Písanie o písaní

Amatérov, aj profesionálnych spisovateľov som v posledných dvoch-troch rokoch videl pomerne často sa vyjadrovať k písaniu samotnému a radám, ako písať lepšie. Dovolím si tiež sa k tejto téme vyjadriť, pričom bude mojím cieľom ukázať to, čo vnímam inak, ako ostatní. Od témy tvorenia prejdem aj ku kritike blogerov. Cieľom textu je pomoc a teda dúfam, že nevyzniem príliš arogantne. V závere článku si zaspomínam na prvotné nápady na diela, ktoré som mal a nikdy ich nerozpracoval a nedokončil.
Nasledovné princípy vnímam ako dôležité a tiež špecifické vo svojom pohľade na písanie. Zatiaľ som sa ešte nestretol s tým, aby ich explicitne uvádzal niekto iný. Zrejme to bude aj tým, že väčšina autorov sa vyjadrovala k písaniu beletrie, kým môj pohľad je viazaný viac na úvahy a eseje o dielach.

  

1. Snaha o priekopníctvo.
Opakovanie niečoho, čo bolo v podobnej forme už mnohokrát dostupné, vnímam ako úplne zbytočné a navyše aj zahlcujúce internet. Realizovať sa predsa dá aj na menej rozšírených témach. Ak už píšete niečo o téme, ku ktorej prispeli mnohí, prečo ju nespracovať lepšie, ako to urobili ostatní? Príkladom spracovania málo rozšírenej témy v mojich článkoch je text o fúkačkách. O týchto zbraniach by dokonca aj vo svete malo byť dostupných len zopár kníh.
Dovolím si upozorniť na isté analógie kvalitného diela oproti známemu akčnému filmu Predátor. Dobré herecké obsadenie vo filme, herecké výkony, stupňovanie napätia, či dobré efekty na vtedajšiu dobu samozrejme zaujmú. Zároveň však podľa mňa nie sú tieto prvky všetkým, čo film ponúkol. Dokonca vôbec nie sú ani tým najdôležitejším! Sú len silným podkladom pre niečo, čo ich presahuje. Tým najdôležitejším, čo film ponúkol je nový archetyp: bytosť z inej planéty - inteligentná, silná a technicky vybavená, no dodržiavajúca brutálnu kultúrnu či náboženskú tradíciu lovu nebezpečných tvorov, vrátane vojakov z radu ľudí. Myslím, že nič podobného sa predtým neobjavilo, alebo dostatočne silne nespopularizovalo a tak uspel Predátor. O miesto v povedomí ľudí nebojoval, nemusel súperiť s tisíckami iných diel o ich popularitu. Predátor si svoje vlastné, nové miesto v povedomí ľudí vytvoril a potom ho obsadil. Nové miesto vytvoril tým, že ukázal nový archetyp. A toto vytvorené miesto obsadil tým, že mal dostatočne kvalitné spracovanie, aby sa ľuďom páčilo a nemuseli si vytvárať vlastné napodobeniny s cieľom nahradiť ho.
Verím teda, že má zmysel snažiť sa dopĺňať chýbajúce informácie a venovať sa obchádzaným a nepovšimnutým témam, aj keby boli ťažké. Budem za zlého, ak sa budem venovať temným témam? Ak áno, pokojne budem argumentovať tým, že takéto preskúmavanie je skôr objasňovaním nepoznaného a rozširovaním poznaného sveta. Je to dopĺňaním toho, čo vo svete chýba, čo nebolo vedomé – a to sotva môže byť považované za zlomyseľné počínanie.
Ako však uvidieť práve tieto nespracované námety, na ktoré mám ja niekedy šťastie? Verím, že k tomu dopomáha všeobecná rozhľadenosť a samozrejme aj návyk kontrolovať, čo z nápadov už bolo realizované. Domnievam sa, že ku vyššej kvalite spracovania môže pomôcť, ak vidíme k danej téme mnoho asociácií. Ak radi obchádzate cudzie blogy, práve pri tom máte skvelú možnosť si zatrénovať. Aj keď k príspevku na blogu nemáte čo povedať, rozmýšľajte, pokým sa nevyjadríte čo najobsiahlejšie pri dodržaní témy. Tým zároveň môžete propagovať svoj blog zanechaním adresy v príslušnom políčku formulára. Miesto otravného spamu, z ktorého sa otvára nôž vo vrecku nielen majiteľovi blogu, ale aj návštevníkom, sa poďme baviť na úrovni. Ak niekto zbadá komentár bohatý na myšlienky, možno zatúži prečítať si toho od vás viac. Hľadanie asociácií snáď bude mať pozitívny následok a náš mentálny svet bude jednotnejší. Nepriepustné nádoby pre informácie a spomienky sa rozpustia a pokojne budeme vo svojej tvorbe využívať informácie zo školy, zamestnania alebo náhodne zachytené útržky.

2. Snaha o prinesenie hodnoty, podľa možnosti trvalej.
V mojej tvorbe mi ide o maximálne vyčerpanie zvolenej témy a o to, aby som prenikal čo najhlbšie k porozumeniu jej podstaty. Ku svojim aj cudzím dielam bývam kritický z toho pohľadu, či hodnota obsiahnutá v danom diele je trvácnejšia, alebo nie. Ak sú prinesené informácie spracované len povrchne, alebo ich rýchlo nahradia novšie a pravdivejšie zistenia, potom nehodnotím dielo ako kvalitné. Naopak, ak má dielo čo povedať aj po uplynutí niekoľkých rokov bez väčších chýb, ide o skutočnú kvalitu, za ktorú sa autor nemusí hanbiť, či ju dokonca mazať. Mám pevné presvedčenie v to, že dielo musím robiť najlepšie, ako v danú dobu môžem. Úprimne povedané: radšej ostanem naďalej nedocenený, ak sa mi podarí prinášať trvalejšie hodnoty, ako by som mal byť ihneď masovo ocenený za prínos, ktorý je iba imaginárnym. Často to však vyzerá, akoby rýchlokvasky boli najviac obletované, akoby záhadným spôsobom dokázali ľudí presviedčať, že niečo od nich dostávajú.
Iste, keď sa pozerám na cudzie blogy, vidím, ako to vyzerá byť ocenený pochvalami s každým článkom. A napriek tomu hovorím výrazné „Nie!“ možnosti takejto tvorby. Je proti môjmu presvedčeniu dať prednosť úspechu vďaka jednoduchosti, tej ľahšej a príjemnejšej ceste. A tí ktorí majú sklony k jednoduchej ceste sa môžu sami seba opýtať niekoľko otázok: Nenechávate sa pravidelne oklamať? Akú výpovednú hodnotu majú prijaté komentáre či ich množstvo? Kto dielo vlastne chválil? Čo ak to boli len tí návštevníci, ktorí boli radi, že prečítanie mali „z krku“ čím skôr a bez zbytočného namáhania mozgu? Okomentovali článok ľudia hľadajúci múdrosť a hĺbku? Nezaslúžia si vaši čitatelia viac? Nezapredali ste kvôli pravidelnej dávke pochvál svoju náročnosť na seba a s ňou aj spoľahlivejší nástroj na zdokonaľovanie sa? Dosiahli ste skutočné naplnenie vytvorením niečoho, čo plne nevyužilo vaše schopnosti? Ak vám niekto okomentuje starý článok, nereagujete prchko práve preto, lebo viete, že jeho obsah je neaktuálny?
Ako vyplýva z predošlých odstavcov, príliš neuznávam pravidelné prispievanie textami, pretože pravidelnosť mi nestojí za to, aby som vydával niečo nepripravené na sto percent. Zaoberať sa tvorbou typu 1 myšlienka = 1 text považujem u seba za príliš podradné. Maximálne vyťaženie jednej témy je dobré preto, aby sa zmenšilo riziko, že v inom krátkom článku sa váš postoj bude javiť ako recyklovaný, alebo naopak protirečivý oproti minulosti. Tiež takto zverejňujete svoje trvalé názory a nie chvíľkové popudy, ktoré nemajú takú výpovednú hodnotu. Keďže celkový počet vašich článkov potom nie je obrovský, vzniká tak omnoho menej problémov pri potrebe migrácie na inú blogerskú službu a postačí vám aj jednoúrovňové menu, bez podsekcií.
Ako sa teda čo najviac snažiť o kvalitu prebádania témy pripravovaného článku? Pre články, ktoré obsahujú psychologické prvky funguje nasledovné. Vyčkávajte, kým sa vám nazbiera dosť introspektívnych vhľadov, ktoré môžu fungovať pre ostatných ľudí a tým preniknete do hĺbky. Okrem toho skúste preskúmať diela pojednávajúce o danom probléme a tak budete mať zdroje, o ktoré sa možno oprieť, čím pokryjete „šírku“ témy. Ak dokážete v dobrej štruktúre spojiť hĺbku a šírku, vnútorné a vonkajšie, potom dielo bude mať veľký potenciál a možno sa vryje sa do pamäte tých čitateľov, ktorí sa k nemu dostanú. 

3. Stavba zdola nahor.
V predošlých odstavcoch som spomenul vyčkávanie na vhľady a predtým tiež jednomyšlienkové články. Dá sa ľahko predpokladať, ako to spolu súvisí: práve preto, aby som sa vyhol tvorbe jednomyšlienkových článkov zvyknem nechávať svoje nápady po dlhú dobu „inkubovať“ v pasivite. Je to stav, kedy k nim do súborov poznamenávam spontánne nápady a asociácie. Týmto spôsobom nechávam, aby sa mi sám zhromažďoval stavebný materiál ku vybraným témam o ktorých chcem písať. Rád by som tu zvýraznil, že väčšinou ide o pasívne zhromažďovanie nápadov, ktoré prišli samé a ktoré som ihneď zapísal a neskôr roztriedil. Blogeri začiatočníci niekedy robia tú chybu, že si sadnú s tým, že chcú vymyslieť niečo originálne – a samozrejme sa im to vďaka zákonu schválnosti nikdy nepodarí, iba sa do niečoho nútia a tým sa vystresujú. Ja na to idem naopak a nechávam nápady prichádzať. Vďaka tomu, že nelením a tieto nápady zapíšem, ich len „nenechávam odchádzať“ preč. Preto v súvislosti so svojou tvorbou rád hovorím o stavaní diela zdola nahor, od myšlienok k téme. Tie témy, ktoré nás zaujímajú a sme k nim pozornejší sa vlastne stávajú centrami, okolo ktorých vyrastajú aglomerácie. Neskôr to je o usporiadaní nazbieraných myšlienok tak, aby medzi nimi boli viditeľné súvislosti a spoločná téma. Samozrejme možno použiť aj aktívnejší prístup a informácie vyhľadávať cielene. Potom je písaný text vlastne len druhotným výsledkom súkromného „výskumu“, ktorý textu predchádzal. K záveru tvorenia je samozrejme vhodné odkontrolovať si kompletnosť diela, jeho konzistenciu alebo protirečivosť.
Výhodou tohto prístupu prvotne zameraného na hromadenie je, že pravdepodobne s ním budete mať vždy dostatočnú zásobu nápadov na to, čo by ste mohli tvoriť aj na roky vopred. A teda máte aj vždy čo aktuálne spracovávať –obvykle tie témy, kde sa už myšlienky nahromadili-, zatiaľ čo sa vám zbierajú nápady a asociácie k iným zamýšľaným dielam. Tie sa stanú aktuálnymi neskôr. Druhou výhodou je vyššia prepracovanosť textov, viac hlbších momentov v jednom texte, ako bývajú schopní dodávať spontánne tvoriaci autori. Čím viac spojitostí medzi myšlienkami nájdete, tým viac potom vaše texty pripomínajú istý druh mapy.
Nevýhodou tohto prístupu je, že potrebujete byť v strehu na zachytenie myšlienok, neskôr venovať čas ich triedeniu. Proces tvorenia už bude opakom spontánnosti, bude viac vyzerať ako upratovanie, prepájanie myšlienok, odstraňovanie duplicitných myšlienok a vyberanie najlepších formulácií. Vždy to je o piplaní sa s drobnosťami, niekedy aj kŕčovité, ale napriek tomu uspokojivé. Navyše vám tvorenie bude trvať aj dlhšie, čím sa bude odďaľovať aj presunutie sa k ďalšej téme na spracovanie. Ak sa vám nazbiera množstvo nápadov, vznikne riziko, že sa ku spracovaniu niektorých tém ani nedostanete, až po rokoch o tieto témy vy sami stratíte záujem. V takomto prípade však nemuselo ísť o zbytočnú námahu – asociácie sa málokedy dotýkajú iba jednej témy. Býva ešte možné nahromadené asociácie patriace ku zrušenej téme porozdeľovať do iných súborov, aby sa stali stavebným materiálom pre iné témy, ktorých sa tiež dotýkajú.
Toľko ku kreativite. Poďme sa venovať môjmu pohľadu na blogerské paradoxy.

Blogerská problematika 

Počas svojho prezerania cudzích blogov som si všimol niekoľko zvláštnych trendov, ktoré sa opakovali. Prvým z nich bolo publikovanie takého množstva organizačného obsahu o zákulisí blogu, že ho bolo takmer viac, ako skutočného obsahu. Druhým trendom bolo silné kladenie dôrazu na introverciu: vznikal tak paradox, že blogeri bijúci sa do hrude s tým, akí sú introverti o niekoľko článkov ďalej opisovali svoje sexuálne zážitky, nehľadiac na svojich partnerov a partnerky.

Rozbíjanie svojej tvorby do niekoľkých jazykov a blogov sa mi tiež nezdala byť užitočná konvencia, keď sa nič z tvorby daného autora neprevŕtalo do hĺbky. Je veľkou škodou, že som ešte nevidel blogera, ktorý by svoju znalosť cudzích jazykov a pevnú vôľu preukázal prebásnením cudzojazyčnej poézie.
Najrýchlejšie som zatváral také blogy, v ktorých boli sekcie pomenované až tak „originálne“, že nikto nedokázal odhadnúť, čo v nich nájde. Snaha o prílišné skrášľovanie sa evidentne vymkla kontrole a blogeri si len uškodili svojim „ujetým vkusom“. Podľa mňa je zbytočné zvyšovať komunikačný šum, ktorý je medzi autorom a čitateľom už aj tak priveľký: kým autor môže mať každú vetu svojho textu odžitú do detailov, čitateľ si pri prechádzaní textu vybaví len vrch ľadovca, pričom bude jeho porozumenie zväčša len racionálne a nie emočné. Už to je značnou stratou pri odovzdávaní informácií. Práve kvôli zrozumiteľnosti som sa snažil stupeň formálnosti mojich článkov prispôsobovať ich účelu.
Čo sa týka komentárov k blogom, až príliš často sa stretávam s tým, že každému komentujúcemu sa dielo páči a súhlasí s jeho obsahom. Považujem to skôr za akýsi pritakávací biznis s reklamou, ktorý nás neposúva ďalej. Naopak, v tomto druhu správania vidím riziko, že práve bloger, ktorý by mal na sebe najviac pracovať, začne veriť, že už dosiahol dokonalosti. Je tu však prítomný aj iný paradox: ochota návštevníkov komentovať blogy tých autorov, u ktorých vidia, že sa nikomu neobťažujú odpovedať. Majstrovstvo tohto prístupu dosiahla blogerka sťažujúca sa na ignoráciu z Autorského klubu, pokým v 99% prípadov sama ignorovala svojich návštevníkov. Takýmto autorom by bolo vhodné naopak tvrdo vyjadriť svoj protest -pokiaľ možno globálne- aby si uvedomili, že sa s ľuďmi takto nejedná. Takisto by som postupoval pri spameroch. Zároveň by to preskúšalo ich motiváciu ku tvoreniu. Aj pokiaľ by nepochopili svoje pochybenie, aspoň by mali pokoj od pozornosti, ktorá mohla byť objektívne až príliš intenzívna. Niekedy je to práve nepovšimnutie verejnosťou, čo zabezpečí väčšie množstvo času, ktoré sa dá použiť na tvorbu.
Každý komentár s ozajstnou pointou tvorí podporu pre autora komentovaného textu. Je na návštevníkoch aby zvážili, ktoré projekty stojí za to podporovať a napomáhať ich udržaniu sa pri živote. Preferujem síce tvorbu primárne pre vyjadrenie seba a pre nápomocnosť, no každá jednostranná námaha sa raz musí skončiť. Kam teda budeme smerovať svoju podporu? Ku projektom ktoré nám nedali nič nové, alebo ku projektom ktoré autora stáli mnohonásobne viac úsilia? Pripomínam, že vyjadrenie sa k náročným textom je dobrým cvikom aj pre komentujúceho. Rád by som prezentoval ešte jednu radu: ak chceme svoju tvorbu vedieť plánovať do budúcna, mali by sme si značiť údaje o tom, ako dlho sme tvorili predošlé diela.

Za zaujímavý problém blogerov považujem tvorbu, ktorú rodine neukazujú, alebo ju pred ňou vyslovene skrývajú. Fyzická blízkosť iných osôb ešte neznamená, že sme s nimi na jednej vlne aj mentálne. Môže to byť práve blízkosť –až prílišná- čo odrádza od odhalenia svojho zmýšľania a cítenia. Každému z nás sa však míňa čas života. Čo ak náš čas vyprší skôr, ako vôbec budeme poznaní a pochopení?

Spomienka na nerealizované diela
Pri spomínaní na svoje prvé zámery písať som odhalil jeden vcelku zaujímavý fakt. Keď som v pubertálnom veku uvažoval o písaní fantasy príbehu, zamýšľaný dej a prostredie silne odrážali postoje, ktoré som si v tej dobe neuvedomoval, alebo som si neuvedomoval, že ich prenášam do tvorby.
Príkladom je, že príbeh sa mal odohrávať v okolí jedného centrálneho mesta, teda nešlo o cestovateľské fantasy. Toto muselo odrážať fakt, že nerád cestujem. Ďalej, mágia mala stáť bokom, mimo širokej spoločnosti, čo korešponduje s mojím názorom na reálne nevysvetlené javy ako nevhodné pre mainstream. Hlavnému hrdinovi som zamýšľal prisúdiť aj kronikársku úlohu, čo mohlo byť odrazom môjho sklonu pre písanie, ktorý navyše vtedy ešte ani nebol pevne ukotvený.
Okrajom ešte spomeniem inú zaujímavosť z tejto dávno zamýšľanej a nerealizovanej fantasy. Pri zrode hrdinov som vždy počítal s tým, že to bolo zlo, ktoré ich sformovalo do ich podoby, pretože v nich vyvolalo túžbu po spravodlivosti. Ak by však hrdinovia porazili všetko zlo na danom území a čase, odkiaľ by sa potom s rovnakou autentickosťou a motiváciou mohla formovať ďalšia generácia hrdinov? Ani teraz, po približne desiatich rokoch nemám odpoveď. Zároveň je toto nedokončené fantasy príkladom motívu, ktorý čakal na spracovanie tak dlho, až sa nedočkal a ja som o neho stratil záujem. Vtedy to však nebolo kvôli čakaniu v poradovníku námetov, ale kvôli nedostatku pevnej vôle a predovšetkým nedostatku fantázie. Podobným prípadom bol môj starý motív veľmi blízky bojovým stretom z filmu Avatar, ktorý ale bol vytvorený až neskôr. Niet sa čomu diviť, keďže na strednej škole som mnoho čítaval o indiánskych kmeňoch. Tento námet slúži ako príklad toho, keď vás blízkosťou témy niekto predbehne. Spracovanie Avatara ma však v tomto sklamalo, keďže dielo vykresľujúce ľudstvo ako vykorisťovateľov malo poskytnúť veľmi provokatívne otázky. Kým ja som mal v pláne na ľudstvo kydať čo najviac hnoja, tento provokatívny potenciál Avatar využil iba málo a viac ospevoval silu prírody.