Láska k domovu

Už dlhú dobu si uvedomujem, že pri prechádzke po svojom meste cítim niečo zvláštne. Vyjadriť to ale nie je ľahké. Prostredie historického centra vnímam pozitívne, stráca však svoje čaro kvôli množstvu žobrákov a podobných obťažujúcich osôb. Obzvlášť silne na mňa pôsobí sídliskové prostredie, pokiaľ má dostatok zelene. Práve v sídliskovom prostredí sa cítim byť stopercentne doma, kým prostredie dediny ma nejakým spôsobom rozrušuje. Nízke budovy, ktoré sú ošarpané iným (horším? :D ) spôsobom ako tie sídliskové, vo mne vyvolávajú dojem, že v dedinách je pochybná hygiena a že tu nič nie je po ruke.

Vráťme sa však späť k sídliskám. Je zvláštne znova a znova vidieť vyrastať trávu spoza obrubníka, schodov, alebo pri tesne stenách paneláku. Nazývam to „sídliskovou prírodou“. Niekomu inému by to pripadalo neestetické, pretože schody, okraje chodníkov a obrubníky by „mali byť“ upravené a bez dier umožňujúcich vyrastanie buriny. Ja v tom naopak vidím zvláštne čaro, jednoducho je to súčasť domova, ktorú by som za umelú dokonalosť nevymenil. Možno sa mi vnímanie tejto „sídliskovej prírody“ rokmi prechádzok spojilo s pocitom pokoja, ktorý z prechádzok načerpávam. Cítim sa byť spojený s týmto prostredím, cítim, že sem patrím. Prostredie bytoviek postavených za komunizmu je jednoducho čarovné. :) Som veľmi rád aj tomu, keď na jar počuť spev drozdov. Je to najkrajší prejav „skrotenej“ prírody, na ktorý si teraz spomínam.

Aj keď na sídliskách máme len malé zastúpenie prírodných organizmov, možno ma toto prostredie bude inšpirovať v úvahách nad tým, ako by človek a ľudstvo mohli žiť bližšie ku prírode, viac s duchovným vyrovnaním, aké isto mávali domorodé národy a zároveň nestratiť výhody modernej vedy a techniky. O spájaní starobylých a moderných poznatkov som už niečo načrtol v článku Dnešná doba; čo ma baví. Dúfam, že sa nášmu druhu podarí nájsť zlatú strednú cestu.