Algernon Blackwood - Prázdny dom

... a ďalšie hororové poviedky

Vydalo: vydavateľstvo Európa, s.r.o. v októbri 2024 (prvé vydanie), za pomoci Fondu na podporu umenia
Dostupné sú: kniha, e-kniha
Preklad do slovenčiny: Renáta Rudišinová
Redakčná úprava: Martin Plch
Prebal, grafika: Martin Vrabec
Sadzba: Milan Beladič
Rozsah: 294 strán, 13 poviedok rozličnej dĺžky a záverečné slovo

Sled udalostí ma viedol -znova s odstupom piatich rokov- k tomu, aby som recenzoval dielo Algernona Blackwooda, ktorý je v našich končinách ešte stále málo prekladaným autorom. Dokonca musím recenziu začať tam, kde som naposledy prestal. Prvé z diel, ktoré vydavateľstvo Európa zaradilo do svojho výberu, nesie povedomý názov: Vŕby. Túto poviedku som hodnotil po tom, ako bola samostatne vydaná Vyšehradom. Zvyšných 12 poviedok zbierky Prázdny dom je preložených do slovenčiny zrejme prvýkrát. Navyše som hneď v úvode knihy vnímal, že sa zbierka podarila. Poviedky sa mi čítali ľahko a plynulo. Keďže som Blackwoodove diela nečítal v origináli, neviem akú zásluhu má na príjemnom jazyku prekladateľka a redaktor. Blackwooda som tu pokladal za zručného v opise krajiny a situácií, ale za ešte zručnejšieho v opise duševného prežívania postáv. Je to práve určitá introspektívnosť autora, ktorá dovoľuje sledovať myšlienky postáv veľmi autentickým spôsobom. Tak pôsobí veľmi oduševnene, priam ako protiklad voči lacnej senzáciechtivosti.

Môj vlastný, špecifický dôvod, prečo by som mal sledovať Blackwoodovu tvorbu je, že sa určitým spôsobom venoval „expanzii vedomia“ a to aj v spojitosti s krásou, krajinou a prírodou. Práve to je téma, ktorá ma neprestáva oslovovať, hoci sám chodievam do prírody len zriedkakedy. Jedným dychom však treba dodať, že Blackwooda zaujímala „expanzia vedomia“ aj vtedy, ak bola spôsobená strachom – a práve v tom mohla príroda tiež hrať hlavnú úlohu. Sám Blackwood ju písal s veľkým začiatočným písmenom (Príroda) a bola pre neho zdrojom nevysvetliteľného, hrozivého a indiferentného k človeku. Zjednodušene hovoríme, že Príroda bola pre Blackwooda tým, čím boli pre Lovecrafta hlbiny vesmíru.

[Zdroj]

Dlhšie poviedky prevažujú v úvode zbierky. Ich zoznam a témy sú nasledovné:

1.Vŕby: Dvaja priatelia splavujú Dunaj a ocitajú sa v území nikoho, na ostrovčekoch posiatych drobnými vŕbami. Zisťujú, že aj keď široko-ďaleko nie sú prítomní ľudia, nie sú sami. Navyše na danom území nie sú vítaní a mali by urýchlene odísť. Viac v samostatnej recenzii.

2.Tajný kult: Obchodník Harris spontánne pocíti túžbu navštíviť chlapčenskú školu v izolovaných horách, ktorú absolvoval pred 30-timi rokmi. Nepočúva varovanie, že škola medzitým bola kvôli nejakým desivým odhaleniam zatvorená. Školu nájde a nevidí na nej žiadne zmeny. Začne však byť podozrivé, keď vo vyučujúcich protestantských bratoch vidí osoby, ktoré vyučovali aj jeho, pričom ale zapierajú, že by sa jednalo o tých istých ľudí.

3.Prastaré kúzla: Láskavý a nepriebojný človiečik Arthur Vezin sa na prvý pohľad náhodou dostáva do zapadnutého mestečka na severe Francúzska. Po čase zisťuje, že ho miestni obyvatelia sledujú a ich denný život pripomína len pretvárku. Je o to prekvapenejší, keď zisťuje, že do tohto prostredia už kedysi mohol patriť; a o to vzrušenejší, keď sa stretáva s dcérou majiteľky hostinca, ktorá rozochvieva celú jeho bytosť.

4.Čaro snehu: Básnik s bujnou fantáziou bol odjakživa viac priťahovaný svetom prírody, než ľudskou spoločnosťou. Počas nočného korčuľovania stretáva krásku, ktorá ho poblázni. Od toho momentu čaká na ďalšie stretnutie s ňou, hoci ju nedokázal nájsť v žiadnom z ľudských príbytkov v horách.

5.Wendigo: Pätica mužov vyrazí poľovať na losy do rozsiahlych kanadských lesov. Keďže na losy nemôžu natrafiť, rozhodnú sa rozdeliť, aby po nich pátrali na iných miestach. Mladý študent teológie Simpson cestuje ďalej so zálesákom Défagom. Kvôli neznámemu nebezpečenstvu sa Défago hrozne vyľakal, neskôr plakal uprostred spánku, až nakoniec s nepochopiteľnými výkrikmi utiekol do lesov. Simpson tak dostáva úlohu zachovať si chladný rozum a pokúsiť sa zachrániť nešťastného lovca, hoci sám sa necíti byť na takú úlohu dosť skúseným a civilizácia je v nedohľadne.

6.Druhé krídlo: Chlapec Tim verí, že v noci pred spánkom ho vždy navštevuje vládkyňa snov, bytosť s krídlami, ktorá sídli na opačnom konci domu, v zamknutom krídle. Vytvára si svoju vlastnú mapu snov. Keď chlapec náhodou objaví dvere do opačného krídla otvorené, prechádza nimi a zisťuje, že tá časť domu presne odpovedá jeho snovej mape. Vydáva sa tak na ďalší prieskum.

7.Prenos: Slečna Gouldová, guvernantka, je svedkom toho, ako celá rodina, pre ktorú pracuje, v napätí očakáva návštevu strýka Franka. Daný muž sa vyznačuje mnohými svetskými úspechmi, Gouldová si však domýšľa, že jeho povaha je priam upírska. Potvrdenie vidí v správaní malého Jamieho, ktorý sa ho bojí a na očakávanie jeho návštevy reaguje plačom a hystériou.

8.Pokazený výhľad: Zememerač sa má v lokalite anglického Sussexu stretnúť s klientom, aby prediskutovali vyrúbanie prastarého lesa. Už pri svojom príchode však počuje, že v lese je podozrivé ticho a vidí, že krajina sa v ňom premieňa tak, aby miatla jeho zmysly.

9.Poslucháč: Denník redaktora a spisovateľa odhaľuje, aký vplyv na neho mal pobyt v podozrivo lacnom apartmáne. Po rozume mu chodia myšlienky o psychických chorobách a liekoch, celé miesto mu je nepríjemné, má náhle zmeny nálad a ľahko sa rozčuľuje. Svoju domácu viní z neustáleho presunu jeho vecí. Svoju pozornosť vďaka indíciám teda nasmeruje na predchádzajúceho nájomníka izby nad ním.

10.Prázdny dom: Mladík menom Jim Shorthouse dostane od tety ponuku sprevádzať ju do strašidelného domu. Ako obdivovateľka paranormálneho si zaobstarala kľúče od domu, v ktorom sa v minulosti stala vražda zo žiarlivosti, no bojí sa tam ísť sama. Aj napriek Jimovej spoločnosti má jeho teta od začiatku strach a Jim nevie, ako si poradí súčasne so svojím aj jej strachom, keď sa okolo nich začnú diať čudné javy.

11.Spolupáchateľ: Unavenému a stratenému turistovi sa podarilo zatúlať kvôli tomu, že sa nechal zlákať na vidinu skratky. Vďaka svojmu zasnívaniu sa uvidí, že na ceste vpred by ho nečakalo nič dobré. Nevie sa však rozhodnúť, či by mal pred cestou varovať niekoho iného len na základe „denného sna“.

12.Dodržaný sľub: Študent sa pred posledným pokusom prejsť skúškou na Edinburskej univerzite stretne so starým priateľom, ktorý je unavený a vysilený natoľko, že zo seba nevysúka ani slovo. Prijme ho teda k sebe na internát, aby ho pohostil. Po prebdenej noci študent zisťuje, že z postele počuje iba priateľov dych, ale nedokáže ho vidieť. Tým však kolotoč bizarností len začal.

13.Max Hensig: Reportér Williams oddane pracuje na článkoch o Nemcovi menom Max Hensig, ktorý je podozrievaný z viacerých chladnokrvných vrážd a navyše si užíva svoju publicitu. Po čase sa s Hensigom dostáva do konfliktu, pretože sa obvinenému nepáči, ako ho líči pred verejnosťou. A keďže dôkazy nie sú dostačujúce, Hensig, ktorý sa Williamsovi stihol vyhrážať, sa dostane na slobodu.

Prepracovaný a perfektne ozdrojovaný doslov Tomáša Horvátha sa sústreďuje sprvu na život Algernona Blackwooda, pričom neskôr prechádza k rozboru jeho štýlu – predovšetkým na poviedkach vybraných práve do tejto zbierky. Popri tom upozorňuje na podobné prvky v diele poľského autora Stefana Grabińského, ktoré je tiež vydané tým istým vydavateľstvom. Nezabúda na antológie, v ktorých sa objavili Blackwoodove poviedky.

Ako malú ukážku zo zbierky zvolím citáciu z poviedky Čaro snehu na stranách 110-111: „Vedel, že čaro prírody má naňho silnejší vplyv ako všetky ostatné kúzla na svete dokopy - silnejší ako láska, radovánky, potešenie, ba dokonca silnejší ako štúdium. Nikdy sa nedokázal úplne uvoľniť. Obrovská moc prírody jeho pohanskej duši naháňala strach, hoci ju priam uctieval. Dedina už spala. Svet pokrýval sneh. Strechy horských chát žiarili v mesačnom svite nabielo a po stenách kostola sa šplhali čierne tiene. Oči mu na chvíľu spočinuli na štvorcovej kamennej veži s primrznutým krížom, ktorý sa týčil vysoko do neba. Potom sa jeho pohľad presunul o tisíc metrov ďalej, na obrovitánske hory, ktoré sa priam dotýkali žiarivých hviezd. Vysoké štíty nad driemajúcou dedinou vyrastali ako les a premeriavali si noc a nebesá. Vábili ho. Zo zasneženej pustatiny, z polnoci a majestátneho ticha, z hlbokých čiernych dolín sa zrodilo niečo – niečo medzi hrôzou a úžasom, čo vyvrela šíra zimná krajina a čo preniklo priamo do jeho srdca. Nenápadne mu to počarovalo bez jediného slova či myšlienky, ktoré by si mohol všimnúť. Sneh mu prstami pohladil srdce. Sila a ohlušujúce ticho zimnej noci ho úplne zaskočili...“

Druhá ukážka je z poslednej poviedky, Max Hensig. Vyznieva ako drobná odbočka, ktorá si vyslovene pýta, aby sa stala podkladom pre inú poviedku, pokiaľ sa tak už nestalo. Strana 243: „Reportéri strávili hodinu rozhovorom pri poháriku. Zhovárali sa aj o tom, ako sa naposledy stretli spolu vo štvorici, keď pracovali pri rovnakom prípade – súkromnom ústave pre duševne chorých, ktorý vlastnil neschopný šarlatán bez licencie a kde väčšina pacientov, ktorí v prvom rade neboli nijakí blázni a za ich pobyt v liečebni všetci príbuzní platili veľké peniaze, len aby sa ich zbavili, z takého zlého zaobchádzania nakoniec zošalela. Ústav v noci obkľúčili zdravotní komisári a samozvaného lekára zatkli, len čo im otvoril dvere.“

Knihe by som vytkol iba dva body: 1) frázy v cudzích jazykoch mohli byť preložené aspoň pod čiarou, 2) podobne tématicky ladené poviedky mohli byť rozhodené na odlišné miesta knihy, nie jedna za druhou. Myslím, že by sa tým zvýšil dojem pestrosti. Časť poviedok by som označil ako duchárske príbehy a zvyšok ako mäkký, psychologický horor a to aj preto, že sa Blackwood často zaoberal vidinami, halucináciami, či už spomenutým „denným snením“. To ma zároveň viedlo k tomu, že som viaceré príbehy spočiatku podcenil a neskôr som bol prekvapený; akoby autor so mnou hral hru a ja som sa nechal nachytať.

Strach, ktorý pôsobí na hrdinov Blackwoodových poviedok býva spočiatku nepozorovaný, často je najprv miešaný s túžobným očakávaním. Zároveň je sofistikovaný, komplexný a pôsobí na niekoľkých rovinách naraz. Napríklad Arthur Vezin, hrdina poviedky Prastaré kúzla, sa na jednej strane bojí ostať v záhadnom meste, na druhej strane sa bojí stratiť nesmierne príťažlivé dievča, aké by nestretol nikde inde. Tak, ako sa bojí konať, zároveň sa bojí, že o jeho osude bude rozhodnuté za neho. Navyše na neho pôsobí aj strach, ak si má priznať, že s mestom ho skutočne spája minulosť hlboko viazaná k jeho duši – mohol by sa tak dozvedieť o sebe niečo, čo nechce vedieť. Iným príkladom je redaktor Williams z poslednej poviedky: cíti, že jeho vlastný strach by mu spolu so správnou dávkou alkoholového opojenia mohol pomôcť dostať sa do rozpoloženia, v ktorom bude schopný jednať a zachrániť svoj život zo smrteľného ohrozenia. Do tretice spomeňme hrdinov z poviedky Vŕby: mohli by si nájsť dôvod upodozrievať jeden druhého, no zároveň z priateľstva nechcú nechať toho druhého napospas sebadeštruktívnym impulzom. Je teda zjavná mnohorakosť a reálnosť popísaných strachov. Keď C. A. Smith bavil čitateľa svojou fantazijnosťou a „rozprávkovosťou pre dospelých“, R. E. Howard zas nebezpečnosťou príšer a odvahou hrdinov, čo sa im postavili, Blackwood baví vernou psychologizáciou postáv, ich úsudkom, tušeniami aj dilemami. Preto je z niekoľkých autorov weird fiction, ktorých poznám, Blackwood istým spôsobom najzrelší.