utorok 1. novembra 2022

Synchronicity versus falošné spomienky

Definícia synchronicity ju vysvetľuje ako nekauzálne spojenie medzi dvomi alebo viacerými psychickými a/alebo fyzickými udalosťami, v ktorom pozorovateľ vidí spoločný význam. Aktuálna definícia z Wikipédie sa dokonca zmieňuje priamo o veštbách: „Také synchronistické fenomény sa vyskytujú napríklad vtedy, keď vnútorné udalosti (sny, vízie, predtuchy) majú príslušnú obdobu vo vonkajšej realite - vnútorný obraz alebo predtucha sa ukázali ako pravdivé.“ [1] Práve takéto vysvetlenie nám umožňuje pracovať s pojmom synchronicít v „magickom myslení“, ktoré pre rozsah tohto článku budeme potrebovať. Okrem potvrdených predtúch či veštieb však použijeme pojem synchronicity aj na spojenie medzi magickým rituálom (ktorý by tu zastupoval skôr „psychickú udalosť“) a udalosťou, ktorá v súvislosti s cieľom rituálu niečo zmenila želaným smerom (teda fyzické dianie nespôsobené priamym fyzickým pôsobením magika). Tým by sme pokryli dva opačne orientované prúdy – jeden s cieľom vplývať na okolie, druhý s cieľom niečo zistiť. Takisto sa budem zaoberať tvrdeniami o minulých životoch, ktoré sa zdali byť pravdivými. Nebude to však iba skeptik, kto sa spýta, či sa ľudia vystupujúci v daných udalostiach iba nedostali ku spôsobu, ako zmanipulovať samého seba. Zo psychológie poznáme jav, v ktorom si ľudia modifikujú uložené spomienky. Môžu byť teda aj spomienky na úspešné veštenie, rituály, či minulé inkarnácie upravenými? Pozrime sa teda na tento jav, aby sme si to preverili.

1. Charakteristika falošných spomienok
Keďže naša pamäť nedokáže držať informáciu ako stopercentnú kópiu zažitej reality, spomienky skresľuje tým, že do nich pridáva rôzne informácie z neskorších zdrojov, výpovedí iných ľudí, vlastných predstáv a obdobných skúseností. Nakoniec sa môže stať, že spomienka je obmenená až natoľko, že s realitou už takmer nekoreluje. Vybavovanie si falošných spomienok nazývame pojmom paramnézia, kým nevedomé osvojenie si cudzieho rozprávania nazývame kryptomnéziou.
Na začiatok uvediem dva príklady, aby som ilustroval závažnosť falošných spomienok. V prvom figuruje profesor matematiky Peter J. Freyd, ktorého dcéra po psychoterapii obvinila zo zneužívania. Keďže bol presvedčený o svojej nevine, viedlo ho to k pátraniu po podobných prípadoch, ktoré úspešne nachádzal. Spájalo ich absolvovanie terapií na obnovu pamäti. Freyd teda v roku 1992 založil Nadáciu syndrómu falošnej pamäte.
Druhým príkladom je psychológ Donald Thompson, ktorý bol obvinený zo znásilnenia. Zistilo sa však, že obeť prisúdila jeho tvár násilníkovi, pretože Thompsona videla v televízii počas jeho živého vstupu krátko pred udalosťou. Vysoká úroveň stresu teda u obeti spôsobila túto zámenu informácií.
Z oboch prípadov vidíme, že vyhlásenia založené na falošných spomienkach môžu viesť až ku rozpadom rodín a justičným omylom – nesprávne výpovede môžu prispieť k uväzneniu nevinných osôb. Okrem takýchto nevedome krivých výpovedí však hrozí aj to, že obvinený s vysokou sugestibilitou sa kvôli nátlaku vyšetrovateľov sám presvedčí o svojej vine a nakoniec sa prizná ku skutku, ktorý nespáchal. [2] Bol dokonca zaznamenaný prípad troch mužov, ktorí sa priznali k tej istej vražde, avšak každý z nich uviedol iné detaily – a žiaden z nich sa nezhodoval so skutočnými okolnosťami vraždy. [3]

Zhrňme faktory, ktoré pri vytváraní falošných spomienok majú nejakú rolu:
1. Falošné spomienky sa obvykle týkajú vlastného života, teda sú autobiografické.
2. Objavujú sa u ľudí, ktorí podstúpili terapiu na obnovu pamäte alebo hypnózu. Predpokladá sa, že terapeuti sa snažili u pacientov nájsť ich traumatické zážitky, avšak pacienti si tieto zážitky vytvorili tým, že sa podvedome snažili spolupracovať tak, ako sa očakávalo.
3. Falošná spomienka môže byť ukotvená osobou, ktorej človek dôveruje (terapeut, rodič) alebo ktorá je v pozícii autority, ako vyšetrovateľ. Práve zmienený vyšetrovateľ môže klásť sugestívne otázky.
4. Môže byť prítomný nátlak na spomenutie si na danú udalosť.
5. Človek vytvárajúci spomienku môže mať vysokú hladinu stresu. Do tohto prípadu spadajú zmienené obete zločinov, u ktorých vysoká hladina stresu zapríčinila zámenu informácií.
6. Falošné spomienky si ľahšie vytvoria ľudia s nadpriemernou predstavivosťou alebo sugestibilitou. Najväčšie sklony k tomu majú deti a starší ľudia.
7. Náchylní sú takisto ľudia s Alzhaizmerovou chorobou, keďže čím viac im vypadáva pamäť, tým viac odpozorovaných prvkov sa budú snažiť zapojiť do rekonštrukcie spomienok.
8. Súčasný svetonázor človeka má vplyv na skreslenie jeho spomienok.
9. Čím viac času prešlo od zapamätanej udalosti, tým vyššia je šanca, že spomienka na ňu je skreslená.
Jedným zo zdrojov je proces vytvorenia falošných spomienok popísaný týmito podmienkami: „a) človek musí veriť v uskutočniteľnosť udalosti, b) následne musí prísť k presvedčeniu, že udalosť sa naozaj stala, c) byť utvrdzovaný v pravdivosti spomienky človekom v pozícii dôvery alebo autority.“ [3]

Rozprávanie o falošných spomienkach vyzerá autenticky a poslucháči nemusia vedieť rozlíšiť, že ide o falošné spomienky ani vtedy, keď vedia, že ich majú očakávať. [4]

To najbizarnejšie, čo v spojitosti s falošnou pamäťou prebieha, je tzv. Mandelov efekt – situácia, kedy si viacero ľudí pamätá udalosť úplne inak, než sa historicky stala. Jav je pomenovaný po Nelsonovi Mandelovi, keďže rad ľudí tvrdil, že si pamätá jeho smrť vo väzení, z ktorého sa Mandela v skutočnosti dostal. [5]


2. Okultné aktivity versus falošné spomienky
Okultné fenomény zahŕňajú širokú škálu udalostí. Niektoré z nich prebiehajú „v reálnom čase“, pričom môže ísť o druhy rozšíreného vnímania – vnímanie aury, energie, ďalej o posadnutia, či predtuchy toho, čo sa aktuálne deje niekde v inej časti sveta. Primárne sa však budem zaoberať fenoménmi, ktoré obsahujú nejakú formu časového oneskorenia. Patria k nim práve rituály a veštby, keďže v prípade oboch uplynie nejaký čas, kým sa ukáže ich efekt, respektíve kým sa zistená informácia potvrdí. Predtým, než sa pokúsim vyhodnotiť, ako sú tieto rituály a veštby rizikové z pohľadu falošných spomienok, zadefinujem, ako vlastne vyzerá ich štruktúra.


2.1. Charakteristika okultných aktivít
Na ukážku štruktúry veštby si vezmem kroky, ktoré uvádzal Scott Cunningham v knihe Posvátní spánek. Jeho kroky majú cielene vyvolať prorocké sny, ktoré samozrejme môžu nastávať aj spontánne. Keďže prípravné kroky môžu byť krátkodobého aj dlhodobého charakteru, dovolil som si ich čiastočne preusporiadať:

1. Dlhodobé plánovanie – zostavenie svojej otázky, na ktorú chceme dostať odpoveď, výber správnej noci a miesta spánku, vyhnutie sa sexuálnym aktivitám a alkoholu či sedatívam, pôst, prípadne zostavenie modlitby, ktorá sa využije neskôr.
2. Príprava deň pred spánkom – konzumácia ľahkého jedla, sebaočista/kúpeľ, modlitba ku svojmu božstvu či patrónovi, nasadenie špecifických šiat či šperkov, drobný obetný rituál, vyvoňanie danej miestnosti, zaujatie snovej polohy tela a pripomenutie si zámeru mať prorocký sen priamo pred spaním.
3. Spánok.
4. Zrekapitulovanie snov a ich čo najskorší zápis.
5. Interpretácia snových symbolov, respektíve výklad (ak odpoveď nebola v sne explicitne vyjadrená).
6. Zápis interpretácie a potvrdzujúcej udalosti, ak tá nastala. [6]
Samozrejme, ak mal byť daný sen skutočne prorocký, potom s časovým oneskorením prichádza v bežnej realite dianie, ktoré prinajmenšom symbolicky korešponduje so snom. V prípade mojich spontánnych prorockých snov bolo toto časové oneskorenie v rozpätí od niekoľkých hodín do 9 dní.

Magický rituál, ktorý má za cieľ ovplyvniť vonkajšie udalosti, má vo svojej štruktúre podobné prvky. Pri opise jeho krokov budem čerpať z rôznych zdrojov, opäť si však dovolím použiť vlastné chronologické zoradenie. Rovnako, ako pri veštbách, mi v mojich zdrojoch prekážalo nerozlišovanie krátkodobej a dlhodobej prípravy. Kroky sú teda nasledovné:
1. Dlhodobé plánovanie - definícia cieľa, zváženie či sa má cieľ ako naplniť, výber obdobia a miesta pre rituál, očistný pôst, zmena našich zvykov - štúdium témy s ktorou budeme neskôr v rituáli pracovať, prípadne pravidelná meditácia na túto tému.
2. Bezprostredná príprava. Takmer vždy je to očista a vymedzenie magického priestoru, teda tzv. „centrovanie“ či „banishing“. Má ísť o vypudenie rušivých síl, často však sú aj privolávané pomocné entity.
3. Jadro rituálu, v ktorom pracujeme so symbolickou reprezentáciou cieľa - sigilom, zvukom, či predmetom symptateticky spojeným s cieľom. Možno použiť aj hlas, gestá, špecifické oblečenie či vône. V tejto fáze sa často využíva nejaká forma tranzu a energickosť praktizujúceho je na maxime. Pokiaľ sa rituálu účastní viac osôb, rešpektujú určité role.
4. Očista po rituáli, odvolanie entít, upokojenie sa a postupný prechod do bežného stavu mysle.
5. Zápis o priebehu rituálu.
6. Zabudnutie na cieľ a nemyslenie na neho. Paradoxom tu je, že „monitorovanie príležitostí“ posunúť sa vpred k danému cieľu je stále odporúčané aspoň niektorými autormi.
7. Zápis o ovplyvnenej udalosti, teda výsledku do magického denníka.
Výsledok opäť očakávame až v ďalšom priebehu obyčajného života. Za znak účinnosti rituálu môžeme považovať to, ak sa posunulo niečo v súvislosti s jeho cieľom – môže teda ísť aj o vytvorenú príležitosť. Minimálnu časovú hranicu takéhoto výsledku som zažil v hodinách. Omnoho väčší problém som mal s vyhodnotením hornej hranice, kde evidujem 1 mesiac. To nie je v zhode so zdrojmi, ktoré uvádzajú ako hornú hranicu 9 až 12 mesiacov.

Pokračujme vyhodnotením rizikových faktorov, ktoré môžu byť znakom falošných spomienok pri praktizovaní mágie.


2.2. Porovnanie okultných aktivít a falošných spomienok
Keď sa skeptickejším zrakom pozrieme na štruktúru veštby, rozlíšime dva varianty možného skreslenia: 1) skreslenie spomienok na veštenie a 2) skreslenie spomienok na udalosť, ktorá potvrdila veštbu.

Pre prvý variant vidím jeden riskantný vplyv a ním je snívanie, prípadne iná zmenená forma vedomia (tranz), keďže spomienky z týchto stavov môžu byť nepresné a o to ľahšie si ich môžeme skresliť. Naopak, akékoľvek dlhodobejšie plánovanie a vytváranie ďalších aktivít ešte pred samotnou veštbou bude zárukou toho, že veštba prebehla, pretože falošné spomienky na všetky tieto čiastkové aktivity by sa zrejme nedokázali zladiť v takom počte. Tiež vidíme, že vyššie zmienené faktory napomáhajúce prepísaniu spomienok nemusia byť prítomné: magik zrejme nebude dieťaťom so silnou fantáziou, nemá Alzheimerovu chorobu, o svojej praxi sa zmieňuje málokomu, a teda sa ho na ňu nemusí vypytovať osoba, ktorá je pre neho autoritou, preto nemusí byť prítomný ani nátlak. Oproti tomu prítomnosť stresu azda môže byť rizikovým faktorom. Pri obetiach zločinov bol stres silným faktorom deformujúcim spomienky. Moje prorocké sny zas predpovedali také udalosti, ktoré ma vystresovali a tak som bol v kontakte so stresom až počas udalosti potvrdzujúcej tieto sny. Avšak tým sa dostávam k ďalšiemu faktoru, ktorým je magický/snový denník. Svoje prorocké sny som mal väčšinou zapísané ešte predtým, než som v realite uvidel nejakú zhodu s nimi. Boli zapísané v nočnom zápisníku ceruzou, no často som ich mal prepísané aj perom načisto v trvalom snovom denníku. Ako teda môže človek manipulovať svoje spomienky, ak má v dobe potvrdzujúcej udalosti už hotové čistopisné záznamy? Na základe týchto zážitkov som presvedčený, že zapísanie snov nezmarí ich naplnenie – a predpokladám, že rovnako by to bolo aj v prípade vyrozprávania snov niekomu inému. Ak je náš snový denník nerozoberateľný a poznáme počiatočný počet jeho listov, jeho neskoršia úprava je zjavne neschodná. Nefungovalo by prepisovanie celého denníka, vytrhávanie jeho strán, ani natisnutie jedného zápisu pred iný. Každá z takýchto zvláštnych aktivít by musela byť ovládaná vôľou a teda človek by na ňu sotva zabudol – práve vtedy ak sa na niečo snažíme zabudnúť, môže to naša pamäť držať o to urputnejšie. Za druhé, takéto upravovanie, až ničenie denníkov by budilo otázky od iných prítomných ľudí - spolubývajúcich, alebo rodiny.
Najzaujímavejšie na prorockých snoch bolo, keď sa zdalo, že predvídali chovanie iných ľudí, dokonca nemuselo ísť o známych. Pochopiteľne, ich psychika a rozhodovanie sú samostatnou a skrytou dimenziou. Predvídať ich chovanie, ktoré môže byť mikroskopickou zmenou v jedinom okamihu vychýlené v prospech iného rozhodnutia, sa zdá byť nemožné. Nedokážem vidieť, čo by mali byť indície napovedajúce nášmu podvedomiu niečo o tom, aké rozhodnutie si svojou slobodnou vôľou iní ľudia zvolia.

Ako druhý variant možného skreslenia som spomenul možnosť vybavovať si reálnu (potvrdzujúcu) udalosť inak, ako sa stala. V tomto prípade mohlo ísť zdieľanú udalosť, ktorá sa udiala na verejnosti – preto jednoducho počítam s tým, že ak niekto o pozorovanej udalosti hovorí s inými, bude rýchlo vyvedený z jej „alternatívneho“ výkladu, ktorý by sa nezhodoval s obecnou pravdou. Vyvedenie z omylu by nenastalo iba v prípade keď „potvrdzujúcu udalosť“ nikto iný nepozoroval, alebo v extrémnom prípade už zmieneného Mandelovho efektu.

Aby som uviedol ešte jeden príklad na kvázi „veštecký“, alebo skôr „intuitívny“ fenomén, vezmem si na pomoc citáciu z knihy Josefa Veselého, a to Učení mistrů. Veselý pri opise života Pascala Beverlyho Randolpha a jeho nepriateľstva ku Blavatskej čerpal zas z ďalšieho zdroja: „Gustav Meyrink ve své předmluvě k překladu Randophova románu Dhoula Bel cituje z dopisu jednoho svého přítele. Uvedené informace vrhají na Randolphovu smrt poněkud zvláštní světlo: „Bylo to v Adyaru (Indii). Seděl jsem s paní Blavatskou nehnetě a mlčky pod velkými slunečníky, neboť bylo palčivé vedro. Náhle zvolala paní Blavatská: ‚Teď střílí na mne, ten nigger! – Tak, teď ho vzal ďas.‘ Na mou udivenou otázku, co se stalo, vyprávěla mi, že Randolph ji chtěl magickým způsobem zavraždit, tím že (v Americe, na vzdálenost tisíce mil!) nabil bambitku s rozkazem své vůle, aby se vystřelená koule dematerializovala (odhmotnila) a v jejím srdci (Blavatské) se stala opět olovem. Avšak v posledním okamžiku Randolph zešílel a střelil se sám do čela. Přirozeně jsem nevěřil, avšak pro všechny případy jsem si zaznamenal datum, hodinu a minutu. Co jsem se dozvěděl o rok později od Kate (Randophovy vdovy) v Ohiu, mne hluboce dojalo: ‚nigger‘ se skutečně zastřelil ranou do čela přesně v tutéž hodinu.“ [7]
V historke sme si všimli, že Blavatská nemala túto udalosť predpovedať vopred, ale vnímať dianie aktuálne prebiehajúce v inej časti sveta, kam jej obyčajné zmysly nemohli preniknúť. Napriek tomu však vidíme časové oneskorenie, ktoré je medzi zaznamenaním jej vnímaných impulzov a ich potvrdením, ktoré pozorovateľ mal až o rok neskôr.

Aj pri ovplyvňovacích rituáloch budú rizikové a nerizikové prvky pre pomýlenie spomienok podobné, ako pri veštení. Opäť sa pozrime na prvý variant predpokladajúci, že spomienka na vykonanie rituálu mohla byť skreslená. Prvým rizikovým faktorom je opäť tranz, ktorý je na jednu stranu žiadaný pre účinok mágie, no na druhej strane môže spôsobiť zahmlenie spomienok, a teda aj väčšie problémy pri ich rekonštrukcii. Ďalším rizikovým faktorom môže byť rýchly účinok rituálu, ak nastal už hodiny po jeho vykonaní. V takom prípade ich azda môže myseľ spracúvať ako jednu udalosť, takže by ich mohla aj spoločne skresliť. (Práve toto hrozí aj pri zvláštnych javoch, ktoré prebiehajú „v reálnom čase“, teda neobsahujú žiadnu časovú medzeru medzi príčinou a dôsledkom.) Keďže spomienky ovplyvňuje aj súčasný svetonázor človeka, celkom dobre si viem predstaviť konvertilu na monoteistické náboženstvo, ktorý bude zapierať, že by niekedy zažil synchronicitu a to z tej motivácie, aby znížil svoj „podiel viny“ na predošlom praktizovaní mágie.
Oproti predošlým faktorom vystupuje niekoľko iných, ktoré by bolo ťažké oklamať. Recitovanie zvukového symbolu (mantry), či rituály sviečkovej mágie sú obvykle opakované činnosti, pričom som nepočul o tom, že by skreslenie spomienok fungovalo aj na ne. Opäť, magický denník je ďalšou formou obhajoby, že rituál skutočne prebehol a pri podrobnejších zápisoch hovorí aj niečo o tom, ako prebehol. Ak záznamy v ňom nie sú v skratkách ani v šifrách, slúži o to lepšie. Iní ľudia prítomní pri rituáli by na jednej strane mohli byť svedkami dosvedčujúcimi ako rituál prebehol, avšak zároveň by niekto z nich mohol byť aj autoritou vplývajúcou na spomienky ostatných.

Pokiaľ rituál prebehol zhruba tak, ako si ho praktik pamätá, stále môže nastať druhý variant skreslenej spomienky, a to na „potvrdzujúcu udalosť“, ktorá mala byť výsledkom rituálu. Práve to by mohlo vysvetľovať skúsenosti niektorých magikov, ktorí si mysleli, že svoj cieľ dosiahli iba dočasne, no nebol „dostatočne ukotvený v realite“ a opäť degradoval do predošlého stavu. Možno sa stalo, že svoj cieľ nedosiahli ani dočasne a spomienka naň bola skreslená silou ich vlastného želania. Opäť však platí, že ak zmenený stav veci vnímali aj iní ľudia, potom rituál zrejme výsledok mal – bolo by ťažké natrafiť buď na ľudí, ktorí by fantazírujúceho neusadili do reality, alebo na paralelné skreslenie spomienok celej skupiny ľudí (tj. už zmienený Mandelov efekt).

Treba priznať, že v zmienkach o falošných spomienkach vystupujú aj okultné rituály. [3] Nevypátral som však detaily o tom, ako mali tieto rituály vyzerať a či nepripomínajú iba naivné predstavy o nich. Generované falošné spomienky sú často o bizarnostiach, okrem rituálov môžu byť o prepadnutiach a iných zločinoch. Jednou z podmienok falošných spomienok je, že „človek musí veriť v uskutočniteľnosť udalosti“. Znamenalo by to napríklad, že z celého kvanta ľudí, ktorí nahlásili únos mimozemšťanmi, nebol ani jediný skeptik neveriaci na mimozemšťanov?

Za zmienku ešte stojí moja vlastná skúsenosť, v ktorej som sa snažil použiť prudký rituál na vyriešenie istého problému, no zdalo sa, že tento problém sa najskôr nafúkol na novú úroveň a až následne bol opäť upokojený, akoby samotný rituál problém najprv nechcene posilnil. Hoci takto magický úspech nemá vyzerať, dlho som si namýšľal, že sa to udialo počas jedného dňa, iba s odstupom hodín. Počas písania tohto článku som si znova prečítal svoje záznamy a zistil, že tento nesprávny účinok nastal až o dva dni neskôr! Zjavne som teda bol svedkom svojej vlastnej skreslenej spomienky a to práve v súvislosti s mágiou. Vyvracia to argument suverénov, ktorí by radi tvrdili: „Mne sa to stať nemôže!“ Takejto chybe sa dalo ľahko zabrániť, a to nezanedbávaním čítania vlastného denníka.


3. Minulé životy, regresná terapia a falošné spomienky
Ďalšia príležitosť zamyslieť sa nad rizikom skreslenej pamäte existuje pri výpovediach o minulých životoch. Aj pri tejto téme sa pokúsim nájsť rizikové faktory, ktoré by mohli poukazovať na skreslenie spomienok, alebo naopak, faktory pridávajúce udalostiam na hodnovernosti. Tému rozdelím na tri menšie okruhy.


3.1. Deti spontánne si spomínajúce na minulé životy
Príkladom na dieťa spontánne hovoriace o svojom minulom živote je James Leninger narodený v apríli 1998, ktorý už v útlom veku cítil inšpiráciu lietadlami, obzvlášť tými z druhej svetovej vojny. Jeho inšpirácia sa rýchlo prejavila aj v nočných morách o padaní lietadla, z ktorého sa nemohol dostať von. Svojim rodičom povedal, že pred svojím narodením bol vojnovým letcom, ktorého zostrelili zásahom do motora. Neskôr, keď mal James dva a pol roka, videl fotku ostrova Iwó-džima a povedal otcovi, že práve tam bol zostrelený. Tiež si spomenul na meno iného vojaka: Jacka Larsena a lietadlovú loď, z ktorej vzlietol, nazýval Natoma. Roky po týchto výpovediach, keď mal James 11 rokov ho navštívil psychiater a skúmateľ reinkarnácie, Jim Tucker. Tucker považoval tento prípad za jeden z najdôveryhodnejších, aké vyšetroval. O spomienkach, ktoré vypovedal malý James totiž existujú historické záznamy. Lietadlová loď sa volala Natoma Bay a Japoncami zostrelený muž sa volal James Huston. Tucker ďalej zbieral a publikoval podobné prípady. Z jeho výskumu vyplýva, že deti sa o minulých životoch zmieňujú najčastejšie vo veku od dvoch do siedmych rokov. Tiež zistil, že emócie a talenty sa prenášajú zo života do života. Ako sa dá predpokladať, traumu či fóbiu majú deti v súvislosti so spôsobom smrti ich minulého ja. Znamienka detí zas môžu pripomínať smrteľné rany z ich minulých životov. [8] Prípad Jamesa Leningera z prostredia USA vytŕča o to viac, že západná spoločnosť nepripúšťa reinkarnáciu do takej miery, ako napríklad spoločnosť v Indii a znaky reinkarnácie môžu dokonca byť proti presvedčeniu rodiny, v ktorej sa taký prípad objaví. Samozrejme sa podobné prípady stali aj v Indii – dieťa hovorilo o svojom minulom živote do takých podrobností, že identifikovalo vraha svojej predošlej osobnosti.

Vyššie som už zmienil, že deti vďaka svojej fantázii a sugestibilite patria do rizikovej skupiny, ktorú môžu dospelí ovplyvňovať. Každý dospelý je pre dieťa nejakým spôsobom autoritou, teda verím, že skúsený manipulátor by vedel dieťaťu nejaké spomienky vštepiť – na to by však musel mať motiváciu. V prípadoch kedy si dieťa vybavuje zvláštne spomienky bude teda dôležité, aký postup vyšetrovateľ použije. Nemal by sám ovplyvňovať dieťa, no mal by byť schopný odhaliť, aký vplyv na dieťa majú dospelí z jeho rodiny. Tiež predpokladám, že prítomný vyšetrovateľ musí ustriehnuť nenápadné zmeny výpovedí zo strany vyšetrovaných, v snahe prispôsobiť ich historickým faktom. Keďže deti začínajú o minulých životoch hovoriť spontánne, nátlak zo strany rodiny nie je obvyklý – môže sa skôr objaviť tlak na to, aby o téme nehovorili, alebo „aby si nevymýšľali“. Keďže má ísť o zážitky z minulých životov, nezdá sa, že by tu zohral nejakú rolu stres, ktorý sa objavuje skôr v podobe nočných môr. Stres je potom následkom udalosti, ktorú nevieme spojiť so súčasným životom dieťaťa, nie je však vplyvom deformujúcim súčasné ukladanie spomienok. Svetonázor detí zrejme nebude sformovaný natoľko, aby zostával dôležitú rolu pri rekonštrukcii spomienok.

Karty vie zamiešať fenomén xenoglózie, teda hovorenie jazykom, aký sa človek počas svojho života neučil, alebo mu dokonca nebol ani vystavený pasívnym počúvaním. Ak by toto ovládanie cudzej reči, iný talent, alebo spomienky z „minulých“ životov mali byť nejakým prehliadnutým mikroskopickým spôsobom zakódovaný a prenesený z predkov, muselo by ísť len o vedomosti, ktoré títo predkovia mali už v čase splodenia potomka, nie neskôr. Táto teória však stále nevysvetlí prípady, kedy je zjavné, že medzi minulou a súčasnou inkarnáciou jedinca neexistuje pokrvné puto. Tak naša snaha vysvetliť tieto fenomény ostáva mimo skepticizmu a bude smerovať k úvahám o skrytom posadnutí, psychometrii (získaní informácií z dotyku predmetu), čítaní Akáše, či akomkoľvek napojení na kolektívne nevedomie ľudského druhu.


3.2. Zhypnotizovaní dospelí vypovedajúci o pôrode a minulých životoch
Po druhej svetovej vojne bola snaha psychológov sústredená na objavovanie podvedomia. Tak objavili rôzne psychické problémy, ktorých pôvod sa nedal vystopovať do ranného detstva ich pacientov. Následne sa teda pokúšali v hypnóze vrátiť v spomienkach svojich pacientov do ešte vzdialenejšej minulosti a nachádzali traumatické zážitky, ktoré sa mali udiať počas ich pôrodu, alebo v ich minulých životoch. Pacienti tiež mohli opisovať opakované zážitky z rôznych vtelení, ktoré sa na nich podpísali a vytvorili ich psychické problémy. Priekopníkmi tejto metódy boli Albert de Rochas, Dr. Denys Kelsey, Dr. Helena Wambachová, Dr. Thorwald Dethlefsen a Dr. Barbara Ivanova. [9] Rozpomenutie sa pacientov na ich zážitky im pomáhalo zbavovať sa ich komplexov, bolestí a psychosomatických chorôb. Aj keby to neboli ich autentické zážitky, potom by šlo o veľmi užitočné metafory zakorenené v podvedomí natoľko, že už len ich uvedomenie pacientmi bolo pre nich liečivé.

Podobne, ako v prípadoch detí spomínajúcich si na minulé životy, aj u hypnotizovaných dospelých je najdôveryhodnejším prvkom overenie si ich rozprávania pomocou histórie, matrík, dobových záznamov a ľudí poznajúcich ich minulé osobnosti.
Zmienený terapeut spoločne s hypnózou a určitou formou tlaku na nájdenie problému sú v daných procesoch prítomné, čo z pohľadu falošných spomienok vyhodnocujem ako rizikové. Zrejme tu bude aj istá snaha pacienta vyhovieť terapeutovi, navyše by sa ochota pacienta mohla prelievať aj do viery v nesmrteľnosť duše a nové stretnutia s blízkymi, keďže taká viera je obvykle vnímaná pozitívne.

O regresii do minulých životov a stavoch medzi nimi napísal hypnoterapeut Michael Newton knihu Putovanie duší. Keďže stavy medzi inkarnáciami si nemáme ako overiť, bližšie sa výpovediam o nich nebudem venovať. Nakoniec, faktory rizík by pri nich mali byť rovnaké, ako pri výpovediach o minulých životoch. V úvode a závere knihy Newton hovorí o svojej miere skepticizmu, avšak vo väčšine textu vôbec nepôsobí ako skeptik, dokonca ukazuje príklady svojich zvláštnych skúseností.

Na vyššie zmienené rizikové faktory reagoval Newton priamo na stranách 13 a 14 takto: „Môžeme sa pri odhaľovaní pravdy spoľahnúť na hypnózu? Ľudia v stave hypnózy nesnívajú, ani nemajú halucinácie. Nikdy nesnívame v chronologickej postupnosti, ani neblúznime, keď sme v riadenom stave tranzu. Keď sú ľudia uvedení do tranzu, frekvencia mozgových vĺn sa spomalí z vedomého stavu Beta do meditatívneho stavu Alfa a pokračuje ďalej do rôznych úrovní hladiny Théta. Úroveň Théta je hypnóza – nie spánok. Keď spíme, prechádzame do konečnej hladiny Delta, v ktorej sa informácie z mozgu dostávajú do podvedomia a ventilujú sa v podobe snov. V stave Théta je naša myseľ vedomá, takže môžeme prijímať a posielať informácie, pričom máme otvorené všetky pamäťové kanály. Keď sú ľudia v hypnóze, opisujú obrazy, ktoré vidia a rozhovory, ktoré počujú vo svojej nevedomej mysli ako bezprostredné pozorovania. Pri odpovediach na otázky nemôžu klamať, no vo svojej nevedomej mysli môžu niečo nesprávne interpretovať, rovnako ako to robia vo vedomom stave. Ľudia v hypnóze majú ťažkosti, ak sa majú vyjadriť k niečomu, čo nepokladajú za pravdu. Niektorí kritici hypnózy sú presvedčení, že človek si v tranze vytvára spomienky a reaguje tak, aby vyhovel teoretickému rámcu, ktorý stanovil hypnotizér. Myslím, že takéto zovšeobecnenie je nesprávne. Ku každému pacientovi pristupujem tak, akoby som počul tieto informácie prvý raz. Ak by sa mu nejako podarilo prekonať stav hypnózy a začal by vytvárať fantastické obrazy o duchovnom svete, alebo keby si voľne spájal vlastné predstavy o živote po smrti, jeho odpovede by sa veľmi skoro začali výrazne odlišovať od odpovedí ostatných. Už na začiatku výskumu som použil starostlivo vybrané kontrolné krížové otázky a nenašiel som nijaký dôkaz o tom, že by niekto predstieral duchovné zážitky len preto, aby mi urobil radosť. Skôr sa stávalo, že ľudia v hypnóze ma opravovali, keď som nesprávne pochopil ich slová.“

Podľa vyššie uvedených príznakov falošných spomienok sa zdá nelogické, že by si na minulé životy mohol spomenúť aj niekto, kto neverí na ich existenciu. Navyše by si takýto pacient uvedomoval, že tým zapiera vlastný svetonázor a znemožňuje sa pred terapeutom. Napriek tomu podľa Netwona hovorili o minulých životoch a stavoch medzi nimi aj skeptici a materialisti. Vplyv súčasného svetonázoru teda neblokuje príliv pozorovaných scén a teda je to skôr zážitok z regresu, ktorý môže ovplyvniť svetonázor.
Ľudia popisujúci spomienky mimo súčasného života si niekedy pomáhajú využívaním metafor, pri ktorých používajú svoje súčasné vzdelanie. Napriek tomu azda poznajú niečo, čo by poznať nemuseli, resp. „nemali“ – vedia si spomenúť aj na dátumy udalostí z predošlých životov a taktiež na staré názvy rôznych miest, ktoré boli medzičasom premenované. Niektoré časti ich minulých životov alebo stavu medzi nimi však nie sú osvetlené ani v hypnóze. [10]

V uvedených faktoroch dôveryhodnosti výpovedí Newtonovi dobre sekunduje Raymond Moody. Ten tvrdí, že pacienti v regresnej terapii skĺzavali do spomienok na minulé životy aj sami, čo znamená, že o akomkoľvek „teoretickom rámci“ terapeuta vôbec nemuseli vedieť, nieto ho ešte nasledovať. Jeho známa, Diana Denholmová, dokonca takýto zámer ani nemala a keď jej pacienti začali sami hovoriť o minulých životoch, bála sa, že pokazila niečo vo svojom postupe hypnotizovania, alebo že ju navštívila schizofrenická osobnosť. Moody takisto tvrdí, že zmienená xenoglózia prebieha aj počas regresných terapií. Takéto prípady mal zažiť terapeut Paul Hansen, ktorý sám ovládal viacero jazykov, a tak sa pokúšal jazyku pacienta prispôsobiť. Niekedy sa však stane, že pacienti hovoria nezrozumiteľne, prípadne mŕtvym jazykom. Vedia však prekladať do svojho materského jazyka, ak sú o to požiadaní.

Dobrý príklad na pacienta so zjavne skreslenými spomienkami opäť uviedol Raymond Moody: jeho pacient bol počas štúdia nútený čítať mnoho diel Marka Twaina, no keďže mu to bolo nepríjemné, tieto spomienky vytesnil. Vo svojom nasledovnom živote bol presvedčený, že o tomto autorovi nepozná žiadne detaily, a napriek tomu napodobňoval niektoré jeho črty. Keď sa dostal na regresnú terapiu, samozrejme tvrdil, že v minulom živote bol Markom Twainom. Zrejme teda šlo o formu kryptomnézie, teda privlastnenie si cudzích skúseností. Moody navyše protirečí Newtonovi keď tvrdí, že pacienti môžu počas hypnózy klamať.

V Moodyho poznámkach o regresnej terapii vidím viacero zaujímavých prvkov, ktoré nevedú jednoznačne ani k uznaniu autentickosti spomienok, ani k jej popretiu. Prvým z týchto prvkov je pocit, že dianie scén má vlastnú logiku a teda pacienti ich neovplyvňujú svojou vôľou. Väčšina pacientov dokonca vystupuje proti možnosti reskripcie, teda snahy prepísať tieto scény. Myslia si, že udalosti sú skutočné, a teda že ich nemôžu prepísať.
Ďalej je podozrivé, že témou minulých životov sú často násilie a nešťastie, pričom podobné bizarné témy sa nachádzajú aj vo falošných spomienkach. Má nám teda postačovať tvrdenie, že minulé historické epochy boli štatisticky násilnejšie, ako dnešná? Aj keby sme sa pokúsili porovnať chronológiu minulých životov s chronológiou zaznamenanej histórie, zrejme by sedeli iba „zhruba“ a niektoré minulé životy by sa pravdepodobne umiestnili „na preskok“ do viac vzdialených epoch, ako prináleží ich poradovému miestu.
Niektoré zo scén minulých životov pripomínajú príbehy archetypálnych, resp. mýtických postáv. S postupujúcim zrením osobnosti pacientov sa majú tiež meniť výpovede o ich regresoch. Nemusí sa však jednať o dôkaz o fantazírovaní, keďže tieto scény jednoducho môžu súvisieť so súčasnou situáciou pacienta alebo jej uchopením, ktoré je premenlivé v čase.
Vplyv iných osôb, než terapeuta, je takisto skratkovite Moodym opísaný. Poznal prípad, keď pri skupinovom hypnotizovaní jedna pacientka opísala scénu nápadne pripomínajúcu opis predošlej pacientky. Z nejakého dôvodu to Moody nepovažoval za jednoduché kopírovanie, ale naopak, za mimozmyslový jav. Takisto sa zmienil o prípade manželov hypnotizovaných spoločne, ktorí opisovali svoj spoločný minulý život a ich tvrdenia zrejme boli konzistentné. [11]

Väčšinu zo zoznamu prvkov pri vzniku falošných spomienok som tu už zodpovedal. Ostalo azda len povedať, že nemám vedomosť o tom, či niekto praktizoval regresnú terapiu s deťmi. Takisto neviem, či sa praktici regresnej terapie zameriavali aj na starších ľudí trpiacich Alzhaimerovou chorobou, prípadne či dokázali priebeh choroby spomaliť práve vďaka regresnej terapii. Rola veku a fungovania pamäte, ani predstavivosti tu teda nie je jasná a môžem iba zopakovať, že čím horšie slúži človeku pamäť, tým viac si bude osvojovať cudzie zdroje, aby zaplátal jej medzery.

V predošlom texte som uvažoval o tom, či spomienky na minulé životy vypovedané v hypnóze nie sú len podmnožinou falošných, neautentických spomienok. Ak tento vzťah obrátime, opýtame sa, či nie sú spomienky, ktoré sme považovali za „falošné“ v skutočnosti podmnožinou spomienok na autentické minulé životy. Pokým požadujeme kritérium overiteľnosti spomienok skrz historické záznamy a nepripustíme ani to, že ich popis môže byť iba symbolický, dostaneme prísne zamietavú odpoveď.

Čo sa týka rozprávaní o udalostiach počas pôrodu, hypnotizovaní pacienti sa o nich zmieňovali tak, akoby ich vnímali jasne a rozumeli danej situácii veľmi dobre. Nerozlepené detské očká, oslepujúce svetlo a nepoznanie miestnej reči nemalo vplyv na hlboko skryté spomienky. Vytvára to dojem, akoby počas pôrodu dieťaťu stále slúžili „vyššie zmysly“ miesto tých fyzických, čo by vysvetľovalo aj ich schopnosť rozumieť cudzím myšlienkam, bez potreby poznať jazyk hovoreného slova. Práve v tom vidím istú analógiu voči zážitkom prahu smrti, v ktorých sa ľuďom na krátku dobu zastavili životné funkcie. Napriek tomu, že ich mozog nevykazoval činnosť, vedeli opísať, čo sa v danom čase udialo v miestnosti a niekedy aj na iných miestach. Aj tieto pozorovania bývali potvrdené inými osobami, najčastejšie prítomnými doktormi v operačnej sále.


3.3. Hypotetické extrémy
Na záver sa zmienim o hypotetických extrémoch, ktoré sú zaujímavé z pohľadu kombinatoriky. Michael Newton sa zmienil o dušiach, ktoré rozdeľujú svoju energiu, aby žili v dvoch alebo viacerých inkarnáciách v tom istom pozemskom čase. Nepísal však o tom, či sa tieto informácie snažil overiť kontaktovaním týchto „paralelných osobností“. Ak by jedna z inkarnácií duše bola vo vysoko postavenej politike, jej rivali či tajné služby by sa azda mohli pokúšať sledovať ju cez regres jej druhej osobnosti.
Hypnotizovaní pacienti zažijú niekedy aj tzv. progresiu, teda videnie krátkych útržkov z ich budúceho života, čo by teoreticky otváralo príležitosť počkať si na overenie niečoho z ich obsahu. Tento cieľ by nebol celkom nesplniteľný, pokiaľ mal Michael Newton pravdu v tom, že v histórií Zeme má reinkarnácia tých istých duší stále rýchlejšiu frekvenciu a v súčasnosti sa duše inkarnujú často do nasledovnej generácie.
Podobne veľkým extrémom by bolo cielené spísanie životopisu niekoho, kto by sa pokúšal okultnými postupmi reinkarnovať v dohľadnom čase a potom životopis porovnať s rozprávaním dieťaťa, alebo spomienkami z jeho regresnej terapie. Takýto postup by bol ešte aktívnejší, než je hľadanie novej inkarnácie dalajlámu. Z postupu rozpoznávania dalajlámu je zaujímavé, že sa mnísi môžu prezliecť za niekoho iného, aby tým nemanipulovali prvé stretnutie s dieťaťom a neskôr nechajú dieťa vybrať predmety, ktoré používal predošlý dalajláma zo širšej ponuky objektov. [12]


Použité zdroje
[1] https://sk.wikipedia.org/wiki/Synchronicita
[2] http://www.pluska.sk/izdravie/liecba/mate-falosne-spomienky-otestujte-si-pamat.html
[3] https://www.psychologon.cz/component/content/article/14-psycholog-online/642-ked-sa-pamaet-s-nami-hra
[4] https://vat.pravda.sk/clovek/clanok/548560-falosne-spomienky-o-zlocinoch-sa-ludom-mozu-po-prerozpravani-zdat-prave/
[5] https://vosveteit.zoznam.sk/mandelov-efekt-dokaz-o-existencii-viacerych-vesmirov-alebo-nedokonalosti-nasho-mozgu/
[6] Scott Cunningham - Posvátní spánek, 11.kapitola
[7] Josef Veselý – Učení mistrů, strany 10-11
[8] https://www.lionsroar.com/do-you-only-live-once/
[9] Jiří Palka – Důkazy o existenci převtělování a karmy
[10] Michael Newton – Cesty duší
[11] Raymond A. Moody – Cesty do minulých životov... Život pred životom
[12] https://theconversation.com/how-the-dalai-lama-is-chosen-and-why-china-wants-to-appoint-its-own-114351

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára