Eva Ulmer-Janes - Magie není čarování

Preložil: Vladimír Čadský

Počet strán: 207

Vydala: Euromedia Group k. s., Praha

Pokiaľ hľadáte ľahké čítanie zhruba na dva voľné dni, ktoré vám zrekapituluje mnohé základné myšlienky nachádzajúce sa v iných knihách, potom je táto kniha rakúskej autorky práve pre vás. Celou knihou vás sprevádza dojem, že autorka rôznymi spôsobmi ukazuje, čo je to magické vnímanie sveta a ako sa prelína s bežnou realitou, keď si to ani neuvedomujeme. Akoby až predpokladala, že jej kniha sa dostane do rúk predovšetkým začiatočníkom a nemyslela, že to tak nemusí byť. Práve kvôli tomuto bude aj môj výťah z knihy stručnejší. Hoci je obálka vcelku vydarená, zvláštny názov knihy stále pôsobí rušivo. Čo možno skritizovať, je prílišná inšpirácia informáciami, ktoré ponúkol S. K. King v knihe Mestský šaman, na ktorého autorka sama odkazuje v sekcii doporučenej literatúry. Ja som behom čítania tieto zhody rátal a bolo ich minimálne 9. V čase písania tejto recenzie je kvalitnejší Mestský šaman vypredaný, rovnako aj tento titul, ktorý sa však častejšie dá zohnať v antikvariátoch ako zlomková náhrada.

22 bežných kapitol, ktoré kniha obsahuje, majú priemerne 9 strán. Na začiatku každej kapitoly je krátke vysvetlenie nejakého symbolu. Veľmi v krátkosti si zhrňme, čo možno čakať od jednotlivých kapitol:

1.kapitola sa snaží objasniť pojem mágie. Kritizuje sa tu zabehaný pohľad na svet, podľa ktorého nemáme žiadnu zodpovednosť a ani moc, ktorú pripisujeme iným. Autorka sa tu zmieňuje o niekdajšej jednote spirituality a poznania prírody, ktoré sa oddelili neskôr rozvojom vedy. Kvantová fyzika je tu spomenutá ako znovuzjednotiteľ týchto disciplín.

2. kapitola je venovaná analogickému mysleniu.

3. kapitola je opäť venovaná magickému mysleniu. Nachádza sa tu myšlienka, že jednotlivé panteóny sú vlastne aspektmi jedného božstva, podobne ako je tomu u svätých s rôznymi kompetenciami v kresťanstve. Aj toto je dosť neoriginálna myšlienka, podobne, ako všade ospevovaná kvantová fyzika z prvej kapitoly.

4. kapitola podáva pomerne vyspelý autorkin názor na útočné praktiky. Pred návratom škodlivého účinku ani tak nestraší, skôr píše o okamžitom efekte, ktorý už len uvažovanie o násilí vytvára. Je ním uzatváranie svojej energie a vytváranie napätia. To je vlastne aj v zhode s havajským šamanským učením o tele „ku“, ktoré patrične reaguje na myšlienky.

5. kapitola mala byť venovaná rôznym bytostiam, avšak nakoniec sa o nich nedozvedáme nič... miesto toho čo-to o kritike náboženských dogmatikov.

6. kapitola popisuje silu myšlienok, no táto téma súvisí aj s ostatnými témami v knihe, prelína sa s nimi.

7. kapitola popisuje vizualizáciu, rôzne formy vnútorných zmyslov, z ktorých má každý človek vlohy pre iný, ale žiaden zmysel nie je nadradený.

8. kapitola je tématicky zameraná na rituály, je však v zhode s inými knihami, no povedal by som, že povrchnejšia.

9. kapitola vysvetľuje divináciu a to opäť tak, že ide len o čítanie momentálnych možností, ktoré sú nastavením psychiky ovplyvniteľné. Autorka trefne opisuje neochotu ľudí vyveštenú radu prijať (čo divinácii berie zmysel), alebo veštiť znova dovtedy, aby si tak potvrdzovali rozhodnutie, ktoré si už racionálne zvolili.

10. kapitola pojednáva o ochrane a ochranných štítoch, pričom sú tu zaujímavé príhody autorky a jej známostí s magickými technikami zapečatenia dverí, pri ktorých sa zdalo, že dobre fungovali.

11. kapitola hovorí o energetickom čistení predmetov, ktoré niekto energeticky zaťažil. Základnou technikou je to čistenie pod tečúcou vodou, prípadne s pridaním vizualizácie, čo okrem predmetov možno použiť aj na seba pri sprchovaní. Priestory zas možno vyčisťovať vydymením kadidlom.

Strana 93: „Obzvlášť choulostivé je zacházení s kultovními předměty, nezávisle na jejich stáří. Určitě jste už v okruhu svých známých slyšeli o podivných událostech v souvislosti třeba s africkou dřevořezbou, nebo jste pocítili lehkou nevolnost v místnosti plné starožitností. Tyto předměty mají svou historii, kterou nejspíš neznáte, a jsou prostoupeny cizími energiemi, jež vám mohou být nepříjemné. Může to zajít tak daleko, že se pořádně nevyspíte nebo jste, ani nevíte proč, podráždění a vyvoláváte konflikty. U posvátných i neposvátných předmětů z cizích kultur k tomu ještě často přistupuje skutečnost, že se k nám dostaly po více než křivolakých cestách. Byly ukradeny a znesvěceny. Jejich sám o sobě velký energetický potenciál, nashromážděný léty uctívaní, tak může být negativně přepólován. A to je důvod, proč byste si měli pořádně rozmyslet, jestli si takový předmět opravdu chcete vzít do svého domova.“

12. kapitola je o nabíjaní predmetov, teda fáze, aká by mala nasledovať po spomenutom čistení. Uvedené metódy sú umiestnenie predmetu na slnku, do pyramíd, kruhu, ale tiež chvála seba, svojho tela a okolia.

13. kapitola je venovaná pomoci a liečeniu. Tu skutočne uznávam, že úvod kapitoly je napísaný dobre, šlo o jednu z najlepších častí knihy. Zmienené pravidlá liečenia sú nasledovné: a) Kto potrebuje pomoc, musí o ňu požiadať. Kto to neurobí, si problém buď nepriznáva, alebo je problém pre tú osobu len zdanlivý, kým nám sa zdá reálny. Dôležité je, že osoba žiada o pomoc toho, komu dôveruje a nanucovať sa jej preto nie je vhodné. b) Kto potrebuje pomoc, preberá za seba zodpovednosť, že bude na riešení pracovať a prijme problém ako lekciu. c) Človek, ktorý je o pomoc požiadaný, sa má právo rozhodnúť, či bude pomáhať tu a teraz. Tiež by sa mal vyhnúť pomoci z manipulatívnych pohnútok. Zvyšok kapitoly je o biorytme dňa a roka.

14. kapitola predstavuje rôzne formy stresu – fyzický stres, teda rany, emocionálny stres, teda hnev alebo strach, a nakoniec mentálny stres (následok kritiky) a spirituálny stres (následok odtrhávania sa od reality).

15. kapitola poukazuje na problém kritiky podobne ako to robil S. K. King: ide o správanie, ktoré znižuje energiu a preto by záver kritiky mal byť pozitívny, pre jej vykompenzovanie. Nerobíme to len pre druhých, ale aj kvôli sebe, keďže kritik sa sám nezvykne cítiť dobre. Autorka tiež navrhovala sa vždy po kritike zamýšľať aj na riešeniami nedostatkov a teda neostávať len pri kritike, ale presunúť sa pozornosťou aj ku ceste k lepšiemu.

16. kapitola sa venuje toľko omieľaným témam priania si niečoho, či „kozmických objednávok“. Pojednané o nej je približne v zhode s knihami P. Franckha. Ako dobrým nápadom sa zdá snažiť sa o otvorenosť svojej mysle a vytvorenie si kartičiek, ktorými by sme si pripomínali svoju inšpiráciu pre cieľ, v ktorého vyplnenie veríme.

17. kapitola je o vzťahoch. Autorka celkom klasicky varuje pred snahami o manipulatívne priania. Ďalšou „klasikou“ je rada všímať si vo vzťahoch to pozitívne na ľuďoch, aby sme časom neotrávili vzťah kritikou.

18. kapitola je nazvaná Měníme minulost a teda je o očistách svojich spomienok, napríklad pomocou symbolického spálenia predmetu predstavujúceho spomienku alebo prečistenia spomienky vizualizáciou. Práve tu by čitateľ s presvedčením očakával techniky prevzaté z Mestského šamana, ale prekvapivo tu neboli.

19. kapitola radí zmeniť svoje perspektívy a očakávania tak, aby boli v zhode s našimi skutočnými snami, ktoré vôbec nemusia byť skromné. Mali by sme sa nebáť nielen neúspechu, ale aj úspechu a zmien, ktoré prinesie.

20. kapitola opisuje rôzne vnímania šťastia a tiež v rámci „zdravého sedliackeho rozumu“ ukazuje ako používať motiváciu, plány a metódy ku dosiahnutiu šťastia.

21. kapitola rozpráva o užitočnej snahe príliš neposudzovať svet okolo a o bezpečných formách ventilovania negatívnych emócií tak, aby nebolo nikomu ublížené.

22. kapitola obsahuje tipy a triky na rôzne drobné cvičenia. Ako čitateľ už možno tuší, v tejto knihe sa nenachádzajú žiadne postupy na použitie tranzov, žiadna zmienka o šamanských cestách, ani nič podobného. Skrátka všetky cviky sú tu každodenné, vizualizačné, minimalistické.  

Ako jedno z najzaujímavejších tvrdení mi pripadalo poňatie aury na stranách 41-42: „Mezitím se aura ostatně stala předmětem vědeckého výzkumu, přestože vědci, kteří ji studovali, by se sotva označili za ezoteriky. Německého biochemika Karla Poppa zaujala skutečnost, že se impulzy v živých bytostech šíří rychleji, než by to měly umožňovat chemické reakce, například pomocí neurotransmiterů. Protože nejrychlejší přenos zpráv, jaký známe, je možný světlem, pokoušel se prokázat právě světlo. A byl úspěšný, nejen pokud jde o další šíření impulzů. Ukázalo se, že při dělení buněk se kromě jiného uvolňují částice světla, takzvané biofotony. Ty jsou součástí energetického pole, aury, která obklopuje každou živou bytost. Zesílíme-li ji čtyřmilionkrát, dá se ukázat na monitoru. Přitom se ukazuje, že vajíčko šťastné slepice kuřete září dvakrát silněji než vajíčko z umělé líhně. A „světlo života“, jak to profesor Popp nazývá, vyzařují také homeopatické léky, jež chemicky obsahují už jen nosnou substanci.“