Arthur Machen – Bílí lidé

Útla recenzia útlej knižky.

„Menej slávnou, s menej zložitým príbehom ako Veľký boh Pan, avšak s oveľa jemnejšou atmosférou a celkovou umeleckou hodnotou je podivuhodná a vzdialene znepokojivá kronika Bieli ľudia (The White People), napísaná formou denníka či zápiskov malého dievčatka, ktoré opatrovateľka zasvätila do zakázanej mágie a zatratených tradícií odporného čarodejníckeho kultu.“

H. P. Lovecraft – Nadprirodzená hrôza v literatúre, strana 99

Ako vidno, v citovaní Lovecrafta ma tentoraz Horror Mag nepredbehol. Kniha dostupná iba elektronicky za nízku sumu, pozostáva z troch častí. V prológu a epilógu prebieha rozhovor medzi znalcom zla a inými mužmi. Znalec ďalším mužom požičia zelený zápisník, ktorého dej tvorí prostrednú časť rozprávania. Ide vlastne o zápisník dievčaťa, ktoré chronologicky spísalo svoje zvláštne zážitky v miestnych lesoch, často až s prehnanými opismi prostredia. Okrem jej vlastného svedectva zvláštnych bytostí sú do rozprávania vnorené aj príbehy, či legendy, ktoré dievčaťu rozprávala pestúnka. Na tom, že legendy nie sú štrukturálne oddelené som sa pobavil, pretože mi to pripomenulo podobný spôsob, akým mi nadšene rozpráva svoje historky reálne existujúce dievča. Skrátka ide o zamotávanie sa do siete vlastných myšlienok a spomienok.

Priznávam si však, že viac, než fantastické rozprávanie dievčaťa ma zaujali práve rozhovory mužov v prológu a epilógu. Tu uvedené výroky o Zle a Hriechu sú relevantnejšími myšlienkami pre reálnu filozofiu a okultizmus, než inšpirácie iných autorov žánru „weird fiction“. Pre tento dôvod som sa stal zvedavým na ďalšiu Machenovu tvorbu a vlastne mi to pripomenulo filozofické vložky Jahičovej knihy Zapálili sme onen svet.

Kúpený PDF súbor ma sklamal jedným technickým problémom – na niektorých miestach dokumentu nefungoval dobre na čítačke Kindle 5, čo spôsobilo, že som musel tieto pasáže prečítať na počítači. Skoro by som bol zabudol... text obsahuje aj krátky doslov venovaný Machenovi, ktorý napísal Jaroslav Kučera.

Strana 11:

„Potom by podle vás podstatou hříchu bylo...“

„Chtít vzít nebe útokem,“ řekl Ambrosius. „Podle mne je to jednoduše pokus proniknout do jiné vyšší sféry zakázaným způsobem. Pak pochopíte, proč je tak vzácný. Ve skutečnosti je málo takových, kteří touží proniknout do jiných sfér, ať už vyšších nebo nižších, způsobem dovoleným nebo zakázaným. Lidé jsou v naprosté převaze dostatečně spokojeni s životem, který vedou. Proto je jen málo světců, a hříšníků (v pravém slova smyslu) je ještě méně. A geniální lidé, kteří v sobě leckdy spojují obojí, jsou také vzácní. Vcelku je možné, že je těžší stát se velkým hříšníkem než velkým světcem.“