Potreby primitivizmu, obmedzenia a iné

Nadišiel čas na nejaký ten bordel z hlavy. Prečo? Pretože sa píše sakramentsky ľahko oproti výťahom z kníh.

Potreba primitivizmu
Verím, že je zdravé raz za čas vypnúť inteligenciu. K tomuto názoru ma viedol iba vnútorný pocit, žiaden vonkajší zdroj alebo rozbor. Priveľké množstvo rozumového napätia je neprirodzené. Niekde v hĺbke sme (aj) hovädá – čo ak v prípade, že ich sami neuspokojíme, prihlásia sa o slovo samé?
Zrejme práve toto vypnutie rozumu je hlavným dôvodom, prečo sa u mňa obľube tešia teenegerské komédie, v ktorých ide hlavným hrdinom len o zmočenie káčera. Superbad, Sex Drive, Chlapci to chcú tiež, či dokonca primitivistický Bullshit ma ešte stále kvalitne rozosmejú. Možno mi dávajú pocit dostatočne zblbnutej spoločnosti (hoci virtuálnej*), pocit mladosti a komických stránok vecí. Pripomína to bláznov, bez ktorých by svet bol smutnejší a chudobnejší.
*(Síce rozhodne nepropagujem nahradzovanie skutočnej spoločnosti virtuálnou ilúziou, mám dojem, že najsledovanejšie sú filmové a seriálové postavy, prípadne vlogeri, ku ktorým divák cíti priazeň, až priateľstvo.)
Sú teda teenegerské komédie skutočne len hlúposti nehodné sledovania? Zamyslime sa poriadnejšie. Čo ak je za tým skryté niečo hlbšie - vyjadrenie najzákladnejšej ľudskej túžby, stresu z jej nenaplnenia a uvoľnenie napätia až počas happyendu? Je to tak! Komédie o mladých nadržancoch a nadržankyniach sú vlastne veľmi duchovné a hlboko oslobodzujúce diela – o to mocnejšie, že sa týkajú takmer každého života! :)

 
Potreba „nedospelosti“
Predsudky spoločnosti často hovoria, že po prekročení istého veku by mal človek „dospieť“. V súvislosti so zodpovednosťou by som aj súhlasil. Problém mám s tým, ak sa niekto snaží určovať, čo by mali iní robiť vo voľnom čase – ak má hoci dospelý a pracujúci človek zvyšný čas napríklad na PC hry, či sledovanie seriálov, ktoré ho stále bavia, nemá žiaden reálny dôvod sa takej zábavky vzdať. Hoci sám neuznávam odsudzujúce reči voči záujmom iných, tiež mi robí problém neodsudzovať ľudí, ktorí iba ulietavajú z reality a nerobia nič pre zlepšenie svojich schopností.

Potreba hľadania
Raz za čas sa prebudí moje podivínske ja, ktoré ma núti prebíjať sa takmer opustenými internetovými fórami. Možno povedať, že väčšina komunít, ktoré fóra tvorili už nefungujú, alebo sa presunuli do skupín na facebooku. A tak kým iní chodia po skutočných opustených miestach, ja sa predieram mŕtvymi bodmi kyberpriestoru. Vnútorná potreba ma nabáda hľadať - myšlienky a ľudí. Pritom je nelogické hľadať ich na miestach, kde je menej pravdepodobné ich stretnúť, no undergroundový feeling nad tým prevažuje. Akoby skutočnú hodnotu mala mať len osoba či myšlienka, ktorá sa nájde ťažko, vyhrabaním „spod zeme“. Zrejme tu dominuje (okrem spomenutej atmosféry) aj istá potreba samoty, stiahnutia sa a uskromnenia. V takej nálade som schopný prezerať aj offline zálohu zrušeného fóra. Bojím sa, že ľudia, alebo myšlienky natrvalo zmiznú, ostatnú mnou nepoznaní, nepreskúmaní? Aký je však veľký rozdiel medzi poznaním verejnej stránky človeka a jeho duchovným svetom (ak nejaký duchovný svet vôbec má).

Potreba obmedzenia
Už som písal o tom, aké široké možnosti nám multimediálna doba ponúka. Okrem toho nadviažem aj na predošlú úvahu o potrebe hľadania. Čo sa stane, ak sú možnosti príliš široké? Sme zahltení, rozhodovanie čo, ako a kedy robiť sa stáva dilemou. Život v jeho informačno-organizačnej, riadiacej stránke tiež zaberá čas naviac, aspoň pokým nevynájdeme dokonalých elektronických asistentov. Čo by teda spôsobilo odpojenie sa od šíreho sveta a zaoberanie sa len jednou oblasťou? Prvé dni takejto zmeny by mohli byť nepríjemné – na informáciách sme už takmer závislí. Po nich by zrejme nasledovala úľava a upokojenie.
Pamätám si na obdobie zo svojho detstva, keď som ešte nebol pripojený na internet a poznal iba niekoľko málo počítačových hier. Vedel som sa do nich nechať vtiahnuť hlbšie, ako je tomu teraz. Ak sa mi žiadne z nich nechcelo hrať, prezeral som si návody na iné hry (ktoré som nikdy nevidel) v programe Scorpion’s Cheater, neskôr WinCheater. Koľko skromnosti oproti dnešku. Hoci mi toto čítanie dlhodobo nič nedalo, aspoň pre daný okamih áno*. Aj v prítomnosti som niekedy vyslovene teším, ak mi kocky v obraze horšej grafiky Counter strike 1.6 či Enclave pripomínajú, že ide iba o hru. Odľahčuje to atmosféru. V jednoduchosti tu skutočne je krása.
*(Prečo však od všetkého mám sklony očakávať dlhodobé zisky? Som až tak budovateľský typ, že ma prestáva zaujímať prítomnosť?)
Obmedzenie o ktorom tu hovorím je dobrovoľné, je zameraním sa na detail, dočasným vyradením z prebytočného globalizmu. Raz za čas potrebujeme zabudnúť na tisíce možností a venovať sa len jednej. Potrebujeme tiché miesto, ktoré je „správne opustené“, s útulno-ponurou atmosférou, kde sa občas vyskytne pár duší s porozumením, no stále poskytuje prostriedky na venovanie sa sebe.
Napriek masovosti dneška v sebe ešte stále obsahujeme pokoj a skromnosť. Stačí, ak je vonku búrka a už cítim veľkú vďačnosť za strechu nad hlavou či deku na zohriatie. To, čo býva inokedy samozrejmosťou sa stáva predmetom vďaky. Táto zmena vnímania je zapríčinená zmenou vonkajších podmienok, no ako som už povedal, nič nám nebráni zmeniť vnímanie z vlastného rozhodnutia.

Potreba prekonať lenivosť či pocit nepripravenosti
V klube, v ktorom cvičím bojové umenie sa zišli ľudia so zaujímavými duchovnými stránkami a vytvorili celkom slušné „panoptikum“. Večery trávené tam sú to fakt zmysluplné, len treba mať na pamäti, že ak každého opicháte palicou, každý môže palicou opichať vás! :)
Tieto tréningy mi dávajú veľa. Cítim po nich uvoľnenie, pokoj, energiu rozhýbanú v tele. Dokonca mi po tréningu lepšie chutí jedlo! Vidím, ako málo viem a to vždy na čas zrazí moje ego a pripomenie mi hodnotu pokory, ktorú inokedy nie som schopný vnímať. Na tréningu aj po ňom sa cítim výborne. A to najdôležitejšie: klub s takými ľuďmi je vlastne najbližšie snu, ktorý mám.
Napriek všetkým týmto faktorom zaznamenávam, že často hľadám výhovorky na to, prečo tam neísť. Je tak ťažké zdvihnúť zadok a prekonať vlastné pohodlie, alebo je za tým niečo hlbšie – skrytý, neracionálny strach z pripomenutia vlastnej neschopnosti, nepripravenosti, strach pred zrkadlom sebahodnotenia, cudzím hodnotením, či stagnáciou? Výnimoční a skvelí sa často cítia byť ľudia žijúci v bubline, v ktorej sa nemajú s kým porovnať. Možno sa opýtať: Prečo máme sklony nájsť výhovorku a odkladať niečo, čo máme radi a užívame si to? Asi preto, že na zadku sa veľmi dobre sedí a každé presviedčanie musí vždy dosiahnuť istú intenzitu, aby sa prekonala zóna komfortu.
Najlogickejšie by pritom bolo opačné správanie, neodkladanie toho najlepšieho. Ani môj klub tu nemusí v budúcnosti byť v takej dobrej zostave. Ďalší dôvod, prečo je toto odkladanie nelogickým chovaním, je to, že práve vynechávanie tréningov má vplyv na spomalenie, až zastavenie rastu. Čo s týmto zlozvykom teda robiť? Nájsť motiváciu (ktorou nemusí byť len cvičenie, môže ňou byť aj túžba stretnúť kamarátov) a ochotu učiť sa na svojich chybách, pretože inak sa to ani nedá. Skutočné učenie sa je len učením sa z vlastných skúseností, či sú pozitívne, alebo negatívne. Každé vedenie iným človekom je len drobným mostíkom ku vlastným skúsenostiam – čím skôr si to uvedomíme, precítime a prežijeme, tým skôr pochopíme, ako sa učiť.
Na záver citujem vtipný výmysel J. A. Poláka (zrejme spolu s Cornym?):
„Jsme jen hovna ležící na chodníku a je na každém z nás, jestli se zvedne a stane se hovnem letícím k nebesům.“