Vývoj môjho svetonázoru

Prvé obdobie - vplyv kresťanstva

V období svojho detstva som bol, tak ako väčšina slovenských detí, vedený ku kresťanskej viere. Dúfal som, že je správna a že z nej má ľudstvo prospech. Niektoré jej aspekty som sa však zdráhal prijať. Mal som dostatok tvrdohlavosti alebo lenivosti, aby som si zachoval svoj prístup k životu. Neprijímal som ideu pokory, ktorá mi pripadala poníženecká a nemohol som jej porozumieť. Odmietal som nastavovanie druhého líca, naopak, až donedávna som bol dosť pomstychtivý. Takisto som sa nevzdával viery, že aj človek dokáže robiť zázraky, ak sa spojí s akousi vyššou múdrosťou. Videl som ako hlúpe, keď farár alebo katechétka vyzdvihovali strach z Boha, odopieranie si pôžitkov, život v chudobe, či fanatickú odovzdanosť Bohu, ktorého človek vo svojom živote nevidí a nepočuje. „Je to tak neprirodzené. Prečo musí byť cesta k spáse tak krutá a drvivá pre telo a túžby? Naozaj funguje svet takto tyransky?“

Druhé obdobie - filozofovanie

Keď som o niečo vyrástol a dosiahol som vek asi 13 až 16 rokov, videl som svet ako smutné bojisko plné márnej snahy o šťastie. Moju detskú spiritualitu ovplyvňovali knihy J.F. Coopera (pentalógia o Sokolom oku) a podobné pozitívne diela s hrdinskými ideálmi. Kresťanstvo ma prestalo zaujímať, dával som prednosť vlastným úvahám o povahe bytia. Neskôr som mal pasívny záujem o záhady.

Predložím teda koncepty, ktorými som sa v tomto veku zaoberal. Nepamätám si ich úplne jasne a v širších súvislostiach. Vďaka tomu, že som si svoje myšlienky zaznamenával už v tomto období, sa zrejme zachovala väčšina z nich aj po približne 8 rokoch. Pravdepodobne sa tým radím medzi minimum jedincov, ktorí si svoje „pôvodné“ myšlienky cenili natoľko, že si ich uchovali. Zaoberal som sa nimi predtým, než som sa dal na štúdium ezoteriky a mágie, ktoré patrí až do môjho súčasného obdobia. Chcel som nájsť mágiu, no myslel som si, že je to len veľmi málo pravdepodobné a že by sa musel stať zázrak, aby som sa k nej dostal – alebo skôr ona ku mne. Neviem tieto myšlienky presne chronologicky zoradiť, no zrejme to nie je ani potrebné, vďaka ich odlišnému zameraniu.

a) O hmotnom svete som uvažoval takto: Čo ak súbor mnohých galaxií tvorí také zoskupenie, taký systém, ktorý by sa po oddialení pohľadu javil obrovskému pozorovateľovi ako to, čo my poznáme pod pojmom atóm? Táto nekonečnosť prirodzene nemusí existovať iba jedným smerom – nahor, ale aj naopak. Teda aj to, čo sa nám javí ako atóm, je takýmto súborom obrovského množstva drobných, nepozorovateľných telies s istým druhom energetického náboja.

b) Blízky mi bol aj koncept Jin-jang, ktorým som si objasňoval zloženie sveta na nehmotnej úrovni. Ak nekonečný svet, ktorý má drobné, ale aj obrovské častice, tvoria dva protipóly, potom je jasné, že nemožno nájsť úplne čistú vzorku jedného z nich bez prímesi opačného protipólu. Spolu s konceptom protipólov som sa zaoberal aj myšlienkou rovnováhy, ako toho ozajstného „dobra“ pre človeka a nevyváženosti ako „zla“. K tejto myšlienke príde pozvoľna skoro každý.

Ovplyvnil ma však aj Alchymista, v ktorom Coelho predložil iný model. Považoval všetko na svete za prejav jedného prvku (lásky?). Pri prvom prečítaní ma tento príbeh nadchol, no s odstupom času ho vnímam ako dohromady pozliepané myšlienky rôznych náuk – čím asi aj je.

c) Dušu, ani vedomie som nikdy nenazýval energiou, tak, ako to robieva mnoho iných. Energia je predsa niečo, čo je premieňané pasívne, samo na tom nemá žiadnu aktívnu účasť. Energia je manipulovaná. To, čo ňou manipuluje, je duša alebo vedomie. Tie som nazýval obalmi energie, pretože majú istú slobodu a rozhodovanie. Rozhodovanie o tom, akou energiou sa naplnia.

d) Nerozlišoval som ducha, dušu, myseľ a ego. Všetky nehmotné časti človeka som spolu stotožňoval. Zároveň som ich chápal ako „absolútne nehmotné“ – to znamená vedecky nemerateľné. Spočiatku som skôr neveril v nesmrteľnosť duše, priklonil som sa k tejto viere až neskôr – možno kvôli prianiu, aby bola pravdivá. Veril som teda v duchovnú púť, hádam večný rast duše, ale nie na reinkarnáciu. Priznávam, že o vzniku duše som skoro neuvažoval. Doteraz verím, že aj zvieratá a rastliny majú dušu. Ak zabijem nejaký hmyz, v mysli sa mu ospravedlním.

(Niektorí mystici veria, že duša môže zaniknúť. Nestalo sa behom ich mystických zážitkov len to, že duša zmizla z ich „dosahu“ vnímania?)

e) Posmrtný život som si predstavoval možno trochu ako pohania. Mali tam byť len málo pozmenené osoby, ktoré sa naďalej stretávali a kontaktovali. Jednoducho tam mali existovať čas, priestor, vzťahy a teda aj dej podobný tomu, aký poznáme, len slobodnejší od hmoty a fyzikálnych zákonov. V tomto svete som predpokladal existenciu duchovných zákonov, ale nie bohov. Dúfal som, že ten svet je lepší, ako pozemský a že v ňom neexistuje také „dobro“, ktoré je povrchné a skorumpované. Spory a boj v ňom však mohli existovať. Ďalej som bol nejaký čas z neznámeho dôvodu presvedčený, že ľudia duchovne nízki alebo s ťažkými prehreškami voči ostatným môžu byť ihneď po smrti uväznení vo vlastnej mysli, dokým svoje problémy vyriešia a tým sa polepšia. Duchovné bádanie počas života bolo naopak výhodou k jasnosti mysle po smrti.

f) Veľmi dôležitý bol pre mňa koncept sily. Keďže prechod do druhého sveta (ak nejaký existuje) začínajúci smrťou, je cestou do neznáma, je dobré byť čo najpripravenejší. Nakoniec, nevieme, čo nás čaká ani počas života. Veril som, že poznatky a istá forma moci sú prenositeľné aj do druhého sveta, čo bol jedným z dôvodov, prečo sa o ne snažiť – obzvlášť, ak je ťažké presadiť sa vo svete plnom utrpenia, alebo ak hrozí nebezpečenstvo zániku duše. Byť odkázaný na milosť a nemilosť druhých je veľmi nestrategické. Ľudia sa často riadia zákonom silnejšieho. Netvrdím, že by to tak malo byť, naopak, oponujem tomu. Tvrdím len, že nebyť na také podmienky pripravený pravdepodobne skončí pohromou.

Myslel som si, že človek, ktorý umrie a prejde do posmrtného sveta, získa poznatky o povahe sveta. Odmietal som predstavu raja po smrti, pretože raj by znamenal neprítomnosť problémov, nečinnosť duše, čo by asi zastavilo jej rast a spôsobilo degeneráciu.

g) Veril som, že aj ten najnepatrnejší čin spôsobuje reakciu, hoci neviditeľnú okom. Svojím spôsobom som teda chápal to, čo dnes nazývame „efektom motýlích krídel“.

h) O mágii som nikdy neuvažoval negatívne. Skôr som si myslel, že ide o spojenie s Bohom, než blasfémiu. Aj pohanské panteóny som chápal ako zvýraznené aspekty jedného Absolútna, Boha.

i) Myšlienky som považoval za bohatstvo, za niečo takmer sväté, čo je potrebné chrániť, napríklad „nehádzaním perál sviniam“. Takéto zmýšľanie patrilo predovšetkým do úvodu môjho druhého spirituálneho obdobia. Nejakú dobu som však v súvislosti s tým bol trochu fanatický svojím presvedčením, že ľudia s najvyššou myšlienkovou úrovňou by mali viesť spoločnosť. Keďže moji rovesníci boli na spirituálnej úrovni nízko, sám seba som radil do takej skupiny, napriek svojmu silnému egu ako aj napriek tomu, že som po žiadnom vládnutí netúžil. (My ľudia sme obecne smiešni tým, že keď zakladáme spoločnosti, často chceme, aby to boli hierarchie. A keď budujeme hierarchie, automaticky dosadzujeme seba do ich vedenia. Od opíc skutočne nemáme ďaleko.)

j) O vplyve bojovníckeho ideálu získaného z kníh a westernov som sa už zmienil. Malo to na mňa určitý vplyv, zakladal som si na odvahe a tak sa mi celkom darilo zvládnuť vytýčené ciele, aj vtedy, keď ma ochromoval strach a stres. Bojovanie mám v mene. Onedlho po nástupe na strednú školu som preštudoval dostupné materiály o histórii kmeňov severoamerických Indiánov.

k) Istý čas mi robilo veľký problém predstaviť si Boha ako súhrn všetkého vedomia (keďže svet má byť nekonečný) a tak som na neho neveril. V tom období som predpokladal existenciu prírodných duchov vo vesmíre, či duchov svojich predkov a dúfal som, že zachytia moje myšlienky a pomôžu mi. Aj tieto myšlienky patrili viac do úvodu obdobia. Neskôr som začal brať Boha ako všetko okolo seba, hmotné, aj nehmotné. Znamená to, že Boh nie je o nič menej deštrukciou, ako tvorivosťou.

l) Etika a vychádzanie so spoločnosťou u mňa definoval jednoduchý princíp „sebaregulácie“. Zrejme sa nim riadime všetci, bez toho aby sme to slovne definovali, alebo dokonca aby sme si to uvedomovali. Ide o sledovanie seba, svojich akcií, akcií okolia a následné vyhodnotenie, ktoré poslúži na čo najprimeranejšiu reakciu. Je to práve ego, ktoré narúša činnosť tohto procesu a zapríčiňuje neadekvátne reakcie na podnety. Ľudsky povedané, správame sa debilne. Hádam miliónkrát som konal a robil rozhodnutia v hneve, kým ma konečne osvietil jediný svetlý lúč, a začal som sa rozhodovať, až keď som sa emočne stabilizoval. Sebaregulácia je veľmi dôležitá aj dlhodobo, má zabrániť tomu, aby sme sa nestali niekým, kým nechceme byť. Mala by napríklad zabrániť vyskočeniu ega o mnoho levelov vyššie kvôli prvému väčšiemu úspechu. Myslieť si, alebo predstierať, že sme niečo viac, ako v realite sme, je prístup somárov v levej koži. Kvalita sebaregulácie však závisí od „objektívneho“ pozorovania a správneho úsudku.

Tretie obdobie - ezoterika, mágia  

Myslím, že to bolo už na začiatku môjho „tretieho obdobia“, keď som pod vplyvom prvých znalostí z teórie ezoteriky prijal pomerne dôležitý model – bytostný model vesmíru. Dá sa vysvetliť ako predstava, že životná podstata vo svete je podobná matrioške a teda že bytosti „menšie duchom“ sú súčasťou „väčších“ bytostí. Opriem sa teraz o literatúru channelingu, ktorú považujem za akceptovateľnú. Spomínam si na knihu Sethove promluvy, kde mala byť na bytosť (Setha) hovoriacu cez Jane Roberts napojená ďalšia, vyššia bytosť. Seth o nej povedal niečo v zmysle: „Tým, čím je ona, budem raz ja. Tým, čím som ja, budete raz vy.“ Hovory s Bohem obsahujú podobný bod, keď sa hovorí o tom, že „aj Boh má svojho Boha“ a tým nekonečná existencia nemá absolútnu hranicu. Komunikovaná bytosť hovorí k ľudstvu: „Ste mojím telom“. Nemá vlastné vedomie aj každá z našich buniek, ktoré len málo tušia o celkovom vedomí človeka?

Myšlienka, že neexistujú hranice, ani absolútny koniec všetkého, je mi blízka. Ľahšie sa mi predstavuje nekonečná cesta vedomia, spolu s jej vývojom a vzrastom, ako niečo, čo by ju obmedzovalo.

O tomto treťom období sa mi píše o niečo ťažšie v porovnaní s predošlým obdobím. Zrejme je to kvôli tomu, že mnoho otázok viery už neriešim. Neverím v absolútnu pravdu a preto už nemám potrebu ju hľadať. Cez čítanie ezoterickej literatúry sa dostávame k neuveriteľnému množstvu modelov, ktoré sa od seba líšia v rôznej miere. Výsledkom je len to, že vidíme veci v ich relatívnosti. Myšlienky sa stávajú zastaranými a treba ich nahradzovať. Je to prirodzené. Stúpame po točitom schodisku a lož si s pravdou striedajú svoje miesta. Na väčšinu možností hľadím s nálepkou „možno“. Nie je práve táto neschopnosť presne určiť, čomu verím, negatívnou stránkou otvorenosti?

Čo sa v mojom presvedčení zmenilo oproti minulému obdobiu? Stále verím vo vývoj duše, ktorý zrejme nemá žiadny koniec. No jeho časť sa má odohrávať vo svete, v ktorom sa nachádzame opakovane. To znamená: už verím v reinkarnáciu. Ezoterické zdroje hovoria: „človek patrí duši“, oproti kresťanstvu, ktoré hlásalo skôr, že „duša patrí človeku“. Verím v astrálnu rovinu a v neviditeľné sily, ktoré dokážu ovplyvniť hmotný svet a nie sú až tak mimo dosahu bežného človeka. Dokonca si myslím, že som už viackrát videl účinky týchto síl. Bez takejto viery by zaoberanie sa mágiou z veľkej miery strácalo opodstatnenie. Štyri filozofické koncepty mágie (démonologický, energetický, psychologický a informačný) nám dávajú základné náhľady na to, ako by mágia mohla fungovať. Ja som si od začiatku štúdia medzi nimi nevyberal, prijal som ich všetky. Preto uznávam „metamodel“ ktorý ich zjednocuje. Existencia duchovných bytostí, energií meniacich hmotu, neznámych psychických síl a informácií, ktoré určujú stav sveta a sú prepisovateľné, sa navzájom nevylučuje. Tento metamodel neodporuje ani existencii paralelných vesmírov a iných modelov. K týmto magickým modelom napíšem už len jedno: zaraďujem ich na stredné až spodné priečky „pyramídy svetonázoru“, pretože súvisia so samotnou praxou, netýkajú sa tých najvyšších myšlienok.

K mojej vrchnej vrstve svetonázorovej pyramídy, ktorá hovorí predovšetkým o ceste duše, dodám ešte niečo. Je ovplyvnená pozitívnym myslením, ktoré som študoval paralelne s mágiou. Verím totiž, že atribútom človeka je hlavne tvorivosť a že tá je dôležitá v našej existencii. Teória týkajúca sa tvorivosti mi dáva omnoho lepší zmysel, ako napríklad myšlienka o karme ako treste. Ako sa v súčasnosti dozvedám, myšlienky o vytváraní sveta okolo seba používané v smeroch pozitívneho myslenia mohli byť prevzaté zo šamanizmu, alebo ním ovplyvnené, predovšetkým havajským šamanizmom.

V minulosti som ego nevnímal ako niečo zlé, len ako cieľavedomosť. Myslel som si, že ak sa niekto vzdáva ega, vzdáva sa tým aj svojich cieľov. Po dlhej dobe som konečne porozumel, že toto označenie v sebe predsa len nesie čosi negatívne – spájam si ho s nepravým sebavedomím, urážlivosťou, strachom z neúspechu a ich následkami. Preto už snahu o zbavenie sa ega vnímam pozitívne a praktizujem ju. Zisťujem, že sa tým mnoho získava a stráca sa iba negatívne.

Prekonávať ego však neznamená stávať sa budhistom, alebo slniečkárskym ezoterikom. Som presvedčený, že aj práca s horšou stránkou osobnosti, takzvaným Tieňom, je dôležitá. Zaujíma ma aj skúmanie odvrátených stránok života – a to je v mojich náhľadoch na svet novinkou aktuálnych rokov. Skúmanie toho, čo sa nám nepáči, predsa neznamená automaticky skúmanie zla. A ani skúmanie samotného zla predsa nemusí znamenať jeho použitie. Možno je táto snaha o pochopenie Tieňa výsledkom môjho umeleckého a estetického cítenia, možno je pokračovaním bojovných názorov. Asi patrím ku skupine ľudí, ktorá hľadí do tmy s vedomím, že je to zraňujúce, ale nemôže si pomôcť. Stále byť iba „dobrým“ je podľa mňa obmedzujúce pre vôľu a rozhodovanie.

(Navyše to býva podľa mňa pretvárka v službách duchovného snobizmu, ktorá má vyvolávať úctu u nekritických ľudí. Ako som už napísal inde, každý považuje za hodné úcty niečo iné. Hojne sa vyskytujú jedinci, ktorí sa sami prezentujú ako naplnenie svojich ideálov, či sú to už vždy milí slniečkári, alebo temné satanistické nymfomanky. Obe prípady vnímam ako extrémizmus v pretvarovaní sa v snahe získať rešpekt, prípadne šokovať. Týmto ľuďom chýba uvedomenie si toho, že zvyšok spoločnosti s nimi nezdieľa ich ideály, naopak, môžu im byť smiešne.)

Neprijímam postoj, že boj nemá nič spoločné s duchovným životom a spiritualitou. Som skeptický ohľadom samotného „mega-extra-XXL-osvietenia“, ktoré by prax ezoteriky podľa niekoho mala mať za následok. Pre mňa sa totiž osvietenie skoro rovná nedogmatizmu, otvorenosti mysle, ale aj pochybovaniu. Myslím, že tie som už dosiahol a udržiavam si ich. Posolstvá presladené láskavými slovíčkami ma málokedy oslovujú, za oveľa osvietenejšie považujem pragmatické vyjadrenia vlastných názorov, ktoré sú zbavené dogiem a majú otvorené dvere obmenám.

Otázky, na ktoré stále hľadám odpoveď, sú tieto:

- Prečo máme problém s negatívnym jednaním? Prečo je pre nás tak hlboko neprípustné? Kde sa berie táto dualita?

- Má ľudské utrpenie aj iný zmysel, ako to, aby nás negatívne motivovalo?

- Existuje na ceste duše niečo ako chyba, zlý krok, či nesprávna cesta? Čo ak jediné, čo duša vykonáva, je práve rast, bez ohľadu na to, aké kroky robíme? Má sto rozdielnych skúseností väčší prínos ako sto navzájom podobných skúseností? Je vo vývoji duše niečo analogické u všetkých bytostí (napríklad prežité fázy), alebo aj vývoj samotný je vždy unikátny?

- Akým spôsobom duša rastie? Niektoré zdroje hovoria o ľudskej duši ako o budúcom Bohu. Podobá sa tento prechod viac rozrastaniu sa sveta „pod našim vedomím“ či skôr splynutiu ľudských duší do jednej?