Vydalo: Mladé letá, 1992
Slovenský jazyk
Preložila Eva Vilikovská z originálu Reliving Past Lives: The Evidence Under Hypnosis, 1979.
O regresnej terapii, respektíve hypnotickom stave umožňujúcom subjektom rozprávať o ich minulých životoch, som sa už zmieňoval v článku Synchronicity versus falošné spomienky. Preto knihu doktorky Helen Wambachovej použijem len pre krátke zhrnutie informácií o danej technike, no predovšetkým na opis jej špecifického prístupu, ktorý nám všetkým dal prvotriednu lekciu testovania.
Prvé kapitoly knihy majú autobiografický nádych, keďže Wambachová chronologicky opisuje svoj záujem o psychológiu a terapeutickú prax, pričom ju niektoré zvláštne zážitky motivovali k záujmu o parapsychológiu. Tvrdí nasledovné: „Byť ‚expertom na ľudskú myseľ‘ znamená byť znovu a znovu pokorovaný jej záhadami.“ Uvádza príklady detí, ktoré zrejme mali časť svojej minulej osobnosti aktívnu aj v súčasnom živote, čo im sťažovalo prispôsobenie sa novým podmienkam. Takisto píše o tom, že ľudia požívajúci LSD zrejme mali krátke náhľady do minulých životov. Ako univerzitná profesorka videla príklad sna, ktorý sa sníval jej študentke a predpovedal jej smrť pri nehode. Iná jej študentka zas mala za úlohu vymyslieť si fiktívnu reportáž, a obsah reportáže sa taktiež vyplnil.
Dohromady päť mesiacov strávila Wambachová v skupine schádzajúcej sa raz týždenne pre špiritistické experimenty. Jedna žena zo skupiny sa podujala byť médiom, avšak nakoniec bolo práve to kameňom úrazu - v podvedomí pôsobila jej potreba dostávať pozornosť, čo nakoniec pokračovalo stretávaním sa v skupine bez kritikov, klamaním média zvyšným nasledovníkom, až rozpadom skupiny. Táto skúsenosť mala na triezve zmýšľanie Heleny Wambachovej silný vplyv. Uvedomila si totiž, že aj pri skúmaní minulých životov nesmie spadnúť do pasce toho, aby kohokoľvek postavila do role "hviezdy" a tým túto osobnosť vystavovala spoločenskému tlaku a očakávaniam. Tak sa zrodil jej unikátny prístup. Stanovila si totiž, že získa veľký počet výpovedí o minulých životoch a údaje o nich zhodnotí z historického aj demografického hľadiska. Na myšlienku podobného testovania ju priviedlo aj zistenie, že polovica z výpovedí o minulých životoch, ktoré už mala k dispozícií, obsahovali smrť dieťaťa mladšieho ako päť rokov. Šlo teda o vysokú úmrtnosť, ktorá odpovedala úmrtností mladších detí v primitívnych spoločnostiach.
Pripomeňme, že zážitky z regresií do minulých životov pomáhajú mnohým ľuďom vyriešiť alebo zmierniť bolesti, fóbie a iné problémy. Hypnotizovaní mávajú rýchle pohyby očami a ich telo reaguje na vnemy podobne ako ich myseľ, napríklad sa im môže zmeniť hlas. Okrem vizuálnych vnemov mávajú aj zvukové a hmatové vnemy, takisto cítia vône. Hypnotizérove otázky niekedy považujú za rušivé. Takisto bývajú neradi, ak sa hypnotizér snaží zmeniť ich rozprávanie, pretože zážitky vnímajú ako reálne a nezmeniteľné. Smrť často pociťujú ako veľmi príjemnú a mrzí ich prevažne opustenie blízkych. Niektoré subjekty udávajú, že rozpoznávajú ľudí zo súčasného života aj v životoch minulých, kde mali inú rolu. Mávajú ťažkosti si vybaviť svoje minulé meno. Tiež si neuvedomujú, koľko času strávili v hypnóze a myslia si, že je to menej, než objektívne ubehlo. Nie každému sa však darí dostať do hypnózy. Obzvlášť ľudia, ktorí očakávali akési osvietenie, nechceli nechávať proces spontánnym a to pôsobilo komplikácie. Ťažkosti mávajú aj ľudia, ktorí sa obávajú smrti, alebo sú príliš kritickí voči sebe, alebo možnosti reinkarnácie. Informovanosť o tom, ako má hypnóza prebiehať, však proces zvykla uľahčiť. Niektorí ľudia sú v hypnóze príliš uvoľnení a tak hovoria menej zrozumiteľne. Iní sa v tomto stave zas túlajú bez súvislosti s inštrukciami hypnotizéra.
Sprvu Wambachová používala nahrávanie hypnotizovania a odpovedí na magnetofón a nahrávku bolo potrebné prepísať na stroji. Svoje ťažkosti opísala doktorka na strane 46: „Po roku práce som usúdila, že zozbierať sto prípadov by mi zabralo zvyšok života; toľko som ich potrebovala kvôli určitej štatistickej istote o jave minulého života. Iste musí existovať jednoduchší spôsob. Zistila som, že jednoduchšie je nežiadať od subjektov opis zážitkov z minulého života v hypnóze, ale povedať im, že si budú živo pamätať všetko, čo zažili, keď sa preberú. Dala som im posthypnotickú sugesciu, aby chceli podrobne rozprávať o tom, čo videli, cítili, počuli a zažili v minulom živote. Tento postup mal dokonalý úspech, v skutočnosti často bolo problémom dosiahnuť, aby subjekt prestal rozprávať, keď sa prebral z hypnózy. Vďaka svojej novej metóde som získala množstvo materiálu, ale bolo ťažké usporiadať ho vierohodne a takým spôsobom, ktorý by sám viedol k starostlivej štatistickej analýze. Prišla som na myšlienku ísť iba do určitých časových úsekov. To sa osvedčilo a postupne som sa učila obmedzovať otázky, ktoré som kládla subjektom v hypnóze, na tie oblasti, ktoré som chcela skúmať. Ale aj potom mi subjekty dávali viac, ako ma zaujímalo. Záznamy boli čoraz dlhšie a bolo čoraz ťažšie dať zmysel tomu všetkému, čo som mala k dispozícií.“
Sprvu Wambachová používala nahrávanie hypnotizovania a odpovedí na magnetofón a nahrávku bolo potrebné prepísať na stroji. Svoje ťažkosti opísala doktorka na strane 46: „Po roku práce som usúdila, že zozbierať sto prípadov by mi zabralo zvyšok života; toľko som ich potrebovala kvôli určitej štatistickej istote o jave minulého života. Iste musí existovať jednoduchší spôsob. Zistila som, že jednoduchšie je nežiadať od subjektov opis zážitkov z minulého života v hypnóze, ale povedať im, že si budú živo pamätať všetko, čo zažili, keď sa preberú. Dala som im posthypnotickú sugesciu, aby chceli podrobne rozprávať o tom, čo videli, cítili, počuli a zažili v minulom živote. Tento postup mal dokonalý úspech, v skutočnosti často bolo problémom dosiahnuť, aby subjekt prestal rozprávať, keď sa prebral z hypnózy. Vďaka svojej novej metóde som získala množstvo materiálu, ale bolo ťažké usporiadať ho vierohodne a takým spôsobom, ktorý by sám viedol k starostlivej štatistickej analýze. Prišla som na myšlienku ísť iba do určitých časových úsekov. To sa osvedčilo a postupne som sa učila obmedzovať otázky, ktoré som kládla subjektom v hypnóze, na tie oblasti, ktoré som chcela skúmať. Ale aj potom mi subjekty dávali viac, ako ma zaujímalo. Záznamy boli čoraz dlhšie a bolo čoraz ťažšie dať zmysel tomu všetkému, čo som mala k dispozícií.“
Dodávam, že Wambachová si poradila aj s tým, že na výskum nezískala žiaden grant, takže výskum organizovala vo forme workshopov uhradených samotnými účastníkmi. Tí boli hypnotizovaní spoločne a predtým, než začali rozprávať o svojich zážitkoch, vyplnili detaily o nich do pripravených formulárov. Negatívom tu azda je, že subjekty vedeli do čoho idú – rámec im určoval, že to majú byť minulé životy, a teda sa k nim nedostali spontánne. Iný problém som videl v tom, že pri jednom opisovanom workshope Wambachová odišla z miestnosti počas toho, ako subjekty zapisovali do formulárov. Zjavne sa plne spoliehala na svoju sugesciu, ktorá im prikazovala najprv vyplniť formulár pred začatím rozhovorov.
Helen Wambachová pracovala s dvoma veľkými skupinami ľudí. Prvá skupina jej dala okolo 800 formulárov. Zvyšných takmer 300 formulárov zozbierala v rámci druhej, kontrolnej skupiny, ktorá potvrdzovala závery známe z prvej skupiny. Jeden z workshopov opísala ako 8-hodinovú udalosť, počas ktorej bol každý účastník hypnotizovaný minimálne trikrát, obvykle štyrikrát. Keďže sa štvrtá hypnóza mala týkať stavu medzi životmi, Wambachová tieto výsledky má opisovať v jej druhej knihe, Life Before Life. V tejto knihe sa venuje len prvým trom hypnózam. Prvá slúžila na zachytenie obdobia, ktoré subjekty mohli poznať. Druhá zas na časovo vzdialenejšie obdobia, ktoré zrejme subjekty nepoznali tak dobre z médií. To jej umožňovalo porovnať, či si subjekty budú lepšie spomínať na novšie životy, alebo či si vďaka lepším vedomostiam o neskorších obdobiach budú vytvárať lepšie fantázie. Tretia hypnóza zas slúžila na to, aby si subjekty premietli minulý život nie podľa obdobia, ale podľa geografického miesta, ku ktorému mali najsilnejšie emócie. Doktorka tak mohla overiť, či si všetci účastníci nevyberú len nedávne obdobia, o ktorých vedia najviac, a tiež, či jej inštrukcie k časovým obdobiam neskresľovali výsledky. Pokiaľ teda Wambachová mala na typickom workshope 12 ľudí (ako uviedla na príklade) a získala od nich 36 dotazníkov pre túto časť výskumu, po sčítaní oboch skupín vychádza, že usporiadala približne 30 workshopov a hypnotizovala okolo 360 účastníkov.
Čo ďalšie doktorka Wambachová testovala vo svojom výskume? Pozrime sa na to v bodoch zoznamu:
1. Overenie, či rasa človeka a podnebie zodpovedá miestu minulého života. Wambachová sa pýtala takisto na požívanú stravu, riady a príbor, peniaze, architektúru, druh odevu a topánok, dĺžku života, vzdelanie, prácu, a miestne náboženské obrady. Nezhody tohto druhu našla prekvapivo iba v 11 z 1088 dotazníkov. Niektoré subjekty udali predmety vynájdené až neskôr a tak nemožno vylúčiť, že bolo chybné iba ich povedomie o čase minulého života. Určenie zastúpenia jednotlivých rás predstavovalo určitý problém, keďže v skorých štádiách histórie sa niektoré typy častejšie miešali. Takisto bola problémová veľká variabilita platidiel. Aj napriek tomu výsledky dávali zmysel, keďže počet belochov umiestnených mimo Európu vzrástol v období kolonizácie, hoci Wambachová očakávala väčšie zastúpenie námorníkov na začiatku novoveku. Čím bližšie sa časová línia posunula k súčasnosti, tým viac sa zdalo, že na svete žilo viac ľudí a to azda odpovedalo vzrastu ľudskej populácie a zvyšujúcej sa kvalite života. Čím hlbšie postupovala do histórie, tým častejšie sa stávalo, že ľudia udávali drevený riad, spoločnú misu, vydlabanú dyňu miesto misy, regradáciu tvaru vidličky, alebo jedenie len s pomocou prstov, bez príboru. Hoci Wambachová predpokladala určité výsledky, jej vyslovený predpoklad neovplyvnil výpovede subjektov. Citujme stranu 101: „‘Pozrite sa, z čoho jete. Je to tanier? Misa?‘ Fakt, že toľko subjektov nič také nevidelo, hoci som ich pozornosť k tomu nasmerovala, naznačuje čosi o inštrukciách v hypnóze. Videli to, čo videli, nezávisle od mojich inštrukcií. Jedli z listov, namáčali si ruky v spoločných misách alebo jednoducho jedli rukami. Ak je spomienka na minulý život fantáziou, očakávali by sme, že všetci uvidia taniere alebo misy, ktoré som spomenula.“
2. Subjektov sa pýtala na ich spoločenské postavenie. Odpovede daných ľudí vyzerali realisticky, keďže do najvyššej vrstvy vždy patrilo iba niekoľko percent z nich, kým stredná vrstva tvorila zhruba 20% prípadov a obyčajní farmári zvyšok, priemerne 70%. Nešlo tu teda o prípady, kedy by si ľudia potvrdzovali svoju dôležitosť videním seba ako slávnej historickej osobnosti. Ak by však videli svoje minulé ja ako slávnu osobnosť, mohli by sa hanbiť o tom hovoriť, pretože by mohli cítiť vinu za jej chyby. Životy prežité v primitívnych kmeňoch a v roľníckych podmienkach bývali tie najšťastnejšie.
3. Preverovanie rozloženia pohlaví vzhľadom na stanovené obdobia ukazovali vždy približne rovnaké rozloženie žien a mužov. Toto rozloženie pohlaví v minulých životoch nezáviselo od zloženia účastníkov workshopov.
4. Wambachová mala podozrenie, že nešťastná a násilná smrť sa v týchto spomienkach objavuje často, a tak preverovala jej výskyt. Pokojná smrť však bola zastúpená omnoho častejšie. V prípade násilnej smrti počas bombardovania bolo zaujímavé, že subjekty v zhode s faktom vypovedali, že ich usmrtilo častejšie udusenie dymom, než samotný výbuch. Posúvaním sa v histórií vpred sa jednak zvyšovala pestrosť života, jednak klesal počet násilných úmrtí. Výnimku samozrejme tvorilo obdobie svetových vojen.
5. Snažila sa zistiť, či jej subjekty vnímali smrť podobným spôsobom, ako to opisovali iní výskumníci (Moody and the band), teda či pozorovali svoje telo z výšky, alebo či videli tunel, svetelné postavy, privítanie známych, atď.
6. Preverovala viacero minulých životov u rovnakej osoby, aby zistila, či osobnostná dynamika nevytvára stále rovnaké fantázie. Hodnotila aj to, či sa výjavy menia spolu s tým, ako si ľudia navykajú na hypnózu.
7. Overovala, či viac rôznych osôb opisovalo zhodne to isté miesto vo zvolenom období. Ideálne bolo mať výpovede o tom istom prostredí od ľudí z odlišných workshopov, aby sa vylúčil telepatický vplyv, ako uvidíme nižšie.
8. Pozorovala, aké sú medzery medzi jednotlivými inkarnáciami. Zistila, že ľudia, ktorí umreli násilne sa reinkarnovali skôr, ako iní. Rozdiely medzi inkarnáciami bývali od 4 mesiacov po 200 rokov, priemerná medzera bola 52 rokov.
9. Po uvedomení, že hypnotizované subjekty vedia reagovať na Wambachovú aj telepaticky, začala inú sériu testov, v ktorých dávala iba časť inštrukcií verbálne. Obsah knihy sa zrejme netýka týchto testov. Wambachová si bola vedomá toho, že nemôže meniť svoju metodológiu uprostred výskumu. Práve preto sa svoje otázky naučila naspamäť, aby ich kládla vždy v rovnakej podobe. V knihe uviedla, že telepatický vplyv sa udial na každom z jej workshopov a týkal sa od 40 do 80 percent jej subjektov. Častejšie sa vyskytoval medzi ňou ako hypnotizérkou a účastníkom, ako medzi dvoma účastníkmi.
Vráťme sa k prvému bodu - vnímanie svojej rasy a spoločného miesta pobytu subjektov opisuje autorka na stranách 82-83: „Príklad mojich problémov pri overovaní uvidíme na piatich odpoveďových hárkoch, opisujúcich život medzi rokmi 2000 a 1000 pred n.l. v kaukazskej oblasti, kde je dnes Rusko. Subjekty opisovali územie ako hornaté a holé. Ich mapy ukazovali oblasť na sever od Iránu smerom k Pakistanu. Pri skúmaní tohto územia v raných časových obdobiach som nebola schopná získať veľa informácií o type architektúry. Subjekty boli zrejme nomádi a opisovali skôr stany a rôzne prístrešky než budovy. Ale všetci piati boli prekvapení, keď si vybavili svoje ruky a zistili, že kožu majú bielu. Traja opisovali svoje vlasy ako svetlohnedé, dvaja ako blond. Traja z nich napísali do dotazníkov: ‚Toto sa mi nezdá správne. Bol som prekvapený, keď mapa [ukázala] Strednú Áziu neďaleko Blízkeho východu. Myslím, že by som mal mať hnedú kožu a tmavé vlasy.‘ Všetkých päť subjektov opisovalo, že mali oblečené akési kožené nohavice. Nohavice boli nezvyčajné v regresiách do raných časových období; iba v tejto oblasti sa subjekty videli oblečené v nohaviciach. Skúmala som odev, ktorý sa vtedy nosil, a našla som ilustráciu Skýtov a Partov oblečených v kožených nohaviciach. Navyše populácia na tomto území sa skladala z pôvodných Kaukazanov, ktorí naozaj mali bielu kožu a svetlé vlasy. Takže v týchto prípadoch, keď subjekty, vzhľadom na svoje vedomosti z histórie mali pocit, že údaje sú nesprávne, výskum ukázal, že podvedomie ich vybavilo adekvátnejším obrazom života v kaukazských horách v roku 2000 pred n.l. než ich vedomie.“ V súvislosti s týmto výrokom sa aj mne zdá nepravdepodobné, aby mali náhodní ľudia niekde v podvedomí ukryté podobné historické vedomosti. V rámci objektivity treba namietnuť, že europoidná rasa je v anglicky hovoriacom prostredí označovaná pojmom „Caucasian“, ktorý ju jednoznačne spája s Kaukazskou oblasťou.
Podobne ma zaujalo, že subjekty sa videli ako belosi v tureckej oblasti okolo roku 1000 pred naším letopočtom. Mohlo by ísť o neskoré zvyšky Chetitov, ktorých civilizáciu nepovažujem za preslávenú. Ako zistil na základe ich jazyka český orientalista Bedřich Hrozný, Chetiti hovorili indoeurópskym jazykom a teda je šanca, aby aspoň niektorí z nich mali belošské črty.
Medzi najbizarnejšie z Wambachovej prípadov patril Robert Logg, pri ktorom sa zdalo, že v hypnóze ovládal staroegyptskú reč a o niečo lepšie aj hieroglyfycké písmo. Iný muž v hypnóze vnímal svoj minulý život, v ktorom nebol schopný jasne premýšľať a tak usúdil, že v tom živote bol mentálne retardovaný. Tretí subjekt, žena, zas vypovedala o zvláštnej forme platidla, ktoré bolo neznáme. Wambachová až dlho po tejto výpovedi objavila podobné platidlo zmienené archeológmi v časopise. Platidlo spadalo pod tú istú dobu, avšak inú oblasť sveta. Za nevyhovujúcu výpoveď som považoval život istého muža, ktorý zmieňoval elektroniku v Andských horách pred naším letopočtom, čo vyzeralo ako nejaká verzia "alternatívnej histórie", ktorá je na môj vkus pridivoká a vôbec ju nechcem podporovať.
V deviatom bode som už naznačil, že výskum obsahoval bizarný problém: Wambachová zistila, že subjekty v hypnóze majú sklony reagovať na jej podnety skôr, než ich vysloví. Zrejme dochádzalo k nejakej forme telepatie a tak sa Wambachová snažila vylúčiť aj tento vplyv. To sa jej podarilo prinajmenšom tým spôsobom, že vyhodnocovanie výsledkov urobila až po získaní dostatočného množstva dotazníkov. Pozrime sa na stranu 151: „Spomínam si aj na ich reakcie, keď si uvedomili, že sledovali moje inštrukcie ešte prv, ako som ich vyslovila. ‚V hypnóze sa mi zdalo úplne prirodzené robiť, o čo ste ma žiadali. Niekedy ma rozčuľovalo, že ste boli taká pomalá. Ja som už urobila, čo ste od nás chceli.‘ Objavenie telepatického vzťahu medzi hypnotizérom a subjektmi ma trochu rozkolísalo. Musela som nielen starostlivo klásť každej skupine rovnaké otázky, aby som mohla správne posúdiť variabilitu odpovedí, ale musela som sa aj uistiť, že nemôžu odo mňa získať útržky informácií o minulých časových obdobiach. Istý čas som s tým zápasila a nakoniec som dospela k záveru, že ak mi aj subjekty poskytovali údaje, aké som očakávala, neviem, ako to robili. Subjekty, ktoré videli rovnaké typy budov v rovnakých časových obdobiach, boli zhypnotizované v rôznych workshopoch na rôznych miestach a dávno predtým, než sa údaje sumarizovali a vyhodnocovali. A pretože som nevedela o tejto zhode ich pozorovaní počas hypnotizovania, nemohli odo mňa nič telepaticky získať. A určite nevedeli, kto by mal byť mužom a kto ženou v akejkoľvek skupine, aby sa zopakovali štatistiky, povedzme, pre časové obdobie roku 1200. Telepatický kontakt nezahŕňa štatistické vyčíslenie, ale pravdepodobne predstavuje záblesky senzorických útržkov údajov a inštrukcií. A preto, hoci niektorí ľudia môžu vyslovovať pochybnosti o telepatických kľúčoch získaných v priebehu experimentov, pre mňa nijaký takýto kľúč nevyvracia celkové štatistické zistenia.“
V deviatom bode som už naznačil, že výskum obsahoval bizarný problém: Wambachová zistila, že subjekty v hypnóze majú sklony reagovať na jej podnety skôr, než ich vysloví. Zrejme dochádzalo k nejakej forme telepatie a tak sa Wambachová snažila vylúčiť aj tento vplyv. To sa jej podarilo prinajmenšom tým spôsobom, že vyhodnocovanie výsledkov urobila až po získaní dostatočného množstva dotazníkov. Pozrime sa na stranu 151: „Spomínam si aj na ich reakcie, keď si uvedomili, že sledovali moje inštrukcie ešte prv, ako som ich vyslovila. ‚V hypnóze sa mi zdalo úplne prirodzené robiť, o čo ste ma žiadali. Niekedy ma rozčuľovalo, že ste boli taká pomalá. Ja som už urobila, čo ste od nás chceli.‘ Objavenie telepatického vzťahu medzi hypnotizérom a subjektmi ma trochu rozkolísalo. Musela som nielen starostlivo klásť každej skupine rovnaké otázky, aby som mohla správne posúdiť variabilitu odpovedí, ale musela som sa aj uistiť, že nemôžu odo mňa získať útržky informácií o minulých časových obdobiach. Istý čas som s tým zápasila a nakoniec som dospela k záveru, že ak mi aj subjekty poskytovali údaje, aké som očakávala, neviem, ako to robili. Subjekty, ktoré videli rovnaké typy budov v rovnakých časových obdobiach, boli zhypnotizované v rôznych workshopoch na rôznych miestach a dávno predtým, než sa údaje sumarizovali a vyhodnocovali. A pretože som nevedela o tejto zhode ich pozorovaní počas hypnotizovania, nemohli odo mňa nič telepaticky získať. A určite nevedeli, kto by mal byť mužom a kto ženou v akejkoľvek skupine, aby sa zopakovali štatistiky, povedzme, pre časové obdobie roku 1200. Telepatický kontakt nezahŕňa štatistické vyčíslenie, ale pravdepodobne predstavuje záblesky senzorických útržkov údajov a inštrukcií. A preto, hoci niektorí ľudia môžu vyslovovať pochybnosti o telepatických kľúčoch získaných v priebehu experimentov, pre mňa nijaký takýto kľúč nevyvracia celkové štatistické zistenia.“
Dr. Helena Wambachová [Zdroj]
Ako bolo vyššie spomenuté, Wambachová mala svoj výskum zopakovaný s menšou, kontrolnou skupinou. Ani potom nezaspala na vavrínoch, pokračovala získaním výpovedí od 26 regresných terapeutov, hoci v ich prípadoch šlo skôr o individuálne hypnotizovanie. Tento súhrn ukazuje prinajmenšom nasledovné znaky výrazne sa zhodujúce so zisteniami Wambachovej:
-Vyše 90% hypnotizovaných subjektov má spomienky z minulých životov.
-Terapie pomáhajú väčšine subjektov zlepšiť ich fyzické zdravie, niekedy aj naprávať vzťahy s inými osobami.
-Rozpoznávajú (často spontánne), že im známe osoby s nimi boli aj v minulých životoch v iných rolách.
-Xenoglózia bola u rôznych terapeutov rovnako extrémne vzácna.
-Spojenie sa s plodom aj smrť boli popisované subjektmi podobne, pričom drvivá väčšina z nich nečítala v tej dobe už populárne dielo doktora Moodyho.
Túto formu porovnávania iniciovala samotná Wambachová, pričom predpokladám, že v prípade machinácií by sa jej kolegovia postavili na odpor. [2] Wambachová pokračovala vo svojom výskume aj sama s novými hypnotizovanými a pred svojou smrťou zozbierala cez 6000 záznamov. Diagramy z výskumu Wambachovej počas jej napísania Návratov do minulých životov prezentoval aj David Pye, pričom v nich vidíme rovnomerné rozloženie mužov a žien v minulých historických epochách a ich príslušnosť ku spoločenským vrstvám. Na pozadí tohto rozloženia sa dá priam cítiť otázka, ktorú už uviedol predošlý citát: Ako by sa všetci hypnotizovaní, často aj z iných pracovných skupín mohli dohodnúť na tom, kam sa priradiť a dodržať tak štatistickú realitu? [3] Impulzom pre ďalší výskum výpovedí o minulých životoch by mohli byť stroje nahrávajúce alebo rekonštruujúce vnemy prebiehajúce v mozgu. V súčasnosti sa rodí priekopnícka metóda rekonštrukcie snov pomocou upraveného MRI skenera a elektroencefalogramu. [4] Samotná Wambachová upozorňovala na fakt, že pýtať si od hypnotizovaných odpovede na otázky vlastne sťahuje späť ich naladenie k bežným mozgovým vlnám a k centru reči, čím ich ruší od zážitkov. Práve tento problém by nenastával pri použití technických vymožeností.
Aby som sa vrátil ku knihe, konštatujem, že vyše tridsaťročný preklad knihy s tak cennými informáciami som kúpil za zopár eur v antikvariáte, no jeho hodnota je pre mňa mnohonásobne vyššia. Ďakujem človeku, ktorý antikvariátu túto knihu predal a urobil ju tak jednou z najcennejších v mojej zbierke. Zároveň ale pochybujem, že ju vôbec čítal. Prakticky jediným nezáživným čítaním na jej konci boli príklady minulých životov. Mylný je obal knihy, ktorý dezinterpretuje počty hypnotizovaných. Škoda, že samotná Wambachová urobila chybu na začiatku knihy, kde uviedla počty svojich formulárov zo skupín ako 850 a 350 kusov. Nie je vysvetlené, či šlo len o hrubé odhady, alebo či prebytočná stovka formulárov predstavuje prípady, v ktorých sa subjekty nedostali do hypnózy, alebo „sa zatúlali“ bez nasledovania inštrukcií. Takéto prípady sa samozrejme stávali aj Wambachovej, pričom v kapitole opisujúcej jeden z workshopov sa tiež vyskytla účastníčka, ktorá hypnózu nedosiahla.
[1] http://reincarnation.me.uk/accessing-past-lives-through-the-akashic-records
[2] https://regressionjournal.org/jrt_article/past-life-therapy-experiences-twenty-six-therapists-is-2/
[3] https://regressionjournal.org/jrt_article/the-pioneering-work-of-dr-helen-wambach-group-hypnosis-as-a-methodology-to-recall-past-lives-david-pye-is-32/
[4] https://www.latesttechupdates.com/japans-revolutionary-dream-reading-machine.html
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Komentáre sa objavia po schválení moderátorom.