Samota

Myšlienky, ktoré tu s ťažkosťami vyjadrím, budú pravdepodobne rovnako negatívne, ako ľudské.

V minulosti som často obviňoval ľudí, že mi nie sú dosť dobrými priateľmi. Na tomto tvrdení bolo aj niečo objektívneho, no zdroj bol aj vo mne. Až pred niekoľkými mesiacmi som si uvedomil: mám strach zo samoty! Zdá sa to byť vysvetlením na mnohé z toho, čo sa mi stalo. Bolo to tak jednoduché a logické, no napriek tomu som to nevidel. Týmto strachom zrejme bolo ovplyvnené moje správanie v minulosti: 

- opustil som kamarátov – asi si vnútro povedalo: „skôr než oni opustia mňa“.

- vždy som chcel mať najbližšiu partiu – takú, ktorá by mi pripomínala, že ma neopustí. Chcel som jasne vidieť, že títo ľudia stoja pri mne.

- chcel som vidieť spoluprácu, kooperáciu, vzájomné učenie sa – asi preto, lebo som málo veril ľuďom a myslel som, že je potrebné, aby nás spájalo čo najviac.

- vyjadrenia priateľstva som vždy považoval za najlepšiu pomoc.

- kamarátom som vyčítal, keď ma nechávali dlho bez pozornosti – nevedel som veriť v priateľstvo, ktoré sa aktívne neprejavovalo, ktoré som nevidel.

Nespočetnekrát som sa samého seba pýtal: „Čo sa vlastne snažíš vybudovať? Má to nejaký zmysel? Naozaj veríš tomu, že raz nájdeš aj niekoho, pre koho budeš rovnako dôležitý, ako on pre teba? Odpudzuješ niečím ľudí, že musí ísť akákoľvek aktivita skoro vždy len z tvojej iniciatívy? Prečo si to stále ty, kto vyhľadáva kontakty? Nestane sa nikdy v živote, aby niekto normálny kontaktoval teba? Nie je chyba vážiť si ich viac, ako vlastný vývoj?!“

Tak často som sa pozastavoval nad ľudskou ľahostajnosťou, ignoranciou, pasivitou, zanedbávaním a nezáujmom. Nuž, podľa väčšiny asi dobré kontakty rastú po stromoch. Pravidelne som bol sklamaný z toho, že ľudia nemajú cit pre bratstvo, ani pre kooperáciu. Cítil som sa byť pre každého len okrajovým kamarátom, nikým skutočne dôležitým. Niekým, komu sa venujú, pretože nemajú po ruke niekoho obľúbenejšieho. Kvôli tomu som dospel k presvedčeniu, že iniciatíva je v súčasnosti niečím skoro neznámym a v medziľudských vzťahoch si ju vážim najviac.

Viem si veľmi dobre predstaviť, že zlyhania v medziľudských vzťahoch by mohli byť jediným skutočným dôvodom, prečo ľudia prepadajú zlu, alebo sa prinajmenšom stávajú workoholikmi. Preto je pre mňa ľahostajnosť voči niekomu, kto si ju nezaslúži, jedným z najhorších skutkov. Veľmi chválim všetkých, ktorí dávajú najavo svoje priateľstvo a tým podporujú iných. Táto podpora mierni utrpenie ostatných ľudských bytostí. Vďaka podpore z nich svet nemusí urobiť niečo, čím nechcú byť. Tak veľa môže mať v rukách každý.

V súvislosti s málo uspokojivými priateľskými vzťahmi musím spomenúť ešte niečo. Zdá sa, že sa z priateľstiev vytráca hĺbka. Vďaka akejsi „globalizácii priateľstva“ (neustálych stretnutí vo veľkých skupinách) sa stáva, že vieme „o každom nič“. Znepokojuje ma, že nepoznám ľudí, ktorí by aspoň občas dávali prednosť duchovnejšiemu rozhovoru pred vonkajšími aktivitami. Som jediným, kto má potrebu sa prejsť vo dvojici a pohovoriť si o tom, ako sa mi žije a čo ma trápi? Možno toto uprednostňovanie vonkajších aktivít aj trochu chápem. Všimnime si na sebe, ako často dávame prednosť seriálom, hrám a iným zábavkám pred náhľadom do vlastného vnútra. Žijeme automatizovane a vo svete multimédií. Vnútorný svet býva tým prvým, čo odkladáme na neskôr, ak práve nemáme dostatok času – čo je skoro stále. Aj ja som v minulosti dával prednosť médiám v 95% prípadov a to napriek tomu, že mi to vadilo. Pozmeniť to sa mi podarilo asi pred rokom, keď som si zaviedol prechádzky osamote, ktoré sú časom vyhradeným pre samého seba, svoj domov a myšlienky.

Človek pri utrpení si často automaticky povie: „Ostatní mi nerozumejú. Nemôžu mi rozumieť.“ No ide o pravdivé tvrdenie? Raz za čas sa tak cíti každý. A práve to je dôkazom, že si navzájom rozumieme, možno veľmi dobre. Iba si toto porozumenie nepripúšťame, pretože sa bojíme niečo urobiť pre utešenie trpiacich a pretože by sme nemohli robiť zo seba martírov. Okrem toho často vyžadujeme porozumenie od iných, pričom vynakladáme len málo úsilia, aby sme porozumeli im.

Kde je zdroj tohto utrpenia? Plne si uvedomujem, že utrpenie môže byť podvedomou snahou získať u druhých súcit. Potom je „utrpenie“ tak dobrou nevedomou simuláciou, že jej uverí sám simulant. Môže byť aj snahou potrestať sa za neúspechy, kvôli ktorým sa vnútorne viníme. Taktiež mi je jasné, že utrpenie vzniká aj na základe neracionálneho, pokriveného vnímania reality – veď koľkokrát mávame pochybnosti o sebe. Pochybnosti, ktoré nám hovoria, že sme iný prípad, ako ostatní. Obavy, že nás okolie neprijíma, nestará sa a nemá rado. Príkladom je, ak sa obávam, že moja komunikácia s priateľmi má malú intenzitu a že oni medzi sebou komunikujú viac a vynechávajú ma. Inokedy sami seba hodnotíme negatívne, ako nudných a málovravných, ale môže to byť neobjektívne hodnotenie, kvôli privysokým požiadavkám na seba.  

Je zvláštne, že druhých milujeme takých, akí sú, no sami nevieme prijať, aby sme boli milovaní – len tak. Dôsledkom je, že pre pochybnosti o svojej hodnote sa snažíme v nejakej oblasti vynikať, dúfajúc že sa nám ujde viac lásky.

Medzi hlavné otázky článku teda patria: Ako zabrániť tomuto deformovanému vnímaniu sveta? Ako vnímať svet objektívnejšie a vedieť, na čom sme? Ako nezabudnúť vnímať (na sebe) aj to dobré?

Ďalšou dôležitou otázkou je: Ako vnímať vlastnú hodnotu? V živote si sám racionálne uvedomím, keď sa mi niekoho podarí podporiť, keď som užitočný a niekomu pomôžem. Avšak emociónalne som nevedel prijať vlastnú hodnotu. Vzťahy teda môže narúšať viac neistota, nedôvera k sebe a k ľuďom, ako ľudia samotní s ich vlastnosťami a skutkami. Ľahko sa to hovorí, ale uvedomiť si to v praxi je ťažšie.

Nevnímanie vlastnej hodnoty by mohlo súvisieť s tým, že seba vnímame neustále – sme pre seba niečím bežným, obvyklým. Neoceňujeme vlastné hodnoty a skutky, pretože je pre nás ľahšie konať v súlade so svojou povahou, ako konať proti nej.

Nerozumiem tomu, prečo sa väčšina ľudí nesnaží aktívne spriateliť s ľuďmi, ktorí by im mohli byť blízki. Asi priveľa stalkujem po internete, ale keď vidím opustené profily cez ktoré niekto prezentoval veľmi zaujímavé názory, je mi ľúto, že sa s autormi už neskontaktujem. Na druhú stranu, je tu jedno pozitívum. Priateľov, ktorých poznám až teraz, mám omnoho menšiu šancu zraniť svojim egom.

Vo svojom prístupe som sa snažil byť aktívny. Vyhľadával som kontakty a nebyť mojej iniciatívy, asi by som nemal takmer žiadne. Zdá sa, že ľudia veľmi „milo“ štandardne predpokladajú, že nie som hodný pozornosti. Až keď ich presvedčím o opaku, venujú sa mi viac. Z toho vyplýva, že možno bývajú chladní len v úvodnej fáze, k neznámym. Neprestával som myslieť aj na svojich „starých“ priateľov a pripomínal sa im, asi práve preto, aby videli, že ich neopúšťam. Ako povedal jeden z novších: „Každý sa podvedome snaží robiť, čo považuje za najlepšie.“ Zisťujem o sebe, že sa pravdepodobne nedokážem nestarať o iných, že neviem byť iný.

Z niektorých osôb som mal dojem, že samotu vyhľadávajú, zrejme po mnohých prežitých sklamaniach. Má to za následok odsúdenie na samotu ľudí, ktorí sa budú snažiť o kontakt s nimi. Otázkou je: „Mal by som byť ja tým, kto zaručí pokračovanie cyklu a kvôli strachu z možnosti utrpenia spôsobí utrpenie iným?“ Postaviť sa na nohy po páde síce bolí, ale nepostaviť sa je zbabelé.

V medziľudských vzťahoch sa snažíme niečo nájsť, niečo čo nás upokojí. Záruku, či istotu. Ak ju máme, nepotrebujeme mať nablízku sebe podobných priateľov. No pokým ju nemáme, neupokojí nás poznanie žiadneho počtu nám podobných ľudí. Ďalej: vyhľadávame ľudí sebe podobných len pre naše spoločné záujmy? Čo ak je za tým aj niečo skrytejšie – snaha dokázať sebe, že je správne byť, akí sme?

Pokrok?

Po všetkých tých kopnutiach sa cítim byť dokopaný... ku pokroku. Keď mi už svet tisíckrát potvrdil, že nie som ocenený zvonku, hlbšie to prestávam očakávať. A zrazu sa deje niečo zvláštne... začal som konečne naozaj oceňovať sám seba? Začal som si skutočne vážiť seba? Nie som si tým istý, ale už niekoľko týždňov sa strach zo samoty neobjavil, cítim sa inak. Dúfam, že je to pravda a že mi to prinesie lepšiu budúcnosť. Možno všetky tie kopnutia boli na niečo dobré...

Dno jamy, do ktorej padáme po každom sklamaní sa vždy o trochu zdvihne, až sa nakoniec dorovná k okolitému terénu. Jama prestane byť jamou a nás už sklamanie nemôže zaskočiť. Platí to však pre každú jamu?

Filozofia zmierenia s Prázdnotou

Príklady zo života som už uviedol, no musím dodať, že to, čo ma trápilo, bola predovšetkým samota filozofická: vízia oddelenej duše, ktorá je úplne opustená, po celú večnosť. Vízia horšia než smrť, vízia rovnajúca sa „peklu“. Ak už mám opísať jej protipól, je to večné zotrvávanie v učení sa a tvorivosti spoločne s priateľmi, od ktorých ma nič neoddelí. To najviac zodpovedá mojej predstave „raja“. Prečo som si však prvú z týchto vízii tak veľmi pripúšťal? Neviem.

Pri pocitoch, že budovanie vzťahov nemá zmysel, ľahko prechádzame do pocitu nihilizmu. Myslím, že dočasné zotrvávanie v podobných stavoch môže byť užitočné – napríklad pre „vnútorné ticho“, zastavenie myšlienok. Pocit ničoty, nezmyselnosti deaktivuje ego. Vtedy sme zbavení vypočítavosti, kalkulácií možných ziskov a pristupujeme k nášmu okoliu úprimnejšie. Strata nádeje môže viesť ku zvláštnej forme pokoja. Necítime niekedy prázdnotu z dôvodu, že sme si vlastnú identitu príliš priviazali ku svojim cieľom, ktoré sa nám následne nepodarilo uskutočniť?

V súvislosti s týmto nihilizmom si spomínam na dva citáty. Prvý z nich znie: „Pomyslenie na smrť je to jediné, čo upevňuje nášho ducha.“ Autorom je Carlos Castaneda, či jeho (imaginárny?) učiteľ don Juan. V druhom výroku, ktorý neviem presne preložiť, hovoril Masaaki Hatsumi o pripravenosti na smrť v ktorýkoľvek moment. Oba výroky vedú moje myšlienky k tomu istému – k prekonávaniu najväčších strachov, postaveniu sa im rovno oproti. Nie je práve schopnosť pristupovať k výzvam bez strachu z možného utrpenia a bez ľútosti z minulého utrpenia, takzvanou „stratou sebadôležitosti“?

Táto cesta v súvislosti so samotou pre adepta znamená zmieriť sa s myšlienkami, že:

- pre druhých neznamená nič, musí si byť sám zmyslom života a dostatočnou podporou.

- jediné svetlo, ktoré kedy uvidí, bude jeho vlastné.

- jediná láska, ktorej sa mu dostane, bude sebeláska.

- nikdy nenájde čo hľadá, aj keď nebude jediný deň, kedy by na sebe nepracoval. Vydaná námaha bola a bude možno zbytočná.

- nebude mať žiadneho duchovného učiteľa a nepotrebuje ho. Rany utŕžené od života, zvlášť v cyklicky sa opakujúcich situáciách, ho tvrdo učia štýlom: „Kým si hlúpy, trp.“

- ak má znova objaviť niečo vzácne, možno bude musieť znova klesnúť na dno.

Mnoho ľudí si zrejme pomyslí, že nasledovanie tak tvrdej filozofie práce na sebe je niečím úctyhodným. Avšak koľko osôb, ktoré verili že majú na výber, sa na túto cestu dali? Asi menej ako tých, ktorí videli všetky iné cesty ako uzatvorené a tak boli nútení vydať sa touto. Preto musím povedať, že na nasledovaní tejto cesty nemusí byť nič obdivuhodného.

Jeden Nietzscheho citát hovorí: „Keď hľadíš do priepasti, priepasť tiež hľadí do teba.“ Je otázne, či praktizovanie vyššie spomenutej filozofie nezanecháva na adeptoch vedľajšie účinky. Keď sa na svoje desivé myšlienky zameriam ja, niekedy sa cítim pobavený, akoby bolo zábavné „hľadieť do priepasti“. Možno začínam byť nezdravý a možno je to pre dušu výzvou obdobnou adrenalínovému športu... alebo sa dejú obe možnosti.