Jeffrey Chappel - Odpovědi z ticha

Počet strán: 340

Vydala: Eugenika, 2011

Preklad: Zuzana Šestáková

Po letmom prelistovaní knihy k nej čitateľ bude zrejme pristupovať nedôverčivo nielen pre jej mäkkú väzbu. Toto prelistovanie totiž odhalí skratkovité rozhovory natiahnuté cez väčšinu knihy. Jej obsah totiž tvorí rozhovor autora s jeho „vyšším Ja“ a teda sa zdá, že ide o literatúru podobnú tej channelingovej.

V úvode autor poskytuje prehľad jeho záujmu o duchovno, ktorý nadobudol už v chlapčenskom veku. Prvá kapitola je venovaná rozhovorom o zamestnaní a peniazoch. Druhá kapitola je venovaná vzťahom, tretia osobnému rastu, štvrtá o metafyzických otázkach, piata o duchovnosti. Šiesta kapitola je stále vo forme rozhovorov, na tému osvietenia. Posledná, siedma kapitola už nie je vo forme rozhovorov, ale popisov toho, ako autor prežíva stav osvietenia. Vďaka tomu je táto záverečná kapitola spolu s úvodom najzaujímavejšou časťou knihy. Vzhľadom k tomu, že hlavná časť knihy je menej zaujímavá, by som ju nenazýval „skvostom modernej mystiky“, ako je to v popise. Vydavateľstvu Eugenika gratulujem ku častému odkazovaniu na iné nimi vydané knihy, vo forme komentárov pod čiarou. Takúto marketingovú techniku som ešte nevidel.

Hlavným rozdielom Odpovedí z ticha oproti channelingovým knihám je, že „komunikant“ odpovedá pomerne skratkovite a dostáva sa mu rovnaké množstvo priestoru, ako osobe dotazovateľa. V iných knihách je to býva pomer vo veľký prospech „komunikanta“ ktorý diktuje svoj obsah viac jednostranne. Spočiatku môže byť iritujúcim prvkom chlácholenie, ktorému sa autorovi dostávalo. Je pochopiteľné, že autor vyšetruje hlavne stavy, kedy sa necítil dobre, ale prečo obťažovať čitateľa s tľapkaním sa po ramene? Samotné témy rozhovorov však neodsudzujem, práve tým aké sú, autor skôr ukázal, že sa necenzuroval: nájdeme tu skutočné ľudské problémy ako závisť, nedocenenie, mučenícky postoj, snaha zapáčiť sa, nenaplnenie túžob, pocit viny, problém byť spontánnym, či úmrtie priateľov. Ku stručnosti odpovedí možno poznamenať, že práve to by mohlo vlastne postup autora robiť dôveryhodnejším, než iné knihy. Istá obmedzenosť komunikácie či komunikačný šum tu môže byť prirodzeným javom, kým iné channelingové zdroje môžu mať ujasnenejšie a podrobnejšie tvrdenia kvôli podvodnému vykrádaniu cudzích zdrojov. Je tu však aj klasický problém: sám autor riešil, či zdroj, ktorý mu odpovedá nie je iba podvedomie vyplavujúce svoje spomienky na ezoterickú literatúru, ktorú čítal od mladosti.

***

Strana 99: „Proč lidé chtějí věci, které nemají mít?“

„Aby pochopili, že je nemají mít.“

„Proč je ale nutné prožívat zklamání a nenaplnění? Myslel jsem, že touhy mají lidé nasměrovat na cestu jejich růstu.“

„Přesně tak. Jedině tomu slouží. Jenomže růst a uspokojení nejdou pokaždé ruka v ruce, alespoň ne v této etapě života na Zemi. Touha může být past, jež tě vláká do toho, co máš prožít. Může vyprchat tím, že se naplní, anebo poté, co posloužila svému účelu i bez naplnění.“

***

Čitateľovi možno bude užitočné nečítať knihu príliš rýchlo, aby sa neoslabovala jeho pozornosť pre filtrovanie rád z textu. Rady sa zdajú totiž byť istým spôsobom metaforické, nevyjadrené úplne jasne. A hlavne možno získať viac rád z počiatočných kapitol knihy, neskoršie metafyzické kapitoly toho nevysvetľujú veľa. Objavili sa aj situácie, kedy komunikant nechcel hovoriť o niektorých témach, zvlášť o osude iných ľudí.

Príklady rád, ktoré v knihe možno nájsť sú: nestotožňovať sa so svojou dlhodobou „energetickou konfiguráciou“ ktorá je len falošnou identitou, takisto ani so svojimi emóciami. Alebo: nestotožňovať svoju moc s činnosťami, do ktorých sme ju vkladali. Zaujímavé bolo tvrdenie, že osoba, ktorá sa dopustila chyby už neexistuje, je znovupretváraná neustále, pretože každý okamih vo svete je iný. Kto má náznak podvratného myslenia alebo zvráteného zmyslu pre humor, sa spýta: „Má to ospravedlňovať útočné praktiky?“ Tiež bola viackrát zmieňovaná obhajoba rovnováhy v prijímaní a dávaní, čo sa mi pri mojom zmýšľaní samozrejme páči. Tým sa vlastne opakoval aj motív dostatočného odpočinku. Bolo tam aj zvýrazňovanie akcie bez prílišného pripravovania sa, alebo snaha o čo najväčšiu akceptáciu situácie, vrátane svojich reakcií na ňu. Tiež tu bola rada neustále vyžarovať lásku, ktorá prechádza cez ilúzie. Veľa odpovedí sa týkalo idey o vesmírnej jednote, čo pomaly znelo ako obohraná fráza.

Pomerte vtipná historka hovorila o situácií, kedy bol autor na veľkom koncerte slávnej speváčky. K jej spevu sa pridal nejaký opilec v hľadisku blízko autora. Tým mu skazil zážitok, ktorý chcel autor prežiť ako dokonalý. Samozrejme mu na tieto sťažnosti odpovedalo jeho „vyššie Ja“ že ten okamih bol dokonalý aj s týmto dojatým opileckým spevákom (či práve vďaka nemu?).

Ako som sa zmieňoval, posledná kapitola z knihy je najzaujímavejšou, keďže autor v nej formou opisov poskytuje náhľad na svoj nový stav. Popisuje ho podobne, ako zenoví majstri – už tu nie je osobnosť, iba dianie. Vychutnáva si všetok dej, aj detaily, ktoré sa opakujú a ktoré by iným pripadali ako stále rovnaké. Už nevníma veci ako poznané, ale vždy ako nové. Je tu teda posilnenie zmyslového vnímania. Má iné vnímanie času a každý ľubovoľný moment mu pripadá rovnako veľkolepý. Negatívne pocity stále môže mať, vždy sú ale vo vzťahu ku prítomnosti, nie oživovaním minulého utrpenia. Jadro vnímania je popisované ako prispôsobivé, beztvaré, teda zrejme v zhode so Spareovým pojmom „kia“. Keďže o osvietení sa hovorí priamo v knihe aj ako o „stotožnení sa s božstvom“, vyplýva z toho otázka, či je presne tento stav tým cieľom, ktorý si dávajú magické rády.  

Na konci knihy sú stručné rady, ako sa snažiť trénovať rozhovory s „osvieteným Ja“, pričom sa tréning začína načúvaním tomu vnútornému hlasu, ktorý dáva odpovede na otázky, ktorých odpovede poznáme.

***

Strana 268: „Věz, že pokud existuje vůbec nějaká cesta, zavede tě na ni láska.“