Recenzia
Vydalo vydavateľstvo: Vyšehrad, v roku 2018
Do češtiny preložila: Johana Petra Poncarová
Rozsah: 140 malých stránok
Knihu som prečítal za: približne 4 hodiny
Keď som pred piatimi rokmi recenzoval Pikestaffov
prípad, akosi som ani nedúfal, že sa s iným prekladom diela Algernona
Blackwooda ešte stretnem v oficiálnom knižnom vydaní. Za vyvrátenie tohto
omylu som však veľmi vďačný českému vydavateľstvu Vyšehrad, ktoré sa mi
postaralo o vynikajúco strávený večer –a verím, že aj mnohým iným
čitateľom.
O čom novela pojednáva? Stretávame v nej dvoch zvedavých
cestovateľov, ktorí majú v pláne pomocou kanoe splaviť Dunaj od jeho
prameňa v Čiernom lese až po jeho ústie v Čiernom mori. Už na
začiatku príbehu prechádzajú starým Prešporkom (Bratislavou) a plavia sa
ďalej po území vtedajšieho Uhorska. Dostávajú sa k územiu s pieskovitými ostrovčekmi,
ktoré sú pokryté stovkami vŕbových kríkov. Na jednom takomto ostrovčeku sa obaja
hrdinovia -rozprávač s nevyzradeným menom a jeho priateľ nazvaný
Švéd- utáboria. Rozprávač sa postupne začína cítiť na tomto území ako nevítaný
hosť, až votrelec. Čím dlhšie na ostrovčeku hrdinovia ostávajú, tým zvláštnejších
fenoménov sú svedkami. Uvedomujú si, že miestni považujú toto územie za majetok
cudzích, neľudských bytostí. Napriek tomu, že Švéd sa vždy zdal racionálne
založeným, až človekom bez fantázie, sa zmena prejavuje aj v ňom. Situácia
sa samozrejme stupňuje ďalej. Šum divoko tečúcej vody sa mieša so zvukom neskrotného
vetra. Rozprávač v noci uvidí zvláštne obrysy pod kríkmi a chce
samého seba presvedčiť, že to bola iba vidina. Ráno spoločníci zisťujú, že
niektoré ich predmety sú zničené a to ich núti na ostrovčeku zostávať
dlhšie, než by chceli – zvlášť pri zjavnom narastajúcom riziku, ktoré
nepochádza iba zo stúpajúcej hladiny vody, či zo zmenšovania sa ostrovčeka,
ale aj z iných, neuveriteľnejších príčin.
Strana 109: „Tápou
kolem jako lidé hledající místo, kde uniká plyn. Pádlo, kanoe a zásoby to
dokazují. Myslím, že nás cítí, ale ve skutečnosti nás nevidí. Musíme udržet
mysl v klidu – právě tu totiž cítí. Musíme ovládat své myšlenky, jinak je
s námi konec.“
Ako príbeh hodnotím? Vysoko, až na 90%. Dojem mi kazili
preklepy, ktoré som našiel aj v dôležitých slovách, avšak neubral som za
to na hodnotení, nebola to chyba autora. S čím sa dalo pohrať ešte viac,
boli dočasné racionálne vysvetlenia zvláštnych „náhod“ alebo motív vzájomnej
nedôvery cestovateľov, keď našli svoje kanoe, nástroje a zásoby poškodené. Moja
predstavivosť bola prebudená možno práve vďaka faktu, že príbeh mal pomalšie
rozbehnutie. „Zábava“ sa pre mňa začala v prvej tretine príbehu a tá
najväčšia „zábava“ nasledovala krátko po druhej tretine príbehu, keď sa
priatelia zhovárali o svojich dojmoch z nebezpečenstva, v ktorom
sa ocitli. Za veľké pozitívum považujem myšlienkovú kontrolu, akou sa snažili
cestovatelia chrániť proti spomenutému nebezpečenstvu. Hoci som knihu nečítal
osamote a ani počas noci, označil by som ju ako atmosféricky strašidelnú. Spätne
si uvedomujem svoje úsmevné zlyhanie, že miesto vŕb som mal sklony predstavovať
si skôr zakrpatené brezy. Ako poznamenali iní recenzenti, je vhodné si toto
dielko prečítať na jedno dlhšie posedenie. Na rozdiel od iných recenzentov, mne
sa štýl ilustrácií Jana Híseka nepáčil. Vyjadrenie H. P. Lovecrafta
o Vŕbach v jeho knihe Nadprirodzená hrôza v literatúre by som tu
citoval zbytočne - bol som v tomto už pred mesiacmi predbehnutý blogom Horror
Mag. Nuž, kto prvý príde, prvý berie.
Strana 108: „Naše
bezvýznamnost nás možná zachrání.“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Komentáre sa objavia po schválení moderátorom.