Executor's blog: Kniha Lesní lišky a další znepokojivé příběhy

Recenzia na antológiu fínskych fantastických poviedok

Vydalo nakladateľstvo Pistorius & Olšanská

Rok vydania: 2016

Počet strán: 122, vrátane doslovu. Prečítal som za: 2 dni.

Ilustrácia obálky: Natália Sychevská

Knihu Lesní lišky som si zaobstaral pre potešenie na Vianoce 2017 a nemôžem poprieť, že pri jej výbere hral úlohu aj názov. K tomu sa však ešte dopracujeme v mojom verdikte. Ako prvé si na knihe všimnete jej pevnú väzbu a pekný papierový prebal s kresbou o niečo bohatšou ako kresba na väzbe. Pri listovaní knihou zbadáte, že absentujú ilustrácie vo vnútri a že za každou poviedkou nasleduje súhrn informácií o jej autorovi/autorke, vrátane ich literárnych diel a úspechov.

Ako je u mňa obyčajou, dovolím si načrtnúť dej jednotlivých poviedok, aby som záujemcom o knihu pomohol pri rozhodovaní o kúpe. Ku dvom svojim obľúbeným poviedkam pripojím citácie.

1. Transit

Autorka: Johanna Sinisalo, preložila Martina Bendová

Vyšetrovateľ sa snaží objasniť zmiznutie a smrť 14-ročného autistického dievčaťa. Zisťuje, že dievča sa potulovalo po ulici a komunikovalo s okolím, čo podľa odborníkov nemohlo zodpovedať jej duševným schopnostiam. Dokonca dievča presvedčilo ku spolupráci miestneho gaunera, ktorý bol ihneď užasnutý zvláštnosťou jej plánov.

2. Čarodějná kolébka

Autorka: Leena Krohn, preložil: Tomáš Pavelka

Spirituálne hľadajúca žena zachovávajúca si svoju mieru skepticizmu sa napriek svojim praktickým experimentom neposúva bližšie k odpovediam, po ktorých túži. Nahovorí svojho muža, aby jej pomohol vojsť do zvislo zaveseného pevného vreca, a dezorientoval ju točením. Vo vreci trávi noc a vízie sa dostavujú – najprv sú nesúvislé, pokým prídu vízie o zrkadle, s akým už mala zvláštnu skúsenosť v detstve.

3. Lesní lišky

Autorka: Maarit Verronen, preložila: Kateřina Janoušková

Traja chlapci, najbližší priatelia sa často hrávajú v malom lese pri ich dedine. Jedného dňa natrafia na pytliaka a zistia jeho meno aj miesto domova. Dokonca zistia aj jeho cieľ: ulovenie netradične sfarbených líšok. Neskôr, keď po rokoch dvaja z nich študujú mimo rodnej dediny, im príde list, oznamujúci, že tretí člen ich spoločenstva bol zavretý do blázinca. Idú ho teda navštíviť.

„Kluci, to mi neuvěříte, co jsem viděl! Já ji viděl, konečně! Chodil jsem tam každou noc, byl jako myška a ani na chvíli jsem oka nezamhouřil. Nepřišla za měsíčního svitu, v létě jí na měsíci nezáleží. Při novoluní to bylo, teda skoro. Tehdy přišla!“

„Byla to…?“ vyhrkli jsme jednohlasně.

Špuntova tvář se stáhla do šílené grimasy.

„Liška! Liška to byla! Černá jako uhel a stříbřitá, tak jako nebe a hvězdy za mrazivé noci. Přišla přímo ke mně a díval jsem se jí do očí tak zblízka… Nebyla plachá, vůbec nebyla plachá. Prostě přišla…“

Chlapci vedeli o svojom priateľovi, že bol lesom posadnutý a často do neho chodieval, keďže ostal v ich rodnej dedine. Neskôr sa dozvedeli sa, že z blázinca unikol počas požiaru a vydajú sa ho teda hľadať.

4. Motýl

Autor: Jyrki Vainonen, preložila: Laura Kauppinenová

V najkratšej poviedke zbierky sa dozvedáme, ako by svet mohol vyzerať z perspektívy značne inteligentného a chápavého motýľa uväzneného jeho majiteľom, ktorý ho vystavuje pre návštevy.

5. Kéž bychom tu boli taky

Autor: Pasi Ilmari Jääskeläinen, preložila: Anna Jirásková

Podmienky pre život ľudí sú na zostupe nadol. Ľudia čoraz častejšie využívajú sťahovanie sa do Údolia, elektronického raja, čo znamená prenos ich vedomia a usmrtenie fyzického tela. Manželka hlavného hrdinu tak urobí tiež, bez jeho vedomia. Zaskočí ho to, a pri návšteve organizácie konajúcej presuny dostane hrdina ponuku prácu, ktorú prijme. „Cestovná kancelária“ totiž potrebuje psychoanalytikov pre útechu pozostalých, ale aj pre udržiavanie virtuálneho priestoru čistého. Potlačené emócie umiestnených myslí totiž značne ovplyvňujú podobu daného prostredia.

„Tentýž počítačový systém tedy spravuje jak psychiku obyvatel, tak jejich prostředí. Bohužel všechny dostatečně silné podvědomé myšlenky pronikají ze struktury mysli rovnou do reality spravované strojem. Není v moci softwaru nastavit nějaké logické hranice. Podvědomí se realizuje v symbolech, stejně jako ve snech, ale v Údolí ty osobní symboly může vidět každý. To je jedno ze slabých míst softwaru, se kterým nemůžeme nic dělat, aniž bychom ho celý vypnuli. A to pochopitelně udělat nemůžeme – máme sice záložní kontrolní systém, ale nechci nijak ohrozit existenci našeho podnikání nebo obyvatel. Netřeba asi říkat, že tyto viditelné projevy podvědomí mohou být matoucí jak pro dotyčné osoby, tak pro ostatní obyvatele.“

Behom svojej práce sa teda bez usmrtenia tela, ale s obmedzeniami vnímania sa anonymne napája na virtuálny svet, čo mu dáva príležitosť opäť sa stretnúť so svojou manželkou...

6. Gordonův příběh

Autorka: Tiina Reavaara, preložila: Soňa Wojnarová

Človek, ktorý pomaly kamenie od ruky po zbytok tela sa ocitol v nemocnici určenej pre vtákov, ktorú vedú samotné vtáky schopné komunikácie a dokonca aj vojen, ktoré medzi sebou vedú. Človek pôsobí, akoby sa vtákov bál, no postupne si vytvára vzťah s vtáčou spolupacientkou, ktorú požiada, aby za neho písala denník.

7. Temná zhouba, uzda smrti

Autorka: Anne Leinonen, preložila: Eliška Zoubková

V drobnom rodinnom hospodárstve sa narodí znetvorené dieťa, ktoré matka ponechá napospas osudu na okraji močiara. Jej dcéra sa tam ide pozrieť, najprv so zámerom „vyprevadiť“ svojho brata dôstojne, aby rodinu nemátal jeho duch. Rozhodne sa o neho tajne starať a zvláštne dieťa rastie rýchlejšie, než akýkoľvek človek. Rodinné napätie sa vyostruje, keď neznámy tvor –pravdepodobne vlk- roztrhá ich ovcu. Otec rodiny je krutý aj za pokojných podmienok a chce šelmu, ktorá mu spôsobila škodu zabiť za každú cenu.

Knižný doslov mapuje stav fínskej fantastiky, zámery jej autorov a vplyvy na ňu pôsobiace. Autormi doslovu sú Viola Parente-Čapková, Jan Dlask a Lenka Fárová.

Verdikt:

Podľa toho, čo som sa o knihe dozvedel z anotácie som očakával, že prostredie každej poviedky bude spojené s prírodou, že nájdem prostredie začarovaných lesov, v ktorých je niečo neporiadku, v nesúlade s pozitívnym začarovaním. Hoci som sa dočkal poviedok písaných z pohľadu zvierat, nepotešili ma. Problémom boli pre mňa kratšie poviedky, ktoré by som nazval metaforickými alebo surreálnymi, pretože na ne nemám presnejší výraz. Mojej racionalite vo viacerých prípadoch chýbal jednoznačný a zrozumiteľný záver, alebo pointa a to aj v tých lepších poviedkach. V tejto veci by sa autori mali čo učiť od Roberta Blocha, ktorý písal závery priam kráľovsky. Poviedky som nečítal v ich uvedenom poradí, ale podľa ich dĺžky. Preto som najprv narazil na tie kratšie, ktoré mi menej vyhovovali. Pri dlhších poviedkach bol môj dojem iba lepší. Najprv som nevidel, čo by na nich malo byť „znepokojivé“, no po dočítaní knihy som uznal, že si tento prívlastok zaslúži prvá, piata a záverečná poviedka.

Povedané v skratke: celú zbierku si užijú tí, ktorým nevadí literatúra so surreálnymi prvkami. Tí, ktorým vadia, by si radšej mali miesto lesných líšok zohnať nejaké Elišky... aby im dali... dobrú noc. Ku dvom najzaujímavejším poviedkam sa s radosťou vyjadrím ešte samostatne.

Poviedka Kéž bychom tu boli taky ma naozaj dostala a považujem ju za najlepšiu zo zbierky a to so slušným náskokom. Virtuálny priestor, v ktorom nespracované emócie vytvárajú ilúzie duchov, či čarodejníc je vlastne krásnou IT paralelou ku astrálu, či magickému svetonázoru všeobecne. Omnoho dôležitejšie sú však futuristické otázky, ktoré poviedka otvorila. A je ich mnoho, napriek tomu, že populárne prvenstvo v tématike držia filmy ako Matrix, Zdrojový kód alebo Transcendence. Otázky sú teda nasledovné: Akú biedu ľudia musia a chcú pretrpieť, ak sa im naskytne možnosť eskapizmu? Čo ak do virtuálneho sveta bude niekto premiestnený nezvratne, ale proti svojej vôli? Čo ak nás na našom mieste vo virtuálnej realite niekto nahradí –iná osobnosť, alebo dokonca program? Môžu podvodníci do virtuálnej reality zapojiť kópiu mysle, ale bez pôvodnej osobnosti? (Verím, že to môže byť len takto.) Môžu sa nejakým procesom vo virtuálnej realite zrodiť deti, alebo programy ich simulujúce? Ako by sme deťom príliš skoro zapojeným do takmer ideálnych podmienok simulácie mohli vysvetliť tvrdosť reálneho sveta? Akú majú uložené osobnosti istotu, že niekto zvonku nezruší beh systému a nevymaže ich existenciu?

V poviedke Lesní lišky je ústredným motívom lov na líšky čierne, respektíve čierno-strieborné, ktoré som veľmi okrajovo už spomenul v iných článkoch. V poviedke sú tajomnými a možno aj nebezpečnými tvormi, keďže pozerať sa im do očí môže priniesť následky. O reálnej existencii takto sfarbených líšok som sa dozvedel asi pred jeden a pol rokom, a bol som vážne unesený krásou ich kožúška, ktorý by som chcel vidieť zásadne na živej líške, hlavne nie ako módny doplnok ľudí. V poviedke je vlastne vystihnuté, ako ľudia bažia po ich vzácnych kožušinách, hovoria o nich mýty a uvedomujú si ich vzácnosť. Niekedy sa vyskytnú aj prípady, kedy sa strieborné líšky nesprávajú placho, ale zvedavo. Správne sa týmto líškam hovorí „strieborné“, hoci aj čiernej farby majú dosť. Pokiaľ viem, sú iba farebnou verziou bežných líšok, nie sú samostatným poddruhom a teda nemajú ani vlastný latinský názov. Aby som teda ukázal a spopularizoval ich krásu, pripájam najlepšie snímky a videá, aké som na internete našiel.