Recenzia
Vydalo: Sol Noctis, s.r.o. vo februári 2021
Prvé vydanie.
Odborná redakcia: Fráter Eirixion
Obálka, grafická úprava, sadzba: Matúš Ďurčík
Počet strán s dodatkami, bez registra: 603
Český jazyk
Vydavateľstvo Sol Noctis so záujmom sledujem už od jeho vzniku a teším sa, keď sa mu kvalitnými titulmi darí zaplátať diery na česko-slovenskom trhu. Platí však, že som ešte radšej, ak vydáva diela miestnych autorov. V prípade knihy Theléma Aleistera Crowleyho ide o prienik oboch týchto okolností: tento vyčerpávajúci úvod do thelémy je totiž napísaný slovenským autorom. Sám autor prirovnáva myslenie proroka thelémy –totiž Crowleyho, Veľkej Šelmy- k bludisku, ku ktorému doteraz chýbala počiatočná literatúra. Tým presne vystihol aj moje pocity, keďže som pred prečítaním tejto knihy nemohol byť s mojimi znalosťami o theléme spokojný. Po knihe som teda „skočil“ s veľkým nadšením, aby som tak kompenzoval aspoň jeden z nedostatkov môjho vzdelania. Vedel som, že sa mi naskytá skvelá príležitosť získať relevantné informácie – Jahič je praktikom thelémy viac než desaťročie, pričom je táto publikácia jeho zatiaľ najdlhšou nebeletristickou knihou.
Čitateľ sa ako s prvým stretáva s nutným predhovorom, v ktorom autor vysvetľuje zámer sledovaný knihou a prístup, aký pri písaní použil. Svoj vlastný príspevok popisuje ako pokus o syntetizáciu Crowleyho protirečení, ktorou sa má vytvoriť jednotná interpretácia thelémy. Je pravdou, že s týmito protirečeniami a následnými syntézami sa stretávame naprieč celou knihou.
Nasledujúci slovník nethelémskej terminológie azda vysvetľuje najdôležitejšie používané pojmy, avšak čitateľ by mal byť pripravený na množstvo ďalších pojmov, ktoré v ňom nenájde. Netrpezlivého čitateľa môžu neznáme výrazy iritovať, no ten trpezlivý využije príležitosť k ich zbieraniu, aby nimi obohatil svoju slovnú zásobu a to nie iba v okultnom, ale aj v kultúrnom kontexte. V plnšom vnímaní mu samozrejme môže byť nápomocný rozsiahly register na konci knihy odkazujúci na umiestnenia daných výrazov. Zmienený register som však nezahrnul do počtu strán, ktorý udávam. Za ďalší „slovník“ môžeme do istej miery považovať aj podkapitolu 3.13, ktorá vysvetľuje niekoľko výrazov špecifických pre Crowleyho vyjadrovanie.
Prvá kapitola slúži predovšetkým ako definícia thelémy, v ktorej je každý pojem vedúci k jej definovaniu bližšie rozvedený alebo odôvodnený. Autor sa tu dopracúvava k širšej definícií:
„Theléma je esoterické a magické náboženství kombinující západní okultní tradici a východní duchovní nauky; odvozuje se ze zjevení Aleistera Crowleyho; jeho ústředním motivem je objevení a uskutečnění jedincovy pravé vůle a opírá se o mýtus Nového aeonu, k jehož vyjádření používá převrácené symboly křesťanské eschatologie.“ (Strana 48)
Nasledujúci slovník nethelémskej terminológie azda vysvetľuje najdôležitejšie používané pojmy, avšak čitateľ by mal byť pripravený na množstvo ďalších pojmov, ktoré v ňom nenájde. Netrpezlivého čitateľa môžu neznáme výrazy iritovať, no ten trpezlivý využije príležitosť k ich zbieraniu, aby nimi obohatil svoju slovnú zásobu a to nie iba v okultnom, ale aj v kultúrnom kontexte. V plnšom vnímaní mu samozrejme môže byť nápomocný rozsiahly register na konci knihy odkazujúci na umiestnenia daných výrazov. Zmienený register som však nezahrnul do počtu strán, ktorý udávam. Za ďalší „slovník“ môžeme do istej miery považovať aj podkapitolu 3.13, ktorá vysvetľuje niekoľko výrazov špecifických pre Crowleyho vyjadrovanie.
Prvá kapitola slúži predovšetkým ako definícia thelémy, v ktorej je každý pojem vedúci k jej definovaniu bližšie rozvedený alebo odôvodnený. Autor sa tu dopracúvava k širšej definícií:
„Theléma je esoterické a magické náboženství kombinující západní okultní tradici a východní duchovní nauky; odvozuje se ze zjevení Aleistera Crowleyho; jeho ústředním motivem je objevení a uskutečnění jedincovy pravé vůle a opírá se o mýtus Nového aeonu, k jehož vyjádření používá převrácené symboly křesťanské eschatologie.“ (Strana 48)
Tretia kapitola je už širšia do rozsahu ako predošlé – obsahuje mnoho vysvetľujúcich podkapitol. Prvé z nich preberajú kategorizáciu thelémskej literatúry a najdôležitejšie knihy, ktoré spadajú do najvyšších z týchto kategórií, tj. Liber AL a takisto Sväté knihy thelémske. Ďalej sú to Crowleyho metafyzické zdroje, ku ktorým pristupoval neortodoxne, tj. čiastočne si ich prispôsoboval. Podkapitolu o metafyzických kategóriách, v ktorej sa stretávame s pojmami khu (egom zafarbená myseľ), khabs (hviezda - čistá duchovná zložka jedinca), Hadit (bod vnímania, ktorý je sám nepoznateľný) a Nuit (všetka poznateľná realita) som považoval za najzložitejšiu z celej knihy. S týmito výrazmi sa samozrejme stretávame aj v neskorších kapitolách, čím sa čitateľovi upresňujú ich vzťahy. Popísané sú aj božstvá zmieňované v theléme a takisto nehmotné entity obrovskej moci, tzv. Tajní vodcovia. Ich existenciu predpokladal nielen Crowley, ale aj iné okultne činné osoby, vrátane Heleny Blavatskej. Po pojednaní o symbolizme Veľkej šelmy a Šarlátovej ženy sa stretávame s postupnosťou aeonov. Autor tiež pripravuje čitateľa na tému systému zasvätenia a nevynecháva ani otázku, prečo k zasväteniu vôbec kráčať. Na detaily systému zasväcovania si však čitateľ počká do šiestej kapitoly.
Samotné podkapitoly sú venované aj konceptu pravej vôle a Crowleyho veľdielu Magick in the Theory and Practice. Navzdory svojej povesti „najskazenejšieho muža sveta“ Crowley považoval mágiu –vplývajúcu, ale aj divinačnú- za prostriedok s cieľom limitovaným k duchovnému vzostupu, respektíve materialisticky orientovanú mágiu považoval za úpadkovú a „čiernu“. Nachádzame tu aj zmienku o aethyroch, teda vizionárskych stavoch zo systému henochiánskej mágie, ktoré Crowley začal skúmať v roku 1900, a po prerušení sa nimi zaoberal v roku 1909.
Vráťme sa ku konceptu pravej vôle, pri ktorom sa dlhšie pozastavíme. Nasledovanie pravej vôle má byť cestou k trvalému uspokojeniu, napĺňaniu svojho poslania a prejavovaniu svojej najhlbšej podstaty. Na stranách 138-139 sa dočítame: „Crowley o pravé vůli vyhlásil, že se rovná následování toho, co je pro člověka nejpřirozenější, jako když pták zpívá či ryba plave, dělajíce to bez jakýchkoli postranních úmyslů a „chtivosti po výsledku“. S konceptem pravé vůle se v samotných Svatých knihách thelémských nesetkáme. Crowley tento pojem zavedl proto, aby objasnil ústřední imperativ thelémy „Dělej, co ty chceš“ a ukázal, že je to výzva k tomu, aby se adept držel své pravé přirozenosti a naplnil své poslání – tedy že to není apel k okamžité svévoli a podlehnutí pudům, spíš naopak, je to výzva k tvrdé disciplíně.“
Prílišné porovnávanie s cieľmi a výsledkami iných sa môže ľahko stať dôvodom zblúdenia. V tomto kontexte je zaujímavé spomenúť esej Martina Bubera s názvom Cesta člověka podle Chasidského učení, ktorá varuje pred napodobovaním svojich predkov. Zdôrazňuje sa, že našou úlohou vo svete je vykonať niečo svoje, vlastné, aj keby to malo byť zanedbateľné – nie však vykonávať vo svete to, čo už bolo učinené: „S každým člověkem se do světa vkládá něco, co ještě nebylo, cosi původního a jedinečného. Povinností každého v Izraeli je vědět a mít na paměti, že svou povahou je ve světě jediný, a ještě nikdo podobný na světě nebyl, protože kdyby už někdy někdo takový existoval, nebylo by zapotřebí jeho narození. Každý jedinec je zde něčím novým, a svou osobitost má na tomto světě přivést k dokonalosti. Neboť vskutku: když se to takto neděje, právě to je příčinou oddalující příchod Mesiáše. Každému je uloženo tříbit a dotvářet především ono jediné a jedinečné, a ne dělat podruhé to, co jiný, byť i ten největší, již kdysi uskutečnil.“
Samotné podkapitoly sú venované aj konceptu pravej vôle a Crowleyho veľdielu Magick in the Theory and Practice. Navzdory svojej povesti „najskazenejšieho muža sveta“ Crowley považoval mágiu –vplývajúcu, ale aj divinačnú- za prostriedok s cieľom limitovaným k duchovnému vzostupu, respektíve materialisticky orientovanú mágiu považoval za úpadkovú a „čiernu“. Nachádzame tu aj zmienku o aethyroch, teda vizionárskych stavoch zo systému henochiánskej mágie, ktoré Crowley začal skúmať v roku 1900, a po prerušení sa nimi zaoberal v roku 1909.
Podkapitola o „troch školách mágie“ ma z prvého čítania zaujala asi najviac: ide tu o pomyslenú kategorizáciu náboženstiev na základe toho, ako pristupujú k existencii. Biela škola (vrátane thelémy) považuje existenciu za radosť, žltá škola (napr. tao) sa k existencii stavia neutrálne, kým čierna škola (kresťanstvo a budhizmus) považujú existenciu za utrpenie. Zároveň sa však cesta „čiernej mágie“ považuje za iný, štvrtý prúd: na rozdiel od predchádzajúcich nevedie k prekročeniu ega, ale k lipnutiu na ňom. Jahič teda ďalej porovnáva náhľady troch autorov (Crowleyho, Evolu a Flowersa) na „cestu pravej ruky“ a „cestu ľavej ruky“. Pomerne zaujímavé sú aj ďalšie úvahy o cyklickom zauzlení medzi dualizmom, monizom a nihilizmom, a ich prekonaní pomocou tzv. kabalistickej nuly v ktorej sa idea vykompenzuje svojím protikladom. Crowley tento koncept popisoval v Liber Ararita, pričom uvedená zmienka mi pripomenula Spareove ani-ani (neither-neither).
Pravá vôľa je tiež kotvou vyspelejšieho adepta v hmotnom svete a dobre ju vyjadruje aj slovné spojenie „módus bytia“, ktoré predpokladá dynamiku či premenu jej prejavovania. Samozrejme sa tento koncept do istej miery môže prekrývať aj s inými, ktoré autor zmieňuje (Jungova diferenciácia, amor fati, grécke telos a tiež „raison d’être“). Jahič si zjavne bol vedomý, že táto kniha by nebola kompletná bez pojednania o dharme, ktorá je pravej vôli najviac analogická. Rozdiel medzi nimi je v tom, že dharma bola aplikovaná v hinduistickej kastovej spoločnosti, v ktorej narodenie sa do kasty znamenalo prijatie jej osudu. Predpokladalo sa, že si osud danej kasty vybrala individuálna duša už pred vtelením a teda nemala dôvod, ani ospravedlnenie pre šplhanie alebo prepadávanie sa v spoločenskom rebríčku. Oproti tomu v modernej spoločnosti západu kasty nemáme (alebo sú „skryté a premiešané“) a teda jedinec v nej žijúci si musí svoje sväté poslanie najprv nájsť. Jedinec konajúci v súlade s pravou vôľou si je istý svojou cestou a nepotrebuje sebapotvrdenie zo strany spoločnosti.
Vidíme, že „privedenie osobitosti k dokonalosti“ je
analogické výzve thelémy ku „uskutočneniu plného potenciálu jednotlivca“ či
k dosiahnutiu „vlastného archetypu“. Tohoto individuálneho poslania
cítenom niekde v hĺbke srdca sa týka aj nasledovná rečnícka otázka: „V
příštím světě se mě nebudou ptát: ‚Proč jsi nebyl Mojžíšem [tj. niekým zdanlivo
významnejším]?‘ Zeptají se mě: ‚Proč jsi nebyl Zusjou [tj. sám sebou]?‘“ Text ďalej
udáva, že človek ktorý prevezme úlohu svojho druha a zanechá svoju,
nakoniec nevykoná ani jednu z nich. Konanie tejto úlohy je stotožnené
s individuálnou cestou k Bohu: „To, jakou cestou se člověk dostane
k Bohu, se proto nedoví jinak, než poznáním vlastní bytosti, poznáním
svých podstatných vlastností a sklonů. „V každém je něco vzácného, co není
v nikom jiném.“ Co je však na člověku „vzácné“, to může objevit pouze on
sám, když skutečně pochopí svoje nejsilnější cítění, svou ústřední touhu, to,
co hýbe jeho nitrem.“
Na predošlom citáte je zaujímavý popis podrobného sebapoznania, ktoré požaduje aj theléma. Navyše sa v eseji stretávame aj s myšlienkou o protichodných silách niekde v duši človeka, ktoré sa musia zjednotiť skôr, než pristúpi k nevšednému dielu, inak mu ich vzájomný nesúlad zabráni dielo vykonať. Záver eseje sa opäť venuje téme naplneného bytia a ukazuje, že ho je možné nájsť na mieste, kde sa nachádzame a žijeme, tj. netreba ho hľadať na iných miestach sveta. Je tu ešte ďalšia idea, ktorú môže byť zaujímavé s pravou vôľou porovnať. Ide o japonský koncept zvaný ikigai. Na ilustráciách sa zobrazuje ako prienik štyroch oblastí: 1) toho, čo nás napĺňa, 2) toho, čo svet potrebuje, 3) toho, v čom sme dobrí, 4) toho, čím si môžeme zarábať peniaze. Podobne ako pravú vôľu, aj ikigai je potrebné nájsť trpezlivým skúmaním a následne sa mu venovať. To vedie ku každodennej motivácií, zdravšiemu a dlhšiemu životu. Za prvý problematický prvok ikigai považujem „to, čo svet potrebuje“ – to totiž nemusí byť zjavné alebo pochopiteľné aj navonok. Myslím, že ikigai sa snaží držať praktickosti. Azda by ju autor knihy nazval „konformistickou kategóriou“. (A je to tu... Jahičov slovník na mňa začína mať ‚zlý‘ vplyv!) Zjavný rozdiel je aj v spoločenskom a ekonomickom aspekte. Vykonávanie ikigai býva spojené s finančným príjmom. Pri harmónii, ktorá sa má aplikovaním ikigai dosiahnuť môžeme predpokladať, že jej ekonomika nebude založená na drancovaní planéty. Oproti tomu finančný výnos z pravej vôle nie je zaručený, v Crowleyho predstave sa ale stretávame s víziou preusporiadanej spoločnosti, v ktorej každý vykonáva svoju pravú vôľu aj v zamestnaní. Ďalej, pravá vôľa môže viesť jednotlivca ku konfliktu so spoločnosťou prinajmenšom vtedy, ak títo ostatní členovia spoločnosti nekonajú podľa svojej pravej vôle. Zdá sa, že v tomto sa s ikigai rozchádza. Obe tieto pojmy majú k sebe bližšie, ak vychádzame z troch predpokladov o pravej vôli: 1) ak by sa každý riadil pravou vôľou, nebolo by konfliktov, 2) pravá vôľa jednotlivca ide ruka v ruke s kolektívnou pravou vôľou spoločnosti, ku ktorej patrí, 3) v prípade konfliktu medzi duchovnou a svetskou povinnosťou sa jedinec zariadi „podľa obvyklých mravov“, tak ako to (možno pre niekoho prekvapivo) odporúčal sám Crowley. K téme ostáva dodať, že tak ako pravá vôľa, aj jej spoznávanie je individuálne. Pre niekoho je možné spoznať ju spontánne. Pochopiteľne, asi nie je pravou vôľou väčšiny byť thelémskym mystikom.
Názov „Předchůdcové a vlivy“ špecifikuje zameranie štvrtej kapitoly, ktorá opäť patrí medzi kratšie. Ide o predstavenie osobností z niekoľkých kategórií: 1) Crowleyho minulých inkarnácií; 2) mystikov, mágov aj svetsky činných osôb minulých storočí, ale aj mýtických postáv ktoré sú thelémskymi svätými a môžu byť vzývané pri rituáloch; 3) Crowleyho súčasníkov, ktorí na neho mali vplyv. Osobitá pozornosť je venovaná spisovateľovi Françisovi Rabelaisovi, keďže práve z jeho satirického románu Gargantua a Pantagruel pochádzajú pojmy theléma, thelémiti, opátstvo thelémske aj morálny imperatív „Rob, čo ty chceš“. Za zmienku stojí, že ani samotný Rabelais tento imperatív nemyslel tak, ako ho vysvetľujú neskoršie anarchistické dezinterpretácie, pretože u obyvateľov svojho fiktívneho thelémskeho opátstva predpokladal pud cti, ktorý ich motivoval k dobrovoľnej práci, ak na ňu bol správny čas.
Záujemca sa môže právom pýtať: „Čo kniha ponúka k okultnej praxi?“ Odpovede sú v kapitolách 5 a 6; piata nás sprevádza základnými cvičeniami z Crowleyho Liber E, rituálnym pózizmom, symbolmi a formulami používanými v rituáloch, ako aj samotnými popismi najčastejších thelémskych rituálov.
Na tomto mieste sa opäť zastavíme a to pri cvičení sebakontroly prostredníctvom obmedzovania reči s niekoľkými variáciami, čo je na strane 208. Môže ísť o vylúčenie často používaného slova alebo slovného druhu zo svojho prejavu, v druhej variácií môže ísť o vylúčenie niektorých písmen, kvôli čomu je potrebné použiť synonymá neobsahujúce tieto písmená. Prispôsobenie tretej variácie do jazykov našich končín spočíva vo vylúčení slovies v prvej osobe, čo má viesť k uvedomeniu iluziórnosti vlastníctva a identity. Pri druhej variante sa Jahič zmieňuje o jej náročnosti. K tomu dodávam, že cviky zrejme nie sú nastavené pre osoby pracujúce v inom, než v rodnom jazyku. Ďalej chcem poukázať na to, že podobné cviky predkladá aj Fráter V. D. v knihe Sexuální magie na stranách 90 až 93. Prvým z jeho cvikov je napísanie listu akejkoľvek osobe, hoci aj mŕtvej alebo fiktívnej. Reč v liste však musí spĺňať špecifické podmienky, teda vynechávať niektoré písmená a zároveň byť zrozumiteľná a spisovná. Dĺžka listu má byť aspoň 3 strany formátu A4. Citujem teda jeho knihu, stranu 91: „Možná budete nad tímto dopisem dumat celé hodiny a proklínat den, kdy jste tuto knihu dostali do rukou! Mnoho cvičících zažilo ovšem na mých seminářích, že se jim něco při přemýšlení nad touto úlohou náhle, třeba po několika minutách, ale také třeba až o hodně později, vnitřne „sepnulo“ a text začal plynout sám od sebe. Pak se zpravidla rozum vzdal a nad úlohou, která se předtím zdála nemožná, zvítězila bez námahy pouhá intuice. Pokud se vám to stane rovněž, pokuste se tento stav poněkud sledovat „zpoza rohu“, aniž byste se do procesu vměšovali nebo jej přerušovali. Smyslem tohoto cvičení pozornosti je rozvinout si cit pro energetickou kvalitu tohoto stavu. Pokud již máte zkušenost s magickým obřadem, můžete také nejdříve provést vzývání Merkura nebo Thotha, abyste podpořili průběh a zintenzivnili kontakt s touto vibrací.“
Šiesta kapitola je podrobným pojednaním o systéme zasvätena v ráde A. A. v jeho najširšom význame. To znamená, že popis začína študentom, tj. osobou stojacou mimo rádu a pokračuje skrz všetky stupne usporiadané v reťazi troch vnútorných celkov, resp. „rádov“: Rádu Zlatého úsvitu, Rádu Ružového kríža a nakoniec v najvyššom vnútornom ráde A. A., ktorý je rovnomenný. Je stále predmetom debaty, čo daný akronym znamená. Pre zasvätenca každého stupňa sú popísané jeho cvičenia a povinnosti, ale aj skúšky či iniciačný obrad, ak je predpísaný. V iniciácií sú prítomné dva hlavné predely. Prvým je nadviazanie komunikácie adepta so svojím svätým anjelom strážcom, samozrejme sa dozvedáme aj o rôznych pohľadoch na anjela. Druhým predelom je prechod cez abyss, čo je sféra šialených ilúzií, v ktorej adept nesmie lipnúť na ničom a jedine tak zničí svoje ego.
„Jak již bylo řečeno, tento systém si za svůj vzor (nebo „mapu“) bere kabalistický Strom života. Většině stupňů iniciačního systému přísluší analogická sefira, přičemž adept se postupně zvedá z nejnižší sefiry, odpovídající hmotnému světu (Malchut), směrem nahoru, teoreticky až po dosažení Keteru, koruny systému, jednoty a původu všeho, považované za „nejvyšší projevený obraz Boha, skrze něhož dochází k dalším projevům“. Ačkoli je možné, aby se adept ve svém vnitřním prožívaní pohyboval mezi sefirami a stezkami Stromu života libovolně, systém A. A. ho v tomto přechodu „ukotvuje“ a stanovuje mu jasnou dráhu. Systém iniciace podle A. A. je úplný, což znamená, že nevynechává žádný aspekt: zde nastíněný duchovní růst není monotónní, nýbrž všestranný. Stejně jako každé sefiře náleží analogický stupeň zasvěcení, tak i každé stezce na Stromu života odpovídá duchovní úkol, jejž adept chtějící se vyšplhat po Stromu musí absolvovat.“ (strana 277)
Najvyšším stupňom tohto systému je Ipsissimus, pri ktorom sa predpokladá, že ním môže byť iba jeden z miliónov – ten, kto sa oslobodil od všetkého, nielen od svojich „smrteľných a nesmrteľných pút“, ale aj od svojej hviezdy (khabs). Má teda byť vteleným božstvom, ktorého vôľa nemá žiaden vnútorný rozpor. Napriek tomu nachádzame pomerne skeptickú poznámku pod čiarou na strane 361, ktorá sa týka Crowleyho po dosiahnutí tohto posledného stupňa iniciácie: „Když nahlédneme do Crowleyho deníků po květnu 1921, uvidíme, že pořád zápasil s magickými neúspěchy, vymýšlel nové techniky, dumal nad nejasnými věštbami atd., podobně jako na kterémkoli nižším stupni.“
Pohľad do magických rádov, ktoré prijali thelému, nám poskytuje siedma kapitola. Rádu O.T.O. (Ordo Templi Orientis) je venovaná väčšina pozornosti a to v nasledovných oblastiach: jeho dejinách, iniciačného systému, tajomstiev jeho sexuálnej mágie a tiež organizácií nazvanej Gnostická katolícka cirkev, ktorá je jeho „cirkevným krídlom“. Túto podkapitolu som vnímal ako odbočku od samotnej thelémy. Môžeme predpokladať, že spolu s piatym dodatkom sa kvôli zmienkam o detailoch sexuálnej mágie stane tým najväčším terčom pre svätuškárov. Druhý tu preberaný rád, Fraternitas Saturni nebol theléme ani tak prispôsobený, skôr ju prijal už pri svojom založení, respektíve obnovení. V jeho prípade sa však predpokladá, že theléma v ňom bola skreslená.
Posledná kapitola hlavného textu je venovaná thelémitom, ktorých mystická činnosť bola nejakým spôsobom výrazná. Jediným ortodoxným z nich je brazílsky vojak Marcelo Ramos Motta, ktorý viedol vlastné vetvy rádov O.T.O. a A. A.. Celkom inou osobnosťou je Amado Crowley, ktorý sa prehlásil za Aleisterovho strateného syna a žiaka, avšak plytkosť jeho diela a absencia dôkazov jeho tvrdení presviedča verejnosť o tom, že je podvodníkom.
Niekoľkostranový záver je tu skôr predelom medzi hlavnou časťou knihy a siedmymi dodatkami. Prvý z nich sa venuje kritike konceptu pravej vôle, ktorá vyšla z Carrollovej chaosmágie. S touto kritikou sa Jahič vysporiadava a obratom ju vracia samotnej chaosmágii.
Druhý dodatok je o Crowleyho mystickej vízií Hviezdnej huby, ktorá mu ukázala prepojenosť individualít, či azda individuálnych hviezd (khabs jednotlivcov).
História preusporiadaní vzájomných priradení hebrejských písmen, tarotových triumfov a astrologických korešpondencií je prejednaná v najdlhšom dodatku s názvom „Vodnářský císař?“. Zmeny v týchto korešpondenciách podľa Jahiča môžu viesť k rozdielom v chápaní Nového aeonu.
Vzťahy medzi thelémou a školou integrálneho tradicionalizmu sú popísané vo štvrtom dodatku. Taktiež tu nájdeme popis potenciálu zlúčenia týchto učení, ktoré sú „vo veľkej miere kompatibilné“, pričom theléma dokáže priniesť svoj systém zasvätenia a tradicionalizmus svoj etický základ. Tento dodatok ma obzvlášť potešil.
Crowley si uvedomoval svoju subjektivitu a tak sa k posmrtnému životu nevyjadril presne a jednoznačne. Vznikajú tak rôzne možnosti, ktoré theléma má k dispozícií na nahliadanie tejto témy. Jahič ich popisuje v predposlednom dodatku.
Bodkou za dielom je Crowleyho báseň Hymnus Panovi. Tu prítomný preklad je prevzatý od Josefa Veselého z knihy Magie. Nazdávam sa, že je poctou obom týmto pánom.
Azda je to odlišným vkusom autora, že do samostatnej podoby oddelil dodatky 1, 2 a 6, ktoré by som ja očakával pokojne aj v hlavnej časti knihy.
Vyhodnotenie
Môj celkový dojem z knihy je, že autor splnil ešte viac, než avizoval na zadnej strane obalu. Ku subjektom a objektom svojho skúmania pristupoval naozaj kriticky a neváhal sa postaviť ani proti myšlienkam samotného Crowleyho, ak to bolo vhodné. Navyše bol k čitateľovi otvorený bez náznaku mystifikácií. Verím, že napísanie tejto knihy muselo byť dlhodobým procesom a to nie iba kvôli jej rozsahu, či kvôli množstvu použitých zdrojov. Mám na mysli to, že si viem predstaviť náročnosť porovnávania a prepájania informačných zdrojov, pričom úroveň tohto prepojenia býva v knihe vcelku hlboká. Samozrejme nie je možné, aby sa kniha nepodobala ničomu inému – v kapitolách o histórii okultných rádov a osobností, podobne aj v popise rituálov sa jej štruktúra ponáša na iné knihy. Theléma Aleistera Crowleyho je však veľmi ojedinelá v tom, ako popisuje cestu zasvätenia.
Okrem samotných informácií mi kniha posunula vpred aj moje nazeranie na rozpor Crowleyho zdôrazňovania účelu mágie pre duchovný rast a môjho inklinovania k tzv. pragmatickej, úžitkovej mágií. Uvedomil som si totiž, že moje ciele obvykle obsahujú aj vyššie, duchovné aspekty, ja som si ich však doteraz nevšímal. Preto je (alebo bol) zmienený rozpor možno iba zdanlivý.
Záujemca sa môže právom pýtať: „Čo kniha ponúka k okultnej praxi?“ Odpovede sú v kapitolách 5 a 6; piata nás sprevádza základnými cvičeniami z Crowleyho Liber E, rituálnym pózizmom, symbolmi a formulami používanými v rituáloch, ako aj samotnými popismi najčastejších thelémskych rituálov.
Na tomto mieste sa opäť zastavíme a to pri cvičení sebakontroly prostredníctvom obmedzovania reči s niekoľkými variáciami, čo je na strane 208. Môže ísť o vylúčenie často používaného slova alebo slovného druhu zo svojho prejavu, v druhej variácií môže ísť o vylúčenie niektorých písmen, kvôli čomu je potrebné použiť synonymá neobsahujúce tieto písmená. Prispôsobenie tretej variácie do jazykov našich končín spočíva vo vylúčení slovies v prvej osobe, čo má viesť k uvedomeniu iluziórnosti vlastníctva a identity. Pri druhej variante sa Jahič zmieňuje o jej náročnosti. K tomu dodávam, že cviky zrejme nie sú nastavené pre osoby pracujúce v inom, než v rodnom jazyku. Ďalej chcem poukázať na to, že podobné cviky predkladá aj Fráter V. D. v knihe Sexuální magie na stranách 90 až 93. Prvým z jeho cvikov je napísanie listu akejkoľvek osobe, hoci aj mŕtvej alebo fiktívnej. Reč v liste však musí spĺňať špecifické podmienky, teda vynechávať niektoré písmená a zároveň byť zrozumiteľná a spisovná. Dĺžka listu má byť aspoň 3 strany formátu A4. Citujem teda jeho knihu, stranu 91: „Možná budete nad tímto dopisem dumat celé hodiny a proklínat den, kdy jste tuto knihu dostali do rukou! Mnoho cvičících zažilo ovšem na mých seminářích, že se jim něco při přemýšlení nad touto úlohou náhle, třeba po několika minutách, ale také třeba až o hodně později, vnitřne „sepnulo“ a text začal plynout sám od sebe. Pak se zpravidla rozum vzdal a nad úlohou, která se předtím zdála nemožná, zvítězila bez námahy pouhá intuice. Pokud se vám to stane rovněž, pokuste se tento stav poněkud sledovat „zpoza rohu“, aniž byste se do procesu vměšovali nebo jej přerušovali. Smyslem tohoto cvičení pozornosti je rozvinout si cit pro energetickou kvalitu tohoto stavu. Pokud již máte zkušenost s magickým obřadem, můžete také nejdříve provést vzývání Merkura nebo Thotha, abyste podpořili průběh a zintenzivnili kontakt s touto vibrací.“
Kým pri Crowleyho cvičeniach som mal dojem, že na prostriedky dočasne vylúčené z prejavu je stále povolené myslieť, pri Frátrovi V. D. sa zdá, že nejde len o filtráciu vedomím. Obzvlášť v použitej citácií zanecháva dojem, že mu ide o nájdenie správneho prúdu, aby adeptovi poskytovalo jeho podvedomie už len prefiltrované, vyhovujúce jazykové prostriedky. Tento stav azda je podobný stavu básnika alebo rapera, ktorý na vedomé vyberanie z rôznych alternatív nemá čas.
Vráťme sa však ku cvičnému listu: po jeho dopísaní nasleduje kontrola a oprava, resp. prepísanie. Takisto si o týchto aktivitách vedieme denník. Inými cvikmi o ktorých sa Fráter V. D. zmieňuje sú: sledovanie a zaznamenávanie koľkokrát za deň používame vybrané slovo alebo písmeno; vyhýbanie sa určitému slovu a zaznamenávanie zlyhaní; vyhýbanie sa určitým písmenám, najprv menej obvyklým a neskôr aj samohláskam; a nakoniec zostavenie vlastných rečových alebo písaných cvičení z predošlých príkladov. Obvyklé obdobia pri spomenutých rečových cvičeniach sú tri po sebe nasledujúce dni.
„Jak již bylo řečeno, tento systém si za svůj vzor (nebo „mapu“) bere kabalistický Strom života. Většině stupňů iniciačního systému přísluší analogická sefira, přičemž adept se postupně zvedá z nejnižší sefiry, odpovídající hmotnému světu (Malchut), směrem nahoru, teoreticky až po dosažení Keteru, koruny systému, jednoty a původu všeho, považované za „nejvyšší projevený obraz Boha, skrze něhož dochází k dalším projevům“. Ačkoli je možné, aby se adept ve svém vnitřním prožívaní pohyboval mezi sefirami a stezkami Stromu života libovolně, systém A. A. ho v tomto přechodu „ukotvuje“ a stanovuje mu jasnou dráhu. Systém iniciace podle A. A. je úplný, což znamená, že nevynechává žádný aspekt: zde nastíněný duchovní růst není monotónní, nýbrž všestranný. Stejně jako každé sefiře náleží analogický stupeň zasvěcení, tak i každé stezce na Stromu života odpovídá duchovní úkol, jejž adept chtějící se vyšplhat po Stromu musí absolvovat.“ (strana 277)
Najvyšším stupňom tohto systému je Ipsissimus, pri ktorom sa predpokladá, že ním môže byť iba jeden z miliónov – ten, kto sa oslobodil od všetkého, nielen od svojich „smrteľných a nesmrteľných pút“, ale aj od svojej hviezdy (khabs). Má teda byť vteleným božstvom, ktorého vôľa nemá žiaden vnútorný rozpor. Napriek tomu nachádzame pomerne skeptickú poznámku pod čiarou na strane 361, ktorá sa týka Crowleyho po dosiahnutí tohto posledného stupňa iniciácie: „Když nahlédneme do Crowleyho deníků po květnu 1921, uvidíme, že pořád zápasil s magickými neúspěchy, vymýšlel nové techniky, dumal nad nejasnými věštbami atd., podobně jako na kterémkoli nižším stupni.“
Pohľad do magických rádov, ktoré prijali thelému, nám poskytuje siedma kapitola. Rádu O.T.O. (Ordo Templi Orientis) je venovaná väčšina pozornosti a to v nasledovných oblastiach: jeho dejinách, iniciačného systému, tajomstiev jeho sexuálnej mágie a tiež organizácií nazvanej Gnostická katolícka cirkev, ktorá je jeho „cirkevným krídlom“. Túto podkapitolu som vnímal ako odbočku od samotnej thelémy. Môžeme predpokladať, že spolu s piatym dodatkom sa kvôli zmienkam o detailoch sexuálnej mágie stane tým najväčším terčom pre svätuškárov. Druhý tu preberaný rád, Fraternitas Saturni nebol theléme ani tak prispôsobený, skôr ju prijal už pri svojom založení, respektíve obnovení. V jeho prípade sa však predpokladá, že theléma v ňom bola skreslená.
Crowleyho politické myslenie autor analyzuje v kapitole 8, pričom platí, že je takmer „neklasifikovateľné z hľadiska dnešnej politickej terminológie“. Tiež sa zdá, že mladší a vyhranenejší Crowley je iný, ako starší a na pohľad umiernenejší Crowley. Keďže cieľom „staršieho Crowleyho“ bolo rozšírenie thelémy, pokúsil sa k tomu využiť totalitné režimy, v čom neuspel. Zaujali ma tu napríklad myšlienky kolektívnej pravej vôle; ekonomického prerozdeľovania tak, aby každý mohol vykonávať povolanie ku ktorému inklinuje (tj. v súlade s pravou vôľou); či neviazanosť k rodine tak, ako ju poznáme dnes. Paradoxný je Crowleyho spis Liber Oz, ktorý je deklaráciou práv – lenže výhradne práv jednotlivca, je teda postavený na západných hodnotách a zároveň sa chce nanucovať aj ostatným kultúram sveta ako bez debaty nadradený ich tradíciám. Po analýze týchto a ďalších myšlienok zakončuje kapitolu Jahičova sľúbená syntéza.
Posledná kapitola hlavného textu je venovaná thelémitom, ktorých mystická činnosť bola nejakým spôsobom výrazná. Jediným ortodoxným z nich je brazílsky vojak Marcelo Ramos Motta, ktorý viedol vlastné vetvy rádov O.T.O. a A. A.. Celkom inou osobnosťou je Amado Crowley, ktorý sa prehlásil za Aleisterovho strateného syna a žiaka, avšak plytkosť jeho diela a absencia dôkazov jeho tvrdení presviedča verejnosť o tom, že je podvodníkom.
(Podvody okolo Crowleyho samozrejme nie sú obmedzené na vydávanie sa za jeho rodinných príslušníkov. Spomínam si, že pred mnohými rokmi som narazil na dokumenty, ktoré sa podľa kamaráta iba vydávali za Crowleyho denníky, no boli podvrhmi. Žiaľ to neviem potvrdiť, keďže som v súčasnosti o falošných denníkoch pripísaných Crowleymu nevypátral žiadnu stopu. V tejto knihe sa o nich tiež nedozvieme, avšak ich existenciu je možné predpokladať ako analogickú voči falošným Necronomiconom, s tým rozdielom, že autentické Crowleyho denníky existujú na rozdiel od vybájeného Necronomiconu.)
Zo zmienených osobností bol najviac literárne činný a talentovaný Kenneth Grant, teda Crowleyho neskorý žiak, ktorého tuzemskí čitatelia poznajú z Eirixionových prekladov jeho prvej trilógie. Ako kontrast voči Grantovmu príklonu k temnote som vnímal počínanie Frátra Achada, ktorý ohlásil príchod aeonu bohyne spravodlivosti Maat, čím sa zrejme snažil zmierniť ničivý priebeh Hórovho aeonu. K nasledovaniu idey tohto Ma-Ionu neskôr pokračovala Margaret Ingallsová (Nema). V možnosť zmiernenia Hórovho aeonu veril aj slávny chemik Jack Parsons, ktorý obdržal Liber 49 o ktorej veril, že je štvrtou kapitolou Liber AL. Prekvapivé je predstavenie Michaela Bertiauxa, ktorý je samozrejme známejší svojím intenzívnym zaoberaním sa vúdú, kresťanstvom a inými náboženstvami. V jeho eklektickej zmesi sa nachádza aj theléma, pričom Bertiaux mal komunikovať s Aiwassom. Podobne mal s Aiwassom komunikovať aj James Beck, vďaka čomu vyprodukoval svoje sväté texty, avšak tie sa v širšej thelémskej komunite neujali. Iní thelémski „heretici“ sa združili v Klube Choronzona založenom Cecilom Frederickom Russellom. Russell predefinoval Choronzona z nebezpečnej entity snažiacej sa zviesť magika z cesty priam na Boha a záchrancu ľudstva. Keďže žijeme v dobe politickej korektnosti, nevyhlo sa jej ani prostredie thelémy. V O.T.O. sa objavujú členovia natoľko progresívne orientovaní, že im nerobí problém vymieňať rituálne role kňaza a kňažky, zahŕňať do týchto rolí transsexuálov, či dokonca vnímať samotnú dualitu kňaza a kňažky ako „bigotnú“. Opačným extrémom je Augustus Sol Invictus (rodený Augustin Mitchell Gillespie) zlučujúci thelému so severským neopohanstvom, pričom má zjavne sklony ku megalománií, chtivosti po ohurovaní, senzáciách a vojne; tiež je podozrievaný z kontaktov s krajnou politickou pravicou.
Nechcem tu znižovať význam predstavených osobností, no pri pohľade na množstvo ich vlastných svätých textov sa aj ďalší čitatelia sotva ubránia dojmu, že pri niektorých inšpirovaných spisoch mohli úradovať „duchovia-posmeškári“.
Druhý dodatok je o Crowleyho mystickej vízií Hviezdnej huby, ktorá mu ukázala prepojenosť individualít, či azda individuálnych hviezd (khabs jednotlivcov).
História preusporiadaní vzájomných priradení hebrejských písmen, tarotových triumfov a astrologických korešpondencií je prejednaná v najdlhšom dodatku s názvom „Vodnářský císař?“. Zmeny v týchto korešpondenciách podľa Jahiča môžu viesť k rozdielom v chápaní Nového aeonu.
Vzťahy medzi thelémou a školou integrálneho tradicionalizmu sú popísané vo štvrtom dodatku. Taktiež tu nájdeme popis potenciálu zlúčenia týchto učení, ktoré sú „vo veľkej miere kompatibilné“, pričom theléma dokáže priniesť svoj systém zasvätenia a tradicionalizmus svoj etický základ. Tento dodatok ma obzvlášť potešil.
Piaty dodatok je pokusom o výklad formule IAO pomocou úvah o práci so sexuálnou energiou.
Crowley si uvedomoval svoju subjektivitu a tak sa k posmrtnému životu nevyjadril presne a jednoznačne. Vznikajú tak rôzne možnosti, ktoré theléma má k dispozícií na nahliadanie tejto témy. Jahič ich popisuje v predposlednom dodatku.
Bodkou za dielom je Crowleyho báseň Hymnus Panovi. Tu prítomný preklad je prevzatý od Josefa Veselého z knihy Magie. Nazdávam sa, že je poctou obom týmto pánom.
Azda je to odlišným vkusom autora, že do samostatnej podoby oddelil dodatky 1, 2 a 6, ktoré by som ja očakával pokojne aj v hlavnej časti knihy.
Môj celkový dojem z knihy je, že autor splnil ešte viac, než avizoval na zadnej strane obalu. Ku subjektom a objektom svojho skúmania pristupoval naozaj kriticky a neváhal sa postaviť ani proti myšlienkam samotného Crowleyho, ak to bolo vhodné. Navyše bol k čitateľovi otvorený bez náznaku mystifikácií. Verím, že napísanie tejto knihy muselo byť dlhodobým procesom a to nie iba kvôli jej rozsahu, či kvôli množstvu použitých zdrojov. Mám na mysli to, že si viem predstaviť náročnosť porovnávania a prepájania informačných zdrojov, pričom úroveň tohto prepojenia býva v knihe vcelku hlboká. Samozrejme nie je možné, aby sa kniha nepodobala ničomu inému – v kapitolách o histórii okultných rádov a osobností, podobne aj v popise rituálov sa jej štruktúra ponáša na iné knihy. Theléma Aleistera Crowleyho je však veľmi ojedinelá v tom, ako popisuje cestu zasvätenia.
Zábavným momentom bolo pre mňa nájsť zmienku o Hérostratovi. V tom momente som si pomyslel, že spomenúť Hérostrata je v Jahičovej knihe skrátka povinnosťou. Iným dobrým vtipom sú pripojené 4 prázdne stránky na poznámky. K tomu dodávam, že moje poznámky z knihy boli na necelých 14 strán formátu A4, pričom som ich stále považoval za občasné a skratkovité. Pri písaní tejto recenzie som ich musel dopĺňať. Unikátom je poznámka pod čiarou na strane 434, ktorá zaberá celú stranu, teda na hlavný text nenecháva miesto. Keď už píšem o poznámkach pod čiarou, musím dodať, že publikácia je ich plná a ich číslovanie sa začína odznova pri každej kapitole. Často vyjadrujú zaujímavé doplňujúce myšlienky, ktoré je chybou ignorovať, prípadne odkazujú na zdroj informácie.
Počas čítania som sa neisto nazdával, že sa autor snažil pokiaľ možno vyhnúť Crowleyho verejným škandálom. Bolo by to pochopiteľnou voľbou, keďže má ísť o duchovnú literatúru a nie lacný bulvár. K týmto škandálom na jednom mieste vyjadril presvedčenie, že mohlo ísť o Crowleyho premyslený marketing. Alternatívny pohľad na verejné poburovanie dodnes poskytuje Karikov článok O neslušnosti mágov.
Niektoré drobné informácie sa v knihe opakujú, čo však nie je problémom. Skôr to podporuje výsledný pozitívny efekt - jednotlivé časti knihy sú od seba nezávislejšie, čo uľahčí čitateľovi prípadné preskočenie kapitol. Neuspokojiteľným čitateľom dielo ponúka mnoho ďalších odrazových mostíkov na pátranie – môžu nimi byť predchodcovia thelémy, osobnosti thelémy po Crowleym, či odkazy na publikácie. Pomerne hojné sú aj odkazy na online dokumenty, ich platnosť však môže vypršať, ak tieto dokumenty budú stiahnuté, zaheslované alebo presunuté.
Aby som sa vyjadril k samotnej theléme, použijem čítanie medzi riadkami: theléma obsahuje nejaké kvázi-klifotické (pseudo-temné) prvky, avšak prinajmenšom ortodoxná theléma má predovšetkým „solárne-martický“ charakter. Znamená to, že k nej patrí disciplína, iniciatíva a pozitívny prístup k životu, vynikanie, bojovnosť, cieľavedomosť, vzornosť a podobné cnosti. Keďže v nej majú tieto cnosti prevažovať a zároveň nie som svätuškár, aby som sa bál jej odvrátenej stránky, zaujímam ku theléme pozitívny postoj. Z tohto vyjadrenia by znalec knihy mohol predpokladať, k čomu som cítil odpor. Nebol to koncept pravej vôle a ani výprask, aký tu dostala chaosmágia, ale niečo celkom iné. Bola to zmienka o kvietizme, teda kresťanskom učení založenom na vzdaní svojej iniciatívy ku svetu, pasívnemu až tŕpnemu prežívaniu. Paradoxne je zakladateľ kvietizmu Miguel de Molinos zaradený medzi thelémskych svätých.
Počas čítania som sa neisto nazdával, že sa autor snažil pokiaľ možno vyhnúť Crowleyho verejným škandálom. Bolo by to pochopiteľnou voľbou, keďže má ísť o duchovnú literatúru a nie lacný bulvár. K týmto škandálom na jednom mieste vyjadril presvedčenie, že mohlo ísť o Crowleyho premyslený marketing. Alternatívny pohľad na verejné poburovanie dodnes poskytuje Karikov článok O neslušnosti mágov.
Niektoré drobné informácie sa v knihe opakujú, čo však nie je problémom. Skôr to podporuje výsledný pozitívny efekt - jednotlivé časti knihy sú od seba nezávislejšie, čo uľahčí čitateľovi prípadné preskočenie kapitol. Neuspokojiteľným čitateľom dielo ponúka mnoho ďalších odrazových mostíkov na pátranie – môžu nimi byť predchodcovia thelémy, osobnosti thelémy po Crowleym, či odkazy na publikácie. Pomerne hojné sú aj odkazy na online dokumenty, ich platnosť však môže vypršať, ak tieto dokumenty budú stiahnuté, zaheslované alebo presunuté.
Aby som sa vyjadril k samotnej theléme, použijem čítanie medzi riadkami: theléma obsahuje nejaké kvázi-klifotické (pseudo-temné) prvky, avšak prinajmenšom ortodoxná theléma má predovšetkým „solárne-martický“ charakter. Znamená to, že k nej patrí disciplína, iniciatíva a pozitívny prístup k životu, vynikanie, bojovnosť, cieľavedomosť, vzornosť a podobné cnosti. Keďže v nej majú tieto cnosti prevažovať a zároveň nie som svätuškár, aby som sa bál jej odvrátenej stránky, zaujímam ku theléme pozitívny postoj. Z tohto vyjadrenia by znalec knihy mohol predpokladať, k čomu som cítil odpor. Nebol to koncept pravej vôle a ani výprask, aký tu dostala chaosmágia, ale niečo celkom iné. Bola to zmienka o kvietizme, teda kresťanskom učení založenom na vzdaní svojej iniciatívy ku svetu, pasívnemu až tŕpnemu prežívaniu. Paradoxne je zakladateľ kvietizmu Miguel de Molinos zaradený medzi thelémskych svätých.
Pozrime sa na citát zo Svätých kníh thelémskych, strán 35-36: „Theléma nevyčíta novozákonnému kresťanstvu (a iným náboženstvám či ideológiám) to, že sa zastáva tých, ktorí sú neprávom utlačovaní – vyčíta mu to, že v utlačovaných živí pocity resentimentu, prijatia svojej poníženosti ako cnosti, mentalitu obete, že im nepomáha stať sa silnými, že im nepomáha postaviť sa na vlastné nohy a hrdo pohliadnuť do vlastných očí, ale živí v nich morálku robiacu z nich otrokov duševne (či aj fyzicky) závislých na externej autorite, Bohu, štáte, atď. Kľúčom k thelémskej etike je teda emancipácia človeka od takejto vzdialenej externej autority, neutiekanie sa k nej, neodovzdávanie svojej suverenity do jej rúk a nežiadanie ju o znovunastolenie spravodlivosti, ale chopenie spravodlivosti do vlastných rúk, sebapresadenie a nenastavovanie druhej tváre.“
V danom úryvku je zaujímavá reprezentatívnosť ku cnostiam thelémy, no zaujalo ma aj niečo ďalšie: nelipnutie na externých faktoroch. Myslím, že pasívne svetonázory ako kvietizmus by dnes dostali ťažkú ranu zo strany psychologických výskumov. Výskumy dokazujú nasledovné: ľudia veriaci, že môžu zmeniť svoj život (tí, čo si vybudovali „vnútorné centrum kontroly“, v preklade: „internal locus of control“) bývajú šťastnejší a psychicky zdravší, ako ľudia vnímajúci seba ako bábku osudu, či obeť vonkajších faktorov. V druhom prípade ide o ľudí s „external locus of control“, typickou skôr pre deti. Pri zmienených cnostiach thelémy verím, že jej bojovnosť môže byť nasmerovaná na prekonávanie vlastných nedostatkov jedinca, čím možno vytvoriť paralelu ku „veľkému džihádu“ v islame. Práve islam je v podkapitole o „troch školách mágie“ zaradený do bielej školy spoločne s thelémou.
Dovolím si tvrdiť, že táto kniha nie je iba pre thelémitov alebo záujemcov o thelému. Je dobrým zdrojom pre každého, kto sa zaujíma o okultizmus a zasvätenie, na svoje si však prídu aj historici okultizmu. Jeho dejiny sa predsa delia na tie „pred Crowleym“ a „po Crowleym“. Tým, že sa autor zameral na dôležité obdobie prechodu medzi týmito obdobiami dal vzniknúť vynikajúcej publikácií.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Komentáre sa objavia po schválení moderátorom.