sobota 14. septembra 2019

Algernon Blackwood – Vrby

Recenzia

Vydalo vydavateľstvo: Vyšehrad, v roku 2018
Do češtiny preložila: Johana Petra Poncarová
Rozsah: 140 malých stránok
Knihu som prečítal za: približne 4 hodiny

Keď som pred piatimi rokmi recenzoval Pikestaffov prípad, akosi som ani nedúfal, že sa s iným prekladom diela Algernona Blackwooda ešte stretnem v oficiálnom knižnom vydaní. Za vyvrátenie tohto omylu som však veľmi vďačný českému vydavateľstvu Vyšehrad, ktoré sa mi postaralo o vynikajúco strávený večer –a verím, že aj mnohým iným čitateľom.


O čom novela pojednáva? Stretávame v nej dvoch zvedavých cestovateľov, ktorí majú v pláne pomocou kanoe splaviť Dunaj od jeho prameňa v Čiernom lese až po jeho ústie v Čiernom mori. Už na začiatku príbehu prechádzajú starým Prešporkom (Bratislavou) a plavia sa ďalej po území vtedajšieho Uhorska. Dostávajú sa k územiu s pieskovitými ostrovčekmi, ktoré sú pokryté stovkami vŕbových kríkov. Na jednom takomto ostrovčeku sa obaja hrdinovia -rozprávač s nevyzradeným menom a jeho priateľ nazvaný Švéd- utáboria. Rozprávač sa postupne začína cítiť na tomto území ako nevítaný hosť, až votrelec. Čím dlhšie na ostrovčeku hrdinovia ostávajú, tým zvláštnejších fenoménov sú svedkami. Uvedomujú si, že miestni považujú toto územie za majetok cudzích, neľudských bytostí. Napriek tomu, že Švéd sa vždy zdal racionálne založeným, až človekom bez fantázie, sa zmena prejavuje aj v ňom. Situácia sa samozrejme stupňuje ďalej. Šum divoko tečúcej vody sa mieša so zvukom neskrotného vetra. Rozprávač v noci uvidí zvláštne obrysy pod kríkmi a chce samého seba presvedčiť, že to bola iba vidina. Ráno spoločníci zisťujú, že niektoré ich predmety sú zničené a to ich núti na ostrovčeku zostávať dlhšie, než by chceli – zvlášť pri zjavnom narastajúcom riziku, ktoré nepochádza iba zo stúpajúcej hladiny vody, či zo zmenšovania sa ostrovčeka, ale aj z iných, neuveriteľnejších príčin.   

Strana 109: „Tápou kolem jako lidé hledající místo, kde uniká plyn. Pádlo, kanoe a zásoby to dokazují. Myslím, že nás cítí, ale ve skutečnosti nás nevidí. Musíme udržet mysl v klidu – právě tu totiž cítí. Musíme ovládat své myšlenky, jinak je s námi konec.“

Ako príbeh hodnotím? Vysoko, až na 90%. Dojem mi kazili preklepy, ktoré som našiel aj v dôležitých slovách, avšak neubral som za to na hodnotení, nebola to chyba autora. S čím sa dalo pohrať ešte viac, boli dočasné racionálne vysvetlenia zvláštnych „náhod“ alebo motív vzájomnej nedôvery cestovateľov, keď našli svoje kanoe, nástroje a zásoby poškodené. Moja predstavivosť bola prebudená možno práve vďaka faktu, že príbeh mal pomalšie rozbehnutie. „Zábava“ sa pre mňa začala v prvej tretine príbehu a tá najväčšia „zábava“ nasledovala krátko po druhej tretine príbehu, keď sa priatelia zhovárali o svojich dojmoch z nebezpečenstva, v ktorom sa ocitli. Za veľké pozitívum považujem myšlienkovú kontrolu, akou sa snažili cestovatelia chrániť proti spomenutému nebezpečenstvu. Hoci som knihu nečítal osamote a ani počas noci, označil by som ju ako atmosféricky strašidelnú. Spätne si uvedomujem svoje úsmevné zlyhanie, že miesto vŕb som mal sklony predstavovať si skôr zakrpatené brezy. Ako poznamenali iní recenzenti, je vhodné si toto dielko prečítať na jedno dlhšie posedenie. Na rozdiel od iných recenzentov, mne sa štýl ilustrácií Jana Híseka nepáčil. Vyjadrenie H. P. Lovecrafta o Vŕbach v jeho knihe Nadprirodzená hrôza v literatúre by som tu citoval zbytočne - bol som v tomto už pred mesiacmi predbehnutý blogom Horror Mag. Nuž, kto prvý príde, prvý berie.

Strana 108: „Naše bezvýznamnost nás možná zachrání.“

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Komentáre sa objavia po schválení moderátorom.