Prepadanie zlu v umení a popkultúre 2

V druhom diele seriálu o fiktívnych zloduchoch prinášam rozbor príbehu, ktorý sa veľmi líši od Frankensteina z minulého dielu. Tentoraz to nebolo ani tak utrpenie, ako cudzí vplyv, čo zapríčinilo deformáciou osobnosti. Hoci sa kniha s príbehom dobre predáva, žiaľ nedosahuje hĺbku Frankensteina a jeho slávu určite neprekoná. Jedná sa o pomerne nový príbeh, v origináli bol vydaný roku 2015.

Joh Boyne – Chlapec na vrchole hory

Príbeh

Hlavná postava, Pierrot, je chlapec v čase po prvej svetovej vojne. Jeho otec je Nemec a matka Francúzka, vďaka čomu hovorí oboma jazykmi. Spoločne žijú v Paríži. Aj keď jeho otca strašia hrôzy z prvej svetovej vojny, myslí si, že bola správna- také je jeho vlastenecké presvedčenie. Kvôli svojim spomienkam pije a príležitostne bije svoju ženu. V pokojných chvíľach ho Pierrot má rád, túži po tom, aby bol otec na neho hrdý. Otec zvykne Pierrota presviedčať o vízii nadradenosti Nemecka. Keď raz jeho otec bitku preženie, odíde z domu a neskôr ho prejde vlak, pravdepodobne nie náhodou. V roku 1936, kedy má Pierrot sedem rokov, umiera aj jeho matka na tuberkulózu. Nejaký čas býva u hluchonemého kamaráta židovského pôvodu, Anšela. Financie im však nevystačia a tak musia Pierrota poslať do sirotinca, kde zažíva šikanu. Neskôr v sirotinci dostanú list od Pierrotovej tety a pošlú ho za ňou. Počas cesty prechádza Nemeckom, kde vníma atmosféru zbrojenia a štvania proti Židom. Pierrota sa ujme jeho teta Beatrix a vezme ho do domu Berghof v horách, kde príležitostne prebýva Adolf Hitler. Na Pierrota robia uniformy veľký dojem.

Str. 83-4 „Vieš, prečo ľudia nosia uniformy, Pierrot?“ spýtal sa Ernst.

Chlapec zavrtel hlavou.

„Lebo ten, kto ju nosí, verí, že si môže robiť, čo chce.“

„Ernst,“ povedala potichu Beatrix.

„Správa sa k ostatným, ako by sa nikdy nesprával, keby mal na sebe civilné oblečenie. Goliere, trenčkoty, čižmy - uniformy nám dovoľujú byť krutí bez akýchkoľvek výčitiek svedomia.“   

Pod vplyvom tety sa nechá oslovovať Pieter, aby to znelo nemecky a nevzbudzovalo neželanú pozornosť. Napriek tomu, že život sa s ním nemaznal, je Pierrot stále priateľský a poslušný chlapec, ktorý neznáša násilie. Jeho teta mu chce zabrániť v písomnom kontakte s Anšelom, aby to nespôsobilo problémy. Chlapci si píšu ďalej, ale začnú používať šifry miesto podpisov. Pierrot sa osobne stretáva s Hitlerom, ktorý mu pripomína otca tým, ako hovorí o Nemecku. Trávenie času s ním mu dodáva pocit dôležitosti.

V ôsmych rokoch dostane darom uniformu od Hitlera, ktorý si od neho vyžiada prísahu vernosti. Už prvé oblečenie uniformy dáva Pierrotovi pocit moci, navyše mu bolo zakázané nosiť iné oblečenie. Pierrot si myslí, že otec by na neho bol hrdý. V škole mu zas preletí hlavou myšlienka, či nie je lepšie šikanovať, ako byť šikanovaný. Hitler mu odporúča literatúru vrátane Mein Kampf či protižidovskej literatúry a ovplyvňuje ho svojimi ideami o „osude Nemecka“ a „dobití toho, čo im patrí“. Pierrot sa už sám považuje za Nemca. Na základe uniformy si žiada rešpekt služobníctva a správa sa autoritatívne. Teta Beatrix už vidí, že Hitlerov vplyv na chlapca je zhubný. Ten si to už nedá vysvetliť, lebo už je to pre neho „iba žena“. Uverí aj ohováraniu Židov, hoci sám mal priateľa bez chamtivosti. Začína buzerovať slúžky a priateľstva s Anšelom sa vzdáva. Celkom ho ovláda pocit nadradenosti.

Postupne Pierrot odhaľuje, že jeho teta Beatrix a šofér Ernst sú milenci a zistí, že by radi zorganizovali atentát na Hitlera. Pierrot však prekazí podávanie otráveného koláča. Má to za následok, že pred domom popravia šoféra a aj Pierrotovu tetu, čo on sám vidí z okna. Tak zahubí ženu, ktorá ho chcela chrániť pred zlým vplyvom.

Str. 168 Pierrot sa zamračil, lebo nechápal, čo sa deje. Veď Ernst bol mŕtvy. Na prosby o milosť už bolo neskoro. A potom ju uvidel. Tetu Beatrix priviedli na to isté miesto, kde pred pár minútami zastrelili Ernsta. Na rozdiel od neho jej nezviazali ruky za chrbtom, ale tvár mala rovnako dobitú a blúzku vpredu roztrhnutú. Neprehovorila, len vrhla na prosiace ženy pohľad plný vďačnosti a hneď sa odvrátila. Führer mocne zreval na kuchárku a slúžku. Nato sa objavila Eva a odvliekla plačúce ženy do domu. Pierrot pozrel na tetu a krv mu stuhla v žilách, keď zistil, že upiera pohľad na jeho okno, priamo naňho. Oči sa im stretli a chlapec preglgol, nevedel čo má robiť alebo povedať, no skôr ako sa stihol rozhodnúť, zaburácali výstrely, urážka pokoja uprostred hôr, a jej telo padlo na zem.

V trinástich rokoch má Pierrot čestné hodnosti, ale chce viac. Ponúka sa, že pôjde do boja, no Hitler si ho v dome chce nechať do jeho dospelosti. Tiež začal považovať svojho otca za zbabelca a seba za niekoho, koho úlohou je napraviť meno svojej rodiny. Pritom sa ale správa snáď aj horšie, ako jeho otec, pretože nekoná pod vplyvom alkoholu a traumatických spomienok.

Str. 180 „Povedal som, spáľ to!“ vyštekol. „Nemám v Paríži kamarátov. A rozhodne nie toho Žida, čo mi stále vypisuje a sťažuje sa, aký má teraz ťažký život. Mal by byť rád, že Paríž dobyli  Nemci. Má šťastie, že tam ešte smie bývať.“

„Pamätám sa, keď si sem prišiel prvýkrát,“ povedala potichu Emma, „sedel si tamto na šamlíku a rozprával si mi o malom Anšelovi, že sa ti stará o psa, že sa dohovárate tajným znakovým jazykom, ktorému rozumiete iba vy dvaja. On bol líška a ty pes...“

Pieter jej nedovolil dokončiť vetu, vyskočil od stola a vytrhol jej obálku z ruky tak prudko, že sa potkla a spadla na dlážku. Vykríkla, aj keď si nemohla až tak ublížiť.

„Čo je to s tebou?“ zasyčal. „Prečo sa ku mne správaš tak neúctivo? Nevieš, kto som?“

„Nie!“ zvolala precítene. „Nie, neviem. Ale viem, kým si bol.“

So svojím pocitom dôležitosti sa snaží zapôsobiť aj na spolužiačku Katarinu, po ktorej túži. Pred rokmi s ňou mal lepší vzťah, no cíti, že sa od neho dištancuje. Neuvedomuje si, že je to najpravdepodobnejšie pre jeho sklony k nacizmu, ktorým Katarina vždy venovala uštipačné poznámky. Pozve ju na oslavu v Berghofe, kam ona príde s otcom len kvôli otcovmu naliehaniu.

Str. 201 „Tento obraz ťa určite potešil.“

Katarina pokrútila hlavou. „Je otrasný,“ poznamenala a rozhliadla sa okolo seba. „Všetky sú príšerné. Čakala som, že taký mocný človek ako Führer si z múzeí vybral lepšie diela.“

Pieter zdesene vyvalil oči. Zdvihol ruku a prstom ukázal na maliarov podpis v pravom dolnom rohu.

„Jaj,“ zháčila sa, možno aj trochu znervóznela. „Nezáleží na tom, kto ich maľoval. Aj tak sú hrozné.“

Pierrot na oslave Katarinu takmer znásilní, no ochráni ju kuchárka Emma. Pierrot vyrozpráva svoju verziu príbehu Hitlerovi, na čo Emmu odvezú nevedno kam, a Katarina s otcom sa urýchlene presťahujú. Vojna sa pomaly končí, dom opúšťa služobníctvo aj vojaci. Posledná odchádzajúca žena povie Pierrotovi, aby si nikdy nenamýšľal, že o ničom nevedel, pretože by to bolo najhoršie klamstvo. Pierrot si uvedomuje svoju vinu pre ľudí ktorým ublížil, ale aj preto, že bol zapisovateľom porád, na ktorých plánovali stavanie koncentračných táborov. Zrejme si uvedomuje aj to, že jeho nafúkanosť bola prázdna, pretože nie je ani čistokrvný Nemec a nikdy nebol skutočným vojakom.

Str. 213 A nakoniec pozrel tým smerom, kde ležal Paríž, jeho rodisko, mesto, ktoré kedysi bolo jeho, no neskôr sa ho zriekol v túžbe po dôležitosti. Ale Francúz už nie je, uvedomil si. Ani Nemec. Nie je nič. Nemá domov, nemá rodinu – a ani si ich nezaslúži. Ktovie, napadlo mu, či by tu nemohol zostať navždy. Skrývať sa v horách ako pustovník, živiť sa tým, čo nájde v lese. Možno by už nikdy nemusel stretnúť ľudí. Nech si všetci žijú tam dole, pomyslel si. Nech ďalej bojujú a vedú vojny a strieľajú a zabíjajú, len nech ho z toho vynechajú. Už nikdy neprehovorí. Nebude nútený nič vysvetľovať. Nikto mu nepozrie do očí a neuvidí v nich, čo urobil, nespozná v ňom človeka, ktorým sa stal. V to popoludnie sa mu zdalo, že je to dobrý nápad. 

Do domu prídu americkí vojaci a Pierrota vezmú do zajateckého tábora. Tam predstiera, že je hluchonemý, čo mu ide dobre vďaka znakovej reči, ktorou hovoril s Anšelom. Najradšej by stratil svoju pamäť. Keď sa dostane von, pobýva na rôznych miestach, až kým príde v dospelosti domov, do Paríža. Písomne sa ospravedlní Ernstovej sestre, no je zarazený jej odpoveďou. Tá tvrdí, že s Ernstovou zradou nesúhlasila a že by ho udal každý vlastenec. Pierrot si všimne knihu napísanú Anšelom a cez vydavateľstvo na neho získa kontakt. Stretne sa s ním a vyrozpráva mu svoj príbeh o tom, ako ho skazila moc. Záver je písaný tak, akoby bol autor Anšelom -netuším, prečo si zvolil takúto formu zakončenia.

Rozbor

Dielo je jednodňovým čítaním, ktoré na mňa nepôsobilo príliš hlboko. Možno je ospravedlnením autora, že kniha je určená mladému čitateľovi a teda má byť jednoduchá.   

Nie je celkom jasné, čo Pierrota skazilo najviac. Čitateľ si to môže len domýšľať. Motívmi boli: snaha o dôležitosť, prežitá šikana a túžba po uznaní, či už domnelom otcovom alebo Hitlerovom. Mojím dojmom bolo, že najväčšiu mieru vplyvu mala snaha o dôležitosť. Myslím si to, pretože chlapec sa nachádzal práve v problémovom pubertálnom veku, kedy ešte nemohol mať spracovanú vlastnú ambicióznosť tak, aby nebola otrávená egom. Prejavila sa teda negatívne, vyvierala v despotickosť. Podľahol túžbe byť k druhým bohom, ako sa hovorí: „aby oni jemu nemohli nič, a on im mohol všetko.“

Práve kvôli tomu, že Pierrot sám viackrát zažíval šikanu a že sa bál otcových aj Hitlerových výbuchov hnevu je o to smutnejšie (či paradoxnejšie), že sa zdeformoval. Pretože sa zdeformoval na zdroj svojej deformácie, nechal sa vytvarovať v rovnaké monštrum ako tie, čo spôsobovali jeho utrpenie. Šikana v detstve býva vzorcom, ktorý sa odohráva aj v príbehoch sériových vrahov. Dovolím si to prirovnať ku princípu padajúceho hovna. Nespôsobovať zlo, ktoré poznáme, pretože bolo spôsobené nám, chce viac uvedomelosti, než mal Pierrot. V rovine racionálnej sa to konštatuje ľahko, kým v rovine emocionálnej niekedy býva padajúce hovno silnejšie. Mali by sme teda študovať, kedy sa to deje a ako sa tomu vyhnúť.

Rozoberme ďalej Pierrotov pocit nároku, napríklad byť obehovaný služobníctvom ako pán. Čitateľ si samozrejme pomyslí o pocite nároku založenom na viere v nadradenosť, že je to až groteskná hlúposť, akou sa mohol nakaziť vážne len pubertálny mozog. Podobnej deštruktívnej emócii nároku sa však podlieha ľahko aj dospelému človeku, keď nie je založená na pocite nadradenosti, ale na obrane skutočných práv, na žiadaní zastavenia diskriminácie a znevýhodňovania. Táto emócia mohla stáť na počiatku vzbury od úrovne jednotlivca (napríklad výpoveď v práci kvôli nedoceneniu) po úroveň národnú (krvavá vzbura utláčaného etnika). Vyzerá to tak, že je dôležité, či je motivácia vzbury naozaj oprávnená a vychádza z rozumu, alebo zo zaslepenia.

Spontánne mi napadlo prirovnať Pierrota k deťom vychovaným antiautoritatívne, takzvaným nonfrustration children, ktoré sa v dôsledku podriaďovania rodičov stávajú egoistickými tyranmi. Samozrejme ihneď zbadáme, že ide o slepú uličku: s Pierrotom sa život vôbec nemaznal a nikto sa mu nepodriaďoval, teda až po neskorší bod, keď začal tyranizovať služobníctvo. Podobnosť medzi ním a malými diktátormi je v spomenutej despotickosti, ktorú nikto rázne nezastavil a tak sa z nej stal návyk. Viac nám povie citácia z článku Deti sú čoraz agresívnejšie a týrajú svojich rodičov. Chyba je vo výchove!:

„Najčastejšie sa v role tyrana ocitá chlapec vo veku pätnásť rokov, výnimkou však nie sú ani dievčatá. Nemusí ísť o jedináčikov. Práve naopak. Tyrani väčšinou majú súrodencov, ktorí sú, podobne ako rodičia, násilím šokovaní. Akákoľvek snaha o dialóg zlyháva, rodičia pri pokuse pozbierať zvyšky autority strácajú pôdu pod nohami, v rodine vládne stres z ustavičných hádok sprevádzaných neprimeranými násilníckymi výbuchmi. Mladého despotu možno „zvládnuť“ jedine podriaďovaním sa jeho vôli. Táto cesta však zvyčajne nevedie nikam. Časom sa jeho násilnícke spôsoby vnímajú ako samozrejmosť aj bez náležitého opodstatnenia. Problematické dospievajúce dieťa už netýra svojich najbližších preto, aby si niečo vynútilo, ale opätovne dokazuje, kto ovláda terén.

...

Deti však treba odmalička učiť ohľaduplnosti a už od narodenia im stanoviť hranice, čo sme ochotní akceptovať a čo nie. Dieťa, ktorému rodičia neurčia mantinely, nemôže byť v živote šťastné, pretože nemalo pevný bod. Pre „malého tyrana“ je jedinou istotou v živote jeho moc, ustavične však žije v strachu, že o túto moc príde, preto si ju musí stále overovať a skúšať na ľuďoch vo svojom okolí.“

U zle vychovaných detí sa však odpor a panovačnosť vraj prejavujú oveľa skôr, než tomu bolo u Pierrota, dokonca to má byť už do dvoch rokov života, podľa článku Ako nevychovať malého tyrana.

Dôležitosť sociálnej role, do ktorej je jedinec postavený ukázal už pred desaťročiami Zimbardov Standfordský experiment, v ktorom sa vymykala spod kontroly brutalita fiktívnych dozorcov väznice. Vlastne aj sám Zimbardo sa vtedy podriadil roli riaditeľa väznice a stratil nadhľad. Tak ako v tomto experimente, aj v príbehu Pierrota zohrávala dôležitú úlohu uniforma, o ktorej sa domnievam, že bola nositeľom/pripomienkou sociálnej role. Nakoniec, tento fakt bol v knihe aj vyjadrený, pozri prvú citáciu. Navyše si pripomeňme, že na Hitlerov príkaz Pierrot nemohol nosiť nič iné, zrejme po niekoľko rokov a už prvé oblečenie uniformy ho poznamenalo. Vlastnou vinou stratil svoju tetu, čo malo za následok, že už nemal nikoho, na kom by mu emocionálne záležalo a koho nabádanie ísť rozumnejšou cestou by mohol počúvnuť. 

V spojitosti s uniformou tu však vnímam ešte niečo ďalšie – mohla slúžiť aj ako vyjadrenie dôvery. Podľa toho, čo písal Dale Carnagie v knihe Jak získávat přátele a působit na lidi je možné zmeniť správanie ľudí na základe apelovania na ich vznešenejšie vlastnosti, a to pomocou vyjadrení o ich šľachetnosti. Ak takýto trik funguje bežne, nezapôsobilo na Pierrota mnohonásobne viac, keď mu dôveru (a s ňou aj očakávanie) vyjadril samotný vodca celého Nemecka? V tomto prípade ťažko hovoriť o šľachetnosti, avšak princíp zmeny mohol fungovať rovnako.

Nechcem do týchto úvah miešať čo sem nepatrí, no vidím tu aj niečo, čo sa zdá byť analógiou voči Milgramovmu experimentu. Z neho vieme, že ľudia sú schopní mučiť iné osoby len kvôli príkazu autority. Nechávajú za seba o nešťastí iných rozhodovať nadriadeného, vzdávajú sa osobnej zodpovednosti a presúvajú túto zodpovednosť na autoritu. To mi pripomína Pierrotovo dlhodobé naladenie, v ktorom mu len primálo záležalo na každom, koho vo svojom rebríku radil pod seba. Jednoducho pre neho bola ideológia o „dobra ríše“ pre neho viac, než okolití ľudia, ktorých považoval za nástroje, alebo dokonca za prekážky.

Tým sme sa vlastne dostali k ďalšiemu paradoxu – protirečenia vyhlásení o ideológii a správania Pierrota a ďalších postáv. Malo im údajne ísť o nesebecké slúženie národu a ríši. Samozrejme však nezačali drobnými skutkami venovanými svojmu okoliu. Naopak, ľudí z okolia považovali len za svoje nástroje a ich životy iba znepríjemňovali. Správali sa ako tí najväčší sebci. Akému „dobru“ potom mali slúžiť, ak radoví ľudia boli pre nich nepodstatní? Dobro národa bola len zásterkou pre sebectvo.

Žiaľ mi nie je jasné ani to, čo Pierrota z jeho zaslepenosti prebralo. Či to bolo prekonanie hormónov spolu s jeho rastom, či prehra Nemecka vo vojne, vina, ktorá rástla s počtom obetí jeho skutkov, alebo zo všetkého trochu. Jeho vytriezvenie je prehnanou ukážkou toho, ako niekedy nevieme vziať späť nápady hlavy natlakovanej pubertou.

A čo deformácia Pierrotovho otca? Podľa všetkého trpel posttraumatickou stresovou poruchou. Signály ako prežitie extrémneho stresu a opätovné prežívanie hrôz vojny vo víziách, vyhýbanie sa hovoreniu o probléme, závislosť na alkohole a vyhýbanie sa spánku zapadajú skvelo. Aj návaly hnevu a strach zapadajú k opisom poruchy dobre, priamo sa však v súvislosti s poruchou nezvykne spomínať otvorená agresia.