O blízkosti a naviazanosti

„Čo je príjemnejšie, než mať priateľa, s ktorým môžeme hovoriť tak, ako sám so sebou?“
Autorom tejto rečníckej otázky mal byť Lucius Annaeus Seneca. Hoci som tento výrok už v jednom zo svojich starších článkov použil, potrebujem sa k nemu znova vrátiť. Akákoľvek antisociálna interpretácia sa zdá byť mimo toho, čo mal Seneca na mysli. Verím, že opisoval ideálny stav rozhovoru – takého rozhovoru, v ktorom dokážete inému človeku bez obáv ukázať svoj vnútorný svet a on ho dokáže pochopiť a prijať až do takej úrovne, akoby to bol jeho vlastný vnútorný svet. Dnes by sme takú hlbokú diskusiu nazvali opakom „small-talku“ či rozhovorom medzi spriaznenými dušami. Tiež by sme ju mohli nazvať vezením sa na spoločnej vlne. V týchto vzácnych okamihoch máte blízko nielen k priateľom, ale aj sami k sebe, tj. nejakej úrovni vlastnej bytosti. Podobný citát hlása nasledovné:
„Priateľ je niekto, pred kým môžeme myslieť nahlas.“ (Ralph Waldo Emerson)

Kto už čítal môj starší článok O prechádzkach a vnútornom dialógu, mohol spoznať moju záľubu v „naladení sa“ na atmosféru nejakého miesta. To má analógiu ku priateľstvu, pretože tak, ako sa môžeme naladiť na atmosféru miesta, aby sme si ju vychutnali, sa môžeme naladiť aj na iných ľudí – a vtedy skutočne cítime ich blízkosť, ktorá nás uspokojuje a upokojuje. V takom okamihu si vydýchnete a pocítite úľavu, že niekto zmýšľa podobne ako vy, čo pre vás znamená, že svet sa ešte nezbláznil. Možno sa dokonca vykašlete na neskorú hodinu, či zimu, len aby ste v rozhovore pokračovali. Pod „naladením“ tu nemyslím nejakú ezoterickú formu „senzitivity“, skôr iba emočný stav. Mnohí ľudia by však mohli tvrdiť, že sa tento stav sa so senzitivitou do nejakej miery prekrýva.
Nepoznám žiadne modely, ktoré by spomenutú nepartnerskú formu blízkosti vysvetľovali a preto chcem v tomto článku vypovedať čo najviac svojich postrehov o nej. Okrem blízkosti, ktorá je pozitívna, sa pokúsim opísať aj negatívnu naviazanosť a zamyslieť sa, ako spolu blízkosť a naviazanosť môžu súvisieť. Popri tom sa dotknem svojho obvyklého kritizovania ľudí, avšak pokúsim sa ho okresať na minimum. Mám dojem, že v dnešnej dobe sa veci napísané od srdca častejšie považujú za chybu a nevyspelosť, než za osobné pozitívum. No radšej budem písať od srdca s rizikom odsúdenia mojej osoby, než iba bezducho sledovať trendy určované pretvárkou individualizmu.

***

O premenách vzťahov
Spomínate si na svoje detské časy? V detských časoch sme boli všetci vnímavejší a citlivejší, zvlášť ak sme vyrastali v dobe, kedy sme neboli tak presýtení informáciami a digitálnymi technológiami. Našu myseľ a city viac zamestnávali ľudia, hry, vnútorný dialóg a neustále fantázie. Postupne sme však boli od tohto rozpoloženia oddeľovaní – povinnosťami a médiami. Uvedomil som si, že v mojom prípade prebiehalo toto presmerovanie pozornosti ešte v dvoch fázach: najprv získaním počítača a až o roky neskôr zavedením vševediaceho internetu.

Žiačik materskej a základnej školy sa obvykle priatelí so svojimi spolužiakmi a cíti podporu zo strany rodičov, na ktorých sa môže spoľahnúť. Dieťa môže v behaní po vonku a hrách v pieskovisku nájsť kamarátov, s ktorými trávi väčšinu dní. Koniec základnej a priebeh strednej školy už mladí ľudia trávia inak – seriózne oblečení na slušných stretnutiach, napríklad v čajovniach. Skrátka to už nie sú žiadne naháňačky v teplákoch, sedenie na schodoch, tráve, či hry na preliezkach. Trend týchto serióznych stretnutí pokračuje do dospelosti, kedy (ak nie skôr) sa ku nim pridávajú posedenia nad alkoholom. Frekvencia týchto stretnutí zvykne klesať. Vysokoškoláci a pracujúci ľudia majú zas len viac povinností. Keďže sa ich osobnosti už profilujú, majú aj viac záujmov a cieľov, a teda menej času na kamarátov. Výsledok je, že niekedy vidia kamarátov raz za pol roka. V prípade tých, ktorí si založili rodiny, alebo sa odsťahovali ďaleko, to nie sú stretnutia ani raz za pol roka. Dospelému nezadanému človeku sa potom zdá, že dospelosť by mal vlastne definovať ako absenciu blízkosti. Prípadne ju definovať ako prekročenie bodu, kedy sú už ľudia príliš unavení z povinností, nespokojní s nesplnenými cieľmi a neochotní zladiť si svoj čas, až skutočnú blízkosť iných sami prestali vyhľadávať.

Spolu s premenou vzťahov sa premieňa aj ich vnímanie. V detstve súbežne popri najväčšej citlivosti existuje v najväčšej miere aj negatívny jav, ktorým je detská žiarlivosť a závislosť. Dospievaním sa jedinec stáva emocionálne samostatnejším. Opúšťa ho egoizmus, popudlivosť a žiarlivosť. Do istej miery ho opúšťa aj túžba, nutkanie po priateľstve a pozornosti. Negatívnym aspektom dospelosti je nedostatok času na priateľov, no jej pozitívnym aspektom je získanie stability. Keďže potreba cudzej pozornosti sčasti opadá, opadá s ňou aj pocit ublíženosti a následne potreba obviňovania iných ľudí. Otázne však je, či sa spolu so zväčšenou mierou samostatnosti nestáva človek aj necitlivým a to minimálne dvoma spôsobmi. Prvou necitlivosťou je neuvedomenie si toho, že keď človeku "niečo v živote chýba", tak to "niečo" môže byť práve blízkosť. Druhou necitlivosťou je znížená schopnosť „naladiť“ sa na spoločnú vlnu s priateľmi a viac si ich prítomnosť užiť, keď sme sa s nimi konečne stretli. Predpokladané dôvody tohto zníženia vnímavosti sú v už spomenutých povinnostiach, cieľoch a v rozptýlení multimédiami. Kvôli týmto mnohým prekážkam sa až zamýšľam, či blízkosť v partnerskom vzťahu, alebo ku vlastným deťom nie je jedinou blízkosťou dosiahnuteľnou v dospelosti. (Pýtať sa to takto však zas pôsobí dojmom, akoby som túžil po vzťahu z nesprávneho dôvodu, len pre „kompenzáciu samoty“.)

Keďže obdobie, v ktorej som zažíval naozaj dobré priateľstvo mi pripadá ako prikrátke, túto časť svojho detstva akosi nechcem pustiť za seba. Priateľstvo nie je reliktom detstva. Navonok to môže vyzerať ako nezmierenie sa s realitou, alebo emočné zaseknutie sa v minulosti. No celkom sa vzdávať vízie na podobné zážitky v budúcnosti by znamenalo vzdať sa túžby po naplnení vlastného sna. Neverím, že existuje dôvod na to, aby muži a/alebo dospelí ľudia nemali blízkych priateľov a prečo by nemali diskutovať o tejto téme. Ani moje silné znechutenie zo správania iných ľudí nie je skutočným dôvodom na to, prečo rezignovať a nepokúsiť sa vzkriesiť niečo z kvality priateľstva, akú sme počas detstva možno zažili. Iste, individualistická spoločnosť tomu nepraje. No z obmedzených podmienok, ktoré nám nanucuje, nemožno vyvodiť, že kvalitné priateľstvá sú nesprávnym cieľom.

(Pre mňa) Nepochopené vzorce správania
Posledný rok sa prehlbuje môj dojem, že okolití ľudia si vlastne svoju sociálnosť riešia rovnakou stratégiou – na kvantitu kontaktov. Zdá sa mi to nepochopiteľné z viacerých príčin. Predovšetkým neverím, že by kvantita nahradila kvalitu. Množstvo povrchných vzťahov nenahradí jeden hlboký, v ktorom sa môžete prejavovať od srdca, takí ako ste. Keď sa však dostanete do situácie, kedy nikoho takého nemáte, no chceli by ste, tak budete túto hĺbku hľadať – a kvôli tomu budete donútení tiež sa najprv zamerať na kvantitu kontaktov. Vnímal som to skôr ako nutné zlo, pretože ma príliš nebaví začínať so spoznávaním nových ľudí stále od začiatku. Je to ako márne hľadanie niekoho, kto by vám vedel dať rovnakú prioritu, akú ste schopní dať vy. Nakoniec, pri tom koľko priateľstiev sa kvôli podobným dôvodom nemohlo rozvinúť, sa zdá spoznávanie nových ľudí už vopred ako strata času.

Zameranie väčšiny ľudí na kvantitu kontaktov som vlastne začal považovať aj za dôvod neúspechov v priateľstvách – pretože čím sú ľudia rozptýlenejší, tým ľahšie prehliadajú snahu o prehlbovanie kontaktu prichádzajúcu z druhej strany. Hromadenie ľudí je spôsob, ako sa nevenovať nikomu. Nové a nové kontakty môžu spôsobiť, že budete svojim starým priateľom venovať stále sa zmenšujúci zlomok času – a to by som si ja z úcty k nim nedovolil. Priateľstvo vnímam ako hodnotu, ktorá má byť v prvom rade udržateľná. Ak som už JA stvoril city v inej bytosti, potom som za ne spoluzodpovedný. Je pre mňa hanbou sklamať iných a byť zlým priateľom. Bolo by krásne, keby sa ľudia vedeli sebakriticky zamyslieť nad tým, čo ich priateľstvo dáva druhej strane. Miesto toho sa mi prístup radového človeka zdá byť skôr cyklom o niekoľkých krokoch: 1.spoznania nových ľudí, 2.chvíľkovej, povrchnej zábave s nimi, 3.odvrhnutia týchto ľudí a novom začiatku cyklu, ktorý vzniku skutočnej blízkosti skôr zabraňuje. Ľudia predsa nie sú spotrebný tovar a priateľstvá nemožno tvoriť na pásovej linke.

Je možné, že ľuďom žijúcim bujarým sociálnym životom krivdím. Čo ak sú títo ľudia skrátka tak intenzívne vnímaví, že aj pri úplne nových ľuďoch dokážu s nimi cítiť bližšie prepojenie ihneď a tak nepotrebujú dlhodobo ich poznať? Určite tu je istý protiargument proti môjmu vnímaniu: atmosféra blízkosti je spontánna a nikdy nemáme zaručené, či a kedy vznikne; predpokladám, že ľahšie vzniká v dlhodobých a intenzívnych priateľstvách, v ktorých je veľa kontaktu. No stále platí, že faktory, ktoré túto atmosféru napomáhajú budovať, sú z väčšej časti neznáme. Jediným istým faktorom je snáď aktuálny hormonálny stav jedinca. Má teda zmysel sa blízkosťou tak veľmi zaoberať? Stáva sa, že aj nad pijatikou sa vytvorí až oduševnená atmosféra a takisto je možné precítiť spolupatričnosť ku celej skupine či kolektívu ľudí. Jednoducho som však tieto formy blízkosti nepreferoval. Aj preto mi niekedy pripadalo neohlásené prizvanie ďalších ľudí na stretnutie ako jednanie, ktoré má zabrániť vznikaniu bližšieho puta –akoby sa ho ľudia báli a schválne sa mu chceli vyhnúť.

Druhým vzorcom správania, aký som u ľudí nepochopil je nasledovný: po stretnutí v ktorom sami zrejme cítili blízkosť sa podobné stretnutie už nesnažili zopakovať a to ani po uplynutí dlhej doby. Nelogickosť je tu viac než zjavná: je podobná, ako keď sa najete skvelého jedla, ale neprejavíte žiaden záujem skúsiť to isté jedlo aj v budúcnosti. Výsledkom je len moje obvyklé obviňovanie ľudí z otupenosti a neorganizovaní vlastného života. Nechávajú blízkosť vzniknúť, ale nehodlajú ju udržiavať. Problémy, ktoré z toho vznikajú, sú dva.

Prvým problémom je, že začnete pochybovať o hodnote tých minulých stretnutí: čo ak znamenali niečo iba pre vás, ale nie pre nich? Čo ak vás oklamali vaše vlastné pocity, pretože ste sa cítili dobre pri niekom, kto o vás v skutočnosti nemá záujem? Pochybnosti sa len prehlbujú, keď zisťujete, že napriek dobre strávenému času s kamarátom si neviete porozumieť ani v základných prístupoch k životu. Akoby sa jeho neprítomnosťou zrazu odhalilo, že vás nespájajú podobné hodnoty, že vás štve, správa sa ľahostajne, akoby vám chcel robiť napriek. Pýtate sa: Čo ak nemám rád toho človeka, ale svoju ilúziu o ňom? Z blízkosti sa tak stáva odpor.

Druhým problémom je, že bez udržiavania kontinuity kontaktu sa z neho časom bude ľahšie vytrácať blízkosť. Klasickým príkladom je, keď sa vidíte so známym na niekoľko hodín debaty. Pokiaľ sa počas tých niekoľkých hodín dokážete naladiť na neho, chvíle po skončenom stretnutí sú často najosamelejšie. Navyše obvykle nasleduje oddialenie sa na niekoľko ďalších mesiacov. Výsledkom je viac „pasívne udržiavanie pozitívneho postoja“ ku známym, alebo nejaká forma „diplomatického“ vzťahu, v ktorom si ľudí síce vážite, ale nie ste si dlhodobo blízki. V skutočnom priateľstve je prirodzená existencia zdieľaných impulzov, nie vypočítavé rozmýšľanie nad tým, „koľko najmenej času s nimi musím stráviť, aby sa nepobúrili“. Už som od viacerých ľudí počul myšlienku, že aj keď sa s niekým dlhšie nevideli, tak pre nich daný človek neznamená menej. Ak pod tým myslia, že dokážu cítiť blízkosť aj vo vzťahu, v ktorom nie je kontinuita, tak to považujem viac za teóriu, než za prax. Dajme tomu, že nastane extrémny prípad, kedy s niekým nemáte kontakt na 10 rokov. K takému človeku by ste museli znova hľadať cestu – už len preto, že obaja ste sa medzičasom zmenili. Instantné pokračovanie tam, kde bol predtým vzťah prerušený, sa mi zdá nepravdepodobné. Niekedy sa však v živote vyskytujú ťažké obdobia, kedy musíme priateľov podporiť tým, že im poskytneme čas – a teda paradoxne ich podporiť tým, že s nimi nie sme. Nie je toto ten najťažší spôsob podpory?

Myšlienky o blízkosti
Súčasťou diskusií je sebaodkrytie – ukázanie toho zo seba, čo je pre vás dôležité a osobné, ako tajomstvá a skúsenosti, ktoré vás formovali. Phil Hine písal o sebaodkrytí v skupinách nasledovne: sebaodkrytie potrebuje dobrú pôdu v podobe fungujúcich vzťahov a teda je postupným procesom, ktorý ako svoj následok opäť posilňuje vzťahy. V skupine vzbudzuje podozrenie, keď niekto odhalí samého seba neprimerane, napríklad bez súvislosti k aktuálnemu dianiu. Ako píše Hine, sebaodkrytím sa človek dozvedá niečo sám o sebe: "Užitek sebeodhalení se v prvé řadě projeví u samotné osobnosti. Nedostatek sebeodhalení končí situací, kdy dojde k omezení příležitosti zakoušet realitu, neboť nepřichází zpětná vazba od ostatních. Jedinci, kteří nikdy neodhalí svou osobnost druhým, postrádají sebevědomí ve smyslu sebepoznání nebo vhledu do své osobnosti. Sebeodhalení je tedy nutné pro poznání nás samých. Když komunikujeme s ostatními o sobě, komunikujeme také se sebou. Komunikace se sebou samým neznamená pouhý výčet osobnostních faktů, ale týká se také vlivu, který mají tyto skutečnosti na náš život, a schopnosti nechat proniknout naše pocity na vědomou úroveň a vnímat je jako součast nás samých." (Prachaos, strany 176-177) Ani v slovách tohto autora však nevidím vyjadrené, že zdieľanie vnútorných impulzov či svojej identity by mohlo byť ľudskou potrebou napojenou na potrebu byť poznaný a pochopený.

Samostatnou kapitolou na zamyslenie sú diskusie medzi priateľmi cez internet. Keď totiž komunikujeme správami, nevnímame neverbálnu časť komunikácie toho druhého. Iba na základe použitých slov a fráz odhadujeme, v akom rozpoložení sa nachádza. Jedná sa vždy iba o náš odhad, alebo niekedy dosahujeme aj objektívne rozpoznania jeho stavu? Samozrejme, môže sa stávať, že pokým ja považujem nejaký moment za hlboký a dôležitý, moji priatelia „vycítia“ ako dôležité úplne iné momenty (a to pokojne aj pri osobnej komunikácií). Niekedy internetová komunikácia vzájomný vzťah skôr zruinuje, ak druhá strana predpokladá afekt a negativitu tam, kde neboli. Napriek týmto pomýleniam si myslím, že istá hĺbka je prítomná aj v internetovej komunikácií. Práve jej zdanlivá anonymita snáď napomáha človeku v sebaodhaľovaní z pohodlia domova viac, než by to vedel v osobnom stretnutí počas skleslej nálady. Budú mať teda ďalšie generácie ľudí tých najlepších priateľov na internete? Nie je lepšie byť pri niekom aspoň duchom, ako vôbec? Charakter diaľkovej komunikácie však nie je statický, tiež podlieha zmene. Po dobe listov a telefónov sme sa dostali ku komunikácii cez počítače, ktorá ešte mohla byť do istej miery pokojná. Prešli sme do doby smartfónov, v ktorej komunikácia funguje čoraz častejšie aj v zhone pri cestovaní. Znamená to, že ešte aj e-rozhovory sa stávajú plytkejšími a ľudia, ktorí sa do nich vedia zahĺbiť, čoraz zriedkavejšími?

V celom článku narážam na vplyvy, ktoré zrejme zmenšujú naše schopnosti preciťovania. Stále však máme možnosť sledovať faktory, ktoré nám pomáhajú opäť vnímať. Vysledoval som iba zopár faktorov, ktoré napomáhajú precíteniu blízkosti -či už k sebe, alebo k iným. Prvým z nich je stav po fyzickom tréningu, kedy cítite pokoru a ideálne plynutie času, ktoré je opakom uponáhľanosti. Tieto stavy som zažíval po tréningu bojových umení, čo nie je pre stretnutie úplne ideálne, teda pokiaľ medzi tréningom a stretnutím nevleziete do sprchy. Bolo to, akoby dostatočne dlhé zameranie na vnímanie svojho tela malo za následok upokojenie a lepšie vnímanie svojho ducha. Ďalej je to návšteva prírody, ktorá vie niekedy naladiť vnímanie na prirodzenosť -preto aj stretnutia v prírode majú lepší potenciál, aby sme si ich užili. Môj pobyt v prírode nemusel byť ani dlhý, aby sa moje vnímanie takto prelaďovalo. Tiež si spomínam, ako som si omnoho lepšie užil svoje prechádzky, keď som pred nimi praktizoval variantu jógového dychu. Praktizoval som ju jednu hodinu a po skončení cviku som priamo šiel von. Podstatou cviku bol nádych do brucha, následne do hrudníka, v treťom kroku opäť nádych do brucha a ako štvrtý krok, nádych do hrudníka. Výdych sa praktizoval tiež v štyroch krokoch: výdych z hrudníka, z brucha, z hrudníka, z brucha. Medzi nádychom a výdychom nebola predpísaná žiadna pauza. Keďže tento cvik mi pomohol ku precíteniu atmosféry miesta, chcem ho skúšať aj pred stretnutím s ľuďmi - nakoniec, zmenené budú iba ciele vnímania, kým dosiahnutý duševný pokoj bude ten istý. Navyše je pravdepodobné, že v tomto stave pokoja budem aj ja sám vnímaný odlišne zo strany ostatných ľudí.

Myšlienky o naviazanosti
Prvý postreh, ktorý som si v súvislosti s naviazanosťou všimol, je pomerne známy. Naviazanosť spôsobuje tvrdšie posudzovanie ľudí a ich nedostatkov. Preto priateľstvá v ktorých existovala silnejšia naviazanosť (a často aj blízkosť) niekedy neprežijú, kým menej intenzívne priateľstvá pretrvajú, keďže v nich bolo viac priestoru pre chyby. Podobné to býva aj s oddiaľovaním sa v priateľstve a jeho spovrchnením – nie každý ho zvládne a niekedy to skončí úplným prerušením kontaktu. Človeku pre tieto dôvody až napadne, že by sa mal radšej priateliť iba s úspešnými ľuďmi – nie kvôli snahe parazitovať na ich úspechu, ale kvôli tomu, že takíto ľudia sú schopní organizovať svoj život, spravovať svoje vzťahy, riešiť problémy a upravovať svoje jednanie. Preto je mnohonásobne pravdepodobnejšie, že efektívni ľudia vám poskytnú priateľstvo udržateľné aj do budúcnosti - teda také, aké má zmysel stavať.

Stabilita či trvalá udržateľnosť priateľstva boli už od detstva mojimi ideálmi. Po mnoho rokov však pozorujem, že mi život „chce“ tieto ideály vyvrátiť. Zdá sa, že podľa okolitého sveta priateľstvo nemôže byť batériou, ktorú nabíjate, aby ste z nej mohli čerpať. Nie je ani udržiavaním založeného ohníka, silnou alianciou, či bojovníckou štítovou hradbou. Skrátka to, že priateľstvo nenechávate padnúť nie je zárukou toho, že ho nenechá padnúť druhá strana. Tieto skutočnosti sú nepríjemné, avšak transformujú moje chápanie. Nútia ma prijať koncept, v ktorom vzťahy existujú len tu a teraz, v prítomnosti. Nútia ma učiť sa, ako nerátať s ničím do budúcnosti a kráčať vpred aj bez potreby budovať si nejakú „barličku istoty“. Ak ma tento koncept núti prekračovať komfortnú zónu svojho presvedčenia, možno mi v skutočnosti robí službu - nech je už akokoľvek nepríjemný.

Pomerne neskoro som pochopil, že prílišná iniciatíva ľudí odpudzuje a dodáva im pocit ťarchy, ak si ju interpretujú ako vaše „visenie“ na nich. Žiaľ, dobrá vôľa je niekedy interpretovaná ako servilnosť a slabosť. Ľudia kričia: „Doprajte iným voľnosť, nebuďte naviazaní!“ –a hneď na to sa pritúlia ku svojim domácim zvieratám, ktoré uväznili v nerovnom vzťahu so sebou, bez možnosti úteku. Súhlasím s tým, že človek by starnutím mal získavať emočnú samostatnosť. Nemôžem však súhlasiť s tým, že je „v poriadku“ spoločnosť, v ktorej ľuďom už priateľstvá nestoja ani za hádky, vysvetľovanie postojov a prekonávanie nedorozumení. Vymieňanie známostí ako starých šiat skrátka v poriadku nie je. Naopak, priateľstvá v ktorých si ľudia už spolu "niečo preskákali" sú o to cennejšie.

V úvode som už spomenul, že počas výnimočných chvíľ, kedy vnímame iných, vnímame viac aj samých seba. Keď si však uvedomíme, že sme objavovanie vlastného vnútra začali považovať za cieľ, musíme zapochybovať o etickosti tohto konania. V objavovaní vlastného vnútra pomocou ostatných predsa zaznieva motív využívania ľudí ako prostriedku. Je však otázne, či by sme dokázali rovnako postupovať aj na vlastnú päsť. Ďalšia pochybnosť vzniká vtedy, ak si hľadáme niekoho sebe podobného - vraj aby nám mohol rozumieť. Čo ak takáto potreba nepramení zo snahy o porozumenie, ale z narcistického jadra a túžbe byť iba potvrdený takým akým som, bez upozornenia na nedostatky?

Túto pasáž by som rád uzavrel postrehom o tom, kedy je naviazanosť lepšie citeľná: pochopiteľne je to po hormonálnej zmene (čítaj: orgazme). Keď sa muž nachádza v stave nahromadenia hormónov, je to akoby mal okolo seba ochrannú guľu. Čím dlhšia bola sexuálna abstinencia, tým je táto pomyslená guľa pevnejšia. Vtedy si nič zlého nepripúšťa a nepotrebuje podporu, po dlhšej dobe dokonca môže cítiť aj agresivitu. Avšak po vybití všetkej sexuálnej energie sa stáva, že "ochranná guľa" nakrátko zmizne. Vtedy muž pocíti, že mu ľudia chýbajú a že by sa mu hodilo počuť aspoň jedno milé slovo. Ide teda o dočasný stav zmeneného vnímania. Ako prebiehajú zmeny vnímania vzťahov z pohľadu žien som nezisťoval.

Ako súvisia blízkosť a naviazanosť?
Je ľahké od pása vystreliť tvrdenie, že naviazanosť je negatívnym sprievodným javom blízkosti, alebo že blízkosť a naviazanosť sú prepojené nádoby. Tieto výroky mi napadli ako prvé, no následne som ich vyvrátil. S pojmom blízkosti som v tomto článku pracoval ako s niečím, čo je cítené a teda uvedomené - hoci neovládame, kedy to vzniká. Oproti tomu si človek môže, ale nemusí uvedomovať svoju naviazanosť. Vedomá forma naviazanosti sa prejavuje ako netrpezlivosť alebo žiarlivosť, teda ako spúšťače problémov vo vzťahoch. (Opäť však platí, že riziko naviazanosti by nemalo byť dôvodom na to, prečo sa od ľudí izolovať a nevenovať sa nikomu.) Nevedomá naviazanosť existuje v priemernej rodine, ktorej členovia si úplne zovšedneli. To znamená, že už necítia blízkosť, ale rutinu - a preto sú vyššie uvedené modely neplatné, aspoň v rámci môjho použitia pojmov. Keď však stratíme člena rodiny, prirodzene smútime, ľutujeme, že sme s ním netrávili viac času a obviňujeme sa za to (ehm, a potom si v novom cykle opäť nevšímame ľudí okolo seba). Ďalej je zaujímavé, že táto nevedomá naviazanosť existovala pokojne aj voči niekomu, kto nám často spôsoboval hnev. Strata rodinného príslušníka je tiež bodom v súvislosti s ktorým možno skúmať svoje vnímanie: teda opäť to, či vôbec ešte cítime (smútok) alebo nás naša doba mení na chladné stroje ubité informačným pretlakom. Čo tieto prudké zmeny životných podmienok odhalia? Skutočnú lásku, hoci dovtedy neuvedomenú? Strach z vlastnej smrteľnosti, ktorá sa nám ako blesk z jasného neba pripomenula? Alebo odhalia iba vákuum, ktoré bolo prítomné namiesto vzťahu?
Blízkosť a naviazanosť sa môžu, ale nemusia vyskytovať v tých istých vzťahoch.

Záverom
Zdá sa vám niekedy, že nové pokusy nájsť si hlbšie priateľstvo sú vlastne zbytočné? Mám iba jednu útechu, ktorá však je plne reálna. Pokiaľ ste sa čo i len trocha zmenili od času vašich posledných pokusov, potom ste vy sami zmeneným prvkom experimentu. To znamená, že experiment s pozmeneným prvkom nemusí dopadnúť rovnako, ako tie pred ním. Pointou teda je, aby ste nerezignovali v hľadaní hlbších priateľstiev, alebo aspoň v hľadaní vlastnej duše, hoci osamote. V dnešnej dobe takmer nikto nemá čas venovať sa vlastným myšlienkam a odsúva ich na zajtrajšok, ktorý obvykle nikdy nepríde. O to ťažšie nájdete niekoho, kto by chcel načúvať vašim myšlienkam. A preto sa zdá byť až nutnou paralelnou aktivitou aj to, "robiť si kamaráta zo samého seba". V súvislosti s tým chcem pripomenúť, že faktory zvýšenej vnímavosti spomenuté na konci časti "Myšlienky o blízkosti" sú užitočné aj pre jednotlivca, nie len pred stretnutiami viacerých ľudí. Je to svojím spôsobom "ľudská povaha", keď chceme, aby sa nám venovali iní a trávili s nami čas - hoci my nevenujeme svoj čas sebe, pretože nevedieme vnútorný dialóg. Samozrejme sa aj mne stáva, že podobné aktivity odložím a vynechám. A keď si už nájdem čas na introspektívnu chvíľku, nenapadnú mi úžasne prínosné myšlienky, ktoré by som chcel zapísať. To však nevadí, primárnym zmyslom takého rozmýšľania by mohlo byť upratovanie si v hlave, odpočinutie si, precítenie pokoja a venovanie pozornosti sebe. Občas sa vám možno podarí pocítiť podobnú spokojnosť, ako keď ste svoje vnútro objavovali spolu s niekým ďalším. Pomocou pozornosti od seba a vyplývajúceho naplnenia sa vám môže podariť byť menej popudlivý a obviňujúci. Môže sa vám podariť nájsť spokojnosť a naplnenie nezávisle na ľuďoch a tým sa aspoň dočasne stať tolerantnejší, chápavejší, inšpiratívnejší, a teda aj zaujímavejší pre ostatných ľudí.