Prepadanie zlu v umení a popkultúre 1

Rozhodol som sa pokúsiť sa o článkový seriál zameraný na negatívne postavy z umenia a popkultúry, hoci s rizikom, že ak odčítame môj náhľad, nebude to originálny počin. Už pri písaní prvého dielu tohto seriálu predpokladám, že niektoré črty fiktívnych antihrdinov sa budú podobať navzájom a budú podobné aj kriminálnikom z reality. Neviem celkom predvídať, koľko dielov seriálu napíšem a do akých podrobností v príbehoch zájdem, v snahe aby texty prinášali aspoň niečo nové a užitočné. Samozrejme je táto práca pokračovaním môjho textu Prepadanie zlu, v ktorom som sa pokúšal vypovedať všetko, čo laik bez psychologického vzdelania mohol. Poďme teda po stopách moderných mýtov. Keď predpokladáme, že zlo má svoj začiatok v utrpení, kde inde začať, než pri tom najlepšom vyjadrení utrpenia?

Frankenstein alebo moderný Prometeus

Hádam, že pri počutí mena Frankenstein si väčšina osôb ako prvé predstaví oživeného človeka nemotorne šmátrajúceho pred sebou ako zombie. Pokiaľ mám pravdu, je to vcelku smutné minimálne z dvoch dôvodov. Vo fiktívnom príbehu Mary Shellyovej nemal tento umelý tvor ani len meno, Frankenstein je priezviskom jeho tvorcu. Tiež nejde len o akýsi povrchný hororový príbeh, ale o popis ľudského utrpenia a bezradnosti, ktorý je úplne presný a autentický, je zdrojom hodným hlbokého rozjímania pre dôležité, ale nepríjemné bádanie. Neviem, či sa mi podarí nájsť dielo, ktoré by sa kvalitou a množstvom podnetov čo i len približovalo tomuto príbehu o deformácii kvôli nešťastiu. Z tohto dôvodu uvediem celý príbeh a môj rozbor bude čo najpodrobnejší, aj za tú cenu, že to zrejme ďalšie diely seriálu urobí povrchnejšími v porovnaní s týmto. Taktiež pripojím svoje myšlienky o utrpení, ktoré s príbehom veľmi dobre korešpondujú a budú tvoriť jadro článku. Napriek podrobnosti môjho rozboru si netreba myslieť, že sa v diele nedá nájsť nič ďalšie hodné pozornosti. Zaujímavé detaily, aké sme si predtým nevšimli, niekedy objavíme len náhodou. Shellyová mala podľa jej venovanej encklopédii dokončiť tento príbeh 14. mája 1817, teda práve 200 rokov pred dňom, v ktorom zverejňujem túto prácu. Dielo je označované za gotický román, aj za prvú science fiction.

1. Príbeh

Rodina Viktora Frankensteina patrila medzi najvýznamnejšie rody Ženevy. Viktor už od detstva túžil objasňovať záhady sveta, spoznať to, čo dosiaľ bolo za hranicou znalostí ľudstva. V mladosti ho zaujali diela viacerých hermetikov. Neskôr, počas svojich štúdií v Ingolstadte sa zaoberal chémiou a prírodovedou. Kvôli svojmu pátraniu po príčinách života sa začal zaoberať fyziológiou a pozorovaním rozkladu. Podarilo sa mu objaviť tú príčinu života, ktorá ostávala pre všetkých ostatných skrytá a rozhodol sa skonštruovať a oživiť umelého človeka. To sa mu podarilo a ihneď ho to naplnilo zhrozením, a tak danú bytosť opustil. Vonku sa stretol s priateľom Henrym, a keď sa spoločne vrátili do domu, bytosť tam už nebola, no Viktor sa nervovo zrútil. Po čase sa uzdravil a konečne plánoval cestovať domov, dostal však od otca list s novinkou,  že jeho najmladší brat Viliam bol uškrtený. Podozrenie padlo na služobnú Justínu, pretože u nej našli medailón, ktorý mal predtým Viliam. Súd Justínu uznal vinnou a ona sa priznala len preto, aby dostala rozhrešenie. Viktor sa po rokoch vrátil do Ženevy a už predpokladal, že vinníkom je tvor, ktorého vytvoril a cítil vinu za to, že ho vypustil do sveta. Pri potulke v horách tohto tvora stretol a vypočul si jeho príbeh. Zistil, že je skutočne vrahom jeho brata a dozvedel sa, že jeho motiváciou k činu bolo nepriateľstvo všetkých ľudí, ktorí ho stretli.

Str. 72-73 Tvor: „Som tvojím dielom, a ak splatíš svoju dlžobu, budem ťa ochotne poslúchať ako pána a kráľa. Ach, Frankenstein, prečo si spravodlivý ku všetkým, len ku mne nie? Venuj sa iba mne, vládni mi; ja najväčšmi potrebujem tvoju spravodlivosť, tvoju lásku, pamätaj si, som dielo tvojich rúk, tvoj Adam; ty sa však ku mne správaš ako k padlému anjelovi, upieraš mi každú radosť, hoci som sa nijako neprevinil. Bol som dobrý a láskavý, nešťastie zo mňa spravilo nepriateľa; dožič mi šťastie a budem opäť cnostný.

...

Uver mi Frankenstein, bol som dobrý, dušu som mal plnú lásky a ľudskosti; som však, hľa, sám, úplne sám. Ty, ktorý si ma stvoril, mnou pohŕdaš; čo môžeš očakávať od tvojich súkmeňovcov, ktorých ku mne nič neviaže? Len nenávisť a odpor. Pusté hory a ľadovce sú mojím útulkom. Tu blúdim mnoho dní, v jaskyniach mám príbytok; ta človek nevkročí. Klaniam sa týmto prázdnym nebesiam, lebo sú ku mne láskavejšie, ako tvoji blížni.“

Spočiatku tento tvor blúdil po lese, učil sa používať svoje zmysly a stravovať sa. Neskôr vyľakal sedliaka v dome, tam zaspal a po ceste do dediny na neho ľudia zaútočili. Schoval sa do kôlne, v ktorej prebýval dlhodobo, až pokým sa pozorovaním jednej rodiny nenaučil hovoriť, čítať a písať. Do ich domu sa uchýlila rodená Arabka a tak ju učili svojmu jazyku, čo napomáhalo od základov sa učiť aj tvorovi. Potajomky svojim susedom pomáhal. Tiež si prečítal niekoľko kníh.

Str. 88 Tvor: „Dozvedel som sa, že tvoji blížni si najväčšmi cenia vznešený a nepoškvrnený pôvod, spojený s bohatstvom. Možno si vážiť aj človeka, ktorý má iba jednu z týchto vlastností, ale keď mu chýbajú obe, považujú ho, okrem vzácnych výnimiek za trhana a otroka, ktorý musí plytvať svojimi silami na zisky vyvolených. A čo som bol ja? Nevedel som nič o svojom stvorení a tvorcovi; vedel som však, že nemám ani peniaze, ani priateľov, ani majetok. Okrem toho som mal strašne znetvorenú postavu, nikto spomedzi ľudí sa mi nepodobal. Bol som teda netvor, škvrna na zemskom povrchu, od ktorej sa všetci ľudia odvracajú? Nemôžem ti opísať, aké utrpenie mi spôsobovali tieto úvahy; chcel som sa ich striasť, ale smútok rástol spolu s vedomosťami. Keby som bol radšej navždy ostal v rodnom lese a nepoznal a necítil nič viac, iba teplo, hlad a smäd!“

Str. 94-95 Tvor: „Prekliaty tvorca! Prečo si stvoril takého strašného netvora, že i ty sa odo mňa znechutene odvraciaš? Boh stvoril človeka na svoj obraz, očarujúceho a krásneho; ale ja som veru zlá napodobenina svojho tvorcu. Satan mal druhov, spoludiablov, ktorí ho obdivovali a povzbudzovali; ja som odvrhnutý a sám.“

V stave, keď vedel hovoriť teda vošiel do domu, keď tam bol iba slepý starec. Chcel sa vyhnúť deseniu ľudí svojím zjavom a nakloniť si slepca. Po chvíľke konverzácie ho však našiel starcov syn a tiež na neho zaútočil, tak ako predtým dedinčania.

Str. 99-100 Tvor: „Prekliaty, prekliaty, zlorečený stvoriteľ! Prečo som žil? Prečo som v tej chvíli nevyhasil plamienok jestvovania, ktorý si tak svojvoľne vykresal? Neviem; zúfalstvo sa ma ešte nezmocnilo, cítil som hnev a túžbu po pomste. S radosťou by som bol zničil domec a jeho obyvateľov a kochal by som sa v ich kriku a nešťastí. Keď prišla noc, opustil som svoj úkryt a túlal som sa lesom; teraz, keď som sa už nemusel báť odhalenia, strašným zavýjaním som prejavoval svoje zúfalstvo. Bol som ako divý zver, ktorý prelomil mreže; ničil som všetky prekážky a behal som po lese rýchlo ako jeleň. Prežil som strašnú noc: studené hviezdy na oblohe sa mi vysmievali a holé stromy mi mávali nad hlavou vetvami; len tu a tam prerušil ticho sladký hlas vtáka. Všetci okrem mňa sa radovali alebo odpočívali; ja som ako satan niesol v sebe peklo, a keď som videl, že ma nikto nemá rád, chcel som vytrhať stromy; šíril som okolo seba skazu a potom som si sadol a vychutnával spustošenie. Tento príjemný pocit však netrval dlho; nesmierna telesná námaha ma vyčerpala a v zúfalej bezmocnosti som klesol na vlhkú trávu. Medzi miliónmi ľudí sa nenašiel ani jeden, ktorý by ma poľutoval, alebo mi pomohol, a ja som mal byť dobrý k svojim nepriateľom? Nie: od tej chvíle som vyhlásil večnú vojnu celému rodu a predovšetkým tomu, ktorý ma stvoril a vystavil ma tomuto neznesiteľnému nešťastiu.“

Neskôr zistil, že rodina dom opúšťa kvôli incidentu a to ho znova naplnilo zúfalstvom a hnevom. Opustený dom podpálil a vydal sa na cestu za svojím stvoriteľom. O jeho mene a domove sa dozvedel z denníkov, ktoré náhodou nevedomky vzal po svojom precitnutí. Počas tejto cesty zachránil dievča pred utopením, no jej ochranca tvora postrelil. Tvor opäť prisahal pomstu ľudstvu.

Po mesiacoch potuliek stretol Viliama Frankensteina. Najprv ho chcel uniesť, pretože si myslel, že by sa dal prevychovať k jeho spoločnosti. Keď sa dozvedel, že patrí k rodine svojho stvoriteľa, uškrtil ho. S medailónom nastražil pascu, o ktorej už vieme, že bola úspešná a odsúdil tým na smrť nevinnú Justínu.

Tvor chcel od Viktora, aby mu vytvoril družku. Ten najprv odmietal, pretože by podľa neho aj ona plodila zlo. Viktor svoj výtvor podozrieval z toho, že chce len rozšíriť svoju pomstu proti ľuďom. Nechal sa však presvedčiť a odcestoval s Henrym do Anglicka. Viktor sa potom oddelil a pracoval na splnení sľubu na jednom z Orknejských ostrovov. Pred dokončením diela uvažoval o tom, že nová stvorená bytosť by nemusela súhlasiť so zmluvou, ktorá bola uzatvorená predtým, než existovala. Mohla by spoločnosť prvého tvora odmietnuť a byť ešte zlomyseľnejšia než on. O čo viac by sa rozzúril tvor, keby ho odmietla aj bytosť jeho vlastného druhu? Viktor sa tiež bál, že by z ich potomstva mohla vzísť „rasa diablov“, ktorá by vyhladila ľudstvo. Keď sa tvor objavil, aj kvôli jeho výrazu Viktor zničil nedokončené telo. Tvor mu teda sľúbil pomstu v jeho svadobnú noc, čo Viktor pochopil tak, že ho vtedy zabije.

Neskôr Viktora zatkli v spojitosti s Henryho nájdeným mŕtvym telom. Viktor sa znova zrútil a ležal vo väznici v horúčkach. Navštívil ho otec a Viktor sa zotavoval, pokým ho zbavili obvinenia. Spolu s otcom cestoval domov, no zanechal na ňom dojem, že má poblúznenú myseľ. Doma sa rozhodol, že sa ožení s Alžbetou, sirotou, ktorá bola vychovávaná s ním. Podľa neho mohol (ním zatajený) „démon“ udrieť hocikedy a preto nevidel dôvod svadbu odkladať. Viktor v osudovej noci pátral po tvorovi a ukázal svoj veľmi hlúpy úsudok: nestráženú Alžbetu tvor zabil. Pod vplyvom nešťastia umrel aj Viktorov zostarnutý otec, dokonca Viktora na nejaký čas zavreli do blázinca. Po prepustení sa Viktor snažil zaistiť si pomoc vyšetrovateľa, no nepodarilo sa mu to a tak sa vydal na lov tvora sám. Tvor ho viedol do krajiny večného ľadu, na severný pól. Niekedy dokonca Viktorovi posmešným spôsobom pomáhal v napredovaní. Vyčerpaného Viktora našla prieskumná loď a po problémoch zmenila svoj kurz späť na juh. Počas cesty svoj príbeh rozprával lodnému kapitánovi Waltonovi. Chcel od neho, aby tvora usmrtil a tiež ho varoval pred objaviteľskými ambíciami, keďže jemu sa vypomstili.  

Str. 171 Viktor: „Povinnosť k vlastnému pokoleniu musela prísť prv, lebo od nej záviselo šťastie alebo nešťastie veľkého počtu bytostí. V tomto vedomí som odmietol, a právom odmietol, stvoriť prvému tvorovi družku. Prejavil nesmiernu zlobu a sebeckosť; zahubil mojich najbližších a nevedel som, kedy ukojí svoj smäd po pomste. Bol nešťastný; aby nerobil nešťastnými aj iných, musel zomrieť. Ja som mal splniť túto úlohu, ale nepodarilo sa mi to.“

Viktor umrel a kapitán Walton smútil, keďže sa s ním stihol spriateliť. Kapitán potom pri tele našiel tvora, ktorý svoje činy ľutoval. Prehovoril s ním a podozrieval ho, že iba ľutuje, že Viktor je už mimo jeho dosahu.

Str. 174 Tvor: „Sýtil som sa vznešenými myšlienkami o láske. Teraz ma však zločin ponížil pod úroveň najposlednejšieho zvera. Niet previnenia, podlosti, zloby a nešťastia, ktoré by sa mohlo rovnať môjmu. Keď si spomeniem na zoznam svojich hriechov, nemôžem veriť, že som tá istá bytosť, ktorú kedysi napĺňali vznešené predstavy krásy a dobra. Ale je to tak; padlý anjel sa stáva zlomyseľným diablom. No i ten nepriateľ Boha a človeka má druhov v nešťastí; ja som sám. Nazývate Frankensteina svojím priateľom, poznáte zrejme moje zločiny i jeho utrpenie. Ale nehovoril vám o hodinách a mesiacoch mojej biedy a nešťastia; lebo zničil som jeho nádeje, ale svoje túžby som neukojil. Ustavične ma trápili a zožierali; jednostaj som túžil po láske a priateľstve, a stále mi ich upierali. Nie je to nespravodlivé? Som azda ja jediný zločinec, keď sa proti mne prehrešilo celé ľudstvo? Prečo necítite nenávisť k Felixovi, ktorý odohnal priateľa od svojich dverí? Prečo nepreklínate sedliaka, ktorý chcel zahubiť záchrancu svojho dieťaťa? Ach, to sú cnostné a nevinné bytosti! Ja, nešťastný a odvrhnutý tvor, ja som nepodarok, ktorý možno odstrčiť a odkopnúť. Keď si pomyslím na tú nespravodlivosť, ešte teraz vo mne zovrie krv.“

Tvor však ďalej tvrdil, že si vyčíta svoje skutky, že pohŕda sám sebou a že skončí svoj život vo vatre, aby jeho telo neposlúžilo žiadnemu vedcovi pri vytváraní iného umelého človeka. Vyskočil oknom z kajuty a odplával na ľadovej kryhe. Tu sa príbeh celej verzie končí.

2. Prvotný rozbor

Pozornejší čitateľ celej verzie príbehu mohol postrehnúť, že jediný kto z Frankensteinovej rodiny prežil, bol Ernest - prostredný z bratov. Najvyššou líniou rozprávania sú listy lodného kapitána jeho sestre, prvá vnorená línia predstavuje rozprávanie Viktora a v nej je zas vnorené rozprávanie tvora. Ten rozpráva okrem svojho príbehu aj príbeh rodiny De Laceových, teda svojich susedov z domu vedľa kôlne. Ako zdroj citácií som použil knihu z edície Knižná klasika denníka SME z roku 2016. Okrem tejto verzie som poznám dve ďalšie. Skrátené verzie majú tú výhodu, že v priamej reči sa už neopakujú rovnaké myšlienky, čo robí dojem z nich údernejším. Pristúpim teda k rozboru diela.

Počas celého príbehu nie je úplne jednoznačné, či umelý človek mal od začiatku nepriateľskú povahu, z ktorej ho obviňoval Viktor. Bezprostredne po svojom stvorení sa tvor nesprával agresívne, to videl aj sám Viktor. Aj keď sa sám priznal k tomu, že ľudstvu vyhlásil vojnu, vie sa len o obetiach z Viktorovej rodiny. Navyše aj po tomto vyhlásení vojny tvor podľa svojich slov zachránil dievčinu pred utopením. Po Viktorovej smrti chcel sám ukončiť svoj život, čo tiež môže hovoriť v prospech vyšších citov. Tiež je otázne, ako by dokázal svoje utrpenie popísať tak autenticky, pokiaľ by z jeho strany šlo len o pretvárku. Myslím, že je opodstatnenejšie veriť v jeho úprimnosť. Na Viktora vždy príliš nepríjemne vplýval vzhľad tvora, nebol schopný sa od toho odosobniť a najskôr preto mu neveril, a videl v ňom monštrum vyžívajúce sa v zabíjaní.

Sám tvor si pripadá ako Adam, alebo skôr nepodarený Adam. To povedal on sám a Viktora nazýval stvoriteľom, čo len zosilňuje už vytušenú analógiu: jeho vzťah k Viktorovi je vzťah nešťastného človeka k bohu alebo k osudu. Tak ako každý človek v utrpení, aj on sa pýta na dôvod svojej existencie, a na svoju príslušnosť k ľudstvu (tj. miesto vo svete), obviňuje svojho tvorcu. Nežiada si od neho kompenzáciu za minulé utrpenie, iba sa chce vyhnúť ďalšiemu utrpeniu.

V drobnostiach vidím analógie aj medzi jednotlivými postavami. Justína bola neprávom odsúdená a okolie, ktoré uverilo súdu ju zavrhovalo, tak, ako bol zavrhovaný aj tvor. Navyše aj rodina De Laceyových bola neprávom vyhnaná z Francúzska a ich majetky boli zhabané. Viktor na základe svojej viny znenávidí svoj život a označuje sa za najbiednejšieho - tak seba označoval aj jeho výtvor a tiež nenávidel svoj život. Protiklad možno vidieť v tom, ako tvor trpel cudzou vinou a tým, ako Viktor trpel pre výčitky svedomia, keďže stvoril vraha svojej rodiny. Kým tvor prisahal pomstu ľudstvu, Viktor prisahal pomstu tvorovi. Kapitán Walton je zas podobný Frankensteinovi v tom, ako sa snaží rozšíriť ľudské poznanie a motivujú ho k tomu túžba po spoločenskom dobre. Presne pre túto podobnosť ho pred nájdením poznania Frankenstein varoval.
  

Je jasné, že v príbehu nezáležalo na tom, ako tvor prišiel na svet, respektíve záležalo len nepriamo: nie stvorenie samotné, ale znetvorenie mu zabraňovalo v kontakte s ľuďmi. Zmenilo by sa jeho deštruktívne chovanie, keby mu Viktor povedal o nenaplnení a nešťastí iných ľudí? Mnohí predsa prežili skazený život aj bez znetvorenia, či dokonca trpeli kvôli pozitívnym vlastnostiam. Možno uvažovať, či správanie tvora neukazuje to, čo by robila väčšina na jeho mieste a s jeho možnosťami, jeho silou a odolnosťou. Tiež možno uvažovať, či tvorovi vlastne nechýbalo „detstvo“ a začleňovanie do spoločnosti, ktoré zrejme bežných ľudí naučí odolávať deštruktivite. O absencii rodičovskej lásky sa vlastne aj vyjadril. Ďalej tvor Waltonovi tvrdil, že nevedel odoprieť poslušnosť ničivému pudu, aj keď ho nenávidel a sám trpel aj počas vykonávania svojej pomsty.

3. O fikcii a realite

Samozrejme v príbehu vidíme fenomény, pre ktoré som si sám vymýšľal pomocnú „terminológiu“ v článku Prepadanie zlu. Napríklad na citácii zo strany 88 vidíme, že tvor by sa najradšej zbavil pocitov, čo patrí k „perspektíve ľadu“.

„Aspekt pobúrenia“ snáď ani netreba pripomínať - veď príbeh je z podstatnej časti práve o ňom! Je tvor olúpený o šťastie? Áno. Je jeho snaženie o šťastie márne? Áno. Je jeho dobrá snaha navyše trestaná? Rozhodne to tak vyzerá. Patrí mu v spoločnosti podradné miesto? Nie, nepatrí mu ani len to. Patrí mu vôbec identita človeka?

Zdá sa, že „aspekt závisti“ v diele chýba; tvor totiž nepovažuje nikoho z ostatných ľudí za konkurenciu oberajúcu ho o šťastie, nanajvýš možno Viktora za to, že odmieta jeho požiadavku na stvorenie družky.

„Aspekt morálky“ sa v diele prejavil tiež a to vtedy, keď tvor začal Viktora vydierať za cieľom, aby mu vytvoril družku. Teda siahol po hrubej metóde, pretože všetko ostatné zlyhalo. Tiež sa priamo pýta, prečo by mal byť k ľuďom láskavý, keď sa k nemu správali ako k nepriateľovi.

Keď si prezerám svoje „protiargumenty voči ničiteľovi“, zisťujem, že do istej miery fungujú na príbeh protiargumenty I., III., VI. a VII. Ostatné pre príbeh tvora skôr nefungujú, aj preto, že jeho problém nie je zakotvený len v psychike, ale v telesnej konštrukcii a teda má podstatne väčšiu mieru objektivity. Takisto predsudky okolia nie sú domnelé, ale reálne.

V tom, ako tvor označuje samého seba zrejme nejde len o konštatovanie o zjave, alebo o pohľady iných; pravdepodobne to obsahuje aj mieru sebaobviňovania. Dajú sa tu nájsť vzťahy medzi jednotlivými prvkami situácie a na nej reagujúcej psychiky, a tak stopovať štruktúra ľudského utrpenia? Napadli mi štyri príklady o príčinách a dôsledkoch, ktoré spôsobujú:

1. Neprevinenie sa ničím zlým a následné nešťastie je ako „paradoxné potrestanie“ za dobro, ktoré zvýši hnev na maximálnu mieru.

2. Človek, ktorému sa osud smeje do tváre si vždy kladie otázku, prečo to tak je. Keď je len ticho odpoveďou a neuvidí žiadnu zákonitosť, ktorá to spôsobuje, a neprenesie vinu na nikoho iného, nasmeruje sa obviňovania na seba. Konštantné nenaplnenie prejde do konštantného žitia v bolesti a to do sebaobviňovania, až spaľujúcej sebanenávisti.

3. Frankensteinov výtvor, tak ako žiadna iná bytosť, nemohol zmeniť formu, do ktorej sa zrodil a to zas mohlo mať za dôsledok pocit, že jeho problémy sú neriešiteľné.

4. Séria za sebou idúcich neúspechov môže spôsobiť priklonenie sa k pokrivenému vysvetlenie sveta v zmysle „nikdy nebudem šťastný, pretože som výnimka, som iný ako ostatní“. Keď sa tieto nešťastné náhody vezmú ako niečo, čo sa nezmení ani v budúcnosti,  útoky od sveta ktorý sa nás „snaží zničiť“, tresty za dobré úmysly, či ako poníženie a popieranie našej hodnoty, zapája sa do reakcie prehnaná vzťahovačnosť, ktorá výsledok zase len zhorší. Situácia vplýva na pokrivenie subjektívnej optiky a úsudku, no s pokriveným úsudkom sa o to ťažšie rieši.

Pokiaľ tu uvedené a podobné príklady nastanú u jednej osoby a sčítajú sa, tlak je skutočne enormný.  

V reálnom svete majú aj mladí a zdraví ľudia štatisticky stále menej priateľov – ako sa potom majú cítiť dôchodcovia či invalidi nezaujímaví pre nikoho, a už vôbec nie pre potencionálnu partnerku? Pravdepodobne sa budú cítiť ako nepodarok, odpad či príťaž pre rodinu, teda zažijú svoju vlastnú, reálnu krízu ľudskej identity a hodnoty. Tak ako si netvor z príbehu prial byť normálnym, si zdravie prajú aj invalidi. Mám veriť, že invalidi čelia nemožnosti plnohodnotného života bez negatívnych emócií, ale s pokorou a radosťou z drobností len preto, že nám to tak dojemne servírujú televízne obrazovky? Ak je to tak, prečo veriť, že nejde o klamanie samému sebe? Otázka „prečo ja?“ býva silnejšia, než nejaké slová útechy. Rozhodnutia osudu sú drvivé tým, že nás stavajú pred vlastnú bezmocnosť, už sa na nich nič nedá zmeniť. Lepšie než to by bolo bojovať proti presile a mať aspoň ilúziu ovládania seba a účasti vo svete, miesto toho dostať hotový nepriaznivý výsledok a teda byť odtrhnutý od deja.

Snáď všetci už vidíme, že v predloženom príbehu je zostrojovanie umelých ľudí jedinou fikciou. Nemusíme ani vyhľadávať podporu tohto tvrdenia, tá sa nám spontánne ukazuje aj sama v titulkoch článkov ako Útočník z Paríža bol podľa jeho právnika "extrémne izolovaný". Mal mať psychické problémy, alebo Storočie osamelosti: Sociálna izolácia môže zabíjať . Vydedenie zo spoločnosti, nemožnosť prežívať plnohodnotný život a zúfalý stav mysle je pre mnohých každodennou, viac než surovou realitou. Pokiaľ sa nám však podarí lepšie spoznať štruktúru či mechanizmus utrpenia, môžeme dúfať, že budeme vedieť, na ktoré miesta v ňom efektívne zatlačiť a tým spoločenské aj psychické problémy riešiť, z „pohnojeného“ robiť rozkvitnuté. Lepšiu nádej zatiaľ poskytnúť neviem. Treba však počítať s bojom proti silnému nepriateľovi. Utrpenie nie je ako myšlienka, ktorá sa dá zahnať. Silné utrpenie sa vyznačuje predovšetkým svojou sugestívnou silou, ktorej sa jedinec ňou väznený takmer nevie vzoprieť. Je touto silou vťahovaný ako do víru, ktorý ho nechce pustiť. Aj po odoznení toho najhoršieho je možné znova utrpenie cítiť a nechať sa ním sťahovať znova, pretože emocionálna bolesť sa dokáže pripomenúť, čím sa líši od bolesti telesnej. (Viď článok Psychológovia zistili, že emocionálna bolesť je bolestivejšia, než tá fyzická.)

Neúspech otrasie mysľou, pripomenie staršie utrpenie a utrpenie zas vytvorí dojem, že sa ani v budúcnosti nič nezlepší. Je potom ťažké tento opakujúci sa druh utrpenia nazvať tým, čím je -spomienkou- a nedovoliť, aby táto spomienka vplývala na naše ďalšie rozhodovanie, správanie a tým aj ďalší osud. V tomto stave radšej chcete postupovať vpred len pomaly, ako v zákopovej vojne. Tento problém sa dobre vysvetľuje na pasáži v príbehu, kedy sa tvor chce pokúsiť o kontakt so slepcom. Najprv sa na tento pokus pripravuje. Zrejme sám tomu nedáva veľké nádeje a cíti sa v pasci, čo by odpovedalo „aspektu ohrozenia“ (z minulého článku). Pokiaľ ľudí neosloví, nemôže získať vytúženú spoločnosť, ale zachová si svoj prázdny život. A pokiaľ ich osloví a neuspeje, ihneď ho to zničí, prinajmenšom emočne. Ako potom jednať, ak sa šanca na úspech zdá minimálna a ostatné možnosti sú jedna horšia ako druhá? Ten istý problém je v reálnom živote. Spoločnosť na nás robí nátlak, aby sme boli aktívnymi a úspešnými, no kto sa zamyslí nad tým, aké následky na nás mali minulé pokusy? Po viacerých tvrdých ranách sa už nezávisle od odvahy nikomu nechce „zahrávať s ohňom“. V súlade s pudom sebazáchovy sa vytvorí obranný reflex obmedzujúci jednanie. Na druhej strane, ak sme už prekonali mnoho nástrah, aký by malo zmysel to úspešné prekonanie, ak sa nerozhodneme ďalej žiť naplno? Takú situáciu nazývam pascou, pretože otázky vyplývajúce z nej stoja oproti sebe. Má zmysel riskovať všetko iba kvôli beznádejnej vízii niečoho lepšieho? A naopak: akú cenu má žitie bez pokusu urobiť ho plným?

4. Rozbor logiky

Trochu si šťuchnem aj do logiky príbehu, hoci je to pri fantastike asi zbytočné. Aj keď už uvažujeme o stvorenom človeku (nehľadiac na oživenie a na to, že kusy rôznych tiel sa pri transplantácií nezvyknú dobre prijímať), hádam je stále reálnejšie miesto učenia reči nanovo uvažovať o znovuobjavení reči uloženej v mozgu - viď zobrazenie umelých ľudí v seriále Penny Dreadful, ktorým sa obnovujú spomienky. Čo je však vážnejšou chybou, že niekto v anatómii tak vzdelaný ako Viktor Frankenstein predsa mohol vytvoriť umelú ženu bez fungujúcej reprodukcie. Žeby toto nevedela autorka na začiatku 19.storočia? Aj keby Viktor stvoril plne funkčnú ženu, jej potomkovia by čerpali DNA výhradne z pohlavných buniek daných častí oboch tiel. Ak by teda bola schopná plod donosiť, nevznikla by žiadna rasa diablov, ale zdraví ľudia. To už asi nebudeme autorke plne vyčítať.

Nelogický je aj záverečný prejav tvora: pokiaľ predpokladá, že Walton nepočul o jeho utrpení, prečo mu spomenul Felixa a sedliaka, ktorý ho poranil? Vidieť, že šlo o účelové rozprávanie určené čitateľovi knihy, teda pokiaľ nešlo o chybu prekladu. Takisto je účelové, že sa Viktor chystal oženiť napriek prísľubu pomsty svojho výtvoru. To, že rodina bývajúca v dome dlhé mesiace nekontrolovala dostatočne svoju kôlňu, a tak tam tvor mohol prebývať, je tiež podozrivé. Obzvlášť, keď vedeli, že niekto im tajne pomáha, napríklad s rúbaním dreva.

Za zmienku stojí ešte to, že Viktor samostatne hovoril o príhode, v ktorej uzrel ničivú silu blesku. Zrejme preto vo filmových spracovaniach príbehu je oživujúcou silou elektrická energia zachytených bleskov, nie chemická reakcia alebo čokoľvek iné.  

5. Rozbor Ondreja Herca

V hľadaní cudzích rozborov diela Frankenstein som nebol príliš úspešný. Jediný rozbor, ktorý stojí za zmienku, je od Ondreja Herca, konkrétne z jeho knihy Netvor. V danej knihe sa venoval aj mnohým ďalším presláveným monštrám. Uvediem najzaujímavejšie z jeho myšlienok - väčšinou v parafrázach, menej v citáciách.

- Netvory v literatúre sú ako poplašné zvonce či výstražné značky a zároveň zrkadlom toho, čím človek byť nechce. Tvor slúži na osvetlenie ľudskej povahy, čo malo byť aj Shellyovej cieľom. Pravdepodobne preto ho nechala rozprávať v prvej osobe, tak ako iné postavy. V istom zmysle je (ne)tvor ešte ľudskejší ako ľudia, pretože je citlivejší.
 

- Stvorenie umelého života predstavuje previnenie sa proti právam boha a to samé v sebe zrodí aj trest. Z pohľadu moderného človeka by som to samozrejme neriešil, no v pohľade človeka krátko pred viktoriánskym obdobím to mohlo byť dôležitým náboženským motívom. Tiež možno chápať Viktorovu deštrukciu ako trest za jeho intelektuálnu pýchu, nezvažovanie dôsledkov svojich činov a použitie vedy bez etiky. Vidíme tu tiež nepredvídateľnosť toho, aké budú následky vedecko-technického pokroku (aj vtedy, keď sa ich pokúsime zvážiť vopred). Povstanie stvoreného človeka a jeho obrátenie proti tvorcovi je podobné výmene sluhu a pána (v príbehu sa dokonca v takomto zmysle aj zhovárali), či vynálezu, ktorý sa vymkol kontrole: „Frankenstein bol azda prvým odmietnutím vízie o expanzívnom pokroku.“

- Objavujú sa aj feministické interpretácie diela, ktoré vysvetľujú Frankensteina ako bezcitného otca, ktorý odvrhol svoj výtvor. Aj sám autor píše o Viktorovi ako o egoistovi rozmaznanom v detstve, no s týmto pohľadom nesúhlasím. Pokiaľ by Viktor bol egoista, radšej by vystavil ľudstvo riziku novej rasy, ako by ohrozoval svojich blížnych. A pokiaľ by mu záležalo len na sebe, nechcel by premôcť smrť pre dobro spoločnosti, po smrti blízkych by sa nezrútil a nepobudol aj v blázinci. Toto Ondrej Herec akosi ignoroval. Zaujímavo ale ukazuje Frankensteina ako mužský protipól biblickej Evy, keďže odhalil poznanie, ktoré malo ostať skryté. Tiež si stvorením človeka privlastnil materskú úlohu dávať život a preto vznikla jeho karikatúra.

- Oživujúca elektrická energia vraj slúži ako metafora k iskre života. Oheň záverečnej vatry, v ktorej tvor zhorí je zas pripomienkou tejto iskry.

- Je možné, že Shellyovú k napísaniu diela inšpiroval jej sen o oživovacom prístroji, prípadne aj sen o tom, ako zohriatím prebrala svoje mŕtve dieťa. Počas jej života umreli 4 z jej detí, prežilo iba jediné.

- Súhlasím s autorom v tom, že z moderných podôb príbehu sa vytráca hĺbka. Herec píše: „Menom „Frankenstein“ sa hrdia stovky ponášok aj paródií. Väčšina z nich je karikatúrou predlohy, podobne ako netvor je karikatúrou človeka. Stratila sa z nich dráma lásky a nenávisti, krásy a ošklivosti, viny a nevinnosti, súcitu a opovrhnutia, človeka a netvora, náhľad do ľudskej povahy.“

- Ďalej ma teší, že autor si všimol problém spoločenskej viny, ako aj krízu identity: „Prečo ma pokladajú za odlišného, hoci mám tie isté city ako všetci ostatní?“

...

„Netvor cíti a myslí ako človek, vytvoril ho človek z iných ľudí s pomocou ľudského poznania, ale ľudia ho odmietli. Správajú sa ako netvori voči mysliacej a cítiacej bytosti preto, že sa od nich odlišuje.“

...

„Horor Frankensteina spočíva viac v zneužívaní ľudí ako v zneužití vedy. Príčinou strašného zaobchádzania s naším blížnym nie je veda ani nadprirodzené sily, ale povaha človeka a usporiadanie spoločnosti. Vo Frankensteinovi nenájdeme ospravedlnenie utrpenia vonkajšími, od človeka nezávislými silami, Bohom, osudom, vedou ani mimozemšťanmi. Každá stránka nemilosrdne pripomína, že nie sme len obeťami, ale aj vinníkmi.“

- S niektorými detailmi rozboru vôbec nesúhlasím. Pokiaľ viem, tak Viktorovým cieľom bolo premôcť smrť, ale neviem nič o tom, že by sa snažil stvoriť lepšieho, dokonalého a krásneho nadčloveka. Tiež tu autor píše o púštiach nového sveta, pričom podľa verzie, ktorú poznám ja, mal tvor v pláne ísť s družkou do juhoamerického pralesa, ktorý bol pustý len v zmysle ľudskej neprítomnosti. Samozrejme vidieť na základe citácií, že autor pozná iný preklad. Herec sa tiež vyjadril tak, ako by malo byť tvorovým cieľom stvorenie novej rasy, pričom o takomto vyjadrení nič neviem. Tento aspekt ale nazval veľmi presne: „hrozba premeny individuálnej tragédie na katastrofu celého ľudstva.“ Zaujala ma aj predložená alternatívna možnosť príbehu, že by si tvor osvojil oživovanie ľudí prístrojom a vedel by teda reprodukovať sebe podobných technickým spôsobom. Takejto alternatíve vlastne aj nahráva fakt, že mal dostupný Viktorov denník.    

6. Ďalšie spracovania príbehu a podobné motívy

Shellyovej príbeh bol samozrejme námetom mnohých filmových spracovaní a nové neustále pribúdajú. Mýtus je teda živý, často však v poľutovaniahodne plochej podobe. Vymenujem spracovania, ktoré som si pozrel a priložím k nim svoj názor. Tiež spomeniem príbehy, ktoré mohli a nemuseli byť inšpirované Frankensteinom.

Frankenstein, 1994 (Réžia: Kenneth Branagh). Toto spracovanie sa v dôležitých bodoch pridržiava knihy. Viktor je tu motivovaný nešťastnou smrťou svojej matky a pri štúdiách narazí na profesora, ktorý už oživovanie študoval. Profesora však zavraždia, čo Viktor opäť prežíva ťažko. Pokračuje s jeho záznamami a je ochotný riskovať všetko. Zaujímavosťou tu je, že nepoužil blesk, ale elektrické úhory. Je tu naznačený aj sexuálny aspekt frustrácia tvora, ktorý spomenul aj Ondrej Herec. Aj v originálnom príbehu sa mnohé citácie dali čítať ako dvojzmysly. Najzaujímavejším prvkom je tu zmena oproti knihe: keď tvor zabil Elizabeth/Alžbetu, tak Viktor ho neprenasledoval, ale v prvom rade sa ju snažil oživiť. Je to dokonca logickejšie, než v pôvodnom príbehu, pokiaľ odrátame jeho neskorší odpor k tejto práci. Z tohto spracovania teda je možné zhruba rozpoznať, o čom pôvodné dielo bolo. Vyslovene vtipne zapôsobilo dlhé váľanie sa v nazbieranej plodovej vode, ktoré Viktor s tvorom absolvoval po jeho oživovaní, keďže z klzkej podlahy skoro nedokázali vstať.

Victor Frankenstein, 2015 (Réžia: Paul McGuigan). Hlavnou zmenou oproti originálu je prítomnosť hrbáča z cirkusu, ktorý sa sám naučil mnoho o anatómii, no zažíval každý deň poníženie. Spoločne s Viktorom však zachránil život mladej artistky. Neskôr ho Viktor z cirkusu oslobodil a zbavil hrbu. Nazval ho Igorom a spravil z neho svojho pomocníka, s ktorým oživia zviera, to im ujde a nakoniec ho zabijú. Kvôli vražde človeka, ku ktorej došlo v cirkuse vyšetruje Viktora a Igora detektív. Medzi ním, fanaticky veriacim a horlivým vedcom Viktorom nastáva konfrontácia. Istú konfrontáciu má Viktor aj s Igorom, ktorý vidí jeho zaslepenosť, ale považuje ho za priateľa a je mu vďačný, že stvoril jeho nové, prijateľné ja, a urobil jeho život šťastnejším. Vysvitne, že Viktor spôsobil v detstve bratovu smrť a to ho motivovalo k potlačeniu smrti. Po dokončení obrieho umelého človeka v ňom však neprebývajú žiadne pozitívne emócie, iba ničenie. Je nutné povedať, že snímok často pôsobí ako akčný film. Taktiež je tu Viktor pomerne arogantný a egoistický, podobne, ako ho vnímal Ondrej Herec. Hrbáč sa vo filme objavil zrejme po vzore prvého filmu o Frankensteinovi z roku 1931.

Frankenstein, 1931 (Réžia: James Whale). Ide o prvý film s tématikou vôbec. Je ešte čiernobiely, ale so zvukom. Frankenstein sa tu však volá Henry a má hrbatého pomocníka Fritza, ktorý nedopatrením vezme z univerzity mozog zločinca. To má vysvetľovať správanie stvorenej bytosti, hoci tá je viac zmätená, než agresívna. Malé dievča tu zavraždí omylom v presvedčení, že by dobre plávalo. Podľa predlohy nie je skoro nič, no vyniká maska aj mimika, ako to v starších filmoch na to odkázaných býva. Dej pokračovania (Frankensteinova nevesta, 1935) sa točí okolo doktora Pretoria, ktorý chce s Frankensteinom spolupracovať. Má už vytvorených vlastných humonculov, no chce stvoriť ženu plnej veľkosti. Roku 1939 prišlo ďalšie pokračovanie, Frankensteinov syn. Táto časť mala o niečo dlhšiu minutáž a zapôsobila na mňa lepšie. Wolf Frankenstein cestuje do sídla svojho otca, aby po ňom prevzal dedičstvo. Vzbudzuje to nevôľu miestneho obyvateľstva. Wolf sa stretne so zdegenerovaným Ygorom, ktorý mu ukáže monštrum jeho otca ležiace v kóme, čo v ňom prebudí vedeckú zvedavosť. Tiež by rád očistil meno svojho otca a tak realizuje experimenty s obnovením spáčovej vitality, akoby sa pokúšal o reťazovú reanimáciu. Skvelým hororovým prvkom je, keď Wolfov syn prvýkrát prehovorí o stretnutí obra, navyše v prítomnosti inšpektora, ktorému monštrum počas detstva odtrhlo ruku. Toto monštrum sa neúspešne popravený Ygor snaží použiť ako nástroj pomsty, voči tým, čo ho odsúdili. Ďalšie pokračovanie Frankensteinov duch (1942) sa mi nepodarilo zohnať.

V seriále Penny Dreadful je práve línia s Frankensteinom a jeho výtvorom najzaujímavejšia, ostatné dejové línie ma príliš nebavili a dokonca si myslím, že boli zle urobené. Dialógy boli zvláštne, postavy si protirečili a správali sa nelogicky. Teda nerozumiem, čo tak úžasné na seriále vidia ostatní diváci. Frankensteinov výtvor je však zobrazený výborne a aj jeho mimika je najlepšia. V jednej scéne je zabíjajúci surovec a v inej ľudský, ba až nesmelý obdivovateľ poézie, ktorému sa neustále riešenie vnútornej dilemy dá naozaj čítať z tváre. Ak kvôli niečomu mám Penny Dreadful odporučiť, tak potom kvôli tejto jednej postave. Neskôr sa v seriále ako väčšia hrozba realizuje oživená prostitútka, ktorá si chce podrobiť mužov. Motivujú ju všetky poníženia, hanba z jej života pred „reanimáciou“ a spomienka na zamrznutú dcéru. Snaží sa verbovať ženy do svojej armády, aby uskutočnila revolúciu. Práve tieto motívy pripomínajú úmrtia Shellyovej detí a feminizmus ako odkaz jej matky, ktorá umrela pár dní po pôrode a tak ju Shellyová nepoznala.

Istú inšpiráciu zrejme vidíme v Burtonovom Nožnicovorukom Edwardovi. Je to stvorený človek, avšak vynálezcom nedokončený, keďže namiesto rúk má sadu nožníc. Dostáva sa do modernej spoločnosti, kde je do istej miery aj prijatý. Podobne ako Frankensteinov výtvor, aj on túži po láske, a spoznáva ju, no kvôli krutosti jednotlivcov nakoniec ostáva znova sám, nedotknutý časom.   

Ťažko sa mi hodnotí, či sa Frankensteinom inšpiroval Lovecraft pri písaní poviedky Herbert West – reanimátor. Začiatok je vlastne podobný: dvaja študenti sa zaoberajú pokusmi s oživovaním napriek zákazu ich učiteľov. Pomocou špeciálnej tekutiny vytvárajú väčšinou len príšery dychtiace po ľudskom mäse. Lovecraft však načrtol niečo, čo Shellyová vôbec neriešila a to, že by si obnovené vedomie mohlo v sebe niesť spomienku na krajinu spoza závoja smrti: „Já sám jsem si přitom uchovával poněkud směšně tradiční představy o lidské „duši“ a pociťoval jsem jakousi uctivou bázeň před tajemstvími, jaká by mohl odkrýt člověk navracející se z hájemství mrtvých. Byl jsem nesmírně zvědav, co asi mohl tento tichý jinoch spatřit v oněch nedostupných sférách a o čem by mohl vyprávět, kdyby byl plně přiveden k životu.“

Iný Lovecraftov príbeh, Vyvrheľ (The Outsider) hovorí rozprávač, ktorý si pamätá iba osamelé prebývanie vo svojom sídle a študovanie kníh. Nepozná svoju vlastnú identitu. Po úmornom výstupe sa dostáva na zemský povrch, a stretáva ľudí, ktorí ihneď ujdú. So zdesením a trpkosťou v zrkadle zisťuje, že je niečím, čo mal čas spolu s červami už dávno rozožrať.