Deň narcisov

Bolo to ešte začiatkom jari, kedy sa mi stala oná záležitosť. Môžem ju vyrozprávať iba s rizikom, že budem zle pochopený. Keďže ale nemám mnoho čo stratiť, pustím sa do toho.

***

Inkriminovaný deň som pri prechádzaní mestom natrafil na sofistikovanú sieť vyberačov príspevkov na boj proti rakovine. Aby som sa vyjadril presnejšie, boli títo svetlomodro odení vyberači tiež v pohybe, ako ja. Neviem, či to bolo momentálne antisociálne naladenie, celková nedôverčivosť voči týmto zbierkam/vyberačom, alebo chuť provokovať, ktorá spôsobila, že sa mi nechcelo prispieť.

A tak som objavil vtipné stránky tejto situácie. Vynorili sa otázky: Keď sa snažíte dôkladnej sieti vyberačov vyhnúť, v akom veľkom polomere by ste ich mali obchádzať? Dá sa odhadnúť na základe vizuálnych podnetov, ich pohlaví, držaní tela, mimike, či iných charakteristík, na akú vzdialenosť vás ešte oslovia? Pomáha pred vyberačmi vliezť do obchodu, použiť náhodného okoloidúceho ako nárazníkovú zónu, alebo sa vyhnúť očnému kontaktu s nimi? Dokážu ich pokročilejší vyhýbači obísť v menšej vzdialenosti, alebo kľučkovať medzi ich rôznymi skupinami na menšie množstvo krokov, po optimálnej trajektórií?

Zľahka paranoidné myšlienky na seba tiež nenechali dlho čakať. Každý jedinec oblečený vo svetlomodrom tričku je zrazu podozrivý! To vyberá príspevky aj tá pani na zastávke a hentá vo vnútri autobusu? Alebo ten pán na bicykli, ako pohyblivejšia jednotka chytajúca neoznačkovaných previnilcov, ako som ja? Mohli by sa títo jedinci len maskovať pred vyberačmi príspevkov pod kamuflážou, že sú jedni z nich?

Popri vtipnom náhľade na vec je tu samozrejme aj sociálny náhľad. Práve na sociálnom základe zbierka stojí. Ten, kto si umelý narcis kúpi, má na hrudi pripnutý „dôkaz svojej spolupatričnosti“, alebo skôr dôkaz toho, že mu záleží na mienke iných. Vďaka tomuto dôkazu nebude znova obťažovaný inými vyberačmi príspevkov a zároveň tým pripomína osobám, ktoré narcis ešte nemajú, že by sa mali zaradiť do davu. Len nedajbože odmietnuť človeka, ktorý vás oslovil v mene spolupatričnosti. Alebo žeby... ?

Keď si od vás pod sociálnym tlakom, rizikom odlišnosti, zlej povesti či citovým vydieraním niečo pýtajú, no nedostaňte chuť im robiť napriek! Vtedy sa v mnohých ľuďoch môže prebudiť malý diablik a naschvál povedať skupine mladých, sympatických ľudí, že im nedôveruje. Už len pre videnie toho, ako sa zatvária. Diablik na nich môže žmurknúť a pošepnúť: „V mori kvapka nechýba, viete o čom hovorím.“ Prípadne povie: „Presne kvôli takýmto prípadom nenosím drobné!“ Alebo môže cynicky klamať žobrajúcemu bezdomovcovi: „Hentí v modrom ma už ošklbali, ale stačí, aby ste dostali rakovinu a oni vám to vrátia.“ Vonkajšia rola predpokladanej bezcitnosti je tu zvýraznená symbolicky, neprítomnosťou žltého kvietka na hrudi, tejto inverzie „hviezdy hanby“ alebo „šarlátového písmena“, ktoré mali v histórii ponižujúci význam. Schválne protivenie sa očakávaniu toho, akí by sme „mali byť“ sa stáva hereckou zábavkou.

Samozrejme neobhajujem lakomosť ani bezcitnosť, ale rozhodne sú tu prehliadané otázky: Je vôbec morálne používať sociálny tlak ako súčasť „dobrovoľných“ zbierok? Nie sú dobrovoľníci posielaní po skupinkách práve preto, aby svojim presviedčaním vyvinuli väčší sociálny tlak na dotazovaného jednotlivca? Mala by byť idea spoločenského dobra pre nás silnou autoritou? Nie je to práve obdobná idea, ktorá toľkých ľudí núti odsudzovať slobodné matky, alebo inak znepríjemňovať životy tých, ktorí si dovolili líšiť sa?

Keby sme nakreslili graf motivácie prispieť, veľmi silné zastúpenie by v ňom mali: a) snaha mať od iných vyberačov pokoj, b) nechuť odmietnuť vyberačov a byť cudzou mienkou odsúdený. Koľko percent potom ostáva na túžbu pomôcť, ktorá v sebe nemá žiadne vonkajšie prímesi? Sotva viac ako 25%. S touto vonkajšou, sociálnou stránkou veci vybabrali práve tí šialení manipulátori, ktorí si raz kúpili (či ukradli) umelý narcis a používajú ho aj po ďalšie roky.

Od toho zas možno odvíjať úvahy technickej a ekonomickej povahy. Nájde sa taký výrobný postup, aby sa umelý narcis do roka rozložil a zrušili sme tak záujmy ľudskej malosti? Budeme si čochvíľa kupovať holografické narcisy za digitálne peniaze? Práve vtedy, keby organizátori zbierky nemuseli vyhadzovať peniaze za nové a nové narcisy, by mali zo zbierky väčšie zisky. Prečo aspoň nevymyslieť ekonomicky výhodný spôsob zberu narcisov z minulých rokov, keď ich domáce využitie nie je o nič lepšie, ako využitie špendlíka?

Keď sa vrátim k čistote túžby pomôcť, tak si môžeme predstaviť, že to by to nebola hodnota peňazí, ale daného emočného vkladu, čo by ľuďom pomáhala. Potom by sotva boli tieto zbierky efektívne. Snáď každý z ľudí, ktorí prispeli a mnohí z tých, ktorí neprispeli by považovali túto zbierku za dôležitú. Napriek tomu by sa ku nej ako ku dôležitej nesprávali, pretože by si na ňu nespomenuli sami, bez vonkajšej stimulácie. A tak musíme vytvárať obrovský pripomínací mechanizmus. Nie sme schopní si spomenúť na veci, ktoré sami označujeme za dôležité. Nevieme sami od seba zaslať svoj príspevok na boj proti rakovine elektronicky a tak vyháňame do ulíc mladých dobrovoľníkov, ktorým ich činnosť zaberie mnoho času a úsilia. Utrácame zhruba 17% zo ziskov zbierky za zabezpečenie ich svetlomodrých tričiek a narcisov, čo ročne predstavuje vyše 160 000€. Vytvárame si organizácie, manažment a inteligentné aplikácie, aby tie udržiavali pod kontrolou našu vlastnú hlúposť.

***

V čom je pointa tohto príspevku? Predovšetkým v kombinatorike. Potešilo ma, ako som hneď pri prežívaní zmienenej situácie zmýšľal o nej rôznymi spôsobmi. Samozrejme čísla výnosov zbierky som si našiel neskôr na internete. Nájdenie rôznych tém okolo jednej udalosti a rôznych možností v rámci týchto tém napomáha kompletizácií vlastného názoru. Prostredníctvom toho napomáha aj tvorivej činnosti, ako je písanie.