Recenzia
Vydala: Európa, 2019
Za preklad som vďačný: Ester Demjanovej
Počet strán: 181 (s doslovom)
Recenzovať knihu Traja podvodníci je pre mňa výzvou. Jednak preto, že som na slovensko-českom (aké opovážlivé označenie!) internete doteraz našiel len jedinú recenziu a jednak preto, že štruktúra samotného deja mi jeho popis komplikuje.
Najjednoduchšie je „odpichnúť“ sa od znalosti predošlej Machenovej knihy vytlačenej v našom priestore – Hrůzy, ktorú som už recenzoval. Drobné príbehy, ktoré sa v Hrôze rozprávali, boli ako konáriky, ktoré však rozprávač zjednocoval do vetiev, až pri konci knihy bol čitateľ dovedený ku (potencionálnemu) vysvetleniu, teda ku kmeňu stromu, ktorý tu predstavoval konečnú pointu. Podobným spôsobom sú prepojené príbehy, ktoré sú vyrozprávané v Troch podvodníkoch. Dej príbehov tu však nespája rovnaká príčina, ale dôvod, prečo boli vyrozprávané.
Ďalší prvok, ktorý mi pripomínal Hrôzu bolo striedanie vystupujúcich postáv, kvôli ktorému čitateľ spočiatku nevie, koho by mal považovať za hlavné postavy. Sú nimi dvaja muži, priateliaci sa Londýnčania. Prvým je pán Dyson, intelektuál a pisateľ zvrátených diel, či kváziumelec. Druhým pánom je Phillips, viac zaujatý vedeckými disciplínami.
Chronologický začiatok deja popisuje, ako pán Dyson našiel mincu, ktorú odhodil neznámy muž utekajúci pred iným mužom priam zbesilo, ako o život. Spoločne s Phillipsom zistia, že sa jedná o legendárneho Zlatého Tiberia, jedinú mincu svojho druhu, ktorá sa v histórii záhadne objavuje a znovu mizne (skoro ako Trsátko osudu). Phillips na podobné mýty neverí a nechce mať s mincou nič spoločné, kým Dyson ju vidí ako príležitosť k dobrodružstvu. Od tohto bodu sa Dyson (a raz aj Phillips) stretáva s inými postavami a cez rozhovory s nimi si vypočuje rôzne vnorené historky strašidelného alebo obskúrneho charakteru. V tom sa práve odhaľuje obvyklá, imaginatívna „weird fiction“, ktorá mi toľko chýbala v Hrôze. Naznačme, o aké mini-poviedky ide: jedna z nich je o mužovi, ktorý so svojím zamestnávateľom vycestoval do USA a bol vystavený smrteľnému nebezpečenstvu až zistil, že je to kvôli jeho zamestnávateľovi, organizujúcemu rituály temného kultu. Iný príbeh je zas o stratenom etnológovi, ktorý veril na existenciu odpornej, neľudskej rasy. Ďalšie historky pochádzajú od obchodníka so starožitnosťami neštítiacemu sa manipulovať s obchodnými partnermi, od ženy, ktorej sa stratil brat, či od inej ženy, ktorú niekto prenasleduje.
Verdikt
Za slabšiu stránku diela považujem vyvolanie zmätenia u čitateľa, ktorý pri množstve postranných príbehov až začne pochybovať, či nakoniec vôbec príde nejaká pointa, ktorá by ich spojila. Tá však príde a je pomerne jednoduché porozumieť jej – stále je však prospešné si niektoré pasáže knihy prečítať znova, na preverenie niektorých detailov. Dvojnásobne to platí pre úvodnú časť knihy, ktorá sa v chronológii odohráva až krátko pred záverom. V opačnom prípade je potrebné venovať pozornosť detailom už pri prvom čítaní. Medzi kozmetické chyby patria príliš zhodné črty rôznych postáv, ktoré sa predstavujú podobným spôsobom a trápia ich podobné neúspechy (napríklad v hľadaní zamestnania). Dej je zas viackrát posunutý vpred len vďaka náhodným prechádzkam týchto postáv. Dnešný čitateľ zdvihne obočie aj nad tým, ako sa daní ľudia boli ochotní zdôveriť dosiaľ neznámym spoločníkom, ihneď pri ich prvom rozhovore. Keďže sa jednalo o prelom 19-teho a 20-teho storočia, nemuselo to byť celkom pritiahnuté za vlasy – možno ľuďom žijúcim vtedy môžeme túto otvorenosť skôr závidieť. Zároveň s odhalením pointy čitateľ odhalí aj to, čo postavy rozprávaním príbehov vlastne sledovali.
Strany 151-152: „Dyson okamžite pochopil, že sa zhodou zvláštnych okolností zaplietol do akéhosi strašného sprisahania, ktoré sa ako vlhká stopa hrozného hada vinie po cestách a bočných uličkách londýnskeho podsvetia. Akosi podvedome vytušil, že sa mu nevedomky dostalo výsady vidieť nečujné a tiché tiene skrytých foriem zdanlivo bežného života, ako sa náhlivo načahujú a miznú za žiarivou oponou sveta plného klamstiev a pretvárky.“
Spomenuté chyby krásy sú jednoznačne prevážené pozitívnymi aspektmi. Patria k nim živé opisy a prebúdzanie predstavivosti. Keďže vnorené príbehy tu dostávajú omnoho viac priestoru ako v Hrôze, užijete si tu viac prítomného napätia. Krátko po začatí čítania ma veľmi príjemne prekvapilo, ako si ma podmaňovala krásna, ľubozvučná slovenčina nášho prekladu. Táto kombinácia faktov pre mňa robí z Troch podvodníkov najlepšie Machenovo preložené dielo, ktoré som doteraz čítal. Vie dobre uspokojiť čitateľa vyhľadávajúceho poviedky a takisto čitateľa, ktorý si chce zakúpiť elektronickú verziu knihy.
Doslov Michala Havrana poukazuje na odpor, s akým boli Traja podvodníci prijatí, či skôr neprijatí po svojom vydaní v roku 1895. Taktiež poukazuje na vyobrazenie odvrátenej strany mesta, v ktorom nikto nie je v bezpečí pred podsvetím. Samotný názov románu je tiež zaujímavý – je totiž odkazom na stredoveký spis anonymného autora, ktorý spochybňoval troch náboženských prorokov – Ježiša, Mohameda a Mojžiša.
Vydala: Európa, 2019
Za preklad som vďačný: Ester Demjanovej
Počet strán: 181 (s doslovom)
Recenzovať knihu Traja podvodníci je pre mňa výzvou. Jednak preto, že som na slovensko-českom (aké opovážlivé označenie!) internete doteraz našiel len jedinú recenziu a jednak preto, že štruktúra samotného deja mi jeho popis komplikuje.
Najjednoduchšie je „odpichnúť“ sa od znalosti predošlej Machenovej knihy vytlačenej v našom priestore – Hrůzy, ktorú som už recenzoval. Drobné príbehy, ktoré sa v Hrôze rozprávali, boli ako konáriky, ktoré však rozprávač zjednocoval do vetiev, až pri konci knihy bol čitateľ dovedený ku (potencionálnemu) vysvetleniu, teda ku kmeňu stromu, ktorý tu predstavoval konečnú pointu. Podobným spôsobom sú prepojené príbehy, ktoré sú vyrozprávané v Troch podvodníkoch. Dej príbehov tu však nespája rovnaká príčina, ale dôvod, prečo boli vyrozprávané.
Chronologický začiatok deja popisuje, ako pán Dyson našiel mincu, ktorú odhodil neznámy muž utekajúci pred iným mužom priam zbesilo, ako o život. Spoločne s Phillipsom zistia, že sa jedná o legendárneho Zlatého Tiberia, jedinú mincu svojho druhu, ktorá sa v histórii záhadne objavuje a znovu mizne (skoro ako Trsátko osudu). Phillips na podobné mýty neverí a nechce mať s mincou nič spoločné, kým Dyson ju vidí ako príležitosť k dobrodružstvu. Od tohto bodu sa Dyson (a raz aj Phillips) stretáva s inými postavami a cez rozhovory s nimi si vypočuje rôzne vnorené historky strašidelného alebo obskúrneho charakteru. V tom sa práve odhaľuje obvyklá, imaginatívna „weird fiction“, ktorá mi toľko chýbala v Hrôze. Naznačme, o aké mini-poviedky ide: jedna z nich je o mužovi, ktorý so svojím zamestnávateľom vycestoval do USA a bol vystavený smrteľnému nebezpečenstvu až zistil, že je to kvôli jeho zamestnávateľovi, organizujúcemu rituály temného kultu. Iný príbeh je zas o stratenom etnológovi, ktorý veril na existenciu odpornej, neľudskej rasy. Ďalšie historky pochádzajú od obchodníka so starožitnosťami neštítiacemu sa manipulovať s obchodnými partnermi, od ženy, ktorej sa stratil brat, či od inej ženy, ktorú niekto prenasleduje.
Verdikt
Za slabšiu stránku diela považujem vyvolanie zmätenia u čitateľa, ktorý pri množstve postranných príbehov až začne pochybovať, či nakoniec vôbec príde nejaká pointa, ktorá by ich spojila. Tá však príde a je pomerne jednoduché porozumieť jej – stále je však prospešné si niektoré pasáže knihy prečítať znova, na preverenie niektorých detailov. Dvojnásobne to platí pre úvodnú časť knihy, ktorá sa v chronológii odohráva až krátko pred záverom. V opačnom prípade je potrebné venovať pozornosť detailom už pri prvom čítaní. Medzi kozmetické chyby patria príliš zhodné črty rôznych postáv, ktoré sa predstavujú podobným spôsobom a trápia ich podobné neúspechy (napríklad v hľadaní zamestnania). Dej je zas viackrát posunutý vpred len vďaka náhodným prechádzkam týchto postáv. Dnešný čitateľ zdvihne obočie aj nad tým, ako sa daní ľudia boli ochotní zdôveriť dosiaľ neznámym spoločníkom, ihneď pri ich prvom rozhovore. Keďže sa jednalo o prelom 19-teho a 20-teho storočia, nemuselo to byť celkom pritiahnuté za vlasy – možno ľuďom žijúcim vtedy môžeme túto otvorenosť skôr závidieť. Zároveň s odhalením pointy čitateľ odhalí aj to, čo postavy rozprávaním príbehov vlastne sledovali.
Strany 151-152: „Dyson okamžite pochopil, že sa zhodou zvláštnych okolností zaplietol do akéhosi strašného sprisahania, ktoré sa ako vlhká stopa hrozného hada vinie po cestách a bočných uličkách londýnskeho podsvetia. Akosi podvedome vytušil, že sa mu nevedomky dostalo výsady vidieť nečujné a tiché tiene skrytých foriem zdanlivo bežného života, ako sa náhlivo načahujú a miznú za žiarivou oponou sveta plného klamstiev a pretvárky.“
Spomenuté chyby krásy sú jednoznačne prevážené pozitívnymi aspektmi. Patria k nim živé opisy a prebúdzanie predstavivosti. Keďže vnorené príbehy tu dostávajú omnoho viac priestoru ako v Hrôze, užijete si tu viac prítomného napätia. Krátko po začatí čítania ma veľmi príjemne prekvapilo, ako si ma podmaňovala krásna, ľubozvučná slovenčina nášho prekladu. Táto kombinácia faktov pre mňa robí z Troch podvodníkov najlepšie Machenovo preložené dielo, ktoré som doteraz čítal. Vie dobre uspokojiť čitateľa vyhľadávajúceho poviedky a takisto čitateľa, ktorý si chce zakúpiť elektronickú verziu knihy.
Doslov Michala Havrana poukazuje na odpor, s akým boli Traja podvodníci prijatí, či skôr neprijatí po svojom vydaní v roku 1895. Taktiež poukazuje na vyobrazenie odvrátenej strany mesta, v ktorom nikto nie je v bezpečí pred podsvetím. Samotný názov románu je tiež zaujímavý – je totiž odkazom na stredoveký spis anonymného autora, ktorý spochybňoval troch náboženských prorokov – Ježiša, Mohameda a Mojžiša.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Komentáre sa objavia po schválení moderátorom.