J. J. Duffack – Hermekrator

...aneb Jak ovládnout tajná umění

Vydalo: Naše vojsko, s.r.o. v roku 2011
Počet strán: 224
Český jazyk

Po prečítaní máloktorej knihy mám tak rozporuplné pocity, ako som mal po prečítaní Hermekratora. Podľa toho, čo sa dá dopátrať na internete aj v knihe, zrejme ide o čiastočne prepracované vydanie knihy Hermekrator, aneb Skrytá tajemství magie. Toto staršie vydanie však k dispozícií nemám, a nikdy som ho nečítal. O vydaní s podtitulom Jak ovládnout tajná umění však musím povedať, že absolútne nejde o praktickú príručku, ako by čitateľ podľa podtitulu očakával.

Kniha je písaná ako pokus o rehabilitáciu mágie, problémom však je, že autor predkladá iba málo zmienok o tom, aká by to mala byť mágia, a čo by mala byť schopná dokázať. Sám totiž predkladá na jednej strane varovania pred nezodpovednou prácou s mágiou a zároveň aj tézu, že bez učiteľa v mágii človek nedosiahne nič. Na druhej strane javí mnoho skepticizmu voči javom, ktoré bývajú považované za jej súčasť. Čo teda ostáva čitateľovi ako ústredná paradigma, ak autor verí v mágiu, no zrejme neverí v synchronicitu, ktorou by sa mala prejavovať? Azda len téza, že mágia je nejaká forma (sugestívneho) umenia, ktoré ľudia potrebujú, aby z neho naberali pocit istoty. Prípadne, že je to „umenie vcítiť sa do iných s pomocou neznámych a nevysvetlených psychických schopností“.

Štruktúra knihy je delená na tri hlavné časti, pričom každá z častí opisuje javy, ktoré autor združil na základe toho, akú podstatu im pripisuje.

Prvá časť
Prvá časť je tvorená zmienkami o experimentoch, ktoré reálne preukázali zvláštne výsledky, avšak ich závery nie sú tak relevantné k mágii, ako by jej zástanca chcel. Prekvapivo, jedným z dokázaných javov má byť prútikárske vyhľadávanie vody alebo rúd priamo v krajine. Možno ho praktizovať aj s pomocou držaného kyvadla. Toto vyhľadávanie však nemá fungovať symbolicky, teda nad mapou alebo fotkou krajiny.

 
Dozvedáme sa tu tiež o telekinéze, ktorou niektoré subjekty mohli manipulovať pravdepodobnosťou výskytu núl alebo jednotiek počas počítačového generovania náhodných čísel. Aj v tomto prípade však ovplyvnili pravdepodobnosť výskytu čísla iba o desatiny percent. Keďže ide o mikroskopický jav, je zanedbateľný pre bežný život a zrejme aj pre mágiu. Duffack býva objektívny v priznaní, že nevieme, ako a prečo podobné javy fungujú.

 
Posledný z potvrdených javov je telepatický prenos myšlienok, respektíve nepresných obrazov. Zaujímavé je, že tento prenos je možné zlepšiť obmedzením svojich zmyslov –prekrytím očí a zamedzením počutia zvukov. Popri množstve zdrojov sa Duffack odvoláva aj na Josepha Banksa Rhineho, čo by mohol byť zastaraný zdroj. Anglická Wikipédia totiž uvádza, že vedeckej obci sa nedarilo jeho experimenty s „extrasenzorickým vnímaním“ zopakovať.

Druhá časť
Druhá časť Hermekratora je venovaná oblastiam mágie, ktoré podľa Duffacka fungujú, avšak len na princípe sugescie a autosugescie, teda existujú iba v mysli subjektu. Práve s touto časťou knihy som nemohol súhlasiť najčastejšie –nižšie uvediem svoje dôvody.
Prízraky videné počas evokácií považuje Duffack za druh halucinácie pochádzajúcej z vnútra magika, hoci sa nesnaží evokáciu znevažovať a uznáva jej obtiažnosť. Nevšimol som si však, že by sa zamýšľal nad možnosťou, že po evokácií sa stane presne to, čo magik od vyvolanej bytosti požadoval. Autorova analýza sa teda týka len zmyslových prejavov v priebehu evokácie a nie jej následkov.

Analogicky autor neverí ani vo vyvolávanie duchov a uvádza mená podvodných špiritistov a výskumníkov, ktorí sa nechali oklamať. Je však vtipné, ako si strieľa vlastný gól tvrdením, že nechce na seba privolávať trest uverejnením špiritistického postupu a hneď o niekoľko strán ďalej uvádza časť šťavnatého nekromantického rituálu. Nie je to jediné autorove protirečenie, keďže verí na akési osudové, azda „karmické“ tresty a zároveň neverí na posmrtnú existenciu. Tým úplne ignoruje, že viera v karmu a v reinkarnáciu sa obvykle navzájom dopĺňajú. Taktiež ma zaujalo opakované zdôrazňovanie nekomerčnosti mágie pod strašením už zmieneného trestu. Nechcem zachádzať do „ad hominem“ útoku, avšak čitateľ sa potom spýta, či autor šiel príkladom a vzdal sa honorára za túto knihu. Analogicky by sme sa ho mohli pýtať, či sám mal učiteľa, keď vykladá mágiu ako umenie iba pre vyvolených, ktorých si učiteľ vyhľadal sám.

Takisto som nemohol súhlasiť s tým, že zážitky blízkosti smrti sú iba videním tunela kvôli vypadávaniu periférneho videnia a halucináciami až po vrátení sa k vedomiu. Práve takéto argumenty autorom spomenutý Raymond Moody adresoval vo svojich knihách a tak to vyzerá, že Duffack si vybral iba to, čo vyhovovalo jemu a jeho skúsenostiam, keďže pri podobných stavoch u neho nič pozoruhodné nenastalo. Duffack dokonca tvrdí, že so zážitkami blízkosti smrti experimentoval, no keďže by muselo ísť o precízne regulované záležitosti, zrejme by tieto experimenty mali byť v našom priestore verejne známe - nič o nich však neviem. Dúfam, že k ostatným svojim zdrojom sa nesprával tak selektívne, ako k Raymondovi Moodymu alebo Helen Wambachovej. Keďže pacienti regresnej terapie sú schopní nahliadnuť okrem minulých životov aj do „budúcich“, autor dedukuje, že ide iba o konštrukt podvedomia, pretože „minulosť a budúcnosť nikde neexistuje ako realita“. Hoci to znie rozumne, stále je to snaha uzurpovať si patent na správny model reality, ktorej by sa povestné „špagetové monštrum“ mohlo zo svojej dimenzie pohodlne vysmievať.

Duffack považuje liečiteľstvo za prax fungujúcu na báze placeba, a tak sférou liečiteľov majú byť predovšetkým psychosomatické choroby. To opäť znie ako najreálnejšie stanovisko. Aj preto ma autor presvedčil, že mesmerizmus, čiže animálny magnetizmus je len sugesciou. Pobavilo ma, že Duffack odsudzuje použitie drog ešte viac, ako ja. Konečne sa niekto taký našiel! Avšak podobne, ako pri evokácií, ani pri podkapitole o drogách som nevidel zváženie možnosti, že by rituál využívajúci drogy viedol k neskoršiemu výsledku, ktorý je potrebné buď vysvetliť, alebo ho považovať za synchronicitu.

Tretia časť
Posledná, tretia časť je zas venovaná javom, ktoré sú klamlivé a fungujú skôr na báze pozitívneho skreslenia (tzv. confirmation bias), teda udržiavaní sa v určitej viere pri ignorovaní negatívnych výsledkov, alebo na psychológii presviedčania, predovšetkým klienta zo strany „veštca“. Pre tieto dôvody autor nedôveruje v legitimitu astrológie ani numerológie, čím opäť nahráva môjmu vlastnému presvedčeniu. Takisto nedôveruje ani Hubbardovej dianetike. 

Zaujímavý argument proti prorockým snom pochádza zo štatistiky. Autor to vysvetľuje nasledovne: ak by každý obyvateľ Českej republiky mal čo i len raz sen či predtuchu o tom, že niekto z jeho blízkych umrel alebo bol v nebezpečenstve, každý deň by takých predtúch bolo cez 300. A keby zhoda s realitou nastala v jednom z 200 000 prípadov (čo bol počet nehôd za rok), šlo by len o zhodu dvoch nezávislých udalostí. Udáva, že taká zhoda by mohla nastať raz za 21 mesiacov. Dotknutý človek by sa však nenechal presvedčiť o tom, že je to len náhoda, ktorá práve pripadla na neho. Je len škoda, že autor nevysvetlil svoj výpočet podrobnejšie, keďže by som podobný vzorový príklad uvítal pre vlastné použitie.

Čo praktického si možno vziať z knihy
- Knihu možno použiť ako zoznam podvodníkov, predovšetkým tých zo špiritistických kruhov. Avšak tiež ako zoznam inštitúcií a výskumníkov nadprirodzena, vrátane tých oklamaných, alebo príliš naivných.

- Nápad priviesť k takzvaným „médiám“ iluzionistu, aby prekukol ich triky.

- Nápad vypočítať si pravdepodobnosť javu považovaného za synchronicitu.

- Vyššie zmienený nápad obmedziť svoje bežné zmysly počas telepatických a podobných pokusov.

- Zmienku o tom, že kreatívne vyriešenie problému, teda vydolovanie správneho riešenia či nápadu z podvedomia možno cielene vyprovokovať prikázaním. Odhadujem, že tento príkaz podvedomiu má byť opakovaný. Výsledok sa môže objaviť po dlhej dobe, aj mesiacoch. Riešenie niekedy prichádza v polospánku, vždy však nečakane.

- Varovanie o rizikách evokácie prevzaté od Kefera: zošalenie z neprimeraného napätia sympatického nervového systému, tiež riziko zvýšenia krvného tlaku s neblahými následkami, ako mozgová mŕtvica či infarkt. 

- Poučenie, že na kritické myslenie je každý sám. Nemožno sa spoľahnúť ani na ľudí snažiacich sa o toto kritické myslenie a majúcich o dekády viac skúseností. Duffack bol dostatočne prísny ku skúmaniu záhadných javov, nie však dosť prísny voči svojim argumentáciám a vyjadrovaniu. Tak sa do knihy dostávali frázy ako: „to je hlúposť“, „všetko je inak“, „nemožno pochybovať“, „neoverovali sme to, nechceli sme tým strácať čas“ a im podobné, ktoré text posúvali kvalitatívne nadol. Kolísanie kvality textu až vyzeralo, akoby autori boli dvaja, predovšetkým však boli názorovo nezladení. Tým vznikali medzi nimi protirečenia, obvykle medzi varovaním pred hororovou skazonosnosťou mágie a nevierou v jej reálny účinok.