O ufňukancoch a hejteroch

K venovaniu sa nasledovnej téme ma inšpirovali zhodné prvky v rôznych zážitkoch, ktoré zrejme prezrádzajú niečo o mentalite našej generácie. Predovšetkým to bol zážitok z istej internetovej skupiny, ktorý bol silne negatívny, hoci som bol zainteresovaný iba okrajovo.

Situácia v danej internetovej skupine bola nasledovná: istý mladík zo zahraničia sa posťažoval na vzorce správania Sloveniek a podľa môjho názoru mal aj vcelku pravdu. Avšak lavína neznášanlivých reakcií od desiatok mužov a mnohých žien na seba nenechala dlho čakať. Nadávali mu do ufňukaných detí, incelov (tj. sexuálne frustrovaných mužov) a podobných subjektov. Podotýkam, napriek tomu, že spomenutý príspevok bol napísaný s prvkami humoru. Skrátka si daný autor vyslúžil nenávisť len kvôli tomu, že vyjadril, že je pre neho slušnosť voči ostatným na prvom mieste a rád by to zažil aj od iných ľudí. Pozorovateľov, ktorí tento postoj chápali bolo len málo a patril som medzi nich aj ja. Samozrejme, autor príspevku nebol ideálnym človekom. Bolo na ňom vidieť, že nechce nájsť ľudí s podobnými postojmi, ale že sa svoje postoje snaží ostatným nanútiť a považuje ich za absolútnu pravdu. Väčšinu jeho chýb však odhalila až neskoršia komunikácia v skupine, nie jeho prvotný príspevok, na ktorý ľudia vášnivo reagovali. Stále sa mi však zdal byť o niečo zdravšou osobnosťou, ako daní hejteri. Tí boli natoľko primitívni, že doslova medzi desiatkami príspevkov od odlišných ľudí som videl asi len jeden jediný argument pre ich postoj. Všetci ostatní hejteri teda boli bez reálnych argumentov. Nikto z nich neuviedol, prečo by malo byt zlé sa kriticky baviť o prístupe k medziľudským vzťahom. Absolútne ignorovali, že hovoriť o niečom negatívnom môže byť pre nás konštruktívne.

Kvôli zmienenému zážitku som sa zamýšľal takto: nepovedať svoj názor nemôže byť riešením problémov. Ale ako svoj názor povedať, keď spoločnosť je zjavne stále plná sociálnych, ale jednoduchých ľudí, ktorí nenávidia zložitosť intelektuálnejších pováh? Dá sa na niečo vyjadriť negatívny názor na verejnosti tak, aby vás ľudia nepovažovali automaticky za frustrovaných, precitlivených či iným spôsobom deformovaných? Výsledok, ktorý som v danej situácií vnímal bol, že každý, kto bude upozorňovať na problém, nakoniec bude sám označený za chybného. Predpokladám, že všetci tí hejteri neboli ani veštci so vševidiacimi guľami, ani hackeri, ktorí sa napojili na webkameru na počítači daného prispievateľa. Pri internetovej komunikácií teda nemohli vidieť, aké emócie za písaním príspevkom stáli. Reagujúci nevedeli rozlišovať medzi realitou a svojou vlastnou interpretáciou reality. Humor, ktorý som spomenul v príspevku napadnutého autora je tu veľmi dôležitý. Práve kvôli humoru som skôr usudzoval, že autor mohol mať dostatočný nadhľad na to, aby som ho nepovažoval za „egoistické dieťa“. Aj pre mňa samozrejme platí, že som nemohol poznať jeho emócie. Ja som si však aspoň všímal ako postoj napísal, skôr než som si vytvoril nejaký názor. Tiež som vedel, že v prípade nesúhlasu môžem napísať argumenty a to proti samotnému názoru, nie rovno urážať jeho autora.

Súhlasím s tým, že „egoistické dieťa“ reaguje prehnane aj na drobný impulz – ale nemôžem súhlasiť s tým, že každá zlá reakcia je automaticky reakciou „egoistického dieťaťa“. To je nesprávnym použitím logiky, pretože nie každý impulz z vonkajšieho sveta je rovnako veľký a rovnako spracovateľný. Ďalej som sa začal sám seba pýtať nasledovné otázky: Prečo sa daní členovia zastávali arogantného chovania? Vzniká nám tu nejaký kult ultrakorektného názoru, že všetko čo spravia ženy, je vždy iba v poriadku? A tiež som sa pýtal najdôležitejšie otázky z tohto článku: ak daného chalana považovali ostatní členovia skupiny za deformovaného, neschopného, či nejakým spôsobom slabšieho, prečo ho potom (došľaka!) potrebovali napádať? Čo je to za zvrátenú zberbu, ktorá potrebuje napádať od seba slabších ľudí a kopať do nich? Škodoradostný postoj by som ešte dokázal pochopiť – bol by to postoj, že niekto slabší odo mňa mi vlastne nemôže robiť konkurenciu. No do nikoho slabšieho od seba predsa nebudem bezdôvodne kopať ani verbálne. Aj keď zachovávanie si istého náskoku mi býva príjemné, snažil by som sa trpiacemu človeku aspoň trocha pomôcť a nie pridávať mu ďalšie utrpenie. Zo všetkých daných „dokopávačov“ som bol znechutený. A neviem ktorý druh „dokopávačov“ je horší – či ten, ktorý sa len potrebuje pokrytecky vybiť na internete a v realite by tak nekonal, alebo ten sfanatizovaný, ktorý by bol rovnako agresívny aj zoči-voči. Pochopil som, že týchto hejterov možno motivovalo neznášanie slabosti. No ak slabosť neznášajú až tak, že sa potrebujú nenávistne prejavovať, len aby sa od nej dištancovali, potom ani oni nie sú vyrovnanými osobnosťami. Slovo „dištancovali“ bolo kľúčové, pretože za ich útokmi mohol stáť podvedomý strach z toho, že budú oni sami spojovaní (asociovaní) s daným slabým jedincom, čo sa báli dopustiť. A tak boli ich útoky len volaním o pomoc a znakom toho, že sami nemajú tému vnútorne spracovanú – vášeň v ich reakciách o tom svedčí. Autora príspevku nemohli vidieť objektívnymi očami, zjavne si na neho projektovali svoje vlastné dôvody samo-vytáčania sa.

Priznávam, že slabosť vedela v iných kontextoch vyprovokovať aj mňa. Ja som sa však práve v tomto rozhodol posunúť vpred. Uvedomil som si, že ak dokážem byť niečím vyprovokovaný, stáva sa to mojou slabinou a nedokonalosťou, nástrojom ktorý môže byť použitý proti mne. Uvedomil som si, že ak ma niečo provokuje, tak si tento negatívny pocit zaslúžim – dovtedy, pokým sa nezmením natoľko, aby ma to už neprovokovalo. Dnes si už na budovaní takejto odolnosti príliš nedávame záležať. No stačí si spomenúť na to, ako Miyamoto Musashi vyhrával svoje šermiarske súboje aj vďaka trikom, ktorými rozhneval svojich sokov a viu la, hneď je tu motivácia zlepšovať sa v chladnokrvnosti. Podobným prístupom k nevyprovokovateľnosti môže byť aplikácia konceptu „ani-ani“ Austina Osmana Spare-a, teda zaujímanie vzájomne sa rušiacich protipólov. Tiež sa to prekrýva s radami, ako jednať so schválne provokujúcimi „psychickými upírmi“, ak na nich veríte. V článku The Hero's Path: How to Incorporate Magick Into a Busy, Real-World Schedule sa zas stretávame s tým, že Gurdjieff potajme platil obťažujúcich ľudí, aby žili v jeho centrách a znepokojovali jeho študentov. Podobne Jozef Karika spomenul schválne frustrovanie študentov od ich učiteľov v texte O (ne)slušnosti mágov. To isté nám predsa robia naše životy aj samé – postrkujú nás a nútia ku prispôsobivosti, takmer až k vnútornej beztvarosti. Ak rozpor reality a nášho chcenia začneme považovať za príležitosť na tréning, ušetríme si tým aspoň časť utrpenia. Aké množstvá utrpenia by som si ušetril, keby som to isté začal aplikovať už pred desiatimi rokmi?

Aby som uviedol odlišnú skúsenosť, zaspomínam si, prečo som z ufňukanosti bol obvinený ja. Bolo to kvôli mojej neprestávajúcej kritike inej osoby. Samozrejme, celý dôvod prečo som v kritike pokračoval, bolo moje očakávanie, že sa k nej subjekt postaví ako čestný a objektívny človek. A to sa podľa môjho vnímania nestalo. Daná osoba pokračovala v odmietaní kritiky a ja som pokračoval v jej dodávaní, pretože ma provokoval jej postoj nekritizovateľnosti. A nakoniec bolo moje kritizovanie interpretované cudzou optikou približne ako „potreba chronického sťažovania sa vyplývajúca z mojej detinskosti“. Na tomto vidno obrovský rozdiel v povahách ľudí. Niekto je dosť charakterný na to, aby si uznal chybu a vyjadril to. Iný zotrváva vo svojom postoji a čím viac kritiky sa mu dostane, tým viac si z nejakých neracionálnych príčin drží svoj postoj, aby mohol realizovať povestný (či zlovestný?) „efekt západky“. Rozlišujeme ešte tretí typ osobnosti, ktorý vám možno aj vnútorne dá za pravdu, ale z dôvodu strachu oslabenia svojho postavenia to nikdy neprizná a len naoko ďalej zastáva svoj postoj. A práve týmto zapieraním v skutočnosti stráca váhu a v mojich očiach klesá oveľa viac. Pritom je zaujímavý výsledok skúmania Dale-a Carnagieho, ktorý opisuje, že ľudia sa vás niekedy až začnú zastávať, ak sa najprv silne skritizujete sami. Je teda výhodné držať sa ako kliešť nefungujúceho postoja? Nie som si vedomý toho, či som sa niekedy stretol so štvrtým prístupom: fingovaného predstierania súhlasu s kritikou len pre uzavretie mieru, popri jej vnútornom neprijatí.

Nerád by som sa niekoho dotkol, zabrdnem však to podobnej témy, akú riešil náš kritik z prvého zážitku. Vidím totiž rozdiel v riešení sporov podľa toho, ktorého pohlavia sa týkajú. Konštatujem, že prístup ku sporu založený na priamočiarosti a priznaní si chýb som videl častejšie u mužov. Práve vďaka tomu a pre prirodzené sklony ku vzájomnému rešpektu si myslím, že spory medzi mužmi sa riešia oveľa ľahšie. Schopnosťou prijať kritiku sa predsa definuje hodnotný muž, pretože bez nej je iba tyranom, despotom a nepravou autoritou. Žiaľ, tvrdohlavé a emocionálne zapieranie kritiky som videl častejšie u žien, z čoho vznikli dva dojmy. Prvý dojem hovoril, že ženy sa kritikou cítia byť napádané a preto sa jej na základe emócií uzatvárajú. Druhý dojem zas hovoril, že keď sa niektorá zo strán konfliktu uzavrie do statusu nekritizovateľnosti, potom sa spor nevyrieši už nikdy a vlastne ani nemá zmysel ho riešiť. Je však smutné vedieť, že existujú ľudia, ktorí majú vlastné ego a zónu komfortu radšej, ako iných ľudí. Záverečnými otázkami sú tieto: kto je vlastne ufňukaný? Človek, ktorý priamočiaro povie, čo sa mu nepáči, alebo človek, ktorý sa bojí byť kritizovaný a uráža sa, keď nastane situácia v ktorej by sa mal obhajovať? Vadí človeku s čistým svedomím, že by sa mal obhájiť?