Vízia

Napadla ti myšlienka taká
že ťa v živote nik nečaká?
Len vnímaj tú vlnu desu.
Láska ani priatelia tu nie sú.
Ani nikdy neboli.
Život ťa už vyškolí.

Prázdny ako bez obrazu rám
ako po stretnutí keď si najviac sám.
Pýtaš sa, aký zmysel má snaha
či cena sklamania nie je pridrahá.
Predsa stále márne hľadáš,
blúdiš, zakopávaš, padáš.

Prechádzaš cez obriu bránu.
Nečakaj tam na záchranu.
Na mieste, kde nie je „sme“
hľaď do očí tej strašnej tme.
Vo vesmíre nepočuť tvoj krik.
V živote nik nečakal.
Ani tu nečaká nik.


Úvod
Túžba po láske a prijatí je považovaná za základnú súčasť ľudskej povahy, či už je u jednotlivého človeka viditeľnejšia, naopak skrytá, alebo potlačená. Riziko doživotného nenaplnenia túžby po láske je zriedkavou víziou, ktorú si ľudia nepripúšťajú a ktorú vám pri hocijakej zmienke o nej budú –pravdepodobne bez autentického porozumenia- vyhovárať. Ja si však myslím, že naozaj desivá vízia je taká, ktorá by pre svoju krutosť väčšine ľudí ani nenapadla. Je to vízia odsúdenosti na nenaplnenie, ktoré sa neobmedzuje iba na trvanie života, pretože po živote pokračuje aj v necyklickej posmrtnej existencii. Neobmedzenosť priestoru a času je v nej úplne v kontraste s tým, že nie je nikto a nič, s kým by sa tento priestor dal objavovať, pretvárať či zdieľať. Vo sfére neobsahujúcej inú zahrnutú bytosť nemôže existovať žiadne prijatie a dokonca ani neutrálne alebo negatívne interakcie a vzťahy. Ak predpokladáme, že si v tomto stave pozorovateľ vôbec zachová povedomie o „iných bytostiach“ a „možnosti interakcie“, vákuum okolo neho bude vytvárať nepriepustnú izoláciu, ktorá akúkoľvek interakciu znemožní a tým bude pozorovateľa mučiť. Niekto si možno predstaví šialeného boha, ktorý túto sféru vytvoril a sám jestvoval mimo nej, no vložil do nej náhodného odsúdenca, aby ho sám nepozorovaný pre svoje zvrátené pobavenie sledoval.

Ak človek prežíva pocity vyvolané podobnými víziami, stretáva sa s niečím celkom mimo našej každodennej sféry, niečím priam archetypálnym. Práve toto moje presvedčenie o archetypálnosti samoty ma viedlo k podujatiu spísať tento text.

Širší kontext, ktorý obklopuje vízie o samote som samozrejme neobjavil naraz. Bolo to naopak, dlhodobým procesom. Dokonca si spomínam, že môj prvý kontakt s touto záležitosťou bol nejasný, pretože som vo svojich prvých rokoch po dvadsiatke vnímal tiesnivý nepokoj. Tento nepokoj ma viedol k netrpezlivosti, netolerancii voči ostatným ľuďom, obviňovaniu z nevšímavosti, rozbíjaniu priateľstiev a k hnevu namierenému proti spoločnosti. Hoci som vlastne iba obviňoval svoje okolie, nebolo mi jasné, aké moje vnútorné podmienky sú spojené s týmto cítením. Až o niekoľko rokov som si uvedomil, že to, čo ma znepokojuje je strach z absolútnej opustenosti. Postupne som však objavil viac „archetypálnych podnetov“. Aby som ich popísal čo najjasnejšie, rozdelím ich na 3 typy a ich spoločný súhrn budem označovať ako izoláciu alebo „Víziu“. Následne sa budem zaoberať zvládaním a prekonávaním týchto stavov, pričom budem prebiehať medzi pro-spoločenskými a samotárskymi myšlienkami.

1.Fáza strachu
Zo zmienených stavov mysle bol strach z úplnej opustenosti prvým, ktorý som spoznal. Tento strach sa prejavuje keď si namýšľame, že k úplnej opustenosti ešte len smerujeme. Som si vedomý, že pán H. P. Lovecraft považoval za najstaršiu a najsilnejšiu formu strachu strach z neznáma, konkrétne pod neho skôr zahŕňal strach z porušenia zákonov časopriestoru. Neberiem mu tento pohľad, avšak myslím si, že ak má existovať iná forma strachu, ktorá sa Lovecraftovmu „obľúbencovi“ môže rovnať alebo ho aj predčiť, potom to je strach z nenaplnenia a večnej samoty (ktorú mimochodom tiež možno považovať za neprirodzenú a teda za porušenie kozmického poriadku). Zmienený strach považujem až za iniciačný, rovnako ako ostatné podoby Vízie, ktoré spomeniem. Všetky totiž odkrývajú z akého materiálu je človek stavaný. Napokon, koľkí z nás majú dosť silného ducha, aby sa konfrontovali s úplným nihilizmom snažiacim sa zasiahnuť na najcitlivejšie miesto? Závisí na človeku, či si vyberie utekať (k čomu sa ešte vrátime) a zblázni sa, alebo bude tejto temnej vízii hľadieť do očí, aby ju sám nevediac prečo zamestnával a získaval čas, až napokon ju týmto nevedomým trikom prerastie.
Ak chceme význam strachu zo samoty či odmietnutia schválne prehnať, môžeme ho považovať za strach z evolučného zlyhania, nerozmnoženia sa a teda prerušenia kontinuity svojej existencie – teda za strach zo symbolickej podoby samotnej smrti. Snáď nemusím zdôrazňovať, že ide o tvrdý oriešok aj pre psychicky silných jedincov. Medzi samotou a smrťou je však aj priamejšia väzba. Starší ľudia uvedomujúci si nevyhnutnosť svojej smrti sa vyjadrujú o tom, že si prajú mať vo svojich posledných minútach niekoho pri sebe a že predstava umierať osamote ich desí. Podobne sa môžu obávať aj toho, že po smrti budú zabudnutí, pretože aj tým by sa prejavilo chýbajúce spojenie medzi mysľou umierajúceho a pozostalých. V kontexte predstáv o izolácií je smrť bránou medzi dočasnou a večnou samotou tak, ako som to vyobrazil v básni vyššie.

2.Fáza bolesti
V stave, kedy si pozorovateľ istým spôsobom myslí že už prežíva „úplné osamotenie“ (hoci objektívne to môže byť len na duševnej úrovni), už nie je dominujúcim prvkom strach, ale hlboká bolesť. Ide o stav v ktorom si myslíte, že vám od bolesti snáď pukne srdce.
Spúšťače tohto stavu nemám dobre zmapované, avšak všimol som si, že bolesť z pocitu izolácie sa nemusí objaviť iba po dlhej absencii kontaktu s ľuďmi. Môže sa objaviť aj po spoločenských akciách, pričom to ani nemusia byť spoločenské akcie na ktorých sa nám nedarilo. Zrejme tu teda nastáva špecifický spúšťač: stav kedy sme sa síce napojili na ducha iného človeka, či „ducha kolektívu“, avšak po odchode sa bolestivým stalo samotné „odpojenie sa“ – pozri verše 7 a 8 v básni vyššie. Fázy strachu a bolesti mi pripadali prepojené takmer tak tesne ako dve strany tej istej mince.

3.Fáza frustrácie
Aj v prípade, keď sa z pomysleného priestoru prázdnoty presunieme späť do realistických podmienok života v ktorých priznávame existenciu vzťahov a dokonca ich (podmienenej) funkčnosti, stále tu číha problém. Je ním pocit, že tieto vzťahy sú márne, až priľahko pominuteľné. Stačí zmena životných podmienok, aby ľudia predtým prekvitajúce kontakty odsunuli na vedľajšiu (druhú, tretiu, x-tú) koľaj a nakoniec ich vytlačili aj z nej. Takéto jednanie pôsobí ako využívanie ľudí, keď sa to druhej strane hodí a ich opustenie, keď sa jej prestanú hodiť; stavanie ich do role objektu či spotrebného materiálu. Budujeme vzťahy len preto, aby sme ich neskôr popreli? Či snáď majú už v dobe svojho vzniku predurčený dátum spotreby? Vzťahy teda možno prirovnať k pieskovým mandalám, ktoré si vyžadujú dlhú námahu na vybudovanie iba preto, aby boli po dokončení rozfúkané na strany. Tak sa stretávame s uvedomením, ktoré ľudskú myseľ opäť vystrelí do iného sveta, do sveta tej najvyššej absurdity: všetko čo kedy vytvoríme, bude zničené. To vedie k značnému spochybňovaniu toho, či sa vôbec oplatí budovať nové vzťahy, pokiaľ ich má stihnúť rovnaký osud, ako tie predošlé. Stojí za to vyložená námaha? Nemali by nám vzťahy dávať aj niečo trvalejšie, ako len krátku ochranu pred zbláznením sa zo samoty?
Každý, ku komu máme „príliš“ blízko odíde skôr, alebo neskôr. Na základe toho si až začneme namýšľať, že by sme schválne mali metaforicky „letieť pod radarom“ a nevstupovať do takej intenzity vzťahov, v ktorej sa tieto vzťahy ničia. No ak budeme pôsobiť chladne, akoby sme ľudí nepozývali do svojho života, môžu zas odísť práve kvôli tomu, pretože blízkosť nakoniec chýba im. Skutočná patová situácia. Podobné skúsenosti vedú až k novej forme poverčivosti o tom, že ak vám ľudia povedia „funguje to medzi nami dobre“, od toho momentu už pôjde všetko iba dolu vodou.
Je už na zvážení jednotlivca, ako k týmto rizikám pristúpi. Pokiaľ tiež vnímate vzťahy ako najmenej návratnú oblasť s najmenšou trvácnosťou výsledkov, je pochopiteľné že sa vám s nimi príliš nechce babrať. Dôležitou otázkou je: čo vo svojom živote vlastne chceme tvoriť aj napriek vedomiu, že sa to nezachová? Na druhej strane je možno obdivuhodná vôľa jedinca ktorý svojim kontaktom obetuje mnoho a nečiní tak zo svojej zúfalosti, ale pre snahu o dobro oboch strán. Musí však byť ťažkou cestou hľadať ihlu v kope sena, totiž toho jedného lojálneho človeka medzi hordami ľudí, ktorí ho svojím prístupom budú iba znechucovať. Ďalšou časťou tejto práce je strážiť si svoju vlastnú schopnosť dávať lojalitu a zaslúžiť si ju. Stačí však silná vôľa jednotlivca na to, aby zo života spravila aj niečo viac ako chronológiu zrád a sklamaní?

Symbol Saturna asociovaného so skúškami, smrťou, hranicami, bránou k vyššiemu poznaniu, vytrvalosťou a disciplínou. [Zdroj]

Prínos týchto skúseností
Po charakterizácií stavov súvisiacich s izoláciou je logické zamýšľať sa nad ich prekonaním, čo aj urobím. Avšak ešte predtým sa pokúsim sústrediť na prínos a hybnú silu, ktorú daná „Vízia“ sama môže priniesť. Tieto impulzy si pozorovateľ všimne aj počas svojho zápasu a teda sú chronologicky pred prekonaním Vízie, respektíve k jej prekonaniu môžu pomôcť.

Už som spomenul, že charakter „Vízie“ môže byť iniciačný. Myslím si to preto, že pri iniciácii musí jedinec skrátka stráviť niečo, čo na začiatku procesu bolo pre neho úplne nestráviteľné. Taktiež v priebehu tohto procesu získava človek naozajstné poznanie príslušných stavov mysle, čo je poznanie kúpené bolesťou. Avšak človek zachytený v tomto procese krok po kroku prekračuje samého seba a tým aj prerastá hrôzu, ktorá ho trápila. Práve v emočnom bahne spôsobenom stavom nemilovanosti a strachu z nej si človek po krôčikoch uvedomuje svoju zraniteľnosť a jej prostredníctvom aj vlastnú ľudskosť – a teda to, čo je v ňom najviac hodné lásky. Je tu paradoxné, že je to diera v srdci, ktorá slúži ako tunel k vnútornému objavovaniu a tak nakoniec aj k väčšej plnosti a objaveniu svojej hodnoty. Žiaľ tento popis znie ako vytiahnutý z ezoterických kníh, no reálny proces prevyšuje všetky citáty ktoré o ňom môžem napísať. Spomínam si, že ako teenager som mal problém nájsť v sebe niečo, čo by som považoval za hodnotné. S mnohoročným odstupom sa vo mne nielen objavila viera vo vlastnú hodnotu, zároveň sa stala najsilnejšou vierou, ktorú mám. Azda jediným negatívom tu je, že viera vo vlastnú hodnotu ešte neznamená veriť v ocenenie inými ľuďmi. Napriek tomu sa aj vonkajšie ocenenie môže pozvoľna objaviť. Terapeut Thomas Moore tvrdil, že u ľudí ktorí prekonali svoje krízy si všimol vyžarovanie ich krásy navonok. Nahliadnime teda do knihy Temné noci duše, na stranu 234: „V tvářích pacientů v terapii, kteří trpěli, byli deprimovaní, zmatení a nešťastní, často vídám zvláštní krásu. Muži a ženy, které v této knize představuji jako svědky temných nocí, se vyznačují neuvěřitelnou krásou díky své odvaze, víře a vhledům stejně jako filmy Ingmara Bergmana, které jsou temných nocí plné. Můžete tvrdit, že Bergman byl depresivní, kvůli tomu, s jakou umíněností na temnotě trval, ale nemůžete popřít krásu jeho obrazů a scén. Krása mých pacientů vyrostla z jejich smutku a nesnází a z jejich vytrvalé odvahy. Když jejich lidskost vystupovala na povrch, cítil jsem, jak jsou čím dál krásnější.“

S nájdením hodnoty vo svojom vnútri istotne súvisí aj premena vzťahu k sebe. Neznášanlivosť voči sebe za chyby a neúspechy je pozvoľna nahradzovaná súcitom, spoločníctvom so sebou. Prichádza pochopenie, že človek síce má neúspechy a zlyhania, ale nie je nimi. Tak získavame nadhľad, prestávame sa obviňovať a trestať za niečo, za čo nemôžeme. Dokonca chápeme, že by to bolo mrhaním vlastných síl a krokom vzad. Pokiaľ sa chceme držať teórie že nám život zrkadlí dôležité posolstvá, dostávame v kríze vzťahov príležitosť pozrieť sa na to, čo na sebe neprijímame sami.

Vráťme sa však ku zmienenému tunelu či „diere v srdci“: rád by som ho prirovnal k prístupovému bodu z ktorého je možné sa na príslušné stavy mysle naladiť. Táto cesta sa naplno nezatvára, čo nevnímam ani pozitívne, ani negatívne. Použiť daný tunel či bránu na „cestovania dovnútra“ a zahĺbenie sa do negatívnych pocitov je zdrojom istej miery bolesti, avšak už kontrolovanej a navyše niekedy sprevádzanej aj objavením nového poznania. Ako uvidíme neskôr, nápomocná pri tom môže byť aj tématická hudba. Verím, že cieľom vonkoncom nemusí byť uzavretie tohto tunela. Metaforicky povedané môže byť cieľom vytvorenie nového tunela, ktorý však bude viesť na opačné miesto - k nekonečným možnostiam ľudskosti, ku prijatiu a k esencii všetkých vzťahov.

Ďalším prínosom skúseností s izoláciou je zmenené jednanie vo svojich vonkajších vzťahoch. Nenamýšľam si, že sa človek dokáže –hoci aj konfrontáciou s opustenosťou- stať úplne nezávislým, aby mu stačila sebaúcta a sebarealizácia bez jediného milého slova z okolia. Avšak viera vo svoju objektívnu hodnotu môže v istej miere zastúpiť dobré správanie okolia. Väčšinou je lepšie byť v zhode so svojou hodnotou a osamote, ako sa uprostred spoločnosti skryte ponižovať. Práve preto verím, že človek zmierený so samotou absolútne nepotrebuje manipulovať iných aby sa mu venovali, naháňať ovečky do svojej ohrady a takéto zúfalé počínanie nikdy nebude nazývať úspechom. Naopak, uvedomuje si, že jednanie z pozície slabosti je narušením sebaúcty. Všetka pozornosť získaná žobraním a manipuláciou je úplne bezcenná a vedie ku sebeklamu. Človek ochotný stratiť svoje konexie aj sociálny kredit sa nemá prečo nechať emočne vydierať, nepotrebuje nechať sebou manipulovať, ani sa vzdávať nezávislého myslenia len preto, aby bol súčasťou kolektívu. Je zrejmé, že práve taký obchod by bol jedným z najhorších.

Jedinec so zažitým „krstom ohňom“ bude menej náchylný využívať vzťahy preto, aby si nimi niečo kompenzoval. Ako som opísal vyššie, po zmierení sa so samotou sa znižuje chuť zúčastňovať sa na nevyvážených vzťahoch. Hoci sa zdá, že nevyvážené vzťahy ponižujú iba jednu zo strán, v skutočnosti ponižujú obe. V súvislosti s tým si spomínam na báseň Mor ho!: „Pána mať je neprávosť, no väčšia byť pánom.“ Na rozdiel od takýchto vzťahov sa samota aspoň dá znášať s istou dôstojnosťou a ak prinesie nejakú bolesť, potom bude lepšia než bolesť z dívania sa na vzťahy, ktoré sú iba paródiou na ozajstný ľudský záujem. Tak zisťujeme, že samota nie je našim úhlavným nepriateľom ako sa pri prvej konfrontácií s Víziou zdalo.

Keďže naša spoločnosť funguje na modeli monogamie, partnerské vzťahy sú vždy výlučné iba pre dvojicu. Následkom toho je pre bežného človeka takmer bláznivá predstava, že by sa potencionálnej partnerky niekto vzdal v prospech niekoho iného. Čím si však človek viac navyká na čerpanie naplnenia zo sebarealizácie, tým menej potrebuje ocenenie zvonku a tým menej by takéto vzdanie sa príležitosti považoval za bláznivé. Mám to byť skutočne ja, kto danú lásku potrebuje? Ak sú naokolo ľudia, ktorí ju potrebujú viac, nemali by ju dostať radšej oni?

Bolestivé pocity nám spočiatku berú stabilitu a človek by si pomyslel, že s ich opakovaním to bude ešte horšie, pretože vytvoria traumu. V realite sa mi dial skôr opak a to, že mi bolesť prestala ohrozovať stabilitu a opakovanie som sa presviedčal, že ju dokážem ustáť. Kríza nám poskytuje príležitosť svoju stabilitu umocniť a tým dosiahnuť, že nás už nebude môcť zdeformovať ani vlastná túžba alebo lipnutie na niekom/niečom. Podobne vnímam ako kontraproduktívne lipnutie na myšlienke, že jedna životná príležitosť musí byť zákonite lepšia, ako iná. Reálnejší je pohľad, že každá príležitosť nám niečo nielen dáva, ale aj berie.

V súboji s pocitmi izolácie nemusí ísť iba o boj proti strachu a bolesti, môže ísť aj o boj ZA niečo – konkrétne o boj za čistotu vlastného charakteru. Komu záleží na svojom charaktere, ten nebude kvôli neporozumeniu spoločnosti prskať okolo seba jed, skôr sa bude pýtať: „Prečo by som mal do riešenia svojho strachu a bolesti zaťahovať iných a nie vyriešiť to pokiaľ možno sám“? Práve takáto črta v spoločnosti veľmi chýba. Najjemnejším dôkazom toho sú ľudia, ktorých niekto využil a oni sa zachovali rovnako k niekomu ďalšiemu, pretože opakovanie cudzích chýb nie je pod ich etický štandard. Najhrubším dôkazom sú takmer každotýždenné strelecké masakry v ktorých išlo narušeným útočníkom iba o to rozšíriť utrpenie na iných a vyjadriť svoju nenávisť voči ľudstvu. Osobnosť, ktorá sa však vie povzniesť nad vlastné emócie natoľko, aby ostala pri zmysloch a „trpela bez utrpenia“ však koná inak; neopakuje chyby iných a nešíri utrpenie ďalej, ale snaží sa ostatných pred utrpením ochrániť aj napriek svojej vlastnej bolesti. Takáto čistota charakteru sa potom sama stáva oporou pri zvládaní daného boja už prinajmenšom preto, že mu dáva určitý zmysel. Týmto zmyslom je, že sa chceme držať správnejšej voľby a počúvnuť svedomie či etický kompas, ktorý niekde vo vnútri volá. Spočiatku je ťažké prijať, že našou úlohou je vytvárať hodnoty bez ohľadu na to, či budú niekedy ocenené. Napriek tomu že nevieme, či v budúcnosti sa nám dostane ocenenia aké by sme si priali, vždy sa môžeme aspoň snažiť o to byť ho hodní. Znie to ako idealistická poučka, avšak aká iná cesta by tu mala byť? Opustenie samého seba ani nemožno považovať za cestu, pretože je tak hlbokou pod úrovňou každého súdneho človeka, že žiaden by si ju nedokázal vybrať.

Domnienka, ktorou si nie som istý je nasledovná: Možno sa prechodom týmito skúsenosťami človeku sprístupňuje vnútorná sila o akej predtým vôbec nevedel, až nakoniec spozná svoje maximálne hranice a teda mu nebude hroziť kolaps skôr, než by to sám vedel/cítil. Domnievam sa, že človek ktorý zažil poriadnu krízu môže mať to najhoršie už za sebou a byť oveľa zakorenenejší, ako všetci ľudia žijúci svoje „šťastné životy“, mnohokrát postavené iba na piesku. Tým sa však dostávame opäť k súvislosti krízy so smrťou, pretože šťastne žijúci ľudia by na tieto krízové skúsenosti mohli naraziť až na sklonku života, po úmrtí ich milovaných. Je otázne, ako sa s ubúdaním psychických síl budú schopní postaviť kríze takéhoto rozmeru a spracovať ju.

Zvládnutie psychického tlaku spôsobeného Víziou môže vyzerať rôznorodo pre iné osobnosti. Pre niekoho bude víťazstvo ako zvládnutá skúška vôle a psychickej stability, u niekoho iného sa možno objavia aj verbálne vyjadriteľné filozofické vhľady. Nemyslím si, že poukazovať na zvládnutie takejto skúšky je iba „z núdze cnosť“. Napriek tomu sa potrebujeme vyhnúť pasci, ktorá je ako stvorená pre ľudí zo spirituálnych kruhov. Tou pascou je upadnutie do myšlienky , že sme sa prejdením cez toto bahno stali „vyvolenými“. Aby sme túto hlúposť spochybnili, stačí sa pozornejšie pozrieť na spôsob, akým sa prechádza takouto Víziou. Človek je do nej najprv vtiahnutý a následne je pritlačený k stene, do stavu z ktorého sa možno nedá utiecť, ako som uvažoval vyššie. No ak pozorovateľ nemal kam utiecť, potom jeho boj nie je stopercentne zásluhou jeho voľby, ale niečím, čo sa mu z väčšej časti prihodilo. S týmto spochybnením svojich zásluh opadá aj dôvod pre namyslenosť.
Tiež nedôverujem myšlienke, že samota je schopná priniesť niečo hodnotné automaticky, ak o nej človek nepremýšľa a nevenuje jej pozornosť. V dnešnej dobe je skrátka pozornosť človeka tak zameraná na multimédiá, že je nimi vnútorný hlas do značnej miery prehlušený. Preto hrozí riziko, že čím menej svoju pozornosť budeme zameriavať dovnútra, tým menej zo samoty vyťažíme.

Dúfam, že som predošlé motívy popísal dosť podrobne na to, aby čitateľ porozumel tomu, že proces boja s izoláciou neľutujem a netúžim reklamovať či zmeniť túto časť mojej minulosti.

Prekonanie izolácie
Sústreďme sa v krátkosti na prekonanie pocitu izolácie a na svetskejšiu časť tejto témy. Budem tu účelovo stručný kvôli viacerým dôvodom. Prvý z nich je, že ešte nad pocitom izolácie nemám úplne vyhrané, keďže sa v mojich snoch ešte objavuje. Druhým dôvodom je zas to, že ide vlastne o pohľad na zlepšenie svojho spoločenského pôsobenia, „soft skills“, či motivovania iných a tak sa nehodí k téme; nevidím v ňom veľa archetypálneho.

V prvom rade chcem uviesť, že voliť si spoločenskú cestu nie je vynútiteľné rozhodnutie. Každý na ňu vstupuje s rizikom ďalších sklamaní a teda je vyslovene individuálnou voľbou. Sám vidím, že keby som vedel vopred ako sa množstvo ľudí zachová, potom by som kontakt s nimi nikdy nenadväzoval. Viem si predstaviť, že aj rozhodnutie kašľať na spoločnosť a venovať sa niečomu inému vie byť za istých podmienok legitímne. Malo by však vychádzať z toho, čo nám prináša spokojnosť a prospech, nie zo snahy kompenzovať si neúspech či schválne trucovať. Mojou prvou radou teda je dbať na správnu motiváciu svojich rozhodnutí a vyhnúť sa jednaniu z kompenzácie v maximálnej možnej miere. Takéto správanie by bolo nevynútenou chybou a iba by pridávalo do situácie ďalšiu nestabilitu. Takisto by som opatrne narábal s porovnávaním sa s inými ľuďmi ktorých podmienky, zručnosti a životný rytmus sú absolútne odlišné a mohli by vťahovať do pasce kompenzačného jednania.

Definovať si svoje spoločenské problémy ako svoju slabú stránku alebo problémovú oblasť nestačí. Sám som si myslel, že sa mi s týmto prístupom možno podarí nájsť techniku, ktorá by spôsobila prielom posúvajúci ma ďalej. Tak sa stalo, aj nestalo- záleží od toho, či považujeme za techniku samotné rozčlenenie si tejto oblasti na menšie jednotky, v ktorých sa dá oveľa ľahšie vyznať. Až keď vidím na ktorých úrovniach a rozsahoch nastávajú nejaké problémy, oveľa lepšie rozumiem svojej súčasnej situácií a možnostiam na jej zlepšenie. A teda sa zdá reálnejší prístup v ktorom sa na každú súčasť problému použije iné riešenie, technika či prístup. Ak toto rozčlenenie na čiastkové problémy a ich potencionálne riešenia zapíšeme napríklad do tabuľky, vzniká nám jednoduchá znalostná báza pomáhajúca správne štruktúrovať naše poznanie. Stane sa pre nás zvykom byť pozornejší voči myšlienkam, ktoré sa týkajú danej oblasti a takisto ich budeme jasnejšie zaraďovať na správne miesta.

Bizarnou skúsenosťou bolo moje praktizovanie nefungujúcej autosugescie, na ktorú som minul naozaj mnoho času a tiež som veril, že používam správne kroky. Navyše som dlho predtým mal s autosugesciou dobrú skúsenosť, no napriek tomu sa zdalo, že tentoraz nemohla nijako fungovať. Bola azda problémom nevhodná formulácia môjho cieľa? Celkom opačnou skúsenosťou bolo zvýšenie frekvencie a kvality svojho fyzického tréningu. Táto zmena zabrala ihneď a výsledný prielom ma presvedčil, že nie je nad zdravé generovanie hormónov, ktoré prispievajú k dobrému pocitu počas komunikácie. Snáď každý by očakával, že nezhovorčivosť a zlé pôsobenie v spoločnosti bude psychického pôvodu, no po tejto skúsenosti považujem príčinu za hormonálnu.

Pre ľudí, ktorí sú na tom naozaj zle sa ponúka celkom racionálna myšlienka, že neexistuje žiadna minimálna hranica ľudskosti, vďaka ktorej by sme začali dúfať v lepšiu budúcnosť a pracovať na nej. Aj ten najmenší prejav ľudskosti, hoci malý úsmev môže byť inšpiráciou či prvým krokom od ktorého sa dá odraziť, nech je to hocijako ťažké. Je mi jasné že tým možno niekoho pobúrim, avšak tvrdím, že zmienený prejav ľudskosti dokonca ani nemusí byť adresovaný pozorovateľovi, ktorý by ho najviac potreboval. Pozorovateľ s tým však musí byť zmierený a teda nebyť zaseknutý vo „frankensteinovskej“ závisti.

Popri práci na prekonaní izolácie považujem za dôležité sa zamerať aj na zmienené vyhnutie sa opakovaniu cudzích chýb. Rovnaký typ nevšímavosti ktorého sa mohli ľudia dopúšťať voči nám a tým nás dostať do izolácie by sa totiž mohol nechcene vytvoriť u nás. Ak tomu nezabránime, môžeme do izolácie dostať niekoho iného. Takéto správanie je aj v náš neprospech, pretože ide ruka v ruke so zanedbaním empatie a všímavosti, teda schopností ktoré by sme si mali cvičiť. Nečudoval by som sa, ak by to skrytými cestami nakoniec viedlo k opätovnej izolácií ľudí, ktorí si takto vybrali jednať. Nakoniec, ak nevieme svoj nadobudnutý poznatok aplikovať zrkadlovo v prospech iných, potom sme sa zjavne nenaučili nič.

Hudobné úvahy
Čo za vyšinutého blázna by dobrovoľne počúvalo depresívnu hudbu s podladenými gitarami a šialeným, nezrozumiteľným zavíjaním a podobné nevkusné nezmysli? Dané prvky sú prítomné v depressive black metale (príkladmi sú Thy Light, Exiled from Light, None), ktorý mám na mysli. Aby som odpovedal na otázku, „vyšinutým bláznom“ čo si danú hudbu vyberie bude ktokoľvek, pre koho nie je nezmyslom, ale vyjadrením reality s ktorou rezonuje jeho vnútro. Je zrejmé, že vresk dohnaný do extrému je len zrkadlom, ktoré spätne odkazuje na duševný stav, za ktorého by bol vznikol. Týmto spôsobom tvorí puto medzi interpretom a poslucháčom, keďže ich spájajú podobné duševné pohnútky a tým aspoň čiastočne dáva pocit porozumenia, ktorý inak môže chýbať. Dať najavo tento fakt nemá nič spoločné s „emo bullshitom“, keďže priznať si útrapy a ťažkosti neznamená vzdávať sa im.

V súvislosti s tým, ako používať umenie sa črtajú prinajmenšom dva prístupy. Metaforicky povedané, môžeme umenie využiť na „rýpanie sa v rane“, aby sme ju čistili, alebo sa s pomocou umenia sústrediť na cielené zlepšovanie nálady. U zmieneného Thomasa Moorea vieme napriek jeho zložitým metaforám vypozorovať príklon k prvej možnosti – viď Temné noci duše, stranu 244: „Když posloucháte silnou, melancholickou hudbu nebo rozjímáte nad smutnými díly, zaměrujete svou pozornost někam daleko za pouhé vzrušení až k vnitřním obsahům vaší nálady. Své emoce nekultivujete tím, že jimi co nejrychleji projdete, ale tím, že proniknete co nejhlouběji do jejich podstaty. Osobně jako lék pro temné noci nejraději kombinuji vykonávání každodenní práce a poslouchání hudby, jako jsou Dowlandova díla, Willie Nelsonová zpívající Blue Skies či mistrovská kytarová blues Lightninga Hopkinse. V těchto a jiných hudebních skladbách, ktoré používají zvuk k zobrazení emocí smutku, je něco sladkého, uklidňujícího i silného. Samozřejmě, „zobrazení“ není to správné slovo, protože hudba tohoto druhu vede posluchače hlouběji do zkušenosti smutku a nabízí objektivnější model, s jehož pomocí můžeme emoce srovnat a utřídit. Umění může pozvednout vaši zkušenost, posunout ji a zesílit tím, že jí ubere na doslovnosti a odvede ji od vaší inteligence a imaginace. Umění humanizuje emoce a posunuje je směrem k podvědomí, kde teprve mohou být utříděny. Své temné pocity nepřekonáte, ale můžete je vynést na jejich vlastní vyšší rovinu. Jinými slovy, umění nabízí emocím katarzi ne pomocí ventilování, ale pomocí transformace pocitu do obrazu. Vaše emoce se smísí s umělcovým obrazem a vaše zkušenost se změní. Arterapie bývá často prezentováná jako metoda vyjasnění a ztvárnění emocí, ale dělá víc – dává bežné existenci mytickou dimenzi. Zjistíte, že vaše emoce mohou mít i hlubší smysl, a tento objev poskytuje úlevu.“

Len krátko pred týmto vyjadrením Moore vlastne zavrhoval prístup v ktorom by človek iba účelovo prelaďoval svoje emócie z negatívnych na pozitívne, bez toho aby najprv negatívne spracoval. Opäť citujem jeho knihu, strany 242-243: „Moderní medicína je většinou alopatická, což znamená, že pracuje proti problému; používá substance, které na příčinu symptomu útočí. Přijmout homeopatické stanovisko k duši znamená zacházet s temnotou způsoby, které jsou s ní v souladu. Nejen medicína je alopatická, ale lidé často zaujímají alopatické postoje k vlastním emocionálním problémům. Pokoušejí se rozveselit lidi, kteří jsou smutní a teskní. Jsou rádi, když lidé po tragédii pokračují ve svých životech jakoby nic, a oceňují to jako pozitivní stanovisko a pozitivní myšlení. Chtějí osvětlit všechna tajemství. To všechno je ve vztahu k temné noci duše alopatické. Homeopatický postoj znamená vejít do temnoty hlouběji a ocenit ji prostředky, které jsou s ní v souladu. „Stejné léčí stejné,“ říkali staří lékaři. V tomto procesu hrají důležitou roli obrazy – může jít o díla vytvořená umělci, sny nebo obrazy v naší mysli zachycující útržky života. To, co se nám děje v temné noci, je potřebné. Potřebujeme změnu. Obrazy nám pomáhají, abychom se soustředili na to, jak se zrovna potřebujeme změnit a co se má stát.“

Samozrejme bude závisieť od typu osobnosti, ktorý prístup k umeniu jej bude viac vyhovovať. Tiež sa zdá, že prvý prístup predchádza druhému, či dokonca, že ostať iba pri prvom prístupe by mohlo znamenať zbytočne sa nechať sťahovať nadol a uväzniť sa vo svojom utrpení. Pri bližšom pohľade zistíme, že v hre je viac premenných.

Jednou z premenných je vôľa, či sa chceme nejakého obľúbeného umenia vôbec vzdať a riskovať, že to bude neodôvodnene. Môžeme spochybniť negatívny vplyv depresívnej hudby, keďže štúdia v časopise Emotion na túto tému hovorila o jej relaxačnom vplyve. Rovnako môžeme spochybniť pozitívny vplyv hudby plnej nadšenia, pretože podľa zistení iránskej psychologičky Naomi Ziv môže viesť k povrchnejšiemu úsudku.

Druhou premennou je precítenie umenia, na ktoré som doteraz nahliadal staticky, ale môže sa v čase meniť – už len moje prispôsobovanie sa growlu a black metalu bolo zdĺhavým procesom. Hovorí sa, že umenie je potravou duše. Je potom zvláštne, že nepočuť teórie o navykaní sa na inú „stravu“ a teda o „duševnom mitrindatizme“, naučení sa schopnosti spracovať jed. Takýto proces zrejme prebieha u pravidelného poslucháča tvrdej hudby, keďže som si dlho po navyknutí na ňu všimol, že neovplyvňuje moju náladu do zásadnej miery a dochádza tu k istej nezávislosti. Napríklad sa možno úprimne smiať a mať pritom pustené tie najagresívnejšie skladby. Práve preto som sa zmienil, že hudba je iba pomocným vplyvom pri nalaďovaní sa na rôzne emócie, rozhodujúcou ale je vôľa človeka.

Treťou premennou ovplyvňujúcou prístup k umeniu bude fakt, že umelecké diela môžu mať zmiešané charakteristiky a témy. Jedno dielo môže obsahovať negatívne aj pozitívne pasáže a tým ponúkať celú škálu pocitov, od trápenia sa po znovuzrodenie a teda jeho konzum nemožno škatuľkovať pod jeden z prístupov, ktoré som navrhol vyššie. Práve kombinácia oboch prvkov vedie ku katarzii.

Štvrtou premennou je faktor poznania; či danú hudbu počujeme prvýkrát a teda vstupujeme do neznáma, alebo naopak sa vraciame k poznanému a teda sa nám môžu vynárať spomienky naviazané na daný album.

Piatym faktorom je reč a zrozumiteľnosť, respektíve nezrozumiteľnosť predneseného textu, ak je v hudbe prítomný vokál.

Poslednou premennou ktorú som našiel je mód počúvania a teda či ide o pasívne počúvanie hudby na pozadí, alebo aktívnu snahu sa do hudby čo najviac vcítiť bez toho, aby sme sa museli sústrediť na iné aktivity.

Na základe vyššieho zhrnutia sa prikláňam k tomu, že nie je žiaden urgentný dôvod snažiť sa zmeniť svoj preferovaný štýl hudby a všeobecne umenia. Samozrejme však ide o rozhodnutie na vlastné riziko. Pre objektivitu spomeniem najzávažnejšie opozičné tvrdenie s ktorým som sa stretol. Gervasia Schreckenberg a Harvey Bird zistili že myši vystavované rockovej hudbe denne po dobu 8 týždňov mali horšie výsledky pri hľadaní potravy v labyrinte, ako iné skupiny myší. Zrejme teda bol ovplyvnený ich hipokampus a schopnosť učiť sa.