Zmeny životného štýlu

Dlhú dobu som si kládol otázku: “Aké by bolo experimentovať so životným štýlom a vo vymedzených obdobiach sa venovať len vybraným koníčkom?” Bola to zvedavosť na to, ako by dopadla snaha silnejšie sa zamerať na menší počet činností a možno si na základe výsledkov experimentu potom určiť ideálny pomer týchto činností v každodennom živote. Ku takýmto experimentom som sa nedostal - avšak nevadí to. Každá aktivita si žiada nejaké podmienky a pokiaľ tie nie sú splnené, je zbytočné snažiť sa aktivite venovať. Práve preto je dobré mať rôznorodé koníčky - aby sme sa mohli niečomu prínosnému venovať stále a vždy sa vedeli prispôsobiť aktuálnym podmienkam života. Nebudem predsa čítať knihu vo chvíli, keď susedia vŕtajú kvôli inovácii bytu. Naopak, v takých podmienkach si zapnem akčnú hru, aby mi hluk nevadil. Takto nebude žiaden čas strávený bezduchým čakaním na zmenu podmienok. Monotónny život je sám o sebe sprevádzaný negatívnym pocitom. Taktiež prílišná špecializácia na jednotvárnu činnosť často oslabovala moju citlivosť vnímania – napríklad sa mi zlieval dej prirýchlo čítaného príbehu, alebo som vnímal menej faktov, ak som v rýchlom slede čítal odbornú literatúru.

Vyskúšal som si teda iné zmeny životného štýlu. V praxi to znamenalo, že už od jari 2019 som sa donútil práve do tých činností, do ktorých sa mi predtým „ani za boha“ nechcelo a najviac som ich zanedbával. Boli to tieto: oslovenie nových ľudí; kontaktovanie známych, s ktorými som nebol v kontakte roky; spoznávanie nových lokalít a introspekcia. Tiež som pokračoval vo fyzickom cvičení s ktorým som začal už pred marcom, no ani s ním sa mi pôvodne nechcelo začínať. V počte paralelne rozrobených úloh som neuberal, ako som pôvodne uvažoval, ale naopak, pridal som nové úlohy. Mojou základnou myšlienkou bolo, že v pridaných úlohách nemusím nejako výrazne uspieť – išlo mi hlavne o to prestať podporovať jednostrannosť mojej osobnosti a priblížiť sa rovnováhe. Výsledky pridania týchto nových prvkov do života prekonali moje očakávania a preto sa s nimi podelím.

Aby som sa vrátil do obdobia pred experimentom, musím povedať, že som mal čo robiť aj vtedy. Práve toto zahĺbenie sa do obvyklých záujmov -hlavne meditácií a hier- bolo snáď aj hlavným argumentom prečo som si do života nechcel pridávať nové prvky. Pridanie nových činností totiž znamená menej času na obvyklé záujmy a teda aj pomalšie napredovanie v nich. To bolo mojím hlavným argumentom, ktorý som mal v sebe prihlboko zakorenený. Po prikázaní si venovať sa novým aktivitám trvalo len niekoľko dní, kým som si na ne zvykol. A potom ma osvietili nové pohľady. Prvým bolo uvedomenie, že nové aktivity mi nemusia zaberať až tak veľa voľného času a kontakt so starými koníčkami som nestratil. Uvedomil som si, že môj postoj “nechce sa mi, ajtak nebude to prínosné” bol prejavom zakorenenej komfortnej zóny. Akonáhle som líniu komfortnej zóny prekročil, uvidel som ju z opačného uhla pohľadu – z ktorého vyzerá ako väzenie! Väzenie, ktoré ma v sebe držalo a bolo vyživované iba silou zvyku. Ukázalo sa, že predtým zanedbávané aktivity by dokonca mali mať miesto v mojom živote a moja nechuť iba ukazovala uzavretosť voči danej veci. No ak sa chceme dostať do stavu bezprostrednosti a udržať sa v ňom, potom by sme sa mali vyhnúť tomu nejakú činnosť od seba odstrihnúť.

Presuniem sa ku opisu, čo som zistil v rámci jednotlivých úloh, aké som si určoval:
1. Fyzické cvičenie: Okrem lepšieho pocitu zdravia patrí k výhodám aj lepšia bdelosť pri práci. Akoby vďaka cvičeniu bolo na ďalší deň telo viac prekrvené a ja som bol menej ospalý, následkom čoho som potreboval menej kofeínu. Tiež sa zdá, že rozcvičené telo umožňuje lepšie uvoľnenie sa, ktoré môže byť nápomocné pre meditatívne praktiky, ktoré si vyžadujú tranz. Ďalšou výhodou môže byť, že po istej dobe cvičenia vaše svaly spevnejú a tak sa budete môcť venovať náročnejším cvikom, ktoré potom budú udržiavať vašu kondíciu aj počas kratšieho času cvičenia. Tiež som počas cvičenia cítil, že pohyb napomáhal tráveniu. Samozrejme sa môže stať, že najprv sa vám do cvičenia nebude chcieť, no neskôr si ho už budete užívať a predlžovať ho. Cvičením stehien sa mi podarilo zbaviť sa kŕčov v nohách.

2. Spoznávanie nových lokácií v rámci mesta mi dalo aj inú viditeľnú výhodu, než viac možností, kde si budovať pivné brucho. Naštartovať svoj záujem o miesta a ich zapamätanie zrejme môže napomôcť ku zlepšovaniu svojej „mentálnej mapy“ a tak napomáhať zlepšovaniu orientácie v priestore. Cestovanie mimo mesta mi zas slúžilo na overovanie svojich organizačných schopností.

3. Introspekcia: Len pokým som sa dostal k introspekcii v takej miere, ako som chcel, ubehli mesiace. To je dôvod, prečo som tento článok dokončil až tak neskoro po začatí experimentu. Aké sú moje zistenia z tejto aktivity? Zistil som, že bolo pre mňa ľahké vrátiť sa do konceptov o ktorých som uvažoval v detstve - boli to napríklad rôzne modifikácie fiktívnych univerz. Tieto myšlienky som si stále pamätal, aj keď ich už samozrejme neprežívam emočne ako kedysi. Bolo príjemné pripomenúť si zážitky z uplynulých dôb a vyslovene som sa zabavil na depresivizme teenagerského veku. Možno som sa istým spôsobom "vrátil" do stavu predbubertálnej doby, kedy som naozaj rád rozmýšľal o všetkom - hoci vtedy to bolo na úkor konania a svojou vlastnou zložitosťou som si vytváral nové problémy. Zistil som, že keď uvažujem o tom, ako žiť svoj život lepšie, zvyknem skĺznuť ku klamlivej idealizácií detstva. Napriek tomu, že už dávno nemám rád prílišné pohodlie, myslím, že je niečo na tom nepociťovať na sebe toľko požiadaviek -či už cudzích alebo vlastných. Človek sa potom zamýšľa, čo by robil, ak by si podobný pocit bezstarostnosti mohol dovoliť. Ak by som niečo z detstva mohol preniesť do terajšej doby, bola by to moja vtedajšia pozitívna viera, že ma vo svete čaká niečo dobré. Takýto optimizmus sa zo mňa vytratil -vtedy nebola viera v dobrú budúcnosť až tak podmienená vlastnou aktivitou a teda aj tými nárokmi na seba.
Samozrejme, moja introspekcia bola prerušovaná takzvanou "opičou mysľou", teda nesústredenosťou na vybranú tému. Tiež som vypozoroval svoj sklon rekapitulovať si tie isté myšlienky v bode, kedy mi ešte nenapadla žiadna nová myšlienka.

4. Vzťahy: toto je oblasť, v ktorej som zistil najviac, kvôli čomu sa potrebujem rozpísať na niekoľko odstavcov. Získal som nový uhol pohľadu na medziľudské vzťahy. Kým pred experimentom som sa snažil vyhľadávať vzťahy, v ktorých sa záujem prejavuje aj iniciatívou z druhej strany, počas experimentu som ja sám oslovoval širšiu skupinu ľudí. Tým som na pomyslenú rovnosť oboch strán prestal hľadieť a zabudol na ten nepríjemný pocit, ak sa nejaká väzba zdá neopätovaná. Sústredil sa už viac na svoje vlastné jednanie, ako jednanie druhých. Už som nevnímal svoje vzťahy jednotlivo, ale súbor všetkých svojich vzťahov som vnímal ako jeden celok. V tomto náhľade platí, že ak mi niekto neodpovedá alebo sa neozve sám, skrátka svoju pozornosť presuniem inam, no vždy si udržiavam mieru aktivity a záujmu voči okoliu, miesto rezignácie. Snažil som sa venovať tej skupine ľudí, ktorých som uznával za ich hodnoty, no nemal som k nim blízko, pretože som s nimi nemal vybudované spoločné témy.

Mnoho introvertov sa môže sťažovať na to, že by radi viedli s inými ľuďmi hlboké diskusie, ale dostávajú sa iba ku “small talku”, ktorý im je zbytočný. Áno, tento postoj je pre mňa pochopiteľný a sám som k nemu mal blízko. Keďže sa však postupom času učím byť otvorenejším a zhovorčivejším, všimol som si vlastný posun: už mi tak nezáleží na téme, o ktorej sa rozprávam s priateľmi. Ak totiž ste spokojní, dobre sa vám reaguje na akúkoľvek tému a preto ani nepotrebujete krvopotne rozlišovať medzi “hlbokou diskusiou” a “small talkom”. Pri dostatočnej otvorenosti k ľuďom a vôli prekonať svoje hranice uvidíte, že môže byť pre vás pozitívnou výzvou snažiť sa dopracovať k objaveniu hĺbky v iných ľuďoch. U niektorých som síce tú hĺbku nevidel, ale verím, že ju majú. ;)

Zistil som, že všetci moji „starí známi“ reagovali na môj záujem pozitívne. Horšie výsledky som dosiahol v oslovovaní nových ľudí. Po čase som však zistil, že chyba bola skôr v komunikačnom médiu, než mojej strane. Investovaný čas som ani v tomto nevnímal ako premárnený, keďže som nehľadel priamo na externé výsledky. Oveľa viac som hľadel na svoju narastajúcu ochotu komunikovať a cítiť sa pri komunikácií dobre a otvorene. To bolo samo o sebe prínosnou zmenou, ktorú by bolo dobré zachovať a ďalej ju rozvíjať. Obrovským objavom bolo pochopenie toho, ako som v komunikácií predtým brzdil svoju flexibilitu a kreativitu, pretože som sa posudzoval. Akonáhle som pozorumel faktu, že komunikáciu by som radšej mal prenechávať svojmu nevedomiu, než ho vedome kontrolovať (a tým brzdiť), pomohlo mi to komunikovať lepšie. Od tej doby si dávam pozor, aby som do zlozvyku (prílišného) posudzovania seba opäť neskĺzol.

Isté morálne poučenie o vzťahoch možno vidíme v Tolkienovej fiktívnej Stredozemi: Gandalf pomáha riešiť problémy Stredozeme prostredníctvom svojich kontaktov s Hobitmi. Samozrejme sa na prvý pohľad nezdá, že by Hobiti mali bojovnícke kvality, ktoré by boli nápomocné v boji proti Šmakovi, alebo pri ničení Prsteňa moci. Na tomto príklade vidíme, že sa môže oplatiť zaujímať o ostatných obyvateľov svojho sveta - niekedy aj o tých, ktorí ešte neboli poriadne objavení a žili si svoj život nevzbudzujúc cudziu pozornosť. Nevieme, kde môžeme nájsť kvalitného človeka, ktorý ešte len čaká na svoje objavenie. Keď uhol pohľadu obrátime, zistíme, že svojim pasívnym správaním iba zmenšujeme pravdepodobnosť, že niekto objaví nás. A teda, že najväčšia pravdepodobnosť uspieť je v prezentácii samého seba kombinovanou so skúmajúcou pozornosťou zameranou na verejne aktívnych, ale aj neobjavených, mlčiacich ľudí.

Vyhodnotenie experimentu:
Očakával som, že zmena v životnom štýle mi prinesie nový pohľad. Nakoniec, aj preto som ju predsa vykonal. Avšak neočakával som, že tak ľahko získam pohľad, ktorý by bol tak silným a autentickým, že by vedel starý pohľad nahradiť. Niekedy sa teda môže vyplatiť pustiť sa do toho, k čomu sme cítili odpor. Spiatočníctvo v nás sa najprv cíti urazene či ohrozene, pretože ho už nepočúvame. Potom si však zvykneme na to, že nové aktivity sú odteraz našou úlohou, ktorej sa nevyhneme a zmierime sa s tým. V anglicky hovoriacich krajinách by povedali: „No pain, no gain.“ Nakoniec sa nové aktivity môžu stať aj záujmami a súčasťou novej komfortnej zóny. Alebo sa dokonca stanú niečím, čoho sa zrazu nebudeme chcieť vzdať – aj keď pred mesiacmi sme potrebovali stádo volov, aby sme sa k tomu dotiahli. Spomenutý argument, že pri rozšírení svojich aktivít budem pomalšie postupovať vo veciach, na ktorých mi záleží, nebol úplne správny. Postup síce bude pomalší, avšak vďaka rozmanitejšiemu životu neupadnem do automatizovanosti a tento postup si pravdepodobne budem viac užívať. Experiment mi priniesol väčšiu prispôsobivosť mysle a pôžitok zo života. S manažovaním viacerých paralelne rozbehnutých aktivít som nemal žiaden problém.

Taktiež sa dá povedať, že práve uponáhľané zameranie na plnenie záujmových úloh (napríklad prečítaní knihy, prejdení hry atď.) indikuje znečistenú motiváciu. Do určitej miery je prirodzené byť nervózny z nedokončených úloh. No ak pracujeme na úlohách už len preto, aby boli hotové, znamená to, že sme nepozorovane stratili svoje nadšenie. Snažíme sa makať a hýbať vpred paradoxne preto, aby sme po dokončení úlohy mohli pocítiť úľavu a väčšiu slobodu, ktorá nám chýba*. Ponáhľame sa do budúcnosti a pritom strácame naplnenie z prítomnosti. Myslím, že širšia paleta naraz bežiacich úloh mi pomohla dostať sa z pasce: aby som ja prestal slúžiť svojim záujmom, ale aby moje záujmy opäť slúžili mne.

*(Ak odhalíme, že nám chýba sloboda, pretože sa stresujeme - prečo potom na deň či dva neprestať s rozbehnutými úlohami a nedopriať si vytúženú slobodu ihneď? Ak v sebe máme workoholizmus, je spočiatku ťažké pozastaviť sa. Je však užitočné si uvedomiť, že aj pokoj, pohoda a nestresovanie sa sú tiež hodnotami, dokonca život predlžujúcimi hodnotami.)