Kapitoly knihy na seba voľne nadväzovali. Keďže sa väčšinou jedná o krátke, prehľadné kapitoly, nesústredil som sa na vytiahnutie jadra každej z nich. Môj obvyklý postup rozboru tu bol nepoužiteľný. Preto som improvizoval a to najdôležitejšie z knihy ako celku som preskupil do iných štruktúr. Tiež som venoval zvýšenú pozornosť tým témam z knihy, ku ktorým som mal na doloženie vlastné myšlienky, čo zvyšuje atypickosť tohto textu.
Komentár k hlavnej časti textuCelú knihu
Mystická transformácia som vnímal predovšetkým ako širšie predstavenie mystickej praxe a to v špecifickom ponímaní, ktoré má blízko k novoplatónskej filozofii, hermetizmu a teurgii. Najjednoduchšie a zároveň najdôležitejšie je zmieniť, že mystika sa zaoberá transformáciou vedomia do svetlejšej podoby, je to zlaďovanie ducha s bohom a zároveň s najvnútornejšou úrovňou vlastnej duše a princípmi života. Mystik na to používa budovanie kontaktu s archetypmi či géniami, aby sám naberal ich vlastnosti a podobal sa im. Týmto pripodobnením sa sám premieňa, dostáva sa pod ochranu duchov dobra. Ako následok toho sa môžu zlepšovať aj podmienky jeho života, darí sa lepšie jemu a jeho blízkym. Preto vníma svet okolo seba ako zrkadlo svojho ducha.
Páčilo sa mi autorove vymedzenie proti označovaniu mystiky ako pasívnej duchovnej cesty. Vysvetlil to tým, že hoci nábožensky založení mystici môžu byť prepadávaní víziami, ktoré neprivádzali sami, väčšinou sa jednalo o fázu pred začatím ich praxe, v ktorej sa naučili vízie mať pod kontrolou. Prvotná spontánnosť vízií teda neznamená, že by takým spôsobom pokračovali po zvyšok života. Týmto sa autorovi podarilo zbúrať aj môj odrádzajúci predsudok. Dáva mi zmysel, že ak mystik pracuje na premene svojho vedomia, nie je pasívny. Podľa autora je aktívnym aj vo vonkajšom svete, no s postupným očisťovaním u mystika ubúda dôraz na nútený výkon a snahu získavať predmety túžby. Jeho konanie vyviera potom z čírej radosti, tvorivosti a sebarealizácie, azda dosahuje realizáciu princípu wu wei, teda nenútenej akcie.
Keďže som v predošlom odstavci spomenul spontánne, nekontrolované vízie, je nutné dodať, že autor venuje miesta v knihe aj psychotikom a ich typu, schizofrenikom. Pozoruje, že témy ich vízií bývajú podobné, ako témy vízií u mystikov. Pôsobí to, akoby duša pacientov sama chcela podstupovať očistu a prejsť procesom premeny. V porovnaní duševne chorých a mystikov sa zistilo, že mystici majú zrelšie, uvoľnenejšie osobnosti, bez potreby prehnanej kontroly.
Obálka knihy
Naprieč celou knihou možno vidieť flexibilitu mystickej praxe, ktorá sa objavuje hneď na niekoľkých rovinách:
1.Nutnými zložkami praxe sú vôľa a imaginácia pre kontakt s géniami, no zvyšné prostriedky ako ritualizmus a symbolické predmety sú len voliteľné.
2.Mystik nie je obmedzený len na kontakt s vyššími silami, keďže môže terapeuticky pracovať aj s hlbinnými silami, teda psychologickým tieňom, ktorého aspekty personifikuje ako démonov. Povznášať sa môže oboma spôsobmi: kontaktom s géniami alebo uzmierením a premenou démonov. Práca s vyššími silami je známa ako teurgia. Naopak, práca s nižšími, pudovými silami sa nazývala psychurgia, no autor ju označuje ako nižšiu teurgiu.
3.Takisto závisí od voľby mystika, či géniov považuje za súčasti svojho vnútra, alebo za nezávislé, vyššie bytosti. Tak môže byť prax orientovaná v rámci zabehaných náboženstiev, vytvárania nového náboženstva, ale aj bez náboženstva, tj. psychologicky orientovaná. Keďže autor samotný verí v existenciu géniov ako vyšších bytostí nezávislých od praktika, vysvetľuje, že mystik si tvorí iba ich vonkajšie stvárnenie, ktoré mu slúži ako pomôcka na kontakt.
4.Praktikom je voliteľný aj pracovný model, teda spôsob rozčlenenia archetypov, s ktorými bude pracovať. Autor predkladá vlastný model deviatich géniov, pričom ho nenanucuje; práve naopak, explicitne sa vyjadruje o platnosti iných modelov, aj o možnosti striedať tieto modely. Určité striedanie modelov vykonáva aj samotný autor.
O cieli a vlastnostiach autorom predstaveného mystického smeru som sa už zmienil. Aké je však jeho miesto v živote? Domýšľam si, že súvisí s dôvodom, prečo vznikla kniha: mystika môže zaplniť prázdne miesto života, ktoré je u moderných ľudí dôvodom ich nešťastia a strádania a ani si to neuvedomujú. Citujme strany 79-80: „V živote súčasného človeka navyše veľmi výrazne ustúpil duchovný život a do veľkej miery ho nahradil materializmus, až konzumný životný štýl, orientovaný výhradne na vonkajší fyzický svet. Takto orientovaný život obmedzuje vedomie len na evidenciu zmyslovej reality. Vedomie súčasného človeka tak existuje vo výraznej obmedzenosti, nedosahuje ani zlomok svojich skutočných možností a nevedomie zaujíma veľký priestor v živote človeka. Výsledkom je výrazný egoizmus, čiže premrštené a zároveň nevedomé ego, lipnúce na sebe samom. Kvôli svojmu lipnutiu a odporu si tvorí množstvo tieňov, ktoré mu spôsobujú problémy, starosti a utrpenie. Duševné problémy súčasného človeka sa vyhrocujú, každoročne rastie počet samovrážd a množstvo ľudí zažíva pocit prázdneho, nenaplneného života. Avšak, paradoxne, práve tu vidím veľké poslanie pre mystiku, ktorá si potrebuje nájsť cestu k uchu súčasného človeka. Dnes nie je správne mlčať. Naopak, je dôležité hovoriť a nájsť vhodné slová, aby súčasný človek aspoň sčasti porozumel onej neprenosnej mystickej skúsenosti, že vo vnútri každého z nás sa nachádza presne to, po čom každé srdce túži a k čomu sa každá bytosť snaží vrátiť. Je to veľké tajomstvo spočinutia duše - večný, blažený Život s veľkým “Ž”. Cesta k Nemu je cestou sebarealizácie vedomia, ktoré poznávaním neznámeho (nevedomého) posúva svoje vlastné hranice, až dospeje k onej Harmónii sfér, kde všetko spočíva v nevýslovnom pokoji, v blaženom spoločenstve s Bohom.”
Zásady a nástroje mystika
Ak sa ďalej budeme sústrediť na to najdôležitejšie z knihy, vypátrame praktické rady, na ktoré sa môžeme vo vlastnom živote aj duchovnej praxi zamerať. Ide o tieto body zoznamu:
1.Snažíme sa zaplniť si myslenie aj srdce dobrom a vierou, aby v nich neostalo prázdne miesto. Také prázdne miesta sa totiž hneď zapĺňajú zlými myšlienkami, ktoré môžu narastať a sťahovať nás nadol, čomu chceme zabrániť. Chceme sa naopak, oslobodiť od zranení, krívd a ďalších bolestivých emócií. Veríme, že so svojimi blízkymi nájdeme šťastie.
2.Z predošlého bodu vyplýva zásada byť bdelým a čo najskôr si všimnúť negatívne zmeny, aby bolo pre nás jednoduchšie obrátiť kurz. Negativizmu sa vymedzuje čo najmenší priestor. Sám autor o sebe píše, že ak sa od neho očakáva postoj, hrabe sa v sebe dovtedy, kým nenájde niečo pozitívne. Inak vyjadrené, o dobro a súlad s božstvami sa treba snažiť, zlo prichádza samospádom, keď sme na snahu rezignovali. Božstvá chránia len ľudí, ktorí k nim majú blízko, a tak ide o to za každú cenu sa vyhýbať znečisťovaniu svojej duše.
3.Snažíme sa smerovať k poznaniu, aj keď sa nám deje niečo negatívne. To pomáha sústrediť sa na niečo produktívne. Človek, ktorý hľadá zmysel udalostí a poučenie, sa nenecháva strhnúť negatívnymi emóciami a zväčšuje svoje poznanie. Je mystikom a filozofom v jednom. K tomuto bodu sa hodí uviesť citát: „Celý svet je tvojim učiteľom, ak vieš počúvať.”
4.Ideálne je nevybiehať zo svojej praxe, ale venovať jej nejaký čas každodenne. Dáva mi to zmysel tiež v udržiavaní “kondície” pre koncentráciu a vizualizáciu.
5.Svoje ciele musíme vedieť pozitívne formulovať a vizualizovať. Okrem iného môžu byť nástrojmi mystika aj afirmácie, vlastné rituály, spevy pre božstvá. Nástrojom je vlastne aj personifikácia, keď si mystik predstaví ideu ako bytosť a nechá svoje podvedomie, aby ju oživilo a komunikovalo s ním. Géniov a božstvá môžeme pokladať za “žiariče” ich pozitívnych vlastností a tak ich môžeme vo vizualizácií umiestňovať všade, kde sa majú prejaviť - či už liečením, rozvojom, nastolením práva, atď.
6.Dbáme o pravidelné kŕmenie svojich duchov, čo pre nich znamená symbolický či duchovný dar a obnovovanie síl.
7.Pravidelne si uzmierujeme negatívne sily, ktoré sa v našom živote prejavili. Môžeme to robiť aj pomocou techniky chöd, teda kŕmenia démonov. Keďže autorovi táto technika mnohokrát pomohla, odkazuje na jej popis v knihe Pečuj o své démony autorky Tsulrim Allione. Podstatou techniky je vizualizácia sebaobetovania ako pokrmu či elixíru pre personifikované problémy, ktoré nás trápia. Ak so svojimi problémami či “démonmi” prejavíme toľko súcitu, nielenže nás môžu prestať trápiť, môžu sa premeniť na spojencov. Ak by sme sa snažili “démonov” vyháňať násilím, možno by sa len vrátili silnejší. (Zaujímavým momentom bolo, keď autor kritizoval násilný prístup k duchom nielen v mágii, ale aj v exorcizme.)
8.Venujeme sa samoštúdiu aj s bežnými zdrojmi, ako je literatúra. Pre rozpoznávanie posolstiev zo svojich duševných ciest sa hodí študovať symboliku, keďže sa duchovia zjavujú v podobe, ktorá vyjadruje ich charakter. V následnom výklade sa spájajú teoretické poznatky spolu so zamýšľaním sa a intuíciou. (Zmienku o samoštúdiu nájdeme aj nižšie, v citácii zo strán 114 a 115.)
9.V súlade so svojím vzdelaním a racionalitou si všímame synchronicity, ak nastanú. Čím viac udalostí tvorí sieť synchronicít, tým je ich reťaz menej pravdepodobná. Uvedomujeme si, že synchronicity sú možné vďaka pôvodu rôznych vecí v tom istom archetype, čo umožňuje ich vzájomný vzťah a tak aj pôsobenie. Túto prepojenosť je možné použiť v mystických rituáloch, hoci o niečo väčšej sláve sa tento sympatetický vzťah teší v čarodejníctve.
Obsah k nahliadnutiu
Vzťah mystiky a šamanizmuOsobitne sa chcem zmieniť o paralelách a rozdieloch, ktoré som v uvedenej mystickej praxi videl voči šamanizmu. Ako určitú zámienku pre to beriem aj fakt, že autor uviedol v knihe len vzťahy mystiky k iným disciplínam a tak ostalo miesto pre možné doplnenie. Toto porovnanie zároveň pomôže vytvoriť si podrobnejší obraz o autorovej mystike.
Šamanizmus môžeme do istej miery chápať ako archaickú podobu mystickej praxe. Keď vezmeme do úvahy názor pána Adamca, že archetypy existovali vždy a praktici ich môžu stretávať a spoznávať pod inými podobami, potom je podoba divých zvierat a mýtických tvorov tiež plne legitímna. Šaman, podobne aj mystik, majú vo svojich prvotných štádiách ťažký prerod, v ktorom si musia prejsť bolesťou, trápením, či dokonca chorobami. Obaja navštevujú svety, v ktorých sa stretávajú a komunikujú s nehmotnými bytosťami. Mystik pritom kladie dôraz na obdobu Horného sveta, kde má dôverné vzťahy s vyššími bytosťami. Mnohí šamani chápali cestu do Horného sveta inak a podnikali ju len zo závažných dôvodov, keď potrebovali radu od svojich učiteľov. Mystici obvykle nepoužívali bubny ako šamani, autor je výnimkou a rituálny bubon vlastní. Šaman aj mystik po návrate z ich duševných ciest musia rozlúštiť ich symboliku. Obaja praktici môžu vo vizualizácii nakŕmiť svojich duchov, aby im niečo symbolicky darovali a tak si udržiavali ich silu.
Pre odborníkov oboch ciest môže byť už len záležitosťou sekúnd prejsť do zmeneného stavu vedomia. V oboch cestách možno uvažovať o určitom prieniku vedomia bytostí do praktika, alebo praktika do bytostí. Nachádzame zmienky o tom, že bytosť koná dobro vo svete cez mystika, ale aj, že spojenci vnímajú svet skrz šamana. Praktik sa tiež môže vcítiť do vedomia svojho patróna a tým lepšie porozumieť jeho charakteru. Rozdiel však vidím v tom, že v domorodých kultúrach bol šaman vyvoleným samotnými bytosťami, pričom túto formu elitárstva nepociťujem v autorovom opise mystiky; autor sa prikláňa viac k téze, že dvere sú otvorené každému, prinajmenšom každému dostatočne pracovitému a trpezlivému. Duchov opisuje ako vyhľadávajúcich kontakt s ľuďmi.
Obe cesty majú zhodný dôraz na získavanie vlastných skúseností praktikov, a tiež na otvorené zdieľanie informácií medzi nimi, ak je to možné. V oboch je flexibilita praktika výhodou. Ani jeden z praktikov sa nesnaží svojich duchov donucovať k prejavu, či ovládať ich. Mystik navyše môže veriť, že ide o bytosti vyššie ako on sám, a tak by sa tie ani nedali ním ovládnuť. Niektorí šamani verili, že je tabu chvastať sa svojou mocou: ten, kto by to urobil, by o svoju moc prišiel. Dôvodom pre toto tabu mohla byť práve nevyslovená viera v to, že moc šamana je mu iba prepožičaná jeho spojencami.
Ďalšiu podobnosť nachádzame v tom, že mystik verí v inteligenciu všehomíra, teda vo všadeprítomný život a vedomie. To je aspoň analogické, ak nie zhodné, s perspektívou animizmu. Nakoniec, ak by bol svet iba strojový a deterministicky predurčený, divinačné techniky by praktikom vychádzali s oveľa lepšou úspešnosťou. Autor teda neverí ani na nezmeniteľný osud, iba v spoluvytváranie života človekom a vyššími silami. Viera vo všadeprítomného ducha má u oboch praktikov následok v podobe úcty ku celému okoliu.
Šamani aj mystici sa snažia šíriť harmóniu. Serge Kahili King, ktorého vždy rád citujem, vidí rozdiel v ich primárnych zámeroch. V knihe Mestský šaman písal o tomto rozdiele na stranách 197-198 ako o priklonení šamanov viac k magikom v ich snahe o praktické výsledky: „Nejestvujú pravdaže pevné a presné definície, ale vo všeobecnosti je cieľom mystikov osvietenie, rozpínanie mysle a ducha, ktoré vytvára pocit jednoty s vesmírom a stupňuje sebauvedomenie a chápanie. Pre mystika intuitívne alebo psychické javy a sily, podobne ako telesné uvoľnenie a liečenie mysle a tela, predstavujú vedľajšie účinky, ktoré sú niekedy blahodarné a niekedy rozptyľujúce. Ďalšie výhody, ako napríklad lepšie vzťahy, zlepšená finančná efektivita a liečivý vplyv na okolie sa taktiež pokladajú za vedľajšie účinky. Ak nastanú, je to dobré; ak nenastanú, aj tak dobre. Šaman na druhej strane používa meditáciu alebo kontempláciu na to, aby získal praktický úžitok pre tento svet, a ak pritom nastane osvietenie, bude to príjemný vedľajší účinok. Jednota s vesmírom je veľmi príjemná, ale môže vám to pomôcť, aby ste mali zdravšie telo, aby ste boli lepším priateľom, platili účty alebo prispeli k svetovému mieru? Ak áno, len do toho. Ak nie, užite si to, keď sa to stane, ale nenamáhajte sa, aby ste sa o to snažili.”
Myslím, že daný citát prinajmenšom nie je v ostrom protiklade od vnímania autora; nakoniec pán Adamec sa nevymedzil ani voči mágii, pokiaľ je duchovne orientovaná a nesnaží sa o ovládanie iných bytostí. Prax je vždy značne závislá od jej vykonávateľa - ak by to tak nebolo, sotva by sme v mágii nachádzali snahy o ustanovenie živlovej rovnováhy u praktizujúceho, prípadne o nájdenie jeho Pravej vôle a komunikáciu so svojím anjelom strážnym (prirodzene, ak tieto ciele ešte zaradíme pod mágiu).
Dilema: pragmatické a sakrálneVyššie som už načrtol, že jednu z najdôležitejších tém, ktoré som zbadal zo svojej perspektívy “na pozadí” knihy, je vzťah medzi pragmatickým a sakrálnym. Aj k tejto téme sa rozpíšem podrobnejšie, pretože sa téma dotýka práve prínosu knihy pre moju osobu. Zároveň ide o tému, na ktorú narazí každý praktizujúci a potrebuje si k nej vytvoriť a aktualizovať stanovisko.
Čo teda kniha Mystická transformácia dala mne? Na odpoveď najprv potrebujem uviesť svoj vlastný kontext. Keďže môj predošlý vzťah k mystike bol značne nevybudovaný, šlo o čitateľské dobrodružstvo za niečím nepreskúmaným; a teda aj zisk pre mňa. Pred prečítaním knihy by som sa od mystiky skôr dištancoval s určitými obavami pred budovaním si „vzdušných zámkov“, a neužitočných, abstraktných idejí. Práve pre tento postoj ma zaujíma primárne tzv. pragmatická mágia, teda prax orientovaná na dosahovanie cieľov bez pretvarovania sa o tom, čo fungovalo, a čo nie. Zároveň považujem etiku za dôležitú pre budovanie a udržiavanie akýchkoľvek komunít. Túžba po tzv. transcendencii sa vo mne prejavovala jedným dlhodobo aktívnym volaním – volaním atmosféry prírody, ktoré počujem, nech trávim v prírode akokoľvek málo času. Dielo Róberta Adamca mi ukázalo, že tieto oblasti -praktickosť, etika, transcendencia- sa vedia spolu stretnúť, a teda že existuje aj priamy prienik polí, ktoré som ja mal sklony vnímať ako oddelené. Už sme si spomenuli, že mystika má praktické dôsledky – pretože mení život k lepšiemu, prečisťuje ho. Takisto je etická, pretože sa mystik snaží priblížiť božstvám cez cnostný život. Približovaním sa k božstvám a zvedomovaním predtým nevedomého, teda mystik prekračuje svoje minulé hranice, tj.transcendentuje a tým má prienik aj s tretím uvedeným pojmom.
Po takomto predstavení teda už nemám potrebu sa od mystickej praxe dištancovať, prinajmenšom od jej ponímania autora, ktoré je v toľkých bodoch analogické šamanizmu. Už sme si spomenuli, že premenou vedomia sa premieňa aj život mystika. Navyše vedomie mystika sa stáva aj menej závislým od svojich podmienok, pretože je stále viac “nad vecou”, je stále bližšie k trvalej blaženosti. Je tu však viac: mystik zvolil stratégiu sústrediť sa na svoje vedomie a jeho kvalitu tak, akoby práve to bolo ťažiskom celého života, a tiež verí, že tomu tak je. Oproti tomu je bežný človek, mňa nevynímajúc, sústredený na naháňanie rôznych cieľov, ako skupiny zajacov utekajúcich na všetky strany. Preto sa stratégia mystika zdá nádejnejšia. Nakoniec, ak riešime problémy a nedotýkame sa ich zdroja, ktorý je v duši, môže ísť iba o dočasné riešenie, ktoré následne degraduje opäť do rozvinutia problému. To som si hovoril počas prvého čítania knihy; následne som si počas druhého čítania všimol, že na to upozornil aj samotný autor na strane 27: „Akákoľvek snaha meniť život bez toho, aby sa menil aj subjekt tejto snahy sa v optike mystickej praxe javí absurdnou a vedie maximálne k dočasným javom alebo dokonca rovno k ilúziám. Človek potom prestáva vnímať pravdu a stále viac sa oddáva chiméram svojho ega. Vzdialenie sa realite a inflácia ega sú typické sprievodné javy násilného prístupu k duchovným silám Života. Treba však povedať, že každý mág, ktorý sa svojej praxi venuje do hĺbky a dôkladne skôr, či neskôr tento princíp objaví a porozumie nutnosti vlastnej transformácie.”
Ťažkosť pociťujem iba pri úvahách z knihy o vzdaní sa vlastných predstáv o živote a o ponímaní cieľov ako závoja udržiavajúceho človeka mimo skutočného cieľa jeho duše. Pri mojom zarytom agnostizme mám pri tom podobný pocit, akoby si odo mňa niekto žiadal zavrieť oči a padnúť vzad, iba pre povestný “pád dôvery”. Prečo by som vôbec niečo také robil? Kniha mi tak pripomenula určitý slepý bod v mojom myslení. Je ním sklon ignorovať to, čo je mimo môjho rozumu a obávať sa vzdať sa svojej kontroly. Ani mi totiž nenapadlo, že by mi vyššie sily mohli dopriať život lepší, než aký by som si vymyslel sám.
Zároveň sú tu však aj isté indície, ktoré súvisia s dilemou medzi duchovným a účelným. Prvým je triezva myšlienka, že vyššie sily predsa nejestvujú preto, aby človeka mučili a nútili ho rezignovať. V knihe nachádzame zmienku o tom, že božstvá prinášajú do života hojnosť a všetko dobré, nie iba obmedzené spektrum. Druhým bodom je zmienka o tom, že človek neprijíma vôľu božstva či vyššieho ja vtedy, keď v neho neverí a nemá s ním skúsenosť. Logicky by preto malo byť vhodné získať s ním skúsenosti a tým si otvoriť “most do nebies”. Ďalšou relevantnou zmienkou v knihe je myšlienka o spoluvytváraní života božstvom a človekom, pričom v tomto vzťahu nie je človek iba vláčenou bábkou. Takáto forma donucovania by sa prejavovala predurčeným osudom, pričom sme si už povedali, že na takúto formu osudu neverí ani autor knihy. Je nutné tiež pripomenúť, že určité množstvo vôle, neodbytnosti, či bdelosti musí používať aj mystik, ak má smerovať vpred - jeho cesta je namáhavá a „o dobro sa treba snažiť, zlo sa deje samospádom.”
Ďalšou pointou, na ktorú treba brať ohľad, je, že ani mystik nepadá mimo sféry racionality, pretože v jeho praxi majú rozum a srdce spolupracovať. Autor sám varuje pred rizikom upadnutia do bludov minimálne na dvoch odstavcoch knihy. Jeden z nich je na stranách 114-115: „Na tomto mieste však treba zdôrazniť aj dôležitosť konvenčného štúdia, napríklad filozofie, psychológie, teológie, dejín alebo aspoň snahu človeka získať všeobecné vzdelanie a prehľad, aby vlastná mystická prax viedla k hlbším výsledkom. Bohužiaľ, v ezoterickej kultúre dneška sme často svedkami šírenia plytkých, či povrchných názorov a postojov, fundamentalizmu a fanatizmu, ktorých základom nie je hlboké duchovné poznanie. Často sú to iba výlevy neurotického alebo hysterického stavu človeka, pohlteného tieňmi, duševným zranením a nevysporiadanými duševnými obsahmi, ktorý si zamieňa poznanie za duševnú projekciu. Človek, u ktorého dominuje ego je plný svetabôľa, sebaľútosti, resentimentu, negatívneho zmýšľania, strachu, hnevu, ale aj žiadostivosti, pocitov nedostatku a nenaplnenosti, ktoré si navyše často nedostatočne uvedomuje. Ak k tomu pristupuje aj istá nevzdelanosť a slabá racionálna stabilita, sme svedkami fatálnych omylov v úsudku, ktoré adepta ezoterických vied a duchovných umení častokrát vedú na scestie. Takýto človek môže dospieť až k nebezpečným bludom, ktorým verí na vlastnú škodu. Neraz tým ubližuje nielen sebe, ale aj iným ľuďom. V extrémnych prípadoch a pri istej absencii mravnej integrity jednotlivca môže tento stav viesť k rôznym fenoménom duševnej zvrátenosti. V duchovných dejinách sme často svedkami vzniku rôznych siekt, fanatických hnutí, perverzných skupín a temných kultov, v ktorých ľudia praktizovali hrôzostrašné rituály, dôverovali duševne chorým vodcom, slepo verili v totálne nezmysly, absurdné konšpiračné teórie, či dokonca sami vytvárali spiklenecké, konšpiračné skupiny v snahe získať profánnu moc a svetovládu.”
Vyššie spomenuté podvolenie sa vlastným bludom alebo šialeným vodcom považujem práve za akútny nedostatok rozumu a sebakontroly. No nadbytočná kontrola, teda túžba po moci je autorom kritizovaná na viacerých miestach knihy. Autor tvrdí, že človek túžiaci po moci nie je podobný božstvu, nevie sa s ním zjednotiť a práve preto nemôže moc dosiahnuť. To je určitým spôsobom analogické k pointe Josefa Veselého v knihe Magie pro pokročilé, strane 546: „Ti, kteří touží po penězích, zpravidla nedokážou dostatečně účinně magicky pracovat, a ti, kteří to dokážou, obvykle už po majetku netouží, neboť mají jiný žebříček hodnot. Nepřekvapuje proto, že se o mnohých magicích traduje, že “zemřeli v bídě”, a někdy tomu tak opravdu bylo. Magik obvykle obdrží tolik, kolik potřebuje, nicméně člověk ve skutečnosti potřebuje jen to nejnutnější. Např. Crowley k stáru potřeboval kromě střídmé stravy (studený krocan, míchaná vejce) už jen tabák, dobrou whisky a heroin. Jeho životopisec J. Symonds s potěšením zaznamenal, že Mistr Therion si toto vše mohl dopřát. Většina výše uvedených magických návodů na zbohatnutí je ostatně jen pádným důkazem toho, že magie, která ztratí ze zřetele duchovní cíle a orientuje se jen do hmoty, nutně degeneruje a propadá primitivismu.”
K uvedenému doplním už len toľko, že nevidím úplný rozpor medzi mocou v zmysle vplyvu na hmotu a vznešenosťou, pretože prinajmenšom v zameraní na nezištnú pomoc ich vidím ako zlúčiteľné.
Komentár k prílohámPo úvodnej modlitbe sa prílohy začínajú predstavením géniov numerického modelu (tj. Numeronu), ktorým sú pridelené čísla od 1 po 9. Každý z nich má meno, titul, opis podoby, svoj citát, mystickú pečať, korešpondencie, oblasť kompetencií a text invokácie. Zmienené pečate sa nepodobajú na obvyklé sigílie, ani na vúduistické vévy, majú skôr podobu erbov. Nasledujú rituály uvedené pre každého génia samostatne, pričom jadro rituálu je v nich zhodné, čo by podporovalo budovanie návyku. Následne sú v rituáloch opakované invokácie príslušných géniov a zoznamy vlastností, ktoré priťahujú a odpudzujú. Preto táto časť knihy až príliš praje opakovanému textu. Zamýšľal som sa nad tým, či nestačilo uviesť iba jeden rituál s variantmi rozvetvenými na príslušných miestach, prípadne sa inak vysporiadať s repetitívnosťou. Praktik by si tak rituál zostavil sám na osobitnom mieste. Kniha v mäkkej väzbe sa totiž na prácu priamo na oltári nehodí, keďže bez záťaže na oboch stranách by sa zatvárala.
Po rituáloch sú uvedené dva príklady meditácií pre kontakt s géniami. Ďalšie uvedené vysvetlenia sa týkajú už vyššie spomenutej duchovnej obete v podobe nakŕmenia duchov či hostiny pre nich. Taktiež je uvedených 9 protigéniov numerického modelu, teda démonov zrkadliacich predošlých duchov dobra. Keďže som u niektorých predstavených démonoch videl dvojice vlastností, ktoré by si na prvý pohľad odporovali (ako je pýcha a malé sebavedomie, či pokrytectvo a dogmatizmus), považujem teda jedného démona za bipolárne zosobnenie oboch extrémov. Oproti tomu sú géniovia v spektre zdravej rovnováhy, zlatého stredu a primeranosti. Práve tu zmienené meditácie a vysvetlenia o pracovných modeloch by mi plne dávali zmysel aj v hlavnej časti knihy.
Autor vysvetľuje v ďalšom texte, že ako génia, tak démona je možné rozdeliť na jeho drobnejšie aspekty a tak pracovať presnejšie s vlastnosťou, ktorú si zvolíme. Nakoniec aj uvedených 9 géniov spoločne tvorí jedného univerzálneho Ducha. Ako som už spomenul vyššie, dostávame aj vysvetlenie, že praktik si môže svoj pracovný model zvoliť a vymeniť za iný, rovnako platný. Predpokladá sa, že aspoň hrubší poriadok a systematickosť podporujú správny rozvoj praxe. Ku svojim géniom autor predkladá numerické korešpondencie, tiež časy a obdobia ich vládnutia. Toto považujem za jeho výhodu, keďže sa mi na prvý pohľad zdali jednoduchšie, ako korešpondencie tradičných hermetických kníh.
Záverečná modlitba je nasledovaná fotografiami z praxe autora a neskôr predstavením jeho osoby, ktoré som už k objemu knihy nepripočítal. Aj v priebehu knihy sú uvedené ilustračné obrázky a fotky, čo u mňa ako čitateľa podporovalo pocit otvorenosti autora a dialógu s ním.
ZáverKnihe by som okrem repetitívnosti v prílohách vytkol len písmo, ktoré bolo pre mňa zatiaľ priveľké. Ak sa na to pozrieme z opačnej perspektívy, činí to knihu prístupnejšou pre seniorov. Pre mňa ako neznalého mystiky šlo o užitočný úvod do odboru. O ďalších smeroch mystiky som sa z nej nedozvedel mnoho, čo neprekáža, keďže odhadujem, že práve autorov smer by pre mňa stále bol najzaujímavejší. Kvôli tomu budem sledovať aj ďalšiu prípadnú tvorbu autora a priať ďalším vydaniam
Mystickej transformácie. Okrem otvorenej komunikácie, sčítanosti a zdravej miery racionality je na autorovom prístupe sympatické jednoznačné priľnutiu k dobru. Nestačím sa čudovať, koľko dnešných ľudí azda opovrhuje dobrom len preto, aby boli viac “cool”, nepredvídateľní a mali imidž rebelov, a sami sa kvôli povrchným rozmarom a potrebe si niečo dokazovať oberajú o silné korene, ktoré ich môžu podržať v krízach.
Autor používal zrozumiteľný jazyk, pričom bolo užitočné, ale nie nutné vyznať sa v zdrojoch, na ktoré sa odvolával – príkladmi sú velikáni psychológie Sigmund Freud, Carl Gustav Jung a súčasník Stanislav Grof. Nechýbali ani citácie a parafrázy k mnohým známym a menej známym českým autorom.
Knihu je možné objednať mailom u autora na adrese: mental.architecture (at) gmail.com.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Komentáre sa objavia po schválení moderátorom.