Burroughs prejavil svoje presvedčenie týmto vyjadrením, po ktorom nasledovali aj iné, podobné: „V magickom univerze nejestvujú náhody ani nehody. Nič sa nedeje bez toho, aby si to niekto želal. Vedecká dogma je, že vôľa nemôže pôsobiť na vonkajšie sily, čo je podľa mňa smiešne. Je to rovnako zlé ako cirkev. Môj pohľad je presný opak toho vedeckého. Verím, že keď narazíte do niekoho na ulici, má to príčinu. V primitívnych kultúrach sa hovorí, že ak niekoho uštipol had, tak bol zavraždený. Tomu verím.”[1]
V nasledovnom texte sa pokúsim priblížiť Burroughsov život, knižné diela a primárne sa zameriam na rôzne okultné vplyvy, zvláštne historky, ktoré mal zažiť, a magické techniky, ktoré používal.
Malý Bill sa narodil 5. februára 1914 v St. Louis v štáte Missouri ako vnuk rovnomenného vynálezcu mechanickej pokladne a zakladateľa Burroughs Corporation. Jeho rodičia, Mortimer Perry Burroughs a Laura Hammon Lee sa nepovažovali za výnimočne bohatých, no mali k dispozícii veľký dom aj služobníctvo. Jeho matka sa zaujímala o mágiu, mala silnú intuíciu hraničiacu so stavom média. Raz dokonca odhovorila manžela od jednania so sľubným obchodným partnerom, pretože proste „vedela“, že je nečestný, čo sa ukázalo ako pravdivé.
Vo svojom detstve sa malý Bill cítil iný, akoby nikam nezapadal. Mal nočné mory, bál sa búrok, a rovnako aj toho, aby bol osamote alebo v tme. Bál sa ísť spať a tiež toho, že keď sa zobudí, tak realita zo sna okolo neho pretrvá: „Spomínam si na slúžku, ktorá hovorila o ópiu a o tom, že fajčenie ópia prináša pekné sny. Povedal som na to: ‚Keď vyrastiem, budem fajčiť ópium.‘“
Billa muselo do istej miery ovplyvniť aj služobníctvo, ktoré mu rozprávalo o írskych poverách. Ešte závažnejšie však bolo, že jeho pestúnka bola po spoločnom výlete veľmi rýchlo prepustená. Ostáva nejasné, aký incident sa vtedy odohral, no ona alebo jej priateľ bývajú podozrievaní zo zneužitia. Na onú nejasnú udalosť si Burroughs nedokázal spomenúť, no zjavne na neho mala traumatický vplyv. Je to práve zneužitie, ktoré by sa dalo interpretovať ako príčina strachu pred cudzou kontrolou či zdrojom ťažkostí, ktorý neskôr volal „ohyzdným duchom“.
Vo svojich štyroch rokoch videl „zeleného soba vo veľkosti mačky“, čo si neskôr vysvetlil tak, že šlo o víziu jeho totemového zvieraťa. Zaujímavá je ďalšia historka z detstva, ktorú neskôr vyrozprával chaosmagikom: „Neviem, ako som bol starý, mohol som mať štyri roky. Zo spánku som sa zobudil počas svitania a pozrel som sa na domček, ktorý som si postavil minulé poobedie. Videl som šedých mužíkov hrajúcich sa v domčeku, ako zablyskli a zmizli. Bolo isté, že prešli cez akési neviditeľné médium, a tak som si uvedomil, že za tým médiom musí byť iná realita“.[1]
V inej zmienke o tejto historke však Burroughs priznáva, že mohlo ísť o halucináciu, keďže ich v detstve mával. Obzvlášť môžeme upriamiť pozornosť na fakt, že šlo o videnie ihneď po zobudení, čo je stav, v ktorom vízie zo snov niekedy chvíľu pretrvajú.
Medzi jeho otcom a starším bratom bol dobrý vzťah, ale Bill sa z neho cítil byť vynechaný. Bol samotár, rojko a náruživý čitateľ. Ako mladý muž cítil, že má v sebe niečo, čo chce odporovať jeho vôli. Možno práve preto bol neskôr presvedčený o existencii posadnutia. Napriek týmto impulzom väčšina známych v jeho živote spomínala, že obvykle víťazilo jeho decentné správanie. Na prianie rodičov študoval nejaký čas v internátnej škole v Novom Mexiku, kde objavil, že je homosexuálne orientovaný. Okrem toho ho fascinovali strelné zbrane. Vojenský režim školy sa mu nepáčil, no nie je plne jasný dôvod, prečo sa vrátil späť do St. Louis.
Jeho štúdium na Harvardskej univerzite trvalo od roku 1932 do 1936, pričom študoval anglickú literatúru. Tiež v tom období prenikol do undergroundovej homosexuálnej scény, ku ktorej sa ale staval negatívne. Po tomto období cestoval po Európe, bol aj vo Viedni a v Prahe. Vo Viedni sa v rokoch 1936–1937 pohrával so štúdiom medicíny. Zoznámil sa so Židovkou Ilse Klapperovou, ktorá sa snažila utiecť pred nacizmom. Napriek nesúhlasu rodičov sa s ňou v Chorvátsku oženil, aby jej umožnil získať americké občianstvo a utiecť z Európy. Neskôr nasledoval rozvod, ich priateľstvo ale trvalo naďalej. Ďalšie jeho štúdiá prebiehali na Kolumbijskej univerzite v New Yorku, kde v rokoch 1937–1938 študoval psychológiu a následne v rokoch 1938–1940 opäť na Harvarde antropológiu.[2]
Následne sa neúspešne snažil nájsť si miesto na rôznych vojenských pozíciách. V roku 1942 bol zaradený medzi pešiakov, čo ho frustrovalo. Chcel sa dostať do tajnej služby, čo opäť nevyšlo. Jeho problém sa vyriešil inak, keď vyšla najavo pravda o tom, že si odštikol posledný článok malíčka ľavej ruky nožnicami na hydinu.[3] Zrejme to bolo kvôli neopätovanej láske, alebo možno aby napodobil indiánsky rituál. Armáda to považovala za prejav psychickej nestability, takže bol prepustený zo služby.
V USA vykonával rôzne povolania, vrátane deratizátora a detektíva. Prácou detektíva však bol sklamaný, keďže väčšinou mal sledovať, či sa zamestnanci obchodov neflákajú alebo nekradnú. V Chicagu začal užívať rôzne drogy vrátane morfínu a halucinogénov, výsledkom čoho bola ťažká závislosť. V spoločnosti Luciena Carra a Davida Kammerera sa presunul do New Yorku. Od roku 1944 žil v byte s Jackom Kerouacom, jeho neskoršou ženou a s Joan Vollmer-Adamsovou. V tomto období sa Burroughs dostáva do problémov – jednak spolu s Kerouacom mlčali o vražde, keď Carr v hádke zabil Kammerera, jednak stúpala jeho závislosť na heroíne, ktorý aj predával a zvýšené výdaje riešil drobnou kriminalitou. Keďže Joan bola tiež závislá na drogách, jej manžel Paul Adams sa s ňou rozviedol. Tak sa Joan stala Burroughsovou družkou, no boli na nejakú dobu odlúčení – zatiaľ čo Burroughs bol opäť v St. Louis, Joan bola v psychiatrickej liečebni. Po ich novom stretnutí otehotnela a v júli 1947 porodila Williama Sewarda Burroughsa III.[2] Ten zdedil literárne nadanie, avšak neskôr sa aj on trápil drogovou závislosťou a alkoholizmom. Zomrel už ako 33-ročný po problémoch s cirhózou.
Následne sa neúspešne snažil nájsť si miesto na rôznych vojenských pozíciách. V roku 1942 bol zaradený medzi pešiakov, čo ho frustrovalo. Chcel sa dostať do tajnej služby, čo opäť nevyšlo. Jeho problém sa vyriešil inak, keď vyšla najavo pravda o tom, že si odštikol posledný článok malíčka ľavej ruky nožnicami na hydinu.[3] Zrejme to bolo kvôli neopätovanej láske, alebo možno aby napodobil indiánsky rituál. Armáda to považovala za prejav psychickej nestability, takže bol prepustený zo služby.
V USA vykonával rôzne povolania, vrátane deratizátora a detektíva. Prácou detektíva však bol sklamaný, keďže väčšinou mal sledovať, či sa zamestnanci obchodov neflákajú alebo nekradnú. V Chicagu začal užívať rôzne drogy vrátane morfínu a halucinogénov, výsledkom čoho bola ťažká závislosť. V spoločnosti Luciena Carra a Davida Kammerera sa presunul do New Yorku. Od roku 1944 žil v byte s Jackom Kerouacom, jeho neskoršou ženou a s Joan Vollmer-Adamsovou. V tomto období sa Burroughs dostáva do problémov – jednak spolu s Kerouacom mlčali o vražde, keď Carr v hádke zabil Kammerera, jednak stúpala jeho závislosť na heroíne, ktorý aj predával a zvýšené výdaje riešil drobnou kriminalitou. Keďže Joan bola tiež závislá na drogách, jej manžel Paul Adams sa s ňou rozviedol. Tak sa Joan stala Burroughsovou družkou, no boli na nejakú dobu odlúčení – zatiaľ čo Burroughs bol opäť v St. Louis, Joan bola v psychiatrickej liečebni. Po ich novom stretnutí otehotnela a v júli 1947 porodila Williama Sewarda Burroughsa III.[2] Ten zdedil literárne nadanie, avšak neskôr sa aj on trápil drogovou závislosťou a alkoholizmom. Zomrel už ako 33-ročný po problémoch s cirhózou.
Na spojení medzi Joan a Billom starším bolo zaujímavé, že zvykli hrať telepatickú hru. Sedeli na opačných stranách miestnosti a na rozdelených 9 častí papiera kreslili náhodné predmety, pričom sa ich kresby často zhodovali.[1]
Bill podstúpil liečenie závislosti v meste Lexington. Problémy pokračovali aj po presune do New Orleans v roku 1948, kde znova upadol do závislosti a o necelý rok bol zatknutý kvôli drogám. Následne sa presunul do mesta Mexiko a študoval (opäť) antropológiu.[2]
V roku 1951 cestoval Burroughs po Amazónii, kde sa snažil nájsť ayahuascu, o ktorej počul, že prebúdza telepatické schopnosti a kontakt s predkami. Vo svojom hľadaní neuspel a po jeho návrate sa v hlavnom meste Mexika stala najväčšia tragédia jeho života. Na večierku, v alkoholovom opojení chcel na spôsob „Williama Tella“ zostreliť z hlavy Joan pohár. Napriek tomu, že nestrieľal z diaľky, minul smerom dole a zabil Joan, navyše v miestnosti mal byť aj ich syn. Burroughs bol teda zadržaný, jeho brat však zariadil advokáta aj prepustenie na kauciu, v čom mali svoje miesto aj úplatky. Burroughs počas obhajoby tvrdil, že zbraň samovoľne vystrelila po páde na stôl. Je tragikomické, že jeho advokát vtedy utiekol z Mexika, pretože postrelil nespratného mladíka. Burroughs bol odsúdený na dva roky väzenia, rozsudok však padol v jeho neprítomnosti – vzal si totiž príklad zo svojho advokáta a medzičasom utiekol do USA.[4]
Bill neskôr o streleckej nehode tvrdil: „Bol to neodpustiteľný výplod spitého šialenstva.“ Napriek tomu, že v tejto dobe už mal hotové svoje prvé knihy, táto udalosť prispela k tomu, aby sa z neho stal spisovateľ. Mohla však aj prispieť k jeho disciplíne doing easy, o ktorej ešte bude reč neskôr. Svoj vzťah k písaniu objasnil takto: „Žijem v neustálom strachu z posadnutia, v neustálej potrebe utekať od posadnutia, od Kontroly. Smrť Joan mi priniesla kontakt s okupantom, ohavným duchom, a dostala ma do životného zápasu, v ktorom nemám na výber, jedine vypísať sa z neho.“[1]
V januári roku 1953 sa Burroughs znova vydal na cestu za ayahuascou, po ktorej zrejme túžil o to viac, že mal novú traumu na riešenie. Tentoraz sa mu drogu podarilo vyskúšať, pričom pri prvej skúsenosti pravidelne zvracal. Neskorší pokus viedol k tomu, že ayahuascu opísal ako najsilnejšiu drogu zo všetkého, čo skúsil – označil ju ako niečo, čo zmení osobnosť. Pomery v Kolumbii priam neznášal a zaprisahal sa, že sa tam nikdy nevráti. O sedem rokov neskôr skúsil drogu jeho priateľ Allen Ginsberg, ktorý túto skúsenosť opísal podobne ako prepojenie s božstvom.[5]
Bill podstúpil liečenie závislosti v meste Lexington. Problémy pokračovali aj po presune do New Orleans v roku 1948, kde znova upadol do závislosti a o necelý rok bol zatknutý kvôli drogám. Následne sa presunul do mesta Mexiko a študoval (opäť) antropológiu.[2]
V roku 1951 cestoval Burroughs po Amazónii, kde sa snažil nájsť ayahuascu, o ktorej počul, že prebúdza telepatické schopnosti a kontakt s predkami. Vo svojom hľadaní neuspel a po jeho návrate sa v hlavnom meste Mexika stala najväčšia tragédia jeho života. Na večierku, v alkoholovom opojení chcel na spôsob „Williama Tella“ zostreliť z hlavy Joan pohár. Napriek tomu, že nestrieľal z diaľky, minul smerom dole a zabil Joan, navyše v miestnosti mal byť aj ich syn. Burroughs bol teda zadržaný, jeho brat však zariadil advokáta aj prepustenie na kauciu, v čom mali svoje miesto aj úplatky. Burroughs počas obhajoby tvrdil, že zbraň samovoľne vystrelila po páde na stôl. Je tragikomické, že jeho advokát vtedy utiekol z Mexika, pretože postrelil nespratného mladíka. Burroughs bol odsúdený na dva roky väzenia, rozsudok však padol v jeho neprítomnosti – vzal si totiž príklad zo svojho advokáta a medzičasom utiekol do USA.[4]
Bill neskôr o streleckej nehode tvrdil: „Bol to neodpustiteľný výplod spitého šialenstva.“ Napriek tomu, že v tejto dobe už mal hotové svoje prvé knihy, táto udalosť prispela k tomu, aby sa z neho stal spisovateľ. Mohla však aj prispieť k jeho disciplíne doing easy, o ktorej ešte bude reč neskôr. Svoj vzťah k písaniu objasnil takto: „Žijem v neustálom strachu z posadnutia, v neustálej potrebe utekať od posadnutia, od Kontroly. Smrť Joan mi priniesla kontakt s okupantom, ohavným duchom, a dostala ma do životného zápasu, v ktorom nemám na výber, jedine vypísať sa z neho.“[1]
V januári roku 1953 sa Burroughs znova vydal na cestu za ayahuascou, po ktorej zrejme túžil o to viac, že mal novú traumu na riešenie. Tentoraz sa mu drogu podarilo vyskúšať, pričom pri prvej skúsenosti pravidelne zvracal. Neskorší pokus viedol k tomu, že ayahuascu opísal ako najsilnejšiu drogu zo všetkého, čo skúsil – označil ju ako niečo, čo zmení osobnosť. Pomery v Kolumbii priam neznášal a zaprisahal sa, že sa tam nikdy nevráti. O sedem rokov neskôr skúsil drogu jeho priateľ Allen Ginsberg, ktorý túto skúsenosť opísal podobne ako prepojenie s božstvom.[5]
Ďalším významným miestom pre Burroughsa bolo marocké mesto Tanger, kde boli voľne dostupné drogy. Odišiel tam v zime 1953 a keďže bol stále finančne podporovaný z majetku rodičov, venoval sa svojmu písaniu, a tak vzniklo jeho najznámejšie dielo, Nahý obed. Zároveň tu však mal obdobie, kedy nerobil vôbec nič, ani neupratoval a rok bol bez kúpeľa.[6] Tu tiež prvýkrát stretol Briona Gysina, svojho neskoršieho okultného mentora. Gysin zvykol mystifikovať svoju osobu, no mal mať výborný prehľad o okultných témach, pričom tieto jeho poznatky oceňoval psychedelický experimentátor Timothy Leary.
Svetielko nádeje proti závislosti videl Burroughs v liečbe apomorfínom, ktorú skúsil v Londýne v roku 1956 a pochvaľoval ju po zvyšok života. Následne sa v roku 1959 presťahoval do Paríža, kde upadol do podozrenia z dovozu opiátov. S priateľmi z beatnickej generácie žil v lacnom hoteli, ktorý nazývali Beat Hotel. Práve tu sa venoval množstvu okultných praktík. Magické experimenty s veštením, hľadením do zrkadla, tranzmi, telepatiou a drogami boli na dennom poriadku. Gysin tu vykonával veštecké maratóny, počas ktorých sedel so skríženými nohami v malej izbičke pred skrinkou so zrkadlovitým povrchom. Takto mohol sedieť aj 36 hodín, pokým mu priatelia občas nosili drobnosti vrátane kávy. Svoje vízie opísal tak, že sa akoby pohybovali naspäť v čase, no po viac ako 24 hodinách sa objavoval mrak, pred ktorým nejestvovalo nič.
Burroughs pracoval s hľadením do zrkadla. Počas jedného z opísaných zážitkov videl svoje ruky, akoby menili svoj tvar a farbu na niečo odporné a cudzorodé, pričom ich takto mal vidieť aj jeho šokovaný priateľ z hotela. V zrkadle tiež vídaval neľudskú, ale humanoidnú bytosť v zelenej uniforme, na ktorú sa zrejme v očiach iných ľudí menil – aspoň tak si vysvetľoval uprené pohľady na seba v reštauráciách. Burroughs dúfal, že Brion Gysin, Mack Thomas a Jacques Stern vytvoria v Beat Hoteli funkčné jadro pre rôznorodé mystické experimenty, čo sa však nestalo. Prišli však noví spolupracovníci – technicky založený Ian Sommerville a médium Mikey Portman, ktorý však bol problémový a vadil Ianovi. Ian bol Burroughsovým milencom a mal zásluhy na technických experimentoch, ako aj na liečení Burroughsa zo závislosti. I medzi ním a Burroughsom malo byť telepatické puto. Ku spolupráci sa pridal aj filmár Antony Balch.
Svetielko nádeje proti závislosti videl Burroughs v liečbe apomorfínom, ktorú skúsil v Londýne v roku 1956 a pochvaľoval ju po zvyšok života. Následne sa v roku 1959 presťahoval do Paríža, kde upadol do podozrenia z dovozu opiátov. S priateľmi z beatnickej generácie žil v lacnom hoteli, ktorý nazývali Beat Hotel. Práve tu sa venoval množstvu okultných praktík. Magické experimenty s veštením, hľadením do zrkadla, tranzmi, telepatiou a drogami boli na dennom poriadku. Gysin tu vykonával veštecké maratóny, počas ktorých sedel so skríženými nohami v malej izbičke pred skrinkou so zrkadlovitým povrchom. Takto mohol sedieť aj 36 hodín, pokým mu priatelia občas nosili drobnosti vrátane kávy. Svoje vízie opísal tak, že sa akoby pohybovali naspäť v čase, no po viac ako 24 hodinách sa objavoval mrak, pred ktorým nejestvovalo nič.
Burroughs pracoval s hľadením do zrkadla. Počas jedného z opísaných zážitkov videl svoje ruky, akoby menili svoj tvar a farbu na niečo odporné a cudzorodé, pričom ich takto mal vidieť aj jeho šokovaný priateľ z hotela. V zrkadle tiež vídaval neľudskú, ale humanoidnú bytosť v zelenej uniforme, na ktorú sa zrejme v očiach iných ľudí menil – aspoň tak si vysvetľoval uprené pohľady na seba v reštauráciách. Burroughs dúfal, že Brion Gysin, Mack Thomas a Jacques Stern vytvoria v Beat Hoteli funkčné jadro pre rôznorodé mystické experimenty, čo sa však nestalo. Prišli však noví spolupracovníci – technicky založený Ian Sommerville a médium Mikey Portman, ktorý však bol problémový a vadil Ianovi. Ian bol Burroughsovým milencom a mal zásluhy na technických experimentoch, ako aj na liečení Burroughsa zo závislosti. I medzi ním a Burroughsom malo byť telepatické puto. Ku spolupráci sa pridal aj filmár Antony Balch.
Pomerne zvláštna zmienka o roku 1961 tvrdí, že Mikey Portman mal pomáhať Gysinovi a Burroughsovi pri Abramelinovej operácií v Marakéši. Pôvodná operácia bola pre jednotlivca, takže sa zdá nepochopiteľné, prečo by ju prispôsobovali skupinovej práci, a takisto ako im mal pomôcť Mikey ako médium.
Zmienení Burroughsovi priatelia neskôr skončili zle – Mikey v dôsledku svojej nezodpovednosti a závislostí, Ian zahynul v autonehode. Burroughs veril, že obaja boli niekým prekliati – celkom v zhode so svojím magickým, či až paranoidným presvedčením. Na Mikeyho mala kliatbu vyslať doktorka Isabella Frankau, ktorá bohatla z predpisovania drog. Burroughs bol presvedčený, že v dobe, kedy Frankau prebrala zodpovednosť za Mikeyho pochybné liečenie, videl na jeho tele striebristé svetlo predstavujúce cudziu silu. V prípade Iana mal kliať Bill Levy, priateľ Susany Janssenovej, ktorá Iana zviedla. O Ianovi napísal Levy nenávistný článok, pričom tento mal Ian vidieť práve v deň autonehody, pri ktorej zomrel. Ian aj Mikey sa aj po svojej smrti vyskytovali v Burroughsových snoch a dielach. V súvislosti s Ianom neskôr nasledovala ďalšia podivná udalosť. Tibetský mních Dudjom Rinpoche bol pozvaný Johnom Giornom, aby sa stretol s Burroughsom a pokúsili sa kontaktovať Ianovho ducha. Mních sa totiž špecializoval práve na tento druh práce a na informovaní pozostalých. Keď sa mních pozrel na fotky Iana, tvrdil, že Ian si neuvedomil, že zomrel a reinkarnoval sa ako zviera. Navyše tieto fotky spálil behom očistného rituálu, čo sa Burroughsovi nepáčilo, keďže nemal kópie.[1]
Vráťme sa späť do roku 1959. Práve v tomto roku sa Burroughs od Briona Gysina učil robiť „prieseky“, teda rôznorodé textové koláže. Okrem toho sa stala ešte jedna formatívna udalosť – stretol Johna a Mary Cookeových. Bol to párik bohatých hipíkov zaujatých mystikou. Burroughsovi na tomto stretnutí pripadali ako hologramy. John Cooke sa pritom snažil do scientologickej cirkvi prilákať Briona Gysina, avšak bol to Burroughs, kto ju preskúmal. Tiež po sebe zanechal poznámky ku tréningovým materiálom, takisto poznámky k auditingu, čo je scientologická metóda oslabovania negatívnych vplyvov zo súčasného alebo minulého života. Burroughs si myslel, že mu techniky scientológov pomôžu zbaviť sa sociálnej kontroly a vymazať traumatické spomienky, ktorých mal mnoho. Dokonca nabádal Allena Ginsberga, aby sa do cirkvi čím skôr pridal.
Už v roku 1960 sa Burroughs opätovne presúva do Londýna, no pri niekoľkých príležitostiach cestuje aj do Spojených štátov; vrátane tej, keď bol jeho syn usvedčený za falšovanie predpisov na lieky. Bolo to práve v Londýne, kde začal používať techniku manipulácie so zvukovými záznamami nazvanú playback, ku ktorej sa vrátime na konci článku. Tiež tu pracoval na svojej prvej knižnej trilógii. Neskôr v New Yorku pracoval s Gysinom na knihe The Third Mind, aby sa v roku 1966 znova vrátil do Londýna.[3]
V rámci svojich scientologických aktivít na začiatku roku 1968 podstúpil Burroughs dvojmesačnú procedúru „čistenia“ v Saint Hill vo Veľkej Británií, čo znamenalo prehrávať negatívne emócie dovtedy, kým nestratili negatívny náboj. Po tomto procese bol Burroughs označený za Čistého (Clear). Zároveň však mal problém racionalizovať si svoj negatívny pocit zo zakladateľa cirkvi (L. R. Hubbarda) pri auditingoch. Práve v Saint Hill sa Burroughs začal postupne vzďaľovať cirkvi, pretože ju považoval za obmedzujúcu slobodu. Pokračovalo to tým, že písal články vyznačujúce sa stupňujúcim nepriateľstvom voči scientologickej cirkvi. Uznával niektoré ňou využívané techniky –už spomenutý auditing a zariadenie e-meter (čo je pomôcka na meranie nervovej aktivity), ale nie jej organizáciu a pravidlá. Cirkev pre neho jednoducho bola len novým kontrolným systémom. V roku 1968 z nej bol teda vylúčený ako zradca.[7] Bádatelia sa neskôr pýtali, ako je možné, že niekto tak inteligentný a originálny ako Burroughs spadol do scientológie. Dokonca sa nazdávali, že sa ňou zaoberal len preto, aby z nej nazbieral materiál na svoje satirické práce. Brion Gysin k tejto téme poznamenal, že Bill „musel byť jedným z hŕstky, čo na nich zarobil viac ako oni na ňom“.[1]
Presídlenie do New Yorku nasledovalo v roku 1974. Burroughs tam nadviazal množstvo kontaktov s umelcami a mal vplyv na mladšie generácie, ktoré oceňovali jeho dielo. Nejeden mladý kontrakultúrny umelec si túžil „dať do nosa s kráľom fetu“. V polovici sedemdesiatych rokov mal Burroughs vrchol krízy so svojím synom, ktorý ho dokonca verejne osočoval v časopise Esquire. Zoznámil sa však s Jamesom Grauerholzom, ktorý pre neho pracoval ako asistent na polovičný úväzok. Neskôr sa stal jeho adoptívnym synom. Z jeho myšlienky sa potom zrodili turné, na ktorých Burroughs čítal zo svojich diel. V rokoch 1976–1978 Bill žije v meste Boulder a vyučuje, tentoraz v Naropa Institute. Zdá sa to prekvapivé, keďže krátke skúsenosti s vyučovaním už mal a považoval túto profesiu za jednosmerný výdaj energie. V Bouldri stretáva Cabella McLeana, ktorého ostatní Burroughsovi nasledovníci nemajú v láske, čo mu však nebránilo zostať s Burroughsom v kontakte až do Burroughsovej smrti.
Burroughs v rokoch 1978–1981 žije v apartmáne v New Yorku, ktorý jeho priatelia nazývajú Bunker a veria, že v ňom straší. Burroughs v roku 1979 znova padol do závislosti od heroínu a spôsobovalo mu to problémy pri písaní úvodnej knihy jeho druhej trilógie. Tentoraz ho závislosť držala až do smrti, pričom posledných 17 rokov svojho života fungoval na liečbe metadonom. Posledným mestom, v ktorom Burroughs žil, bolo Lawrence v Kansase, kam sa presídlil v roku 1981. V tomto období vystupoval rôznymi spôsobmi, väčšinou sa jednalo o nahrávky hovoreného slova, o spoluprácu s hudobníkmi, a dokonca o turné po severnej Európe. V roku 1983 dostal oficiálne ocenenie svojej práce zo strany inštitúcie American Academy of Arts and Letters, o rok nato aj zo strany francúzskeho ministerstva kultúry. O ďalšie dva roky však nasledovala bolestivá udalosť – prekvapila ho Gysinova smrť. Neskôr si zahral vo filme Drugstore Cowboy, jeho rolou bol kňaz závislý na drogách. V Kansase sa venoval maľovaniu – do svojich malieb pridával fľaky, ktoré vznikli, ak v blízkosti plátna strelil do farebného spreja. Práve to ukazuje, že svojej streleckej záľuby sa nevzdal ani napriek tomu, že ho strašila smrť Joan. Svojimi maľbami si neočakávane zarobil viac peňazí než knihami. Taktiež sa zdá, že strieľanie do plátna obľúbenými zbraňami bolo jeho spôsobom, ako „nabíjal sigilá“. Zachovali sa aj videá, na ktorých starý a chatrný Burroughs predvádza tento svoj koníček. Spoločnosť v Kansase mu robilo aj množstvo jeho mačiek. Vyjadril sa o nich ako o senzitívnych spoločníkoch, do ktorých si premietal osobnosti svojich známych.
V roku 1993 bol Burroughs zasvätený do rádu Thanaterových iluminátov (IOT), pričom mnohí chaosmagici sa mu cítili byť zaviazaní ako svojmu žijúcemu predchodcovi. Rád Thanaterových iluminátov mal podobné ciele ako členovia spoločenstva Thee Temple ov Psychick Youth: bola to demystifikácia mágie; vytiahnutie toho, čo považovali za najlepšie z myšlienok Crowleyho a Sparea; inšpirácia vedou a technikou. Burroughsa podobne ako chaosmagikov zaujal asasín Hasan-ibn-Sabbáh a jemu pripísané posledné slová: „Nič nie je pravda, všetko je dovolené.“ V čase, kedy bol Burroughs iniciovaný do IOT ako „Frater Dahlfar.23“, bol hlavou americkej pobočky Doughlas Grant. Ten potvrdil, že sa nejednalo o žiadnu čestnú hodnosť, ale regulárne zasvätenie do hodnosti neofytu. Iniciácia pozostávala z retromagického rituálu, invokácie Chaosu a rituálu zo santérie. Burroughs bral svoje pôsobenie v ráde vážne a usilovne. Taktiež je známe, že Burroughsa a Roberta a Stephani Williamsových navštívili v Kansase členovia britskej pobočky IOT: Phil Hine, Dave Lee, Ian Reed a Ingrid Fischerová. Burroughs prečítal a pochvaľoval Hineovu knihu Condensed Chaos: An Introduction to Chaos Magic. Hine po osobnom stretnutí s Burroughsom spomínal, že pôsobil ľudsky a ku svojim hosťom pristupoval veľmi starostlivo.[1]
Burroughs zomrel 2. augusta 1997 ako 83-ročný po komplikáciách z infarktu, ktorý utrpel deň predtým. Prežil hlavných aktérov beatnickej generácie aj vlastného syna. Jeho priateľ, John Giorno, v tom čase vykonával duchovné cvičenia tibetského budhizmu a tvrdí, že „vstrebal jeho vedomie do svojho srdca“.[8]
Informácia, že Burroughs bol pochovaný so svojím prsteňom americkej pobočky Thanaterových iluminátov, pochádza od Jamesa Grauerholza, ktorý mal na starosti jeho pozostalosť.[1] Tento prsteň však nebol jediným bizarným predmetom, ktorý k Burroughsovmu telu uložili. Mal tam byť napríklad aj jeho najobľúbenejší revolver, dávka heroínu a marihuany, či vychádzková palica so skrytým kordom. Jeho telo uložili do rodinnej hrobky v St. Louise.[8]
Je toto koniec príbehu? Ponúka sa ešte otázka: Čo sa stalo s jeho prenasledovateľom, ohyzdným duchom? Písal sa rok 1992, keď sa Burroughs spolu s Allenom Ginsbergom zúčastnil rituálu v potnej chyži navajského šamana Melvina Betsellieho. Betsellie vzýval rôzne entity a elementy, modlil sa za Burroughsov dlhý život a ľahkú cestu na druhý svet. Tiež sa snažil o očistu, aby z neho dostal ohyzdného ducha a spálil ho, prípadne vrátil tomu, kto ho zoslal. Burroughs neskôr tvrdil, že šaman opísal ducha ako lebku bez očí, no s niečím napodobujúcim krídla. Šaman mal dokonca tohto ducha neskôr rozoznať na Burroughsových maľbách. Betsellie tiež tvrdil, že tento duch bol ten najťažší prípad, s akým sa kedy stretol, a že si na moment myslel, že mu podľahne. Napriek tomu azda ducha vymietol a doprial Burroughsovi na staré kolená vytúžený pokoj vo zvyšku jeho života, ako aj po ňom.[1]
William Seward Burroughs II. na oslave svojich 70-tych narodenín. [Zdroj]
Burroughsova knižná tvorba
Burroughsovu tvorbu sa pokúsim predstaviť iba zbežne. Jedným z dôvodov je aj to, že nikto obľubujúci usporiadanosť zrejme nebude jeho dielam fandiť. Kvôli jednotnosti budem uvádzať české názvy u tých kníh, ktoré boli do češtiny preložené, a pri nepreložených knihách ponechám ich anglický názov.
Prvou Burroughsovou knihou, ktorej bol jediným autorom, bol Feťák vydaný pod pseudonymom William Lee v roku 1953. Táto kniha je čiastočne autobiografická, keďže sa venuje životnému štýlu človeka závislému na heroíne. Má byť triezvym pohľadom na uletený život narkomana. Za ním nasledovalo voľné pokračovanie nazvané Teplouš, ktorému podobne ako Feťákovi tuzemskí čitatelia vyčítajú blúdenie „od ničoho k ničomu”. Teplouš má vyjadrovať vnútornú neistotu a úzkosť autora, ktorý ho písal po zastrelení Joan. Burroughsova najznámejšia kniha, Nahý oběd, je usporiadaná, či skôr neusporiadaná podľa autorovho zámeru, aby kapitoly boli čitateľné v akomkoľvek poradí. Hrdinom príbehu je Burroughsovo alter-ego William Lee, ktorého dielo sleduje na jeho cestách medzi rôznymi krajinami a realitami. Kvôli šokujúcim prvkom tejto knihy bol v Bostone od roku 1962 zakázaný jej predaj, no rozhodnutie najvyššieho súdu v Massachusetts v roku 1966 odvolalo toto rozhodnutie v prospech slobody slova. Nahý oběd podľa niektorých čitateľov obsahuje samoúčelnú vulgárnosť, iní si myslia, že má dezorientovať tak, aby uviedol čitateľa do stavu mysle užívateľa drog.
Nasledovala „trilógia Nova“, pozostávajúca z kníh Hebká mašinka, Nova Express a Lístek, který explodoval. Ich témou je boj proti totalite, ovládaniu myslenia a závislosti, pričom ich atmosféra je znova halucinačná. Na prvý pohľad nesúvislé vzorce čitateľov silne iritujú, no po prečítaní trilógie (v ľubovoľnom poradí) by do seba mali zapadnúť.
Pomerne raritnou je doteraz nepreložená kniha Dead Fingers Talk, ktorú tvoria preusporiadané sekcie predošlých diel, ktoré mali vytvoriť nový príbeh. Burroughsove autorstvo patrí aj scenáru The Last Words of Dutch Schultz, ktorý je inšpirovaný smrťou a spomienkami reálneho gangstra z tridsiatych rokov. Zmienený gangster Schultz zomiera po postrelení, pričom vedie nesúvislý, nezrozumiteľný monológ.
Nepreložené knihy The Wild Boys: The Book of the Dead a Port of Saints opäť nevybočujú z autorových tém – sociálnej kontroly či snahy prepísať minulosť.
Pomerne raritnou je doteraz nepreložená kniha Dead Fingers Talk, ktorú tvoria preusporiadané sekcie predošlých diel, ktoré mali vytvoriť nový príbeh. Burroughsove autorstvo patrí aj scenáru The Last Words of Dutch Schultz, ktorý je inšpirovaný smrťou a spomienkami reálneho gangstra z tridsiatych rokov. Zmienený gangster Schultz zomiera po postrelení, pričom vedie nesúvislý, nezrozumiteľný monológ.
Nepreložené knihy The Wild Boys: The Book of the Dead a Port of Saints opäť nevybočujú z autorových tém – sociálnej kontroly či snahy prepísať minulosť.
Ďalšiu trilógiu tvoria knihy Města rudých nocí, Místo slepých uliček a Západní země. V sérii spisovateľ využil ako alternatívnu históriu, tak poznatky z vlastných ciest po Spojených štátoch, Mexiku a Maroku. Tiež v nej nachádzame inšpiráciu westernmi, egyptskou Knihou mŕtvych, náhľad na snahu o nesmrteľnosť a okultné témy. Svoje znalosti sexuálnej mágie a opisy praxe so zvukovými nahrávkami využil v knihe Města rudých nocí. V prípade Místa slepých uliček sa Burroughs pri písaní cítil ako v duševnom kontakte so spisovateľom Dentonom Welchom a časti textu vnímal ako nadiktované.
Neskorá kniha Ohyzdný duch (pôvodne Ghost of Chance) je zas o pirátskej komunite na Madagaskare a pomste prírody za ekologickú decimáciu. Len dva roky pred svojou smrťou, v roku 1995 publikoval Burroughs knihu Škola mého života, zostavenú zo zápiskov sugestívnych snov, odsekov vytvorených technikou prieseku a komentárov ku protidrogovej kampani.
Na Burroughsov štýl je až ojedinele monotematická kniha Kočka v nás o vzťahu človeka a mačiek. Okrem už zmienených kníh bola na našom trhu dostupná aj Interzóna, zbierka poviedok, listov a autobiografických čŕt, podobne ako zbierka poviedok Hubitel! (v origináli Exterminator!) a spoločný zväzok kníh Nahý oběd a Nova Express, podobne ako spoločný zväzok Teplouša a Dopisov o yage.
Pre Burroughsove knihy býva spoločná nesúvislosť, niekedy dokonca na úrovni viet – zdá sa teda byť pokrytecké, že sa o Crowleym vyjadril ako o nečitateľnom autorovi. Ďalej je v Burroughsových dielach spoločný temný humor, krutosť a búranie tabu. Pozitívne je na nich oceňovaná prinajmenšom aktuálnosť jeho varovania pred dystopickou budúcnosťou.
Dostávame sa k popisu najdôležitejších kníh, v ktorých je Burroughs spoluautorom. Už zmienené Dopisy o yage vznikli ako kompilácia rôznych historiek a korešpondenčnej výmeny Burroughsa s Ginsbergom ohľadom cesty za ayahuascou. Niektoré z listov však nie sú autentické, ale vymyslené.
Burroughs a Kerouac boli svojím priateľom Lucienom Carrom zapletení do zabitia, ktoré spáchal, keď v sebaobrane počas opileckej bitky bodol Davida Kammerera. Upravenú verziu udalostí toho leta opisuje kniha A hroši se uvařili ve svých nádržích, napísaná Burroughsom a Kerouacom v roku 1945 a vydaná až v roku 2008. Kniha rozpráva tiež o počiatku beatnikov, medzi ktorých „prorokov“ patril aj Burroughs, hoci sa o to nesnažil.[9] Kniha The Third Mind obsahuje krátke fiktívne príbehy, rozhovor s Burroughsom, príklady na priesek (t. j. cut-up) a takisto texty Briona Gysina. Kniha je pomenovaná podľa psychického spojenia jej autorov. Podľa slov Napoleona Hilla vzniká tretia myseľ ako prenik dvoch individuálnych myslí.[1]
Filmová adaptácia Nahého obeda
Film Nahý obed (1991) vznikol zmiešaním rovnomenného románu a Burroughsovho života, z ktorého režisér David Cronenberg vložil do deja nešťastné zastrelenie jeho ženy, ako aj pobyt v marockom prístavnom meste Tanger. Vyskytujú sa tu obvyklé prvky, s ktorými Burroughs pracoval: užívanie drog, halucinácie a homosexualita. Spolu s množstvom hmyzu a výčitiek zo zastrelenia svojej ženy ich dohromady spája domnelá špiónska misia, o ktorej má hlavný hrdina William Lee podať hlásenie: „Spisovateľ musí žiť s trpkou pravdou, tak ako ostatní. Jediný rozdiel je, že ju musí zachytiť vo svojom hlásení.“ Za mimoriadne zaujímavú považujem zmenu nahliadania na realitu. Keď sa hrdinovi prihovárajú živé, hmyzoidné písacie stroje, divák si pomyslí, že ide o nahliadnutie za závoj každodennej reality, priam o kontakt s astrálnymi vplyvmi, či „mikroskopickými bohmi“ ktorí v skutočnosti určujú hrdinov osud. V tomto pozmenenom vnímaní sú príčiny a dôsledky usporiadané úplne inak, ako sme na to zvyknutí. Život potom môžeme prirovnať k „misii“, ktorej si nie sme vedomí, pretože „neznalý agent je efektívny agent“. Len si predstavme: čo ak je zmysel života ukrytý v niečom, čo sme považovali za nebadateľný detail, a naopak to, čo sme celý čas považovali za dôležité, je vlastne banalitou? Zaujímavý je tiež kontrast medzi obvykle strohým výrazom hlavného protagonistu stvárneného „RoboCopom“ Petrom Wellerom a fantasmagorickými scénami, ktorých sa účastní.
Knihy o Burroughsovi
Vďaka Burroughsovej sláve existuje bohaté množstvo kníh, ktoré sa mu venujú ako predmetu štúdia. Zmienim len reprezentatívnu vzorku. Už počas Burroughsovho života vyšla kniha El Hombre Invisible Barryho Milesa a takisto Literary Outlaw: The Life and Times of William S. Burroughs, ktorej autorom je Sanche de Gramont, ktorý avšak uvádzal svoj pseudonym Ted Morgan. Samozrejme boli nasledované ďalšími biografickými knihami po Burroughsovej smrti.
David S. Wills sa zas venoval jeho scientologickému obdobiu v knihe Scientologist! William S. Burroughs and the “Weird Cult”. Vplyv Burroughsa na hudobnú scénu zmapoval Casey Rae v knihe William Burroughs and the Cult of Rock ‘n’ Roll. Možno sa stretnúť aj so zbierkami citátov a korešpondencie. Častejšie sú však odkazy na knihu rozhovorov s Danielom Odierom pod názvom The Job: Interviews with William Burroughs. V kontexte mágie je zrejme najzaujímavejšia kniha The Magical Universe of William S. Burroughs, ktorú napísal Matthew Levi Stevens a z ktorej primárne čerpám.
V našom prostredí boli dostupné knihy Miluju postavy z podsvětí (rozhovory s Conradom Knickerbockerom) a výňatky z posledných denníkov pod názvom Poslední slova. Takisto sa o Burroughsovi možno dočítať v knihe Nazí andělé autora Johna Tytella.
Spojenie medzi mágiou a umením
V knihe The Magical Universe of William S. Burroughs je vyjadrená premisa, že Burroughsove umenie a mágia boli prepojené a mali ten istý zdroj. Zrejme sa však nejednalo iba o názor autora – podobné vyjadrenie môžeme nájsť u samotného Burroughsa. Keď vychádzame z Castanedovej terminológie, pojem nagual považujeme za niečo neznáme a nepredvídateľné, zatiaľ čo tonal za oblasť bežného, predvídateľného života. Bill sa vyjadril takto: „Prácou umelca je vytvoriť kontakt s nagualom a priniesť späť časť z neho do tonalu v maľbe, slovách, soche, filme či hudbe. Nagual je tiež miestom takzvaných psychických fenoménov.“
Danú myšlienku čiastočne podporuje fakt, že najmenej 40 % zo svojich textov odvodil zo snov: „Pravidelne si vediem snový denník. Ak sú sny zaujímavé či dôležité, rozšírim ich do snových scén, ktoré budú použiteľné vo fiktívnom kontexte... Niekedy získam dlhé postupné rozprávania podobné filmu a niektoré z nich presne pasujú do mojej práce.“ Všimnime si, že jeho literárna a maliarska činnosť mohla predstavovať formu sústredenia na sny, a tým mohla azda aj prehlbovať ich zapamätávanie.
Filmová adaptácia Nahého obeda
Film Nahý obed (1991) vznikol zmiešaním rovnomenného románu a Burroughsovho života, z ktorého režisér David Cronenberg vložil do deja nešťastné zastrelenie jeho ženy, ako aj pobyt v marockom prístavnom meste Tanger. Vyskytujú sa tu obvyklé prvky, s ktorými Burroughs pracoval: užívanie drog, halucinácie a homosexualita. Spolu s množstvom hmyzu a výčitiek zo zastrelenia svojej ženy ich dohromady spája domnelá špiónska misia, o ktorej má hlavný hrdina William Lee podať hlásenie: „Spisovateľ musí žiť s trpkou pravdou, tak ako ostatní. Jediný rozdiel je, že ju musí zachytiť vo svojom hlásení.“ Za mimoriadne zaujímavú považujem zmenu nahliadania na realitu. Keď sa hrdinovi prihovárajú živé, hmyzoidné písacie stroje, divák si pomyslí, že ide o nahliadnutie za závoj každodennej reality, priam o kontakt s astrálnymi vplyvmi, či „mikroskopickými bohmi“ ktorí v skutočnosti určujú hrdinov osud. V tomto pozmenenom vnímaní sú príčiny a dôsledky usporiadané úplne inak, ako sme na to zvyknutí. Život potom môžeme prirovnať k „misii“, ktorej si nie sme vedomí, pretože „neznalý agent je efektívny agent“. Len si predstavme: čo ak je zmysel života ukrytý v niečom, čo sme považovali za nebadateľný detail, a naopak to, čo sme celý čas považovali za dôležité, je vlastne banalitou? Zaujímavý je tiež kontrast medzi obvykle strohým výrazom hlavného protagonistu stvárneného „RoboCopom“ Petrom Wellerom a fantasmagorickými scénami, ktorých sa účastní.
Knihy o Burroughsovi
Vďaka Burroughsovej sláve existuje bohaté množstvo kníh, ktoré sa mu venujú ako predmetu štúdia. Zmienim len reprezentatívnu vzorku. Už počas Burroughsovho života vyšla kniha El Hombre Invisible Barryho Milesa a takisto Literary Outlaw: The Life and Times of William S. Burroughs, ktorej autorom je Sanche de Gramont, ktorý avšak uvádzal svoj pseudonym Ted Morgan. Samozrejme boli nasledované ďalšími biografickými knihami po Burroughsovej smrti.
David S. Wills sa zas venoval jeho scientologickému obdobiu v knihe Scientologist! William S. Burroughs and the “Weird Cult”. Vplyv Burroughsa na hudobnú scénu zmapoval Casey Rae v knihe William Burroughs and the Cult of Rock ‘n’ Roll. Možno sa stretnúť aj so zbierkami citátov a korešpondencie. Častejšie sú však odkazy na knihu rozhovorov s Danielom Odierom pod názvom The Job: Interviews with William Burroughs. V kontexte mágie je zrejme najzaujímavejšia kniha The Magical Universe of William S. Burroughs, ktorú napísal Matthew Levi Stevens a z ktorej primárne čerpám.
V našom prostredí boli dostupné knihy Miluju postavy z podsvětí (rozhovory s Conradom Knickerbockerom) a výňatky z posledných denníkov pod názvom Poslední slova. Takisto sa o Burroughsovi možno dočítať v knihe Nazí andělé autora Johna Tytella.
Spojenie medzi mágiou a umením
V knihe The Magical Universe of William S. Burroughs je vyjadrená premisa, že Burroughsove umenie a mágia boli prepojené a mali ten istý zdroj. Zrejme sa však nejednalo iba o názor autora – podobné vyjadrenie môžeme nájsť u samotného Burroughsa. Keď vychádzame z Castanedovej terminológie, pojem nagual považujeme za niečo neznáme a nepredvídateľné, zatiaľ čo tonal za oblasť bežného, predvídateľného života. Bill sa vyjadril takto: „Prácou umelca je vytvoriť kontakt s nagualom a priniesť späť časť z neho do tonalu v maľbe, slovách, soche, filme či hudbe. Nagual je tiež miestom takzvaných psychických fenoménov.“
Danú myšlienku čiastočne podporuje fakt, že najmenej 40 % zo svojich textov odvodil zo snov: „Pravidelne si vediem snový denník. Ak sú sny zaujímavé či dôležité, rozšírim ich do snových scén, ktoré budú použiteľné vo fiktívnom kontexte... Niekedy získam dlhé postupné rozprávania podobné filmu a niektoré z nich presne pasujú do mojej práce.“ Všimnime si, že jeho literárna a maliarska činnosť mohla predstavovať formu sústredenia na sny, a tým mohla azda aj prehlbovať ich zapamätávanie.
Nie je celkom jednoduché uchopiť, o čo sa Burroughs svojím umením snažil. Ciele svojho umenia definoval rôzne: chcel vytvoriť „novú mytológiu pre vesmírnu dobu“ a tiež „ukázať ľuďom, čo vedia, ale nevedia, že to vedia“. Tiež pripomínam už spomenutú „spásu skrz písanie“, po ktorej túžil po zastrelení Joan – kvôli tejto udalosti zrejme bral písanie vážnejšie než spirituálnu prax. A predsa sa zdá, že jeho texty zahŕňali magické ciele – tvrdil predsa, že technika prieseku má magický, nie umelecký význam. Túto techniku tiež spájal s dosiahnutím slobody od „vírusu slov“, keďže jazyk považoval za vírus a nástroj kontrolného mechanizmu fungujúci prostredníctvom naučených asociácií. Matthew Levi Stephens nezabudol poukázať na blízkosť tejto myšlienky k Orwellovmu newspeaku, v ktorom nemajú existovať výrazy pre vzburu, a tým ľuďom znemožňovať myslenie na ňu.[1]
Burroughs sa o svojej teórii vyjadril nasledovne: „Slovo je doslova vírus a nebolo ako vírus rozoznané, pretože dosiahlo stav relatívnej symbiózy so svojím ľudským hostiteľom... no stále sa týka toho jediného účelu, podľa ktorého identifikujeme vírus ako organizmus nemajúci inú vnútornú funkciu ako replikovať sa.“[9]
Domnievam sa, že nesúvislosť Billových textov môže pripomínať aj nesúvislé prevaľovanie takzvanej „opičej mysle“, ktoré sa prekonáva vnútorným tichom. Zastavenie myšlienok považoval za dôležité, keď vyhlásil: „Keď sa zahĺbim do svojej psychiky, v istom bode stretávam veľmi nepriateľskú a mocnú silu. Je jasná, ako keby ma niekto napadol v bare. To, čo musíš spraviť, je postaviť sa posadnutiu. To môžeš spraviť, len keď odstavíš slová.“[1]
V Burroughsových motívoch sa vyskytoval aj námet „prepísania minulosti“, čo opäť pripomína okultnú prax, akú by sme nazvali „retromagickou“. V jeho druhej trilógii sa zas objavuje námet nesmrteľnosti a písanie ako možnosť uchovania seba samého – skrz slová reprodukované čitateľmi sa objavuje tvorca týchto slov, autor. Aspoň posledný zmienený motív mi je blízky, keďže ma podobná myšlienka (medzi inými) pred rokmi viedla k písaniu. Citujem Burroughsa: „‚Kedykoľvek použijete tento luk, budem tam,‘ hovorí zenový majster lukostreľby svojim učňom. A myslí to vskutku doslovne. Žije vo svojich študentoch a dosahuje tak stupeň nesmrteľnosti. Nesmrteľnosť spisovateľa sa má brať vážne. Kedykoľvek niekto číta jeho slová, autor je tam. Žije vo svojich čitateľoch.“[6]
Zvláštne presvedčenia a ďalšie okultné vplyvy
Burroughsova viera v magické univerzum sa niekedy prejavovala svojským spôsobom, dokonca až tým, čo by sme nazvali poverčivosťou. Príkladom je obdobie, kedy opar na perách považoval za vstupný bod pre posadnutie entitou. Iným príkladom je jeho interpretácia, že mayský kalendár bol kontrolný mechanizmus určujúci, čo si má populácia myslieť a cítiť hocijaký určený deň. Na základe toho teda videl šancu na oslobodenie vo vytvorení vlastného „snového kalendára“, o ktorom existujú konfliktné informácie, mal však byť inšpirovaný práve niektorým z mayských kalendárov.
Burroughsova viera v magické univerzum sa niekedy prejavovala svojským spôsobom, dokonca až tým, čo by sme nazvali poverčivosťou. Príkladom je obdobie, kedy opar na perách považoval za vstupný bod pre posadnutie entitou. Iným príkladom je jeho interpretácia, že mayský kalendár bol kontrolný mechanizmus určujúci, čo si má populácia myslieť a cítiť hocijaký určený deň. Na základe toho teda videl šancu na oslobodenie vo vytvorení vlastného „snového kalendára“, o ktorom existujú konfliktné informácie, mal však byť inšpirovaný práve niektorým z mayských kalendárov.
Burroughs prevzal Gysinovu interpretáciu, že berberskí hudobníci z marockej dediny Joujouka v skutočnosti pod rúškom islamu praktizovali rituál Pana bez toho, aby o tom sami vedeli. Jednalo sa o festival Bou Jeloud, ktorý Gysin pozoroval a zbadal, že chlapec tancujúci v kožiach čerstvo obetovaných kôz je spoločný aj pre niekdajšie rímske luperkálie.
Fixácia na číslo 23, o ktorom si myslel, že je to „číslo smrti“, aspoň vznikla na základe konkrétnej udalosti. Robert Anton Wilson sa zmieňoval o nasledovnej Burroughsovej historke: vraj poznal kapitána lode v Tangeri s priezviskom Clark. Kapitán Clark sa chválil, že sa plavil 23 rokov bez nehody. Ten istý deň mala jeho loď nehodu, ktorá zahubila všetkých na palube. Keď dané popoludnie Burroughs rozmýšľal nad touto iróniou, počul z rádia správu o nehode dopravného lietadla, pričom číslo letu bolo 23 a jeho pilot mal zhodné priezvisko – takisto Clark.[1]
Billa zaujal aj fenomén elektronického hlasu (EVP), na ktorý upozornil lotyšský psychológ Konstantin Raudive vo svojej publikácií z roku 1968. Pôvod zvukov zachytených na magnetofónových páskach je neznámy, no experimentátori si myslia, že ide o komunikáciu s mŕtvymi. Burroughs svojim študentom v Narope vysvetľoval, že hlasy na nahrávkach hovoria rôznymi jazykmi, často s nesprávnym slovosledom a nesúvislo, čo mu pripomenulo jeho techniku priesekov. Bol viac naklonený vysvetleniu, že hlasy na páskach sú formované elektromagnetickou energiou výskumníkov, iných osôb, alebo dokonca tajných experimentálnych strojov.[10] Samozrejme by to nebol Burroughs, keby zvláštne vyjadrenia nájdené v Raudivovej publikácií o EVP nezamiešal do svojich vlastných kníh. Tiež sa zúčastnil vlastných experimentov s EVP. Napríklad 6. augusta roku 1981 sa v prítomnosti Genesis P-Orridge odohral experiment v „Bunkri“, kde Burroughs býval. Keďže šlo o výročie zhodenia atómovej bomby na Hirošimu, prítomní si mysleli, že by chcelo prehovoriť mnoho duší. Prejavil sa však iba „zákon schválnosti“, pretože počas tohto experimentu na pásku nič zvláštne nenahrali.
Podarilo sa mu zažiť niekoľko prorockých snov, ktoré podľa neho predpovedali len banálne, nedôležité udalosti. Podobne ako pri „predpovediach“ z priesekov ho to viedlo k uvažovaniu, že udalosti budúcnosti sú predurčené, respektíve „napísané a nahraté“ vopred. Za zmienku rozhodne stojí, že Bill v osobnom rozhovore spomenul M. L. Stevensovi sen, v ktorom pracoval v Chicagu ako hubiteľ hmyzu. Tento sen mal mať už ako mladík, kým dané zamestnanie skutočne vykonával v roku 1942 práve v Chicagu. Mohlo sa teda jednať o prorocký sen snívaný desať alebo viac rokov pred udalosťou, ktorá ho vyplnila? Pripomína mi to moje vlastné svedectvo cudzieho prorockého sna, kedy som videl skratkovitý zápis o sne dievčaťa, v ktorom sa rozišlo so súčasným priateľom kvôli niekomu inému. To sa splnilo zhruba o 5 rokov neskôr. Na jednej strane šlo o príťažlivé dievča, o ktoré mohlo zápasiť množstvo nápadníkov, na druhej strane sa predtým nesprávalo prelietavo, teda to bolo prvýkrát, kedy sa nechalo „prebrať“.
Burroughs čítal knihy Roberta Monroea a zúčastnil sa jeho seminára. Z Monroeových kníh si pravdepodobne vzal inšpiráciu a sám vo svojej tvorbe spomínal sex v astrálnej rovine. Hlbšie sa zaujímal o Necronomicon, konkrétne Simonov Necronomicon zrejme považoval za autentický a nebezpečný. Podľa očakávania si aj z neho vzal inšpiráciu, keď písal o bratoch démonoch Humwawa a Pazuzu z mýtov starovekej Mezopotámie.
Oceňoval Crowleyho, ale zároveň si z neho robieval žarty a nemal o ňom ani dostatok informácií. Burroughs vedel o existencii thelémitu Jacka Parsonsa, ktorý bol tiež súčasťou beatnickej generácie. Nenašiel som však zmienku o tom, že by sa niekedy stretli alebo si dopisovali. K inému thelémitovi, filmárovi Kennethovi Angerovi, mal Burroughs pravdepodobne negatívny vzťah. Je zaznamenaná historka, keď si Burroughs chcel odskočiť od obeda v reštaurácií na toaletu na poschodí. Zasiahla ho „nepriateľská vlna“, tak sa oprel o stenu a začal kričať, že umiera. Keď na schodisko prišiel juhoslávsky majiteľ reštaurácie a niečo povedal, tieto vnemy ustali. Burroughs sa vrátil ku Gysinovi a Sommervillovi, a vinu za psychický útok spoločne pripísali Angerovi.[1]
Hoci bol Bill oboznámený s tibetským budhizmom, mal k nemu výhrady a pozitívnejšie sa vyjadroval o nebezpečnom a nepredvídateľnom svete vykresľovanom Castanedou. Cieľ budhistov sa mu nezdal dobre zlučiteľný s umením, keďže vízie z meditácií mu slúžili ako materiál na tvorbu, kým budhistickí majstri ich považujú za rozptýlenie, ktorému sa nemá venovať pozornosť. Tento ich náhľad na vízie dokonca považoval za dogmu, ktorej sa odmietal podriadiť. Ďalej kritizoval budhizmus týmito slovami: „Nie je to pre Západ, nie ako Odpoveď alebo Riešenie. Musíme sa učiť konaním, zakúšaním a žitím, to je predovšetkým skrz Lásku a Utrpenie. Človek, ktorý používa budhizmus alebo iný nástroj na odstránenie lásky z jeho bytosti, aby sa vyhol utrpeniu, podľa mňa spáchal svätokrádež podobnú kastrácii. Bola vám daná schopnosť milovať, aby ste ju používali, bez ohľadu na to, akú bolesť vám môže spôsobiť. Budhizmus často predstavuje formu psychického odpadu... Nemôžem sa stotožniť s tak negatívnym cieľom, ako je vyhýbanie sa utrpeniu.“
Kvôli jeho podobným výrokom je mu vyčítané, že zrejme neporozumel budhizmu úplne. Tiež povstáva zaujímavá kritika hovoriaca, že jeho časté požívanie drog viedlo práve k „vyhýbaniu sa utrpeniu“, ktoré v predošlom výroku zhadzoval.[6]
Rovnako ako Crowley mal Bill negatívny vzťah ku kresťanstvu, ktoré označil za najhoršiu pohromu planéty. Tiež kritizoval vedcov, ktorí boli a priori zaujatí voči okultným fenoménom. Označil vedcov za „smrteľného nepriateľa“ v špecifickom kontexte, keď podľa neho „chceli človeka odtrhnúť od jeho vôle“. Mal sa zúčastniť obradu yuwipi, čo je šamanská forma liečenia v lakotskej tradícii. Skúsil Silvovu metódu kontroly mysle, podľa jeho vlastných slov aj jógu, polohovú metódu Fredericka Matthiasa Alexandra a psychoanalýzu. Podobne skúsil aj program EST (Erhard Seminars Training), ktorý bol 6-dňovým kurzom na rozvoj osobnosti, založený Wernerom Erhardom. Kurz sa sústredil na oslobodenie človeka od „predpísaných rolí“ vyplývajúcich z minulosti, a teda mohol dobre korelovať s Burroughsovým cieľom.
Kvôli jeho podobným výrokom je mu vyčítané, že zrejme neporozumel budhizmu úplne. Tiež povstáva zaujímavá kritika hovoriaca, že jeho časté požívanie drog viedlo práve k „vyhýbaniu sa utrpeniu“, ktoré v predošlom výroku zhadzoval.[6]
Rovnako ako Crowley mal Bill negatívny vzťah ku kresťanstvu, ktoré označil za najhoršiu pohromu planéty. Tiež kritizoval vedcov, ktorí boli a priori zaujatí voči okultným fenoménom. Označil vedcov za „smrteľného nepriateľa“ v špecifickom kontexte, keď podľa neho „chceli človeka odtrhnúť od jeho vôle“. Mal sa zúčastniť obradu yuwipi, čo je šamanská forma liečenia v lakotskej tradícii. Skúsil Silvovu metódu kontroly mysle, podľa jeho vlastných slov aj jógu, polohovú metódu Fredericka Matthiasa Alexandra a psychoanalýzu. Podobne skúsil aj program EST (Erhard Seminars Training), ktorý bol 6-dňovým kurzom na rozvoj osobnosti, založený Wernerom Erhardom. Kurz sa sústredil na oslobodenie človeka od „predpísaných rolí“ vyplývajúcich z minulosti, a teda mohol dobre korelovať s Burroughsovým cieľom.
Prvým strojom, ktorý v súvislosti s Burroughsom spomeniem, je „stroj želaní“ (The Wishing Machine), ktorý mal držať malý objekt alebo fotku spojenú so želaním operátora medzi dvoma medenými doskami, ktoré zas mali byť aktivované magnetickým zariadením. Mal tiež napomáhať sústredeniu používateľa. Prístroj sa nepreslávil, keďže málokoho zaujal – Burroughs bol skôr výnimkou, pričom nápad na stroj pochádzal z knihy Harryho Stinea.[1] „Stroj želaní“ mal Bill iba požičaný a ani svojim študentom v Naropa Institute o ňom nepovedal veľa. Tvrdil im však, že aj želania majú svoju etiku. Vraj by si nikdy neprial také hlúposti, ako sú peniaze alebo niečia smrť. Očakával, že zisk by bol vykúpený väčšou stratou.[11]
Burroughsove magické praktiky
Keďže spomínané praktiky sa týkali skôr občasných Burroughsových „zábavok“, v nasledujúcej časti článku popíšem techniky a zariadenia, ktoré Burroughs používal azda najčastejšie. Vďaka tomu ich môžeme považovať za niečo, čo si osvojil a rozvinul. Ako cieľ Burroughsovej mágie môžeme nazvať destabilizáciu kontroly. Keďže Burroughs považoval svet za systém kontroly nad jedincom či pascu, chcel túto kontrolu zničiť.[12]
Najčastejšie využívaným princípom má byť „konať jemne“ (do easy, označované aj skratkou DE), čo znamená vykonávanie všetkej našej činnosti čo najuvoľnenejším spôsobom. To má zároveň byť aj najrýchlejším a najefektívnejším spôsobom konania, respektíve sa po trénovaní má takým stať. Burroughs sa vo svojom texte „The Discipline of DE“ zameral na pohybovú činnosť: na presúvanie predmetov len za pomoci minimálnej potrebnej energie, na tichý a plynulý pohyb a podrobné vnímanie svojho tela a zmyslových podnetov. Podobné cvičenia vnímavosti sa dnes označujú pojmom mindfulness. Za súčasť cvičenia považoval Burroughs tiež opakovanie akcie, ktorá zlyhala, až po úspešný, správny pohyb. V takom prípade môžeme odhaliť, prečo sa pohyb na prvý pokus nepodaril. Konanie zľahka podľa Burroughsa vedie k malým zázrakom, k umeniu udržania pozornosti a ku presnosti zenových majstrov. Môže tiež viesť k uvedomeniu, že každodenné činnosti sú nudné a trpíme pri nich iba preto, že o nich uvažujeme ako o práci, nie ako o hre.[13] Pri rozhovore s Gusom Van Santom Burroughs tvrdil, že vždy, keď ľudia niečo rozbijú, narazia do niečoho, alebo zakopnú, je to v momente, keď premýšľali o nepríjemnej osobe alebo udalosti.[14] Princíp jemného konania má byť uplatniteľný aj pri abstraktnejších úlohách. Svoje o tom vie pandrogýnna osoba Genesis P-Orridge, ktorá sa priatelila s Burroughsom od roku 1971 až do jeho smrti. Tiež u neho a Gysina študovala mágiu. Tvrdila, že vďaka jemnému konaniu dosahovala veľkú efektivitu vo svojej intenzívnej hudobnej tvorbe a neustálych turné.[12] V kontexte cestovania vedomia a posmrtnej existencie Burroughs zdôrazňoval potrebu bezchybnej vnímavosti takto: „Mayské spisy sú nepochybne knihou mŕtvych; to znamená inštrukcie pre cestovanie časom. Ak beriete reinkarnáciu ako fakt, potom povstáva otázka: ako sa orientovať vo vzťahu k budúcim životom? Považujme smrť za nebezpečnú cestu, v ktorej sú naše minulé chyby proti nám. Ak sa neorientujete na základe správnych dát, nedorazíte do cieľa, alebo v niektorých prípadoch dorazíte v kusoch. Na čom teda stavať? Možno najdôležitejšia je uvoľnená pozornosť, čo je cieľ bojových umení a spirituálnych tréningov – vštepovať psychický a fyzický stav pasívnej pohotovosti a zameranej pozornosti. Podozrenie, strach, vnucovanie, strnulé predsudky o tom, čo je správne a čo nie, krčenie a šklbanie sa pred tým, čo sa zdá obludné v ľudských pojmoch – tieto postoje mysle a tela sú zhubné. Predstavte si seba ako pilota vesmírnej lode v neznámom priestore. Ak zamrznete, znervózniete a odmietnete sa dívať na to, čo je pred vami, zničíte si loď. Na druhej strane, ľahkovážnosť a nekritická vnímavosť môže byť skoro rovnako nebezpečná.“[15]
Už v predošlom texte som spomínal „prieseky“, teda koláže (v angličtine cut-up). Burroughs ich využíval spoločne so svojím okultným mentorom Brionom Gysinom ako dedičstvo skorších dadaistov z dvadsiatych rokov minulého storočia. Technika prieseku pozostáva z vystrihnutia textu a/alebo obrázkov a ich usporiadania do nového, nečakaného vzorca. Priesek má destabilizovať jazyk, a tak nás priblížiť ku pravde. Burroughs túto techniku spopularizoval a neskôr ju začali používať stovky umelcov. Jedným z nich je William Gibson, autor knihy Neuromancer (v najnovšom slovenskom vydaní Neuromant). Plne verím, že technika prieseku sa do výraznej miery prekrýva s tým, čo Phil Hine nazýval ideosférou. Burroughs tiež tvrdil, že koláže, ktoré získaval zmiešaním textov, mali nejaký význam a odkazovali na budúce udalosti alebo informácie, ktoré si prečítal až neskôr – akoby získaním koláže poodkryl predprogramovanú realitu čakajúcu na naplnenie.[16] Doslova povedal: „Keď zarežete do prítomnosti, vystupuje budúcnosť.“ Ako príklad na predpoveď z prieseku udal Burroughs svoj text z roku 1964: „A je tu odporná klimatizácia.“ Bolo to až v roku 1974, kedy sa dostal do podkrovia, kde na podlahe ležala ťažká, nefunkčná klimatizácia. Zo skeptického hľadiska ťažko veriť tomu, že šlo o predpoveď – už za niekoľko dní mohol Burroughs vytvoriť množstvo textových koláží, z ktorých by do neskoršej reality zapadalo aspoň niekoľko. Uveriteľnejší príklad je nasledovný: „Vytvoril som priesek z článku John-Paula Gettyho a získal text: ‚Je zlé žalovať vlastného otca.‘ Tento výrok vznikol preskupením, nebol v pôvodnom texte, no o rok neskôr autora zažaloval jeden z jeho synov.“ Ako príbuznú disciplínu používal Burroughs aj čítanie naprieč rozdielnymi stĺpcami novín, tak ako to robil už Caleb Whitefoord na konci 18-teho storočia. V roku 1973 Burrough povedal, že prieseky už nepoužíva, keďže jeho mozog ich už vytvára automaticky.[1]
Vráťme sa ku zariadeniam, ktoré Bill využíval. Ďalším z nich bol stroj na sny, v angličtine The Dream machine. Hlavnú zásluhu na jeho vynájdení mal technik Ian Sommerville, patentoval ho však Brion Gysin. Gysina inšpiroval jeho zážitok, keď zaspal cestujúc v autobuse s tvárou na okne oproti slnku, keď prechod pod alejou stromov spôsobil blikanie a následné halucinácie. Burroughs poznal skoršiu prácu Dr. Waltera s názvom The Living Brain, ktorá sa okrem iného zaoberala práve vplyvom blikania na ľudský mozog.[17] Účelom stroja je vytváranie jasných vízií u jeho užívateľov aj bez toho, aby zaspali alebo požívali drogy. Používa sa sedením pred ním so zatvorenými očami, pričom by mal užívateľove mozgové vlny uviesť do hladiny alfa. Stroj sa skladá iba z malého množstva súčastí. V jeho strede je funkčná žiarovka, okolo žiarovky je clona so špecifickými vzorovanými dierami, cez ktoré má prechádzať svetlo. Clona okolo žiarovky musí rotovať, čo môže zabezpečiť gramofón zbavený zbytočných súčastí a nastavený na 78 otáčok za minútu. Stroj na sny bol inšpiráciou pre mnohých slávnych hudobníkov, jeden si kúpil aj Kurt Cobain iba krátko pred svojou smrťou. Tu by sa patrilo povedať, že korelácia nie je kauzalita – avšak skutočne sa našla skupina ľudí, ktorá z Cobainovej samovraždy vinila stroj na sny. Je možné, že Cobain používal stroj v absolútne prehnanej miere.[18] Gysinovi nestačilo, že stroj na sny využívali beatnici, chcel jeho masovú produkciu. Predstavoval si, že by ho mohla mať každá americká domácnosť miesto televízie. Snažil sa k investícii do výroby presvedčiť zástupcov niekoľkých organizácií, no žiaden mu nevyhovel.[19] Je zaujímavé spomenúť si na prístroj zvaný mimoir rotatif, o ktorom písal Otakar Griese v štúdii Problém očarování, keďže aj tento prístroj menil stav vedomia diváka za použitia rotácie. Šlo však o zrkadlá, ktoré veľmi rýchlo rotovali opačnými smermi, čím spôsobovali hypnotizáciu. Mimoir rotatif sa používal s otvorenými očami a tiež bol podozrievaný z neblahých vplyvov na divákov. Predtým, ako ho francúzsky neurológ Jules Bernard Luys použil k hypnotizácií ľudí, bol využívaný pri love vtákov.[20]
Burroughs bol fascinovaný Wilhelmom Reichom. Tento pre mnohých nepohodlný psychoanalytik veril v existenciu biónov, častíc sexuálnej energie, ktorú nazýval orgónom a považoval ju v nejakej miere za všadeprítomnú. Taktiež veril, že sa naučil orgón kontrolovať a uskladniť. Reich umrel v roku 1957 v americkom väzení, jeho knihy boli pálené a laboratórium zničené americkou inštitúciou FDA (Food and Drugs Administration). Mal však nasledovníkov, ktorí verili jeho teóriám. Burroughs čítal niečo z jeho práce a po jeho vzore si postavil minimálne dve kabínky – akumulátory orgónu. Šlo o kabínky so špeciálnymi stenami, v ktorých sa striedal organický a anorganický materiál. Ideálne na to majú byť vrstvy organickej vlny a jemnej, kvalitnej drátenky, pričom tieto vrstvy majú byť na okraji zošité bavlnenou niťou. Reich veril, že sedenie v takto zostavených kabínach malo liečivé efekty, akoby ľudské telo absorbovalo v kabíne zadržaný orgón.[21] Konkrétne mali liečiť neurózu, potláčanie sexuality, či dokonca telesné diagnózy ako rakovina a ovplyvňovať počasie.[22] Burroughs zas veril, že kabínky sa dajú využiť aj na zmierňovanie abstinenčných príznakov po vysadení heroínu. Orgónové kabínky sa tak ako „stroj na sny“ samozrejme objavovali aj v literatúre písanej Burroughsom a inými autormi, avšak v roli nástrojov proti útlaku.[23]
Brion Gysin (vľavo)
a Burroughs (vpravo) so svojím strojom na sny. [Zdroj]
Playback a rozprávanie Cabella McLeana
Burroughs vyvinul playback predovšetkým ako techniku kliatby na ľudí a miesta. Sám ju používal proti rôznym podnikom, vrátane Moka Coffe Bar a londýnskej základni scientológov. „Strýko Bill“ nazýval playback „nahratím sračkovitosti cieľa a jej prehrávaním naspäť na podprahovej úrovni“. Práve z týchto krokov sa totiž táto technika skladá – napríklad v spomínanej kaviarni nahral ruch jej zákazníkov a personálu a potom ho o nejakú dobu neskôr na tom istom mieste (či neďaleko) prehral. (Vskutku zákerná kliatba!) Účinok playbacku sa má časom násobiť, akoby negatívne vlastnosti cieľa boli zväčšované ďaleko za hranicu, ktorú môže kontrolovať. Ak sú teda prejavy cieľa negatívne samy osebe, o to horšie bude pôsobiť ich prehrávanie späť. Je pritom maximálne nepravdepodobné, aby niekto dokázal playback rozoznať ako útok. Bill mal do nahrávok primiešavať zvuky, ako sú alarmy, rozbíjanie skla, streľbu a explózie. Vďaka tomu môžeme považovať playback za „priesek“ aplikovaný na zvukové médiá. Burroughs mal túto techniku taktiež kombinovať s fotografovaním podnikov, aby ich neskôr vystrihnutím z fotiek „vymazal z existencie“. Samozrejme sa daná technika dá využiť aj na vytváranie filmov, čo Burroughs tiež robil.Neskorší chaosmagici mali podobné techniky využívajúce médiá ďalej rozvinúť.[24] Napríklad Dave Lee navrhoval vytvárať zvuk natoľko skreslený, aby podporoval zmenené stavy vedomia, či použiť princíp kledónu na veštenie skrz prepínanie televíznych programov. Pre niekoho, kto chce pracovať len pomocou zvukových nahrávok zas existuje možnosť, ktorú vymyslel už Burroughs: popísať videnú scenériu svojím nahrávaným hlasom.[25]
Burroughs zjavne používal playback aj priamo v davoch: „Pozri, spravíš to takto. Nahráš 10 minút niečieho rozhovoru, potom pásku vrátiš na začiatok a znova pustíš, ale každých pár sekúnd nahráš nové zvuky. Pokračuješ, pokým z toho nemáš zlátaninu. Potom sa prechádzaš s tou prekliatou vecou pod bundou, potichu ju prehrávajúc. Ľuďmi to plieska. Robím to tak v Londýne v jednom kuse.“
Vráťme sa ku kaviarni Moka Coffe. V nej sa mal pri niekoľkých príležitostiach Burroughsovi vyhrážať vrčiaci predavač, taktiež mu naservíroval otrávený cheesecake, z ktorého Burroughs ochorel. Následne sa rozhodol zasiahnuť – robil si fotografie podniku, tak aby jeho prítomnosť videli a nahrávky z vnútra podniku púšťal o dni neskôr pred podnikom. Bill vyjadril metaforu, že manipuláciou s týmito médiami bol pre reálne objekty ako ich boh nútiaci ich hanbiť sa za seba. Jedná sa o princíp sympatetickej mágie aplikovanej skrz médiá. Podľa inej interpretácie však ide o vytrhnutie objektu z jeho časovej línie, keďže nahrávka reprezentuje objekt v inom čase, než je aktuálny. Z Burroughsových záznamov vyplýva, že s operáciou playbacku začal 3. augusta 1972: spomínanej kaviarni sa následne začali skracovať otváracie hodiny, až nakoniec bola definitívne zatvorená 30. októbra. Na mieste ju nahradil Queens Snack Bar.[26]
Svoju osobnú skúsenosť s playbackom opisuje Cabell McLean nasledovne. V lete roku 1976 sa rozhodol zmeniť svoju školu na University of Colorado v meste Boulder. Tiež sa tam nachádzal inštitút Naropa, v ktorom Burroughs vyučoval scenáristiku. Vďaka tomuto faktu sa s ním McLean stretol a do konca leta už boli spolubývajúcimi. Experimentovali s písaním, na čo McLean spomína ako na nesmierne kreatívne obdobie. Burroughsa navštevovali mnohé osobnosti, pre ktoré bol starý Bill slávnym. Niektoré návštevy so sebou nosili bizarné darčeky, nás však bude zaujímať len jeden – poriadny balík ópia, ktorý si domáci uložili do mrazáku. Z tohto balíka si následne ukrajovali kúsky, ktoré odmrazili, sformovali do guliek a natreté rastlinným olejom ich potom užívali. Zapíjali ich čajom Earl Grey, ktorý zhltnuté ópium rozohrial a aktivoval, pričom účinky cítili do desiatich až pätnástich minút.
Počas pobytu v Colorade s Billom skrížila Cabellovi cestu kráska zvaná Poppy, ktorá o neho javila záujem napriek svojej povesti údajnej lesbičky. Stala sa jeho kamarátkou a príležitostnou milenkou (čím by nebol nadšený ani jeden z dvoch Cabellových priateľov). Nasledovnú zimu a jar chodieval Cabell pravidelne von s Poppy, pričom so sebou nosieval už pripravené ópiové guličky. Svoje dni začínali v malom podniku, kde guličky zapíjali opäť čajom Earl Grey. Hoci personál to viackrát videl, mohol považovať tieto guličky za vitamíny. Po niekoľkých týždňoch však dvojica urobila chybu – v podniku sa zdržiavala stále dlhšie, až napokon prejav drogy bol na nej vidieť. Zmenené, otupené správanie neostalo bez povšimnutia a pri ich ďalšej návšteve si Cabella zavolal vedúci. Vysvetlil mu, že si dnes neželá ich návštevu a že nabudúce môžu prísť do jeho podniku iba bez drog. Kým Cabell bol rád, že dopadli iba takto, Poppy sa cítila pobúrená, odmietala sa upokojiť a túžila po pomste. Cabell si teda myslel, že by ju mohol upokojiť Bill. Keď mu pri večeri povedali o tejto historke, Bill prekvapujúco súhlasil s Poppy, že „niečo by mali urobiť“ a dokonca navrhol, čo by to mohlo byť.
Bill im tiež vysvetlil, ako kedysi použil playback na podnik v Londýne, čím zrejme myslel vyššie zmienenú kaviareň. Cabell ani Poppy nechceli spôsobiť zatvorenie svojho obľúbeného podniku s lahôdkami, no rozhodne chceli vidieť efekt playbacku. S odstupom času Cabell vyhodnotil, že Burroughsovi šlo práve o to, dať im relatívne bezpečne lekciu o sile danej techniky. Dohodli sa teda na tom, že zo svojej činnosti vynechajú fotografovanie podniku a budú pracovať iba so zvukovými nahrávkami. O niekoľko dní teda Cabell a Poppy nahrali prvý, o niečo dlhší ako hodinový záznam. Na ďalší deň to bola približne 45-minútová nahrávka, pričom Cabell uisťoval majiteľa, že so sebou nebude nosiť drogy. Primárne mu však šlo o to zabezpečiť si prístup do podniku, aby mohol tajný experiment pokračovať.
Nasledujúcu nedeľu šli do lahôdok spolu s Billom na raňajky. Celkom podľa očakávania mal Bill vo vrecku bundy skrytý prenosný kazetový prehrávač. Pili kávu a pred objednaním jedla pustil Bill nahrávku najtichšie, ako prístroj umožňoval. Neskôr hlasitosť zvýšil tak, aby splývala s prirodzeným šumom a dala sa počuť, iba ak sa naslúchajúci sústredil. Dokonca ani čašník, ktorý niekoľkokrát prišiel blízko k Billovi, nič nezačul. Taktiež Bill nebudil žiadnu pozornosť, pretože jeho vystupovanie bolo chladnokrvné. Partia zjedla svoje raňajky a 45 minút ubehlo bez podivuhodných udalostí. Cabell si už myslel, že odíde domov sklamaný, keď zrazu začuli tresk, rozbíjanie riadu a hlasnú hádku v gréčtine. Poppy však z nej rozumela, že čašníčku v kuchyni niekto drgol, na čo jej spadol celý podnos s jedlom a pitím. Hádka bola teda medzi majiteľom a personálom. Jeden čašník odhodil zásteru a vyšiel von s majiteľom. Cabell aj Poppy boli užasnutí. Keď sa majiteľ vrátil do podniku, nakričal na čašníkov a čašníčky, ktoré rozplakané mierili na dámske záchody. Majiteľ sa medzitým chcel postarať o platiacich zákazníkov, no do minúty sa strhla hádka aj medzi ním a zákazníkom. Poppy sa podarilo zastaviť jednu čašníčku, ktorá sa zmohla povedať len toľko, že majiteľovi „preplo“ bez najmenšieho varovania. Pri tejto situácií sa Bill iba pokojne usmieval: „Vravel som vám, že to bude fungovať! Teraz ste radi, že sme vynechali fotenie, že?“[27]
McLean odkazuje čitateľa na Burroughsovu knihu The Job pre viac detailov. Podľa McLeana nie je playback závislý od médií, ktoré operatér získa vlastnoručne, a ani od magnetofónových pások ako ich nosiča. Žiaľ sa nezmieňuje o žiadnom pozitívnom využití playbacku, ako ani o tom, či spolu s Poppy dopustili, aby ich hlasy boli súčasťou vytváraných nahrávok. McLean priznáva, že sila playbacku môže byť ukrytá aj v zámere operatéra, no práve to je jedna zo slabín jeho rozprávania. Nezmieňuje sa totiž o tom, v akom stave vedomia bol Burroughs počas získavania médií, ich úpravy a neskôr pri prehrávaní zvukových nahrávok v cieľovej destinácií. Azda by sme mohli očakávať, že využíval nejakú formu tranzu, ktorú si ako kľúčový prvok operácie nechával pre seba. McLean by si to však ako jeho spolubývajúci mal všimnúť. V tomto momente sa opäť vrátim ku Grieseho štúdii Problém očarování, pretože sa v nej dozvedáme o využití vcelku opačného prístupu: nie tranzu operatéra, ale hypnotizácie subjektu. Griese totiž opisuje predovšetkým de Rochasove experimenty z rokov 1892–1893, v ktorých hypnotizovaný človek stratil citlivosť na povrchu tela, no okolo jeho tela sa striedali necitlivé vrstvy a citlivé vrstvy tzv. ódu, teda osobného fluida. Po tejto „exteriorizácií citlivosti“ bolo možné ódom nasýtiť predmet, rastlinu, zviera alebo inú osobu a následne s nimi manipulovať (pohladením, bodnutím ihly atď.), pričom na tieto podnety reagovala aj pokusná osoba. Spomenutý plukovník de Rochas však vykonával aj experimenty s fotografickými doskami pokusnej osoby. Manipulácia s doskami zachytávajúcimi bdelý subjekt nedokazovali žiadnu jeho reakciu. Slabú reakciu vyvolávali dosky zachytávajúce osobu v spánku a najsilnejšiu reakciu spôsobovali tie dosky, ktoré boli nasýtené ódom subjektu. Výsledky týchto experimentov teda nesúhlasia s neskoršími Burroughsovými operáciami, keďže Burroughs fotil budovy, nie osoby, a takisto to robil zrejme bez špeciálnej prípravy. Sám Griese však písal o rôznych poňatiach očarovania, čím vysvetlil, že záležalo na čarodejovi, či sa spoliehal tzv. mumiálne látky (tie nasýtené ódom), alebo viac na svoju vôľu a imagináciu.
Redakčné úpravy: I.Š.
Použité zdroje:
[1] Matthew Levi Stevens, The Magical Universe of William S. Burroughs, Mandrake of Oxford, Oxford 2014.
[2] http://www.lawrence.com/news/2007/jul/30/timeline/
[3] http://www03.zkm.de/burroughs/index.php/en/william-s-burroughs
[4] https://www.newyorker.com/magazine/2014/02/03/the-outlaw
[5] https://kahpi.net/william-burroughs-yage-ayahuasca/
[6] https://tricycle.org/magazine/nothing-true-william-burroughs-and-buddhism/
[7] https://gizmodo.com/william-s-burroughs-wild-ride-with-scientology-5800673
[8] https://www.lyrikline.org/en/poems/death-william-burroughs-5726
[9] https://www.nottingham.ac.uk/english/documents/working-with-english/volume-2-1/robinson-the-rise-and-fall-and-rise-of-william-s.-burroughs.pdf
[10] https://radio.museoreinasofia.es/sites/default/files/audio/material/rrs_midcasting_en_2.pdf
[11] http://clintmarsh.blogspot.com/2012/05/wishing-machine.html
[12] https://ultraculture.org/blog/2017/04/11/william-s-burroughs-occult-technique/
[13] https://melancholia.typepad.com/melancholia/2009/07/do-easy.html
[14] https://dangerousminds.net/comments/william_burroughs_gus_van_sant_and_the_discipline_of_do_easy
[15] https://www.3ammagazine.com/3am/william-burroughs-and-the-dreamscapes-of-the-dalai-lama/
[16] https://www.wikizero.com/en/Chaos_magic
[17] https://www.karger.com/Article/Fulltext/235945
[18] https://ricesj.tripod.com/dream.htm
[19] https://ultraculture.org/blog/2013/11/27/build-dream-machine/
[20] https://hypnosementor.nl/en/hypnosis-and-the-larks-mirror/
[21] https://ultraculture.org/blog/2013/11/05/orgone-accumulator-blanket/
[22] https://ultraculture.org/blog/2015/02/17/occult-technology/
[23] https://dangerousminds.net/comments/my_life_in_orgone_boxes_william_burroughs_on_his_sexual_science_experiments
[24] https://en.wikipedia.org/wiki/Playback_(technique)
[25] https://web.archive.org/web/20180612142747/https://chaotopia.co.uk/cutupcoll.html
[26] https://www.openculture.com/2014/12/how-william-s-burroughs-shut-down-londons-first-espresso-bar-1972.html
Redakčné úpravy: I.Š.
Použité zdroje:
[1] Matthew Levi Stevens, The Magical Universe of William S. Burroughs, Mandrake of Oxford, Oxford 2014.
[2] http://www.lawrence.com/news/2007/jul/30/timeline/
[3] http://www03.zkm.de/burroughs/index.php/en/william-s-burroughs
[4] https://www.newyorker.com/magazine/2014/02/03/the-outlaw
[5] https://kahpi.net/william-burroughs-yage-ayahuasca/
[6] https://tricycle.org/magazine/nothing-true-william-burroughs-and-buddhism/
[7] https://gizmodo.com/william-s-burroughs-wild-ride-with-scientology-5800673
[8] https://www.lyrikline.org/en/poems/death-william-burroughs-5726
[9] https://www.nottingham.ac.uk/english/documents/working-with-english/volume-2-1/robinson-the-rise-and-fall-and-rise-of-william-s.-burroughs.pdf
[10] https://radio.museoreinasofia.es/sites/default/files/audio/material/rrs_midcasting_en_2.pdf
[11] http://clintmarsh.blogspot.com/2012/05/wishing-machine.html
[12] https://ultraculture.org/blog/2017/04/11/william-s-burroughs-occult-technique/
[13] https://melancholia.typepad.com/melancholia/2009/07/do-easy.html
[14] https://dangerousminds.net/comments/william_burroughs_gus_van_sant_and_the_discipline_of_do_easy
[15] https://www.3ammagazine.com/3am/william-burroughs-and-the-dreamscapes-of-the-dalai-lama/
[16] https://www.wikizero.com/en/Chaos_magic
[17] https://www.karger.com/Article/Fulltext/235945
[18] https://ricesj.tripod.com/dream.htm
[19] https://ultraculture.org/blog/2013/11/27/build-dream-machine/
[20] https://hypnosementor.nl/en/hypnosis-and-the-larks-mirror/
[21] https://ultraculture.org/blog/2013/11/05/orgone-accumulator-blanket/
[22] https://ultraculture.org/blog/2015/02/17/occult-technology/
[23] https://dangerousminds.net/comments/my_life_in_orgone_boxes_william_burroughs_on_his_sexual_science_experiments
[24] https://en.wikipedia.org/wiki/Playback_(technique)
[25] https://web.archive.org/web/20180612142747/https://chaotopia.co.uk/cutupcoll.html
[26] https://www.openculture.com/2014/12/how-william-s-burroughs-shut-down-londons-first-espresso-bar-1972.html
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Komentáre sa objavia po schválení moderátorom.