniky slúžia na prepis zraňujúcich zapamätaných vzorcov na pozitívnejšie. Poskytnutie nových spomienok telu („ku“) ho má nastaviť na prežitie lepších skúseností v tomto svete, pretože zmení naše vzorce správania. Medzi príkladmi použitia figurujú historky ľudí, ktorým sa podarilo utlmiť bolesť po drobných nehodách tým, že si udalosť premietali znova, akoby sa zraneniu vyhli. Zmena vzorca vo vizualizácií by mala byť čo najmenšia a čo najrýchlejšie po cieľovej udalosti. Vizualizácie bývajú dlhodobo používané aj na dosahovanie cieľov, čo sa v havajčine nazýva „haipule“. Tak, ako sa dajú zmeny vykonávať na spomienkach z „reálneho sveta“ (ten je v havajskom šamanizme tiež pokladaný za druh sna, hoci zdieľaného), rovnako nimi môžeme prepisovať svoje spomienky na individuálne sny. Predpokladá sa, že ak zmeníme svoje spomienky na sny, zmena sa dotkne aj psychiky, ktorá ich vytvorila. Zmenu spomienok možno vykonávať širokou škálou trikov: zasadiť ich do iného kontextu, zmeniť čas a prostredie, zmeniť dej či svoju reakciu, pridávať a odstraňovať prvky a meniť svoju pozorovateľskú perspektívu. Zmenenú spomienku potom opakovane vizualizujeme. Samozrejme je pri vizualizácií efektívnejšia vyššia intenzita prežívania.

Sedem základných princípov havajského šamanizmu pokrýva tretiu kapitolu knihy. Prvým je „Ike“, ktoré hovorí, že svet je tým, čím si myslíme, že je. Je teda o známom „priťahovaní“ si udalostí podľa zmýšľania a tiež o voliteľnom postoji voči tomu, čo prežívame. Druhý princíp - „Kala“ je o neexistencii skutočných obmedzení vo vesmíre. Tie obmedzenia, ktoré zažívame sú potrebné, aby vôbec bola možná skúsenosť perspektívy, alebo sú chápané ako pravidlá hry. Bez pravidiel síce môžeme robiť čokoľvek, ale potom to nie je to hraním hry. Iný druh obmedzení vyplýva z podľahnutia negatívnej viere a beznádeji. Tretí princíp - „Makia“, tvrdí, že energia plynie v smere pozornosti. Ďalší princíp sa nazýva „Manawa“. Je tézou o dôležitosti prítomnosti a ukotvení sa v nej. Utiekanie sa k minulosti alebo budúcnosti obmedzuje radosť zo života. „Aloha“, teda piaty princíp hovorí o prítomnosti lásky, ktorá je len zakrývaná obavami, pochybnosťami a kritikou. Kritika oddeľuje ľudí a znižuje vibrácie, teda s ňou autor radí narábať opatrne, doložiť k nej aj niečo pozitívne alebo to pozitívne povedať pred kritikou a po nej. King dokonca tvrdí, že keď sa kritizovaný človek v niečom polepší, tak je to napriek kritike a nie vďaka nej (pretože kritik sa sústredil na negatíva a tým im dodával svoju energiu). Nasledovný princíp, „Mana“ je o sile ukrytej vo všetkých bytostiach. Niektorí ľudia prechádzajú z extrému do extrému a po viere v bezmocnosť zas prejdú vo vieru, že majú božskú moc. Oproti tomu stavia havajská tradícia tvrdenie, že každá bytosť má rovnakú moc, moc utvárať svoju skúsenosť. A teda za všetko, čo sa nám deje nesieme aspoň čiastočnú zodpovednosť. Posledný princíp –„Pono“ tvrdí, že charakter použitého prostriedku sa odrazí v dosiahnutom výsledku. Násilný prostriedok bude nasledovaný násilným „úspechom“, mierumilovný prostriedok pokojným úspechom. Tiež však princíp hovorí o tom, že vždy existuje iný spôsob, ako dosiahnuť ten istý cieľ. Preto by šaman mal byť nedogmatický a flexibilný, môže meniť systém vlastnej práce alebo pracovať mimo zdedenú tradíciu.

Skeptici si budú najviac trieskať hlavy o stenu pri čítaní o grokkingu (v siedmej kapitole). Ide o praktiky, v ktorých sa šamani/šamanisti snažia vcítiť do iného, ľubovoľného prvku, až sa s ním stotožniť s určitým zámerom, ktorý ale nemá zmiznúť z vedomia. Následne môžu tomuto prvku vnuknúť svoju ideu, ak to pociťujú ako vhodné a tým zapríčiniť zmenu. King tu udáva rôzne historky v ktorých sa zdalo, že sa odvrátil deštruktívny potenciál prírodných síl práve po jeho operáciách grokkingu, z ktorých boli niektoré realizované v skupinách. Podľa Kinga sú prírodné živly citlivé na ľudské emócie aj vtedy, keď sa ich nesnažíme ovplyvniť. Grokking však možno vykonávať aj so živými bytosťami, alebo sa dokonca nalaďovať na osobnosti už nežijúce, ako boli dávni majstri. Ich energetický vzorec stále existuje. Možno sa však naladiť aj na vzorce vymyslených či popkultúrnych hrdinov (o čo sa vlastne aj snažia postmoderní magici svojimi invokáciami). Všeobecne sa takáto premena nazýva „kulike“. Zdá sa, že je zdrojom rôznych mýtov o fyzickej premene na zvieratá. Ak je cieľom premeny okamžitá zmena pôsobenia na okolie, potom verím, že je vhodné tieto operácie považovať za ekvivalent tzv. „auromágie“. V rámci „urbanšamanizmu“ sa môžeme naladiť na vzorce strojov a ovplyvniť ich činnosť. Naladenie sa je vždy obmedzované našou uzavretosťou voči cieľu naladenia. Ťažko sa stotožňuje s niečím/niekým, k čomu máme negatívnym postoj a blok, napríklad odsudzovanie.

Meditáciu (9.kapitola) vysvetľuje autor ako sústredenie pozornosti na ohraničenú skúsenosť za cieľom zmeny. Dištancuje sa od úplného vyprázdnenia mysle, dokonca neverí, že ľuďom prináša nejaký úžitok. Pekne vysvetľuje rozdiely medzi mystikmi a šamanmi:

Strany 197 – 198: „Nejestvujú pravdaže pevné a presné definície, ale vo všeobecnosti je cieľom mystikov osvietenie, rozpínanie mysle a ducha, ktoré vytvára pocit jednoty s vesmírom a stupňuje sebauvedomenie a chápanie. Pre mystika intuitívne alebo psychické javy a sily, podobne ako telesné uvoľnenie a liečenie mysle a tela, predstavujú vedľajšie účinky, ktoré sú niekedy blahodárne a niekedy rozptyľujúce. Ďalšie výhody, ako napríklad lepšie vzťahy, zlepšená finančná efektivita a liečivý vplyv na okolie sa taktiež pokladajú za vedľajšie účinky. Ak nastanú, je to dobré; ak nenastanú, aj tak dobre. Šaman na druhej strane používa meditáciu alebo kontempláciu na to, aby získal praktický úžitok pre tento svet, a ak pritom nastane osvietenie, bude to príjemný vedľajší účinok. Jednota s vesmírom je veľmi príjemná, ale môže vám to pomôcť, aby ste mali zdravšie telo, aby ste boli lepším priateľom, platili účty alebo prispeli k svetovému mieru? Ak áno, len do toho. Ak nie, užite si to, keď sa to stane, ale nenamáhajte sa, aby ste sa o to snažili.“

Šamanské meditácie, ktoré predkladá, sa nazývajú „nalu“. Praktizujú sa nenásilným sústredením s pokojným očakávaním, že ich zažitie bude nové a príjemné. Špecifické tu je, že „nalu“ nie je časovo obmedzené- jeden spomenutý praktikant dokonca verí, že je efektívnejšie robiť kratučké intervaly počas celého dňa, ako si nájsť čas na celistvú meditáciu raz denne. V rámci zrakového nalu môžeme: striedať pozorovanie predmetu a jeho vizualizáciu; hľadať krásu v predmetoch, kde ju bežne nevidíme; pozerať sa na známe miesta a hľadať v nich niečo nové; hľadieť na vonkajší svet, akoby bol snom; hľadieť na symboly či symbolické predmety, ktoré nám majú pomôcť v našich zámeroch; skúmať svoje periférne videnie a uvoľňovať oči; dosadiť svoje predstavy do pozorovaného vonkajšieho sveta. V rámci sluchového nalu môžeme: rytmicky prehlasovať tvrdenia napr. o zlepšovaní vybranej vlastnosti; opakovať si princíp, ktorý chceme včleniť do svojho života; sústrediť sa na hudbu, akoby sme ju počúvali vo vybranej časti tela; sústrediť sa na bežné zvuky okolo nás; sledovať seba pri pohmkávaní v rôznych tónoch. Dotykové nalu sa zas cvičí preciťovaním vykonávaného pohybu, alebo jeho predstavou, pričom môže ísť aj o rytmický tanec. Môže to byť uvedomovanie si svojho dýchania, alebo jeho preciťovanie v rôznych častiach tela. Samozrejme možno tieto jednotlivé cviky skombinovať do celistvejšieho cviku s použitím viacerých zmyslov. V súvislosti s meditáciou na inom mieste upozorňuje King na jej preháňanie, ako aj na pridlhý spánok. Obe totiž zapríčiňujú vzďaľovanie sa tela a mysle a následkom toho sa necítime dobre.

O čom som sa nechcel rozpisovať podrobnejšie

V prvej kapitole (po prípravnej) sa dozvedáme čo-to o histórií havajského šamanizmu, jeho úpadku a obnovovaní.

Štvrtá kapitola je o strese, rôznych druhoch odporu a ich liečení. Jednou z uvedených techník je „kahi“ teda priloženie jednej ruky na silové centrum tela a druhej na bolestivé miesto. Nasleduje sústredenie sa na ruky, energia by mala medzi miestami prúdiť sama, v súlade s tretím základným princípom. Kahi možno praktizovať aj vo dvojici alebo väčšej skupine.

Intuíciu vysvetľuje autor v piatej kapitole pomocou metafory pavučiny, keďže sa mysľou možno naladiť na jednotlivé vlákna, ktoré nás spájajú s ostatnými časťami sveta. Inou metaforou je prijímanie signálu, keďže rôzne vysielania existujú popri sebe, avšak prijímač sa nalaďuje iba na jedno vysielanie. King uvádza aj niekoľko techník na veštenie, to poníma ako výsledok čítania momentálneho potenciálu a preto často ako nespoľahlivé, ak zmeníme svoje postoje. O senzibiloch tvrdí, že sa v skutočnosti nenalaďujú na minulosť ani budúcnosť, ale na naše spomienky o minulosti a projekcie budúcnosti. Preto bývajú ohľadom minulosti presní, kým predpovede im vychádzajú obyčajne pod 30%.

Šiesta kapitola sa venuje snom a dennému snívaniu, teda vizualizácií. Zmienený je aj výklad snov. Denné snívanie znova odporúča autor radšej robiť v priebehu celého dňa po niekoľko sekúnd, ako raz a dlhšie. To znie dosť zvláštne, keďže čitateľ by predpokladal, že počas dlhšej vizualizácie sa do nej viac zahĺbi, čo by malo byť lepšie. Tak ako iné formy šamanizmu, aj havajská rozlišuje tri svety do ktorých možno mysľou cestovať: horný, dolný a stredný. Napriek tomu, že tieto cesty Havajci robili, nepoužívali pri nich bubnovanie. Doporučenou technikou je vytvoriť si východiskový bod v podobe záhrady (zdá sa to byť ekvivalentom astrálneho chrámu o ktorom písal Patrick Dunn). King pritom tvrdí, že tieto techniky nie sú pre ľudí ťažké. Verí, že vďaka čítaniu kníh a počúvaniu rozhlasu už máme dostatočne rozvinutú vizualizáciu.

V ôsmej kapitole knihy boli najčudnejšie témy - kryštály a rôzne priestorové útvary ako sú kruhy, trojuholníky, pyramídy, či zhotovované viacvrstvové predmety, ktoré by mali podporovať prúdenie energie chi.

Desiata kapitola avizuje, že je o symboloch. Avšak v skutočnosti sa viac venuje našim presvedčeniam o realite a tomu, akým procesom ich telo prijíma. Tiež sú tu ďalšie vyjadrenia k už prebratým témam.

Jedenásta kapitola je venovaná skladaniu rituálov, avšak jej náplň bola vlastne veľmi podobná iným knihám a tak zmieňovať z nej detaily by nebolo prínosné.

Posledná kapitola je venovaná stretávaniu sa v komunitách a opisuje rôzne komunity, ktoré sa snažia využívať šamanské poznatky pre enviromentálne ciele.