sobota 30. júna 2012

Raymond A. Moody - 2 knihy

Téma kníh: ZPS – zážitky prahu smrti, zážitky „von z tela“ (OBE – out of body experiences)
V slovenčine vyšli obe knihy v roku: 1991
Obe knihy som prečítal spolu za: 4 dni
Klady: Spomenuté javy sú rozoberané z rôznych hľadísk, sú uvedené aj iné ako nadprirodzené vysvetlenia. Všetko je v nich jasné a zrozumiteľné. Pozitívne diela s hodnotným posolstvom.
Zápory:

            V skutočnosti možno povedať, že ide o tri knihy, vo dvoch výtlačkoch. Známy bestseller Život po živote v sebe obsahuje aj neskorší text s názvom Úvahy o živote po živote. Samostatne je vytlačený titul Svetlo na druhom brehu.

1. kniha: Život po živote

            Moody sa prvýkrát stretol so zážitkami prahu smrti v roku 1965, keď študoval filozofiu. Na univerzite sa zoznámil s profesorom psychiatrie, ktorý na Moodyho zapôsobil svojimi dobrými vlastnosťami. Dozvedel sa o tom, že tento profesor zažil klinickú smrť dvakrát rýchlo za sebou a opisoval to ako neuveriteľné zážitky. V období, keď už Moody vyučoval, mu o podobnom zážitku svojej babky povedal jeden zo študentov. Moody bol prekvapený, ako sa to zhodovalo s tým, čo počul pred niekoľkými rokmi. Túto tému začal vyhľadávať. Vo všeobecnosti o nej povedal študentom a v takmer každej skupine po 30 študentov sa našiel niekto, kto ZPS prežil. Je to teda omnoho častejší jav, ako sa zdalo. Vo výpovediach týchto ľudí boli mnohé zhody, aj keď ľudia sa vzájomne líšili z viacerých hľadísk.
            S týmito informáciami začal robiť Moody prednášky. Vďaka tomu sa mu prihovárali ďalší ľudia so svojimi ZPS - opäť celkom hojný počet, pričom niektorí z nich prišli na prednášky iba náhodne (nevedeli že téma bude súvisieť s tým, čo zažili). V čase písania knihy poznal Moody okolo 150 prípadov ZPS. Tieto zážitky možno rozdeliť do troch kategórii:
- nastala klinická smrť, pacienti sú oživovaní
- smrť sa priblíži iba na chvíľu, napríklad kvôli nehode, chorobe. Zrejme týmto myslí prípady v ktorých ľuďom smrť iba hrozila, mysleli si že nastane, ale nakoniec nemali klinickú smrť. Príkladom by mohol byť šok pri autonehode, ktorá nespôsobí vážne zranenie, avšak jej účastník dostane šok, rekapituluje život alebo sa vidí z iného miesta.
- osoby hovoria o svojich pocitoch počas umierania
            Z odpovedí na otázky vyplýva aj, že Moody sa snažil overovať chorobopisy, výpovede lekárov a podobne, aby sa presvedčil, či skutočne nastala u jeho respondentov situácia ohrozujúca život.

I. Prvky

ZPS je obvykle tvorený rôznymi prvkami. Žiadna osoba z Moodyho prípadov však neuviedla všetky prvky, ich poradie sa môže líšiť. Hĺbka zážitku je priamo úmerná dĺžke stavu klinickej smrti. Niektoré osoby ktoré boli „mŕtve“ si nespomínajú na nič.

NEOPÍSATEĽNOSŤ
            Osoby, ktoré mali ZPS majú problém s vyjadrením týchto zážitkov, pretože v nich mali inú realitu, ako počas bežného života. Slová sú na opis týchto skutočností príliš obmedzené.

VYPOČUTIE SPRÁVY O SMRTI
            Počujú, ako ich za mŕtvych vyhlasujú lekári, alebo iní prítomní ľudia. Po svojom návrate do života vedia povedať, čo hovorili iní ľudia.

POCITY MIERU A POKOJA
            Príjemné pocity opisuje mnoho ZPS-károv, hlavne počas prvých štádii zážitku. Menujú tieto pocity: dokonalosť, pohoda, teplo, mier, ľahkosť, pohodlie, uvoľnenosť.

HLUK
            Niekedy počujú hrmot, hlasné zvonenie, zavýjanie vetra, praskanie, hukot, búchanie. V inom prípade naopak, krásnu či vznešenú hudbu.

TMAVÝ TUNEL
            Rýchlo sa posúvajú v tmavom priestore, často s vnímaním spomenutého hluku. Tento priestor nazývajú valcom, tunelom, lievikom, studňou, jaskyňou, údolím, kanálom či prázdnotou.

OPUSTENIE TELA
            Vidia svoje telo mimo neho, z pohľadu tretej osoby, často z plafónu miestnosti. Tu sa dosť líšia podrobnosti. Niektorí s telom cítia spojenie, iní nie. K telu zaujímajú rôzne postoje: niektorým záleží na tele, iným pripadá telo nezaujímavé a ďalší ho ťažko spoznávajú, ak sa nachádzajú v blízkosti iné telá. Čudujú sa tomuto stavu, môže sa im zdať nezmyselný.
            Majú pocit vznášania sa a až po chvíli si uvedomia, že sú „mŕtvi“. Jedna žena udáva, že sa „neobzrela“ za svojím telom, aj keď vedela že tam leží. V jej prípade teda nemala videnie v plnom rozsahu okolo seba. Iní opisujú, že takéto plné videnie mali, akoby boli len centrom bez toho, aby zaberali priestor.
            Väčšina ľudí tvrdí, že sa cítili byť v inom tele – bezváhovom, rýchlo sa presúvajúcom, ktoré malo tvar oblaku, niekedy so zaoblenými výrastkami ktoré mali predstavovať hlavu a končatiny. Toto „duchovné telo“ opisujú ako: mrak, hmlu, dym, chumáč, silové pole, energetickú guľu, prípadne „elektricky nabité“. Toto telo nie je ovplyvnené poškodením fyzického tela.
            Ich myslenie je jasné a pohotovejšie ako počas života. Rýchlo spracovávajú myšlienky. Niektorí uviedli, že necítili informáciu o teplote. Nikto neuviedol, že by cítil vôňu a chuť. Zrak sa im zdal ostrejší a sluch bol iný – neprijímali zvuky, ale myšlienky.
            V tomto stave nepovažujú čas za dôležitý, vnímajú ho inak. Nikto z prítomných osôb ich nevidí, nepočuje a nemôžu sa ich dotknúť, cez všetku hmotu prenikajú. Kvôli tomuto sa cítia osamelo.

STRETNUTIA S INÝMI
            Stretávajú svojich zosnulých známych, ktorí akoby ich vítali. Boli aj prípady, keď videli čerstvo zosnulých, ktorých nepoznali. Inokedy to sú „svetené bytosti“ ktoré im povedia, že by sa mali vrátiť, alebo sa im snažia uľahčiť prechod (zhoda so Sethovými promluvami kde sa hovorí o podobnej pomoci). Niektoré z týchto bytostí sa predstavili ako osobní pomocníci.

SVETELNÉ BYTOSTI (podrobnejšie)
            Osoby počas zážitku vidia najprv tlmené svetlo, ktoré sa rýchlo rozžiari, až je veľmi silné napriek čomu neoslepuje, ani nezabraňuje vnímať iné. Toto svetlo má osobnosť, vyžaruje z neho neuveriteľná láska bez výhrad, bezpečie, pochopenie, súcit, niekedy teplo. Ľudia ho pri rozprávaní o zážitku identifikujú podľa svojho náboženstva. Komunikujú cez myšlienky s touto bytosťou, čo je tak zrozumiteľné, že je vylúčené nepochopenie alebo klamanie. Bytosť sa pýta, či je človek pripravený zomrieť a či je spokojný s tým, ako strávil svoj život. Na odpovedi o živote jej tak nezáleží, zmyslom toho je aby svoj život zhodnotil človek. Bytosť sa nevyhráža, neobviňuje, nezatraťuje. Pozná humor a cenní si nesebeckosť. Aj tie najhoršie činy sú pochopené a chýbajú tu náboženské opisy neba či pekla. ZPS-kári tiež vyvracajú, že by boli dôležité akékoľvek náboženské dogmy či vyznanie ku ktorému patríte.

PREHĽAD ŽIVOTA
            Často, nie však vždy sa tento prehľad odohráva v prítomnosti svetelnej bytosti. Najviac je prirovnateľný ku spomínaniu, je však veľmi rýchly, pričom osoby stíhajú vnímať a chápať. Niektorí uvádzajú, že videli život v chronologickom poradí, iní, že videli všetko naraz. Rozdiel je aj v podrobnostiach: Niekto videl len dôležité momenty života a niekto aj najmenšie detaily. Tento prehľad je živý, trojrozmerný, vnímajú ho ako diváci. Po návrate si ZPS-kári výborne pamätajú detaily svojho života. Bytosť zdôrazňuje dva ciele a to: učiť sa milovať druhých a získavať poznanie. Naznačuje, že sa učíme ďalej aj po smrti (zhoda so Sethovými promluvami).

HRANICA
            Vnímajú hranicu v rôznych podobách: dvere, plot, čiaru, vodu, hmlu. Žena, ktorá mala komplikácie pri pôrode opísala čln na vodnej ploche, ktorý ju niesol na druhý breh, potom však zmenil smer. Obraz tohto člna a obraz s lekármi sa jej prelínali.

NÁVRAT
            Väčšina ľudí sa z tohto stavu nechce vrátiť, cítia sa tam príliš príjemne. Výnimky tvoria hlavne matky, ktoré cítia povinnosť starať sa o deti. Nie je vždy jasné, či dôvodom návratu je rozhodnutie človeka. Niektorí to vnímajú skôr ako dovolenie od svetelnej bytosti. Návrat do tela býva rýchly, nevedia ako sa vrátili, akoby sa zobudili zo spánku. Niekoľkí cítili že idú späť cez tunel a cítili náraz alebo tvrdia že návrat „prebehol cez hlavu“. Niekedy za dôvod návratu považujú lásku a modlitby príbuzných.

PROBLÉMY S OPISOM
            Ľudia s týmto zážitkom nepochybujú o jeho reálnosti, nie je to pre nich halucinácia, aj keď sú sami prekvapení existenciou mimo tela. Často sa však rozhodnú mlčať, aby ich nepovažovali za bláznov, alebo to povedia iba najbližším. Zvyknú sa cítiť veľmi ojedinelí so svojimi skúsenosťami a uľaví sa im, keď ich informujeme o iných prípadoch. Od rozprávania ich odrádza aj neopísateľnosť ZPS. (Pri týchto informáciách sa uľaví aj pozostalím, ktorí v nedávnej dobe niekoho stratili. Ide nielen o vieru, že ich blízky existuje ďalej, ale aj o vieru že ho ešte stretnú.)

VPLYV NA ĎALŠÍ ŽIVOT
            Po takejto skúsenosti si ľudia viac vychutnávajú svoj život, chcú ho žiť hodnotnejšie a byť lepšími ľuďmi. Platí to pre všetkých s ktorými sa zhováral Moody. Mienku o kráse tela nepovažujú za dôležitú. Vo výnimočných prípadoch nadobudli schopnosť intuície –napríklad vedia určiť starosti neznámych ľudí z ich tvárí, alebo to, čo chcú povedať. Nie sú však vševediaci ani sa nepovažujú za čistejších ako sú iní ľudia. Majú na okolie ukľudňujúci vplyv.

NOVÝ POHĽAD NA SMRŤ
            Strach zo smrti sa stráca u všetkých ZPS-károch. Nikto z nich však smrť nevyhľadáva a odmietajú samovraždu. Cítia sa, akoby mali v živote určené úlohy, na ktorých majú pracovať.

DÔKAZY
            ZPS-kári vidia, čo sa deje nielen v miestnosti s ich telom, niekedy aj v okolitých miestnostiach. Vedia popísať osoby, ich oblečenie, postupy a nástroje pri resuscitácii, slová ktoré povedali prítomní. Tieto opisy potvrdzujú nezávislí svedkovia. Istý lekár, napriek tomu že je voči ZPS skeptický, sa snaží prihovárať pacientom aj po úmrtí, aby prejavil svoju účasť. Koncom tretej knihy je uvedený prípad, keď sedemdesiatročná žena vedela opísať moderné prístroje aj ich farbu, napriek tomu, že je slepá od osemnástich rokov. V časoch jej mladosti takéto prístroje ešte neexistovali. V inom prípade muž pri ZPS vnímal lekárove myšlienky v ktorých sa zaoberal nehodou, nárazom auta mierne zranil človeka v inom aute. Ďalší muž vedel po oživení, že mu práve umrela sestra v kóme, pretože keď bol mimo tela, komunikoval s ňou.

II. Porovnania
            V tejto časti knihy autor hovorí o starších dielach, ktoré v súvislosti so ZPS niečo môžu naznačovať.
            Prvým zdrojom je Biblia. Podobnosť so ZPS v nej našiel len v príbehu cesty apoštola Pavla do Damasku – pripomína to stretnutie so svetelnou bytosťou. O fyzickom a duchovnom tele sa Pavol vyjadruje v Prvom liste Korinťanom.
            Druhým zdrojom je Platón, hlavne diela Phaedo, Gorgias a Republika. Hovorí o oddelení od tela, sprievodných dušiach a lodi, ktorá preplavuje na druhý breh. Smrť berie ako prebudenie sa, život považuje za podobný spánku v tom zmysle, že duchovná sféra je jasnejšia a plnšia. Hovorí aj mýtus o gréckom vojakovi Er, ktorý „zomrel“ počas boja, vystúpil z tela, stretol ďalšie osobnosti, prešli cez otvory a súdili ich božské bytosti. Er-a však poslali späť.
            Tibetská kniha mŕtvych bola napísaná, aby pomohla pozostalým nedržať v tomto svete dušu zosnulého. S modernými výpoveďami sa výborne zhodujú opisy štádií smrti tejto knihy – hluk, dunenie, pohľad na telo, pocit pokoja, bystrejšie myslenie, duchovné telo, hodnotenie života. Sú však v nej aj ďalšie štádia, ktoré Moody nepočul od svojich respondentov.
            Emanuel Swedenborg je posledným zdrojom. Žil v rokoch 1688 až 1772 a zaoberal sa prírodnými vedami. Píše o vlastných zážitkoch, počiatočných štádiách smrti v ktorých mal stretávať duchovné bytosti, ktoré nazýva anjelmi. Komunikuje s nimi univerzálnym jazykom, pýtajú sa ho, či je pripravený zomrieť. Má dokonalejšie schopnosti ducha a rekapituluje svoj život.
            Môžu sa tieto zdroje vzájomne ovplyvňovať? Je to ťažké dokázať alebo vyvrátiť.

III. Otázky a odpovede
a) Ak je ZPS tak častý, prečo o ňom nepočuť viac?
Túto otázku sa na Moodyho prednáške pýtal istý lekár. Moody vyzval, aby niekto z publika povedal o prípade ZPS, ak nejaký poznajú. Prihlásila sa manželka doktora, ktorý položil túto otázku. Podľa Moodyho sa lekári nestretávajú viac so ZPS ako iní ľudia, napriek tomu, že ho mávajú pod nosom – jednoducho preto, že sa neopýtajú resuscitovaných pacientov.
b) Je nejaký rozdiel v zážitkoch prahu smrti medzi mužmi a ženami?
V samotných zážitkoch nie. Muži však o takejto skúsenosti hovoria menej. O niečo vyšší počet ZPS nastáva počas tehotenstiev.
c) Nie je to zo strany ZPS-károv iba klamstvo?
Moody tvrdí, že na neho pôsobia veľmi úprimne a ľudsky. Je málo pravdepodobné, že by sa v klamstvách zhodli, ak by neboli dohodnutí predom.
d) Nestáva sa, že si svoj zážitok neúmyselne prikrášlia a potom tejto „vylepšenej verzii“ uveria a rozprávajú ju ďalej?
Podľa Moodyho sa toto neuplatňuje výrazne. Svoje zážitky mu podobne rozprávali čerství ZPS-kári, aj ľudia, čo to zažili pred desiatkami rokov. Niektorí z nich čítali svoje zápisky, ktoré vyhotovili krátky čas po zážitku. Dôležité je aj to, že Moody bol v mnohých prípadoch prvá alebo druhá osoba, ktorej sa zverili a tak nemali kedy zveličovať. Skôr sa môže stať opak, že svoje spomienky potlačia kvôli strachu z mienky spoločnosti.
e) Vplýva nejako náboženstvo na ZPS?
Náboženstvo skôr vplýva na to, ako bytosť a prostredie ľudia nazývajú. To čo videli však bolo totožné. Náboženstvo nie je zdrojom ZPS, no treba počítať aj s tým, že existujú aj nevedomé dispozície k náboženskej viere, ktoré bádatelia ZPS nemusia odhaliť.
f) Je možné z týchto výskumov zaujať stanovisko k reinkarnácii?
Moodyho prípady ju nenaznačujú ani nevylučujú. Na skúmanie reinkarnácie sa používa „časová regresia“ – hypnóza, v ktorej vraciame myseľ človeka späť k mladosti a ešte ďalej. Po tomto procese vedia rozprávať o živote iných ľudí z iných miest a dávnejšej doby, tieto informácie sa dajú overiť. Aj Tibetská kniha mŕtvych hovorí o reinkarnácii. Moody dáva tip na knihu Iana Stevensona – Dvadsať prípadov svedčiacich o reinkarnácii. Keďže som ju pomocou internetu nenašiel, asi nie je preložená.
g) Aké boli prípady ZPS po pokuse o samovraždu?
Všetky takéto zážitky boli nepríjemné. Problémy ostali s ľuďmi aj na „druhej strane“, navyše pribudli ďalšie komplikácie. V druhej knihe je výpoveď, podľa ktorej sa problémová situácia „pretáčala“ stále odznova.
h) Sú v tomto výskume prípady z iných kultúrnych oblastí?
Žiaľ nie, mohli by byť zaujímavé.
i) Sú nejaké historické prípady ZPS?
Moody také nepozná. Myslí si, že sa v súčasnosti vyskytujú ZPS častejšie, pretože sme vyvinuli modernú resuscitačnú techniku.
j) Ako je možné, že ľudia ožili aj po 20 minútach, keď sa udáva, že resuscitácia po 5 minútach je neefektívna?
Táto hodnota je priemerná, tvrdí sa, že po 5 minútach sa už poškodil mozog kvôli nedostatku kyslíka. Moody však objavil aj prípady ľudí, ktorí „ožili“ neskôr a nemali poškodený mozog. Sú prípady, keď si lekári všimli, že osoba ožila po niekoľkých hodinách. To by som si vysvetľoval skôr tak, že jedinec ožil skôr, iba lekári si to všimli až po takejto dlhej dobe, pretože mali inú prácu a tak nevenovali pozornosť „mŕtvemu“ telu.
k) Boli títo ľudia naozaj mŕtvi?
Ak sa tým myslí, že im nebilo srdce a nedýchali, tak áno. Ak sa tým myslí, že nemali elektromagnetickú aktivitu mozgu, nie je to jasné. Táto aktivita mozgu sa meria elektroencefalografom (EEG), na jeho nasadzovanie však pri kritických prípadoch nie je dostatok času. Aj keby sme získali „ploché krivky“ teda mozgovú pasivitu, mohlo by to znamenať chybné meranie, alebo by sme nemuseli vedieť, či sa ZPS neodohral pred alebo po tejto neaktivite. V knihe Svetlo na druhom brehu sa o tejto téme hovorí takto: V mozgu sa nemôže nič odohrať bez elektrickej aktivity. Je mnoho prípadov, keď mali ľudia mozog pasívny pričom mali ZPS. Keby boli ZPS halucinácie, tak by musel byť mozog aktívny. Existuje ešte možnosť, že mozog by bol aktívny na takej nízkej úrovni, že EEG to nezaznamená, prípadne je táto činnosť hlboko v mozgu a nezachytia ju povrchové elektródy.


IV. Vysvetlenia
            a) Nadprirodzené – zriedkavo niekto predloží Moodymu vysvetlenie, že tieto zážitky sú spôsobené zlými silami. Moody na nich reaguje tak, že v tomto prípade by „zlé sily“ na celej čiare zlyhali, pretože jeho respondenti sú odhodlaní žiť svoje životy s láskou oveľa viac ako pred zážitkami.
b) Vedecké vysvetlenia:
Farmakologické – tvrdí, že vízie sú spôsobené liekmi, ktoré sú podávané pacientom. Napríklad anestetikum ketamín spôsobuje pocit odlúčenia od tela. Všetky zážitky pri použití liekov sú však nejasné, hmlisté, ani nemajú vplyv na názor na existenciu po smrti. V mnohých prípadoch však nebol podaný pacientovi žiaden liek. Spomína sa tu aj náboženské použitie drog, ktoré má spôsobiť vízie a osvietenie -teda teória, že dané stavy sú reálne a chemické látky sú len ich spúšťačom.
Fyziologické – tvrdí, že tieto zážitky nastávajú ako sprievodné javy, keď sa mozog snaží získať zvyšky kyslíka. Nedostatkom tohto vysvetlenia sú prípady, keď ZPS nastal predtým než fyziologický stres. Každý prvok ZPS možno nájsť nielen v prípadoch s ťažkým zranením, ale aj v prípadoch kde zranenie nenastalo.
Neurologické – tvrdí, že ZPS sú spôsobené zlyhaním nervového systému. Kvôli tomuto zlyhaniu sa objavujú obdoby prehľadu života (živé obrazy prichádzajúce veľkou rýchlosťou) a pobytu mimo telo. Bdelosť pri ich zažívaní je však zlá, rovnako ako pamäť. Nastáva aj deformované vnímanie času. Na rozdiel od ZPS sa tu objavujú obrazy zo života inak – ani chronologicky, ani naraz. Zaujímavé sú aj autoskopické halucinácie. Človek v nich pozoruje svojho dvojníka z obvyklého pohľadu. Často tohto dvojníka vidieť iba od hrdla alebo hrude nahor, napodobňuje výrazy na tvári človeka, hovorí k človeku, smeje sa mu. Častejšie ako farebný, býva bezfarebný a priehľadný. Ani tieto halucinácie nie sú vysvetlené. Spájajú sa s bolesťami hlavy pri migréne a s epilepsiou, podľa Moodyho skúseností aj s mozgovou porážkou .
c) Psychologické vysvetlenia
            Psychická deprivácia – ide o stavy, ktoré sa objavia pri izolovaní človeka od sociálneho kontaktu, alebo dlhodobou monotónnou činnosťou. Nastávajú halucinácie s bytosťami, skreslené vnímanie času, pocity splynutia s vesmírom, neochota ísť do civilizácie. Po návrate do spoločnosti majú zmenené hodnoty. Tieto stavy tiež nie sú vysvetlené. Jeden názor na nich tvrdí, že sú len halucináciami a bludmi. Napriek tomu ostáva faktom, že v celých dejinách vyhľadávali samotu ľudia čo chceli získať niečo duchovné – teda šamani, alebo mystici. Proti vysvetleniu, že ide o sny, halucinácie alebo vidiny je niekoľko argumentov: podobnosť týchto zážitkov, ich nesúlad s tým, čo nábožensky založení ľudia očakávali, ZPS-kári vedia jasne rozlíšiť sny a skutočnosť a takisto potvrdenie toho čo vnímali počas „smrti“ od iných prítomných ľudí.
           

2. kniha: Úvahy o živote po živote

            V úvode tohto textu je spomenutá Dr. Elisabeth Kubler-Ross, ktorá sa tiež venuje výskumu ZPS a dosahuje totožné výsledky ako Moody.

I. Nové prvky ZPS
Vyskytli sa v mimoriadne dlhých zážitkoch, no sú oveľa menej rozšírené ako prvky vymenované v prvej knihe. Každý z týchto prvkov sa vyskytol v spojení s predchádzajúcimi.

VÍZIA POZNANIA
            Respondenti mali pocit úplného poznania a osvietenia. Po zážitku (ktorý nevedia lepšie opísať) však neboli odradení od učenia sa v živote. Podľa  výpovede konkrétnej ženy to bolo pochopenie významu vesmíru, tajomstiev všetkých vekov. Pri návrate sa toto poznanie stratilo. Ukázalo sa to vo všetkých formách – obrazy, zvuky, myšlienky. Ani táto žena nepovažuje učenie sa za nezmyselné. Pre pokračovanie v živote je potrebné zabudnutie tohto poznania.

SVETELNÉ MESTÁ
            Ide o akúsi oblasť, ktorú ZPS-kári zahliadli, práve toto by sa ako-tak dalo považovať za predobraz mytologických rajov. V konkrétnej výpovedi sa hovorí o pocite, že sme v prírode, kde znie hudba a sú prítomní ľudia. V inej výpovedi sa hovorí o šťastných ľuďoch, ktorí sa učili, o jasných farbách, fontánach a opäť o hudbe.

RÍŠA ZMÄTENÝCH DUCHOV
            V týchto prípadoch šlo o bytosti, ktoré boli zaseknuté v nešťastí a akosi pripútané k fyzickému svetu – cez predmet, osobu alebo zvyk. Boli zmätené, otupené, stiesnené, unavené. Ľudia, ktorí ich pozorovali mali dojem, že tam zostanú len kým vyriešia problém. S vnímaním a chápaním sú na tom pravdepodobne tiež zle. Zdalo sa, že nevnímali ľudí, ktorí ich pozorovali, dívali sa nadol. 

PRÍPADY NADPRIRODZENEJ ZÁCHRANY
            Ide o prípady, keď nejakým spôsobom zasiahla neznáma bytosť vo chvíľach, keď sa ľudia už vzdávali a očakávali smrť. Pred smrťou ich zachránilo svetlo a hlas. Napríklad istý muž šiel v smere hlasu poslepiačky z nádrže, v okolí ktorej nastala priemyselná havária, požiar. Do tejto nádrže bola vháňaná para a kyselina. Vyšiel z jediného smeru, ktorým sa mohol zachrániť. Takéto zážitky vždy prehĺbia náboženskú vieru.

II. Súd
            V tejto kapitole sa vraciame k takvanému hodnoteniu života. Hovorí sa tu o tom, že pri spomínaní ZPS-kári pociťovali ľútosť, keď videli svoje sebecké skutky a skutky, v ktorých boli veľkorysí v nich vyvolali uspokojenie. Bol to súd z vnútra samotného človeka, nie od svetelnej bytosti. Padajú tu všetky masky, ktoré bolo možné udržiavať počas života. Vnímajú následky svojich skutkov na druhých ľudí. Jeden muž opisoval, že počas rekapitulácie života vnímal aj myšlienky, ktoré mal za života, tieto myšlienky teda nezanikajú.
Chýba stotožnenie sa s pohlavím človeka. Moody ani teraz nemá žiaden popis „pekla“ podľa tradičných predstáv. Na druhej strane, nikdy nehovoril o ZPS so skutočným zločincom.

III. Samovražda
            Všetci ZPS-kári uvádzajú, že nikdy nebudú uvažovať o samovražde. V tejto malej kapitole sú zaujímavé rečnícke otázky: Mal by nepríjemné pocity pri ZPS samovrah, ktorý sa snažil zabrániť smrti iných, alebo taký, ktorého kultúra to neodsudzuje? Napríklad seppuku u japonských samurajov. Ako máme chápať dlhodobé nedbanlivé správanie ku svojmu telu ako alkoholizmus či požívanie drog, čo by sa dalo nazvať pomalou samovraždou? Čo ak mnohé nehody, ktoré sa stávajú ľuďom sú vlastne podvedomé pokusy o samovraždu, bez toho aby o tom niečo tušili vedome? O tejto téme sa píše v tretej knihe takto: Ľudia, ktorí sa pokúsili o samovraždu sa o ňu niekedy pokúsia znova, ak nezažili ZPS, ktoré od toho zrejme odrádza. Jeden bádateľ dal informácie o tomto jave pacientom, ktorý sa tiež pokúšali o samovraždu a zistil, že už len čítanie o ZPS zaháňa u nich pomyslenie na toto „riešenie“.

IV. Reakcie duchovenstva
            Boli dvojaké. Samozrejme boli aj výhrady, avšak nastal aj pozitívny záujem o tieto štúdie a nadšenie. Dokonca Moodyho pozývali prednášať pred cirkevné zhromaždenia. Jeden z menej pozitívnych názorov je odôvodnený tým, že by sme sa nemali odvracať od pozornosti pre tento život. V minulosti bol práve život po smrti zámienkou, ktorá mala odpútavať ľudí od pokusov riešiť sociálne nespravodlivosti. Podľa Moodyho však záujem o posmrtný život vôbec nemusí odpútavať od sociálnych problémov.
            Niektorí kňazi nechceli o ZPS hovoriť, pretože podľa nich ide o javy medicíny. Podobne niektorí lekári tvrdia, že ide o oblasť náboženstva a tak o ZPS nechcú hovoriť ani oni.
Moody bol nepriamo obvinený zo spolupráce s diablom, zrejme kvôli šíreniu informácií o ZPS. Táto nepríjemnosť sa mu však uľahčila, keď zistil, že dokonca aj prísne konzervatívny metodistický kňaz bol takto obviňovaný a to ortodoxnou sektou.

V. Historické príklady
            Moody počas písania tohto textu už mal nahromadené spisy z rôznych období aj kultúr, ktoré opisujú ZPS. Napríklad anglický mních Beda, žijúci v rokoch 673 až 735 opisuje cestu údolím so sprievodcom v žiarivých šatách. Potom opisuje obrovskú stenu, ktorá bola všade okolo neho. Ocitol sa na lúke, keď mu sprievodca povedal, že sa musí vrátiť do života. Beda sa vrátiť nechcel, no po návrate začal žiť inak.
            Niektoré z ďalších príkladov sú zo zbierky Keltská miscelanea a príbeh z Polynézie je opísaný v knihe Primitívna kultúra, ktorej autor je Edward Burnett Tylor. Carl Gustav Jung opisuje svoj zážitok v knihe Spomienky, sny a úvahy, zatiaľ čo anglický spisovateľ Thomas De Quincey v knihách Spoveď anglického požívateľa ópia a Suspiria De Profundis.

VI. Ďalšie otázky
            a) Ako boli starí vaši respondenti?
Najstarší človek s ktorým Moody o zážitku hovoril mal okolo 75 rokov a najmladší 3 roky. Podľa jeho dojmu obsah zážitku nesúvisí s vekom.
            b) Ak si niekto nepämatá nič zo situácie, v ktorej mu šlo o život, znamená to, že niečo nie je v poriadku?
Nie každý z Moodyho respondentov si niečo pamätal. Nastávajú aj prípady, keď tieto spomienky potláčajú. V Moodyho prípadoch je viac ľudí, ktorí zážitky mali ako tých, ktorí ich nemali, čo je však zčasti spôsobené aj tým, že ľudia so zážitkom sa ozvú skôr ak tí bez neho.
            c) Skúsili ste niekedy použiť hypnózu pri interview o ZPS?
Moody uvažoval o takomto postupe, avšak dozvedel sa, že by to mohlo ohroziť pacienta na živote. Ide totiž o vrátenie mysle do tej istej situácie, na čo silne reaguje aj telo.
            d) Ako znášať výčitky od ľudí, ktorých sa nám podarilo zachrániť?
V prvotnej fáze to lekárom síce zazlievajú, ale to je len krátkodobá reakcia, časom menia postoj a sú radi, že môžu žiť.
e) Akú lásku a aké poznanie považujú ZPS-kári za najdôležitejšie?
Čo sa týka lásky, tak by malo ísť o spontánnu, ktorú darujeme napriek chybám človeka. O poznaní sa ľudia so zážitkom vyjadrujú ako o múdrosti, hlbšom pochopení, znalosti príčin a princípov.
            f) Môžu sa podobné zážitky vyskytnúť bez ťažkej ujmy na zdraví alebo ohrozenia života?
            Áno, niekedy sa podobné javy udejú aj spontánne, bez ohrozenia života. Moody však takéto prípady nesledoval kvôli zamestanosti s prvým typom prípadov.
            g) Cítil niekto bolesť, keď bol mimo svojho tela?
Nie, bolesť zacítili, keď sa vrátili do tela.

VII. Metodologické úvahy
            Táto kapitola podáva myšlienky autora, ktoré by mohli byť užitočné pri ďalšom skúmaní zážitkov prahu smrti. Zaujali ma tu iba tieto myšlienky:
- Nie sú ZPS umelými produktmi, ktoré sú spôsobené práve resuscitačnými prostriedkami? Moody tvrdí, že ZPS nastávajú aj prípadoch, keď resuscitačná technika nebola použitá.
- Otázky by sa mali respondentom klásť najprv všeobecne, až neskôr ku konkrétnym veciam, ktoré opisujú. Zámer, ktorým tým sledujeme, je vyhnúť sa tomu, aby sme niečo vypovedajúcim vsugerovali. Dôležité je prejaviť kladný postoj, aby sa neobávali výsmechu.


3. kniha: Svetlo na druhom brehu

            Prvým, čo ma zaujalo v tejto knihe boli čísla – konečne odhady, aj percentuálne, ktoré približne ukazujú, koľko ľudí malo ZPS a aký bol percentuálny výskyt jednotlivých prvkov. Podľa Moodyho odhadu mal jeden z ôsmich ľudí v ohrození života aspoň jeden znak ZPS. George Gallup, skúmateľ verejnej mienky zistil, že v USA malo ZPS až 8 miliónov dospelých ľudí, čo predstavuje asi každého dvadsiateho človeka. Ďalej z jeho zistenia vyplýva, že prvky, ktoré sa vyskytujú vo viac ako 30% prípadoch sú: pocity pokoja, premietnutie života a pobyt v inom svete. Za nimi nasledujú: pocit mimo tela (26%), stretnutie s bytosťami a presné zrakové vnemy (23%). Od napísania Života po živote Moody vypočul asi tisíc prípadov a tak sa stretol aj s takými, kde už boli všetky charakteristické prvky.
            Ďalšou zaujímavosťou, ktorá ešte nebola uvedená, sú prípady, v ktorých sa ľudia počas zážitku vznášajú stále nahor, až vnímajú Zem ako z vesmíru. Iní uvádzajú, že sa počas ZPS dostali k informáciám o budúcnosti svojho života.
            V rámci „Projekt Evergreen“ bolo skúmaných 49 ZPS-károv zo severozápadu USA. Jeden z ich respondentov uviedol, že jeho zážitok bol plný strachu, hnevu a vidín démonov. Podľa uvedeného rozhovoru neznie dôveryhodne. Po skombinovaní viacerých výskumov sa zistilo, že takto nepríjemný ZPS malo iba 0,3 % respondentov.
            ZPS sa tu porovnáva s takzvanými krízovými udalosťami. Reakcie na krízové udalosti sa prejavujú tak, že človek, napríklad veterán z vojny uviazne emocionálne pri nejakom zážitku, ktorý sa mu vracia v halucináciach. Moody hovorí o ZPS ako o druhu krízovej udalosti s tým rozdielom, že človek po ňom neuviazne, ale rozvinie sa.

O životoch zmenených po ZPS
            Zmena osobnosti nastala aj v extrémnom prípade – u veľkého podvodníka a dílera drog, ktorého zasiahol blesk a zažil prehliadku svojho života. Odvtedy si uvedomuje, že takúto prehliadku bude musieť podstúpiť znova. Iný muž bol veľmi zameraný na majetok a zisk z predaja lekárskych prístrojov. Mal ťažký infarkt, počas ktorého „stretol“ mnoho príbuzných ako aj svetelnú bytosť. Odvtedy začal byť k ľuďom láskavý a vďaka tomuto postoju od neho chcú viac nakupovať, čím má väčšie zisky. (Kto v tom spoznáva slová Pierra Franckha? :) )
            Táto zmena je podľa Moodyho dobrovoľná, akýsi dobrý vplyv svetelnej bytosti, ktorá zrejme nevyvíja nátlak, aby sa ľudia zlepšili. Po ZPS sa ľudia vracajú s pocitom, že sú v spojení s vesmírom. Hľadia na prírodu, na svet a bytosti okolo nich ako na súčasť seba. Často si dávajú záležať aj na maličkostiach, každodenných drobnostiach. Viac dbajú aj o svoje telo.
            Problémy po tejto zmene zvyknú nastať v rodinnom živote – partneri sa niekedy nevedia zmieriť s výraznou zmenou osobnosti a tak to niekedy vedie k rozvodom.

Znova o učení
            Jeden muž opisoval druhú stranu ako miesto, kde je všetko dostupné pre vaše poznanie. Povedal, že by stačila myšlienka a ihneď by vedel, aké je to byť napríklad hmyzom alebo prezidentom. Môže ísť v tomto prípade o „okamžité tvorenie svojej reality“, ktoré by malo po smrti nastať podľa ezoterických zdrojov? Dedukujem, že toto zažili ľudia až v neskorom štádiu ZPS, zatiaľ čo podľa Sethových promluv to malo nastať skoro po smrti, vo vnímaní prostredia podľa náboženského presvedčenia – Moody toto skôr vyvracia, alebo odsúva do neskoršej fázy a inej formy.

ZPS u detí
            Deti by mohli byť dobrým zdrojom informácii o tomto jave, keďže neboli dlho vystavované rôznym špekuláciám, uvažovaním o smrti a kultúrnym prvkom. Konkrétne príklady nebudem uvádzať, výskumník Dr. Morse dospel k záveru, že deti majú viac-menej rovnaké zážitky ako dospelí. Zaujímavé je, že počas týchto zážitkov sa vnímajú ako dospelí, avšak nevedia povedať na akom základe to vedia. Aj u nich nastáva zmena osobnosti – po zážitku sú šťastnejšie. Všimol som si, že v žiadnych uvedených prípadoch nemali deti hodnotenie života.

ZPS versus duševná porucha
            V úvode tejto kapitoly je ďalšia kuriózna príhoda z prednášky. Nie však z Moodyho, ale z prednášky dr. Saboma. Istý kardiológ rozzúrený vyhlásil, že celé roky nehovoril s pacientom, ktorý by mal ZPS. Za lekárovým chrbtom stál muž, ktorého práve tento kardiológ zachránil a povedal mu, že je tým posledným, komu by sa zdôveril so svojím zážitkom.
            ZPS podľa Moodyho síce pripomína niektoré formy duševnej choroby, ale veľmi povrchne. Duševné choroby však stále vedú len k zúfalstvu, depresii, beznádeji.
a) Psychóza, schizofrénia
Pri psychóze ľudia strácajú kontakt s realitou, majú halucinácie, veria bludom, nesúvisle preskakujú medzi myšlienkami. Schizofrénia je druhom psychózy pri ktorej sa objavujú sluchové halucinácie ako hlasy (ak im rozumieť, tak sú nepriateľské), apatia. Schizofrenici prestávajú byť schopní fungovať v spoločnosti. Okrem následku na život sa schizofrénia a ZPS líšia tým, že ZPS iba prebehne a skončí, zatiaľ čo schizofrénia sa tiahne s človekom dlhé obdobia až celý život. ZPS-kári uvádzajú, že vnímali myšlienky, nie zvuky. Príznakom halucinácii je ďalej to, že pacienti nie sú v kontakte s realitou, ale ZPS-kári vedia povedať, čo sa dialo v miestnosti.
b) Organické duševné poruchy
ZPS často nastávajú v situáciách, keď je v mozgu málo kyslíka. Pre reakciu mozgu v záťažovej situácii používame výraz delírium. Ľudia v tomto stave sú dezorientovaní, mávajú halucinácie so zvieratami a hmyzom, ktoré vidia ako vzdialené scény. Nevedia sa sústrediť a keď delírium prejde, nevedia si na neho dobre spomenúť. Tento zážitok opisujú ako niečo nepríjemné, matné. Neuvádzajú také prvky, ako ZPS-kári.

O iných bádateľoch ZPS
            Dr. Melvin Morse – je pediatrom a najviac sa zaoberá destkými ZPS. V kapitole o ňom ma zaujala hlavne prechodná depersonácia, čo je teória podľa ktorej mozog klame samému sebe v hrozivej situácii. Morse skúmal túto prechodnú depersonáciu, ako ju prežívajú pacienti, aké lieky majú podobné účinky. Nenašiel podobnosť so ZPS. V Morseho prípadoch platí, že ZPS bolo tým silnejšie, čím bral pacient menej liekov. Morse verí, že všetci pacienti, čo absolbovali srdcovú resuscitáciu mali nejakú formu ZPS, len si na ňu nie všetci spomínajú, kvôli liekom.
            Dr. Michael Sabom – skúmal napríklad, ako dobre zvládajú ľudia opis obnovovania srdcovej činnosti a to priamo na skupine 25 ľudí, ktorí boli medicínsky zbehlí. Až 23 z nich urobilo mnoho chýb. Porovnal ich so ZPS-kármi, z ktorých sa nepomýlil nikto.
            Dr. Michael Grosso – porovnáva ZPS so zdrojmi, akými sú filozofické a náboženské diela. Zažil znepokojujúcu udalosť, keď na magnetofón nahrával výpoveď o veľmi hrôzostrašnom ZPS, ktorý zažil mladík po pokuse o samovraždu. Vnímal v ňom samé negatívne pocity a naťahovali sa po ňom strašidelné stvorenia. Pri prehrávaní magnetofónu bol záznam úplne zmazaný. Predtým magnetofón nikdy nezlyhal po mnoho rokov. Ešte treba dodať, že sa aj tento mladík zmenil k lepšiemu.
            Dr. Kenneth Ring – jeho výskumy dokazujú, že vek, rasa ani náboženstvo nehrajú úlohu pri ZPS. Vymyslel nové metódy a otázky pre skúmanie tohto javu.
            Robert Sullivan – jeho špecialitou je bojové ZPS. Študoval psychológiu a slúžil v armáde a tak má pre takéto skúmanie dobré predpoklady. V tejto práci je problematické ZPS rozlišovať od iných nevysvetlených javov, ktoré sa stali vojakom. Napríklad dvaja vojaci tvrdili, že videli blížiť sa k nim guľky tak zreteľne, až sa im dokázali vyhnúť. Iní tvrdil, že „videl za svoj chrbát“, smerom odkiaľ ho ohrozoval guľomet.

Opäť o vysvetleniach – zaujali ma nasledujúce tri:
            a) Narodenie ako tunelový zážitok – táto teória tvrdí, že vnímanie tunela je vlastne spomienka z narodenia. Carl Becker však skúmal, koľko z narodenia si deti pamätajú. Podľa neho si deti nepamätajú a ani nemôžu pamätať narodenie. Detský zrak je jednoducho slabý a nevyvinutý, nerozlišujú postavy, sotva rozoznajú svetlo a tmu, iba nakrátko vedia skúmať časť predmetu. Nevedia zaostriť na vzdialenosť jeden a pol metra, pri pôrode majú v očiach slzy. Ak by bol ZPS opakovaním zážitku narodenia, bol by to skôr traumatizujúci zážitok. Kým ZPS-kári vnímajú svetlo na konci tunela, deti majú tvár pritlačenú k pôrodným stenám.
            b) oxid uhličitý (v knihe je použité slovo kysličník namiesto oxid)
Táto teória sa opiera o to, že tunelový zážitok by mohol byť spôsobený reakciou mozgu na zvýšenie hladiny oxidu uhličitého v krvi, ktorá stúpa ak prestaneme dýchať. Používala sa aj terapia s vdychovaním tohto plynu a symptómy nikdy neobsahovali iné prvky ZPS. Dr. Sobom náhodou počas jedného ZPS nameral hladinu kyslíka v krvi pacienta a zistil, že je nad normálom, čo spochybňuje že by oxid uhličitý - plyn ktorý vydychujeme, bol príčinou.          
c) kolektívne nevedomie - prvky, ktoré vnímajú ľudia počas ZPS by mohli byť archetypmi, ktoré máme zakódované v hlbokom podvedomí a dostávali by sa do vedomia v blízkosti smrti. Vysvetľovalo by to, prečo majú rovnaké ZPS ľudia vo všetkých kultúrach.
Žiadna z týchto teórii neobstojí proti vnímaniu sveta počas mimotelových zážitkov, ktoré sa dá vysvetliť asi len nadprirodzenou teóriou.  

            V závere sa rozoberá niekoľko návrhov na ďalšie skúmanie. Napríklad umiestniť v resuscitačných miestach značky, ktoré by boli viditeľné len z blízkosti plafónu. Niekto navrhol aj priviesť zámerne do ZPS gorilu ovládajúcu znakovú reč, čo by bolo kruté a aj Moody to zamieta.
            Krátky komentár k tejto knihe na konci pripája Ivan Hudec, lekár a spisovateľ. Zavádza pojem Lazarov syndróm, ktorý nie je odvodený od biblického Lazara, slúži však ako synonymum ZPS. Osobne pozná niekoľkých ZPS-károv a spriatelil sa s nimi, potvrdzuje, že sú príjemní.

4. Môj komentár – z iného pohľadu
            Pred dlhšou dobou som čítal knihu Astrální putování, ktorej autor je Serge Georg. Vynasnažím sa niečo málo z obsahu napísať z pamäti. Táto kniha slúži ako kurz, ktorým sa máme naučiť astrálne cestovať, teda vyjsť mysľou z tela. Čo sa týka tréningu spomínam si, že veľa v ňom záleží na venovaniu sa jednotlivým zmyslom. Druhá časť knihy pojednáva o osobách, ktoré astrálne cestovali spontánne a výskume tejto veci. V jednej výpovedi hovorila žena, že svoje telo vnímala nie ako oblak, ale konkrétnejšie, ako svoje telo za mlada a prekypovalo krásou. Iný muž udával, že vnímal (hmotný?) svet prirovnateľný k pararelnému vesmíru, kde žili ľudia a používali iné energie.
Čo sa týka vedeckého výskumu, prebiehal tak, že títo „cestovatelia“ mali určiť predmety alebo nápisy vo vedľajšej miestnosti. Jeden z nich povedal, že je to pre neho príliš vysoko, z čoho vyplynulo, že ako ojedinelý neletel, ale presúval sa po zemi. Niektorí z týchto ľudí tvrdia, že vnímali akúsi šnúru, či kábel ktorý spájal ich duchovné telo s fyzickým. Nazýva sa obvykle striebornou niťou a tvrdí sa o nej, že ak sa roztrhne, nie je už možné vrátiť sa do tela. Práve v súvislosti s týmto je veľmi zvláštne, že v knihe Svetlo na druhom brehu hovorí jedna žena, že cítila niečo ako „prerezávanie šnúr“. Čo by mohlo byť hrubou chybou - ak si spomínam správne, nič v tejto knihe nehovorí o nejakom spôsobe, ktorým by sa dalo zaistiť telo pred vstupom inej entity.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára