Arthur Machen – Hrůza

Recenzia
Vydalo: Volvox Globator v roku 2017

Preložil: Jaroslav Kučera

Počet strán: 122

[Dôkaz, že autor recenzie si nelámal hlavu s čistením skla skenera...:o) ]

Dej tejto krátkej knižky nás vracia späť v čase, do obdobia prvej svetovej vojny. Na jej západnom fronte majú Briti problémy s postupom vpred a prísne si strážia tajomstvo, ktoré s tým súvisí. Na celom území Anglicka sa objavujú hrozné prípady ľudských úmrtí. Hoci verejnosť si o týchto udalostiach pošepkáva, nemôže sa dozvedieť o nich priveľa – úrady totiž o nich zaťato mlčia a tlači zakazujú o nich informovať pod trestom sankcií.

Prvou zvláštnou udalosťou, ktorá zaujala rozprávača je havária britského pilota, ktorému do vrtule lietadla vletel obrovský kŕdeľ vtákov. Druhou zvláštnosťou je údajný výbuch v továrni, pričom sa však naozaj vie iba o poškodení tiel robotníkov, ale nie o poškodení budovy. Čitateľ netuší, čo by tieto udalosti mohlo spájať. Keďže sa však zatajený rozprávač ku vysvetleniu dopracoval, sprevádza čitateľa postupnými krokmi vpred. Čitateľovi predstavuje ďalšie a ďalšie úmrtia, ale aj záhadné svedectvá. Z týchto udalostí, ktoré si ľudia v Anglicku podávajú medzi sebou, vlastne pozostáva väčšina deja. Jednou z nich je zmiznutie malého dievčatka v divokom, opustenom kraji Walesu. Za ním nasledujú prípady, ktoré vyzerajú skôr ako vraždy, než ako nehody – obzvlášť, ak sa našlo niekoľko mŕtvych ľudí vedľa seba.

Následkom nedostatku informácií si občania budujú podozrenie, že na území Anglicka by sa mohli nachádzať nemeckí záškodníci. Neskôr si začnú myslieť, že by títo záškodníci mohli dokonca mať už pred začatím vojny v Anglicku vybudované podzemné základne. Táto teória nie je úplne konzistentná, keďže hrôzy sa dejú aj mimo vojenských a zaľudnených zón. Jedinou motiváciou hypotetických záškodníkov by teda mohlo byť šírenie teroru a zasievanie strachu.

Okrem rozprávača vystupuje v príbehu veľmi málo stálych postáv. Prvou je doktor Lewis, ktorý pozoroval zvláštnu premenu svetielkujúceho stromu. Za Lewisom pricestoval na dovolenku jeho švagor, pán Merritt, ktorý chcel uniknúť stiesnenosti v jeho domove, no nevedel, že rovnaký strach panuje aj u Lewisa. Po objavení sa prípadov v ktorých zvieratá útočili na ľudí sa činil vedúci pánskeho diskusného klubu, pán Remnant a vytvoril teóriu o žiarení, ktoré mení chovanie ľudí a zvierat na deštruktívne. Z jeho strany zrejme nešlo o prvú konšpiračnú teóriu, keďže sa podobným teoretizovaním bavil dlhodobo.

Kvôli zjavnému nebezpečenstvu si ľudia navykajú cestovať v skupinách. Tiež si zvykajú na to, že do niektorých zón ich nepustia vojenské hliadky, ktoré strážia len pre rozkaz samotný – bez akéhokoľvek vysvetlenia od velenia. Zdá sa, že úrady nielen mlčia o početných úmrtiach, ale nevedia im ani predísť a nerozumejú ich príčine.

Strana 91: -„Kapitán mi řekl,“ bručel desátník, „v případě jakýchkoli nesnází okamžitě střílejte. Zeptal jsem se ho, na co máme střílet. Na nesnáze, odpověděl mi, a více jsem z něho nedostal.“-

Pochopiteľne, najzaujímavejšou udalosťou je posledná, v ktorej bola celá rodina obliehaná vo vlastnom dome spolu s jedným nájomníkom. Tento nájomník zanechal po sebe denník písaný v stave vysilenia, zmätených halucinácií a dehydratácie. Po tomto poslednom minipríbehu prichádza vysvetlenie záhady.

Negatíva:

Keďže príbeh je rozdelený do vyšetrovania rôznych postranných udalostí, necítil som z knihy také napätie, aké majú knihy s jedným hlavným hrdinom, ktorý je sám ohrozený. Dokonca som si neužil ani imaginatívnosť, ktorá je obvykle súčasťou žánru weird fiction. Tieto dve negatíva boli pre mňa dosť výrazné a kvôli tomu je moje hodnotenie knihy nižšie, ako jej dávajú iní čitatelia. Menším negatívom je zvláštne, až moralizátorské vysvetlenie záhady.

Pozitíva:

V kontexte v akom je príbeh napísaný, sa mi páčilo, že rozprávač zatajoval svoju identitu. Najprv to pôsobilo, akoby odhalil zakázané poznanie. Vytúžené napätie som však vnímal až v poslednej časti knihy, tj. v príbehu obliehaných obyvateľov domu. Knihu je dobré čítať skôr ako detektívku, vypisovať si fakty o jednotlivých udalostiach a navrhovať svoje teórie o tom, čo by mohlo byť ich príčinou.

Na začiatku knihy je niekoľko tmavých, atmosférických ilustrácií, ktorých autorom by mal byť Jakub Grec. Ďalším pozitívom je, že preklepy som videl len dva, čo je na „dnešné pomery“ málo. Priznávam, že som nerozumel, prečo boli v diele spomenutí Huni – nešlo o prekladateľskú chybu a tak som dobové prirovnanie Nemcov k Hunom iba tušil. O nejaký čas po prečítaní knihy som sa dozvedel, že takto Nemcov volali vojaci Dohody.