Vydalo: Nakladateľstvo Anag, 2010
Počet strán: 126
Moja odpoveď na túto auto-reflexívnu otázku pozostáva z dvoch častí: Za prvé, nejde až tak o populárnu ezoteriku, ako o prax vychádzajúcu z havajského šamanizmu v knihe s trochu neprimeraným názvom. Aj o tomto pomenovaní sa však z kontextu knihy dozvieme viac. Za druhé: Je uzatvorenie mieru s čo najväčším počtom svojich častí osobnosti len „povrchnou“ témou? Podľa mňa nie, je to skôr práve naopak – ide o niečo, do čoho treba vyzrieť, aby sa tým človek vôbec chcel zaoberať. Niečo, do čoho sa 14-roční „temní okultisti“ ani nepustia, pretože obsahu knihy ani dostatočne neporozumejú, napriek jej jednoduchosti.
Tipujem, že to bol rok 2014 alebo 2015, kedy som túto knihu čítal prvýkrát a vzal som si z nej skutočne málo. Považoval som ju za niečo, čo „nepatrí k môjmu štýlu“ a nehodí sa ku mne. S časovým odstupom som ju prečítal druhýkrát, aj tretíkrát – a zázrak! Po dočítaní ju považujem za dobrú, hoci ide o malú a prehľadnú knižku.
Okľukou si teda vysvetlime, čo malo vplyv na názov titulu. Umenie „priania si“, či „kozmických objednávok“, teda privolávania vytúžených udalostí do svojho života riešil vo svojich knihách napríklad Pierre Franckh. Toto umenie predpokladá, že vonkajší svet odzrkadľuje naše vnútro (alebo na neho aspoň dokáže reagovať). Havajská technika zvaná Ho‘ oponopono, ktorá je hlavnou témou knihy, tiež predpokladá túto reakciu vonkajšieho sveta na svet vnútorný. Namiesto toho, aby sa snažilo Ho‘ oponopono získavať niečo pre nás z vonkajšieho sveta, slúži na iný účel, totiž na vyhľadávanie a uzdravovanie príčin nešťastí. Je vnútornou očistou a liečením svojej rezonancie s problémom, konfliktom či nedostatkom. Čo sa stane, keď vyliečime svoje rezonancie k problémom? Veci, ktoré si želáme by mali narážať v našej psychike na omnoho menší odpor a teda by sa mali oveľa ľahšie realizovať. Nielenže zastavíme hnev a odpor, ktoré nám škodia, ale začneme si vytvárať skôr pozitívny tok života prinášajúci nám pozitívne skúsenosti. S Ho‘ oponopono sa môžeme dotazovať na príčiny svojich „nesplnených prianí“ a napravovať tieto príčiny. Preto autori knihy považujú Ho‘ oponopono aj za podpornú techniku ku „kozmickým objednávkam“, hoci má aj viacero iných funkcií – napríklad sebaspoznávaciu. Samotný názov Ho‘ oponopono vlastne znamená: „dať do poriadku“.
Ako teda Ho‘ oponopono funguje? Možno ho prevádzať osobitne, ale aj v skupinách. Ak už máme definovaný problém, s ktorým chceme pracovať, postup tvoria nasledovné kroky:
1.Predstavíme si, že konáme ako tí ľudia, s ktorými máme konflikt. Snažíme sa zistiť, prečo by sme takto konali my a ako by sme sa pri tom cítili.
2.Vyjadríme svoju ľútosť, vďačnosť a precítime čo najviac lásky k tej časti osobnosti, ktorá by konala ako v bode 1.
3.Pozorujeme, či sa niečo zmenilo na našej pohnútke. Ako hovoria autori, nejde o to nájsť skutočnú motiváciu jednania druhých, ale o motív, ktorý s daným problémom rezonuje v nás. Tak sa nám podarí vymeniť svoj odpor voči problému za porozumenie.
4.Snažíme sa vyhľadať dôvod, prečo by sme mi sami vytvorili daný konflikt či nedostatok vo svojom živote. Môžeme sa opýtať aj: „Ak by som bol časťou osobnosti, ktorá blokuje môj úspech, prečo by som to robil?“
5.Tento dôvod, či časť osobnosti, ktorá ho spôsobila opäť zahrnieme láskou, napríklad aj za použitia afirmácií: „Je mi to ľúto. Milujem ťa. Som pripravený prijať dar z tejto situácie,“ a podobne.
Možno pridať aj ďalšie dva body postupu:
6. Snažíme sa zistiť svoj podiel viny na probléme, hoci sa nestotožňujeme so žiadnou stranou konfliktu. Pýtame sa: „Prečo sa v mojom svete vyskytuje tento problém? Čo s tým mám spoločné ja? Ako som prispel k vytvoreniu problému?“
7. Liečime nájdené príčiny z bodu 6, rovnako, ako sme liečili v bodoch 2 a 5.
Ako z postupu vidíme, ide v ňom o snahu odstrániť svoj odpor voči nepriaznivej situácií, konfliktu či svojmu protivníkovi. Ho‘ oponopono má smerovať k jednote – a tá v sebe obsahuje riešenia konfliktov. Ak prijmeme svoju „problémovú“ časť osobnosti a uznáme jej právo na priestor a existenciu, potom sa tá prestane správať problémovo. Pokým ju však odmietame, bude sa táto časť osobnosti vracať. Ak sa prestaneme mentálne oddeľovať od ľudí, s ktorými sme mali konflikt, možno to oni podvedome pocítia a nabudúce sa k nám zachovajú inak, ako zakaždým doteraz. Tu sa pozastavme; v knihe je zmienka o Jungovi, ktorý mal –tak ako súfijci- hovoriť o klamlivej oddelenosti ľudí. Ľudia si pritom slúžia vzájomne ako nástroj ku prežívaniu skutočnosti a teda jednotlivé role sú len hrou. Ďalej autori opakujú, že účinky Ho‘ oponopono ich prekvapovali. Uvádzajú aj príbehy ľudí, ktorí im napísali. Z týchto príbehov vyplýva, že vnútorná zmena uskutočnená vďaka Ho‘ oponopono zvykne mať často výsledok v tom, že sa problémoví ľudia „v objektívnom svete“ ku nám chovajú zrazu lepšie. A teda zázračnosť techniky má spočívať v jej schopnosti riešiť konflikty aj reálne, nie len vo vnútri hlavy, ale aj vo svete vonku. Pravda, zmena vo vonkajšom svete nie je pravidlom, no človek praktizujúci túto havajskú techniku prinajmenšom aspoň odbúrava stres. Tiež však spoznáva samého seba a dokáže seba vnímať stále ľahšie. Praktizovanie techniky je dobré začať na drobných problémoch a nezhodách. Pri väčších problémoch možno praktizovanie opakovať, pričom ukončené môže byť vtedy, keď už ku problémom necítime žiadnu „rezonanciu“, teda vnútornú neželanú odozvu.
Ho‘ oponopono je možné praktizovať takmer ako spoločenské hry v rôznych variáciách. Viacero ľudí, ktorí medzi sebou zdieľajú svoje motivácie a náhľady na príčiny problému sú inšpiratívnejší a dávajú viac impulzov na spoznanie samého seba. Autori sa zmieňujú o tom, aká prirodzená atmosféra vzniká na takýchto tzv. „hopovacích“ posedeniach. Ľudia si v nich priznávajú svoje chyby a psychické bloky, dokonca sa na nich dobromyseľne smejú. Dôsledkom toho sa nikto z prítomných nesnaží robiť dojem, že je lepší, ako v skutočnosti je, alebo že je lepší, ako ostatní prítomní. Účastníci sedení tiež vidia u iných problémy a slabosti, ktoré oni sami tiež riešia a tak cítia blízkosť k iným ľuďom.
Jedným zo zaujímavých uvedených príkladov je žena, ktorá sa v dobe nachladenia vciťuje do blokád vo svojom tele a zahŕňa ich liečivými afirmáciami, pričom sa na druhý deň zvykne prebudiť takmer zdravá. Iným príkladom je otravná susedka, s ktorou chcela rozprávačka tejto príhody len uzavrieť mier. Suseda však po tzv. „hopovaní“ (pri ktorom nebola prítomná, ale bola samozrejme jeho objektom) zmenila svoje správanie tak radikálne, až sa s rozprávačkou tejto príhody neodbytne chcela priateliť.
Zdroje vnútorných blokád (teda problémových rezonancií) autori vidia v nevyliečených traumách z detstva. Tiež vysvetľujú, ako sa môže stať, že na počiatočnú situáciu zareaguje nešťastným spôsobom hneď viacero strán/ľudí naraz – pretože každý v danom probléme vidí plochu na premietanie svojich nevyliečených tráum. Táto myšlienka má veľmi silný potenciál, pretože nám ukazuje, ako ľahké je stratiť objektívny náhľad.
Veľkú univerzálnosť týchto postupov snáď vidno z toho, že autori si svoje cviky upravovali a že aj mňa k nim napadli isté obmeny. Autori uviedli tri iné techniky, odvodené z Ho‘ oponopono. Prvá z nich ani nezisťuje príčinu problému, ale rovno túto neznámu príčinu zaplavuje láskou s čo najväčším precítením. Druhá technika naopak, viac vyšetruje príčinu nezhody otázkami: „Čo druhý človek obhajuje svojím chovaním? Čo miluje, že sa chová týmto spôsobom? Je možné, že by toto chovanie bolo volaním po láske?“ Ak sa nám podarí nájsť nejaké pohnútky v takomto zmysle, opäť je hnev nahradený porozumením. Podľa tretej techniky si zas najprv predstavíme, ako očakávame priebeh úspešného cieľa/dňa/udalosti. Možno zistíme, aké prekážky v cieli by sa nám mohli objaviť a začneme afirmáciami liečiť tieto prekážky skôr, než sa do plánovanej situácie/času dostaneme.
Moje myšlienky k téme:
Mimo obsah knihy si dovolím pridať k téme zopár vlastných úvah.
1) Ako som už písal, pri Ho‘ oponopono nemusí ísť len o riešenie konfliktov. Môže sa s ním riešiť aj nedostatok, psychický problém, vlastné neželané chovanie, zlozvyky či akákoľvek disharmónia a neúspechy. Aj naše krízy, zlyhania, či nedocenenie okolím predsa spôsobila nejaká časť našej osobnosti. Preto je možné ju nájsť a liečiť. Keď sa však zamyslíme ešte ďalej, uvedomíme si, že nájsť, spoznať a podporiť predsa môžeme aj tie fungujúce časti svojej psychiky, ktoré sú zodpovedné za naše úspechy. Prečo to teda nerobiť? Hádam by sa spoznaním a poskytnutím podpory tieto úspešné časti osobnosti neskazili a neprestali fungovať – ak áno, tak len prechodne. Skôr predpokladám, že by sa mohli zabudovať do osobnosti ešte lepšie a fungovať výkonnejšie, ako predtým.
2) V knihe sa len minimálne spomenula možnosť si svoje zistenia o príčinách problému zaznamenávať. Ak je Ho‘ oponopono praktizované deň za dňom, na ťažkom probléme, ktorý sa rieši postupne, tak by sme si mohli svoje zistenia zapisovať a tým kompletizovať „zoznam podozrivých“, totiž psychických príčin spôsobujúcich problémy. Nemuseli by sme tak vždy svoje hľadanie začínať odznova a žiadna z potenciálnych príčin by neostala zabudnutá. Takto spísaný zoznam by mal lepšie slúžiť pre sebapoznanie.
3) Ľuďom, ktorí majú svojich duchovných spojencov, vnútornú radu, alebo čokoľvek podobného sa naskytuje príležitosť spýtať sa týchto nehmotných bytostí na príčiny konfliktov a nedostatkov, čím môžu získať neľudskú perspektívu.
4) V knihe je len implicitne poukázané na fakt, že ľudské spory, ktoré sa môžeme pokúsiť riešiť nemusia byť nutne naše, ale môžu to byť aj spory medzi inými ľuďmi.
5) Akýkoľvek nedostatok je možné liečiť. Na základe toho si pomyslíme, že sa možno obávať skôr nepoznania svojich nedostatkov. Avšak aj toto nepoznanie vlastných nedostatkov je tiež iba nedostatkom. Preto ho možno liečiť. Čoho sa teda obávať?
6) Po vykonaní magického rituálu (obzvlášť po zlom prevedení) sa môžu u praktika objavovať obsesívne myšlienky na jeho cieľ. Myslím, že takéto myšlienky tiež možno prijať s láskavým postojom a opýtať sa, ktorá naša časť by chcela mať svoje ciele splnené hneď, vidieť výsledky mágie čím skôr atď.
7) Nie som si istý, či je skutočne tak ľahké rozoznať svoje hĺbkové pocity resp. „rezonanciu“ voči problémom, ako sa v knihe uvádza. Preto mi napadá, že môže byť vhodné na tento účel použiť prirodzené vyplavovanie emócií, ktoré nastáva po fyzickej námahe, hlavne tréningu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Komentáre sa objavia po schválení moderátorom.