Ruediger Dahlke - Princip stínu

Vydalo: CPress, 2014
Preklad: Andrea Platznerová, Izabela Platznerová
Rozsah: 196 strán
Jazyk: český
Kniha obsahuje CD k vedeným meditáciám.

Táto recenzia je venovaná Tungovníkovi. Na! :)

Verím, že každý z nás sa prinajmenšom povrchne dopočul o jungiánskej psychológii. V jej rámci je dôležitým pojmom “tieň” označujúci odvrátenú stránku osobnosti, tú stránku, ktorú by na sebe ľudia radšej nevideli. Ide o súčet všetkého vytesneného, zakázaného, odsúdeného, čo v sebe máme. Je však kľúčové, že tieto témy alebo oblasti ľudského ducha si môžu žiadať pozornosť, snažia sa totiž byť prijaté a opäť vynesené na svetlo. Autor knihy, nemecký psychoterapeut Ruediger Dahlke, vysvetľuje proces tvorby tieňa nasledovne. Od detstva sa učíme, ktoré naše vlastnosti a jednanie sú v spoločnosti žiadané a ktoré naopak, majú neželané následky. Preto si do “výkladnej skrine” pre verenosť necháme iba tie, ktoré boli prijaté a odsúvame do zabudnutia ostatné. Opakovaním tohto procesu sa časť vlastností nedostáva k slovu, až začnú pod povrchom bublať a hrozí, že budú spôsobovať nečakané problémy. V najhoršom prípade stačí, aby tieň na chvíľu prevzal kontrolu nad jednaním a môže zničiť to, čo pozitívna stránka osobnosti budovala desaťročia. Preto je výzvou sa svojmu tieňu postaviť z vlastnej iniciatívy a snažiť sa ho integrovať, aby sme sa opäť stali celistvými a tým do svojho života vpustili nové kvality. Nakoniec, aj preto je táto kniha napísaná ako cvičebný pomocník. Zmienené kvality, ktoré môžeme získať, sú opačnou stránkou potlačených vlastností, napr. správne využitá odvaha je opačnou stránkou zle využitej agresivity. Preto zmieriť sa s tieňom neznamená začať konať aj zlo. Znamená to konať dobro s vedomím svojich temných stránok. Praktizovať terapiu tieňa tiež neznamená akceptovať fyzické útoky iných ľudí.

Algernon Blackwood - Prázdny dom

... a ďalšie hororové poviedky

Vydalo: vydavateľstvo Európa, s.r.o. v októbri 2024 (prvé vydanie), za pomoci Fondu na podporu umenia
Dostupné sú: kniha, e-kniha
Preklad do slovenčiny: Renáta Rudišinová
Redakčná úprava: Martin Plch
Prebal, grafika: Martin Vrabec
Sadzba: Milan Beladič
Rozsah: 294 strán, 13 poviedok rozličnej dĺžky a záverečné slovo

Sled udalostí ma viedol -znova s odstupom piatich rokov- k tomu, aby som recenzoval dielo Algernona Blackwooda, ktorý je v našich končinách ešte stále málo prekladaným autorom. Dokonca musím recenziu začať tam, kde som naposledy prestal. Prvé z diel, ktoré vydavateľstvo Európa zaradilo do svojho výberu, nesie povedomý názov: Vŕby. Túto poviedku som hodnotil po tom, ako bola samostatne vydaná Vyšehradom. Zvyšných 12 poviedok zbierky Prázdny dom je preložených do slovenčiny zrejme prvýkrát. Navyše som hneď v úvode knihy vnímal, že sa zbierka podarila. Poviedky sa mi čítali ľahko a plynulo. Keďže som Blackwoodove diela nečítal v origináli, neviem akú zásluhu má na príjemnom jazyku prekladateľka a redaktor. Blackwooda som tu pokladal za zručného v opise krajiny a situácií, ale za ešte zručnejšieho v opise duševného prežívania postáv. Je to práve určitá introspektívnosť autora, ktorá dovoľuje sledovať myšlienky postáv veľmi autentickým spôsobom. Tak pôsobí veľmi oduševnene, priam ako protiklad voči lacnej senzáciechtivosti.

Môj vlastný, špecifický dôvod, prečo by som mal sledovať Blackwoodovu tvorbu je, že sa určitým spôsobom venoval „expanzii vedomia“ a to aj v spojitosti s krásou, krajinou a prírodou. Práve to je téma, ktorá ma neprestáva oslovovať, hoci sám chodievam do prírody len zriedkakedy. Jedným dychom však treba dodať, že Blackwooda zaujímala „expanzia vedomia“ aj vtedy, ak bola spôsobená strachom – a práve v tom mohla príroda tiež hrať hlavnú úlohu. Sám Blackwood ju písal s veľkým začiatočným písmenom (Príroda) a bola pre neho zdrojom nevysvetliteľného, hrozivého a indiferentného k človeku. Zjednodušene hovoríme, že Príroda bola pre Blackwooda tým, čím boli pre Lovecrafta hlbiny vesmíru.

Iniciačné aspekty románu To

“Ale teraz sa zase priblížili. Vošli do jeho kráľovstva pod mestom, sedem nerozumných detí sa bez svetla a bez zbraní trmácalo tmou. Teraz ich už To určite zabije.”

S horormi nie je neodmysliteľne späté iba napätie a strach o holý život. Ich súčasťou neraz bývajú aj traumy, výzvy k postaveniu sa čelom proti niečomu desivému a nemysliteľnému, zároveň k prekonaniu svojho minulého ja. Na román To spisovateľa Stephena Kinga sa pozerám ako na najlepší mne známy príklad diela, ktorého cieľom je zachytiť celú radu týchto iniciačných momentov, z ktorých sú niektoré dohnané do extrému. Čitateľ, prípadne divák sfilmovaných verzií diela, spozoruje tento zámer azda už len všimnutím si rozdelenia deja. Prvá časť sa totiž odohráva počas detstva hlavných hrdinov, kým druhá, odohrávajúca sa v dospelosti, istým spôsobom zrkadlí predošlé detstvo.

V nasledovných riadkoch bude mojím cieľom vzdať poklonu šialenej odvahe hrdinov diela, ktorá by sa však nemohla prejaviť bez hľadenia ľudskému aj neľudskému zlu priamo do očí. Pokúsim sa rekapituláciu diela obmedziť a zamerať sa predovšetkým na všetky psychologické faktory, ktorým hrdinovia diela čelili. Musím teda predpokladať, že čitateľ je už s dielom oboznámený až do jeho konca, a moje zhrnutie nebude “spoilerom”, tj. neprezradí pointu predčasne. Odvolávať sa budem ako na knižnú verziu, tak na filmové spracovania, primárne na dvojdielny film z rokov 2017 a 2019 v réžii Andyho Muschiettiho. Staršie a azda aj menej známe sfilmovanie z roku 1990 režíroval Tommy Lee Wallace. Toto staršie sfilmovanie bolo vernejšie predlohe, teda predstavilo menej zmien, vďaka čomu sa postačí na neho odvolávať menej často.