O workoholických stavoch

Niekoľko rokov som mal sklony k workoholizmu, k neustálemu mysleniu na poriadok, organizáciu a prácu na svojich záľubách. Pokúsim sa teda zistenia zo svojich skúseností opísať čo najlepšie. Snáď to pomôže niekomu s podobným problémom.

Túto svoju prekonanú posadnutosť rozdeľujem do troch chronologicky zoradených období:

1. Snaha o úplný, až dokonalý poriadok. Bola charakteristická častým upratovaním, predovšetkým CD nosičov a súborov v počítači. Chcel som mať všetko pod kontrolou, dokonca som pred spánkom musel myslieť na to, čo urobím ďalší deň. Tu musím dodať, že v tej dobe ma dlhé vysedávanie za počítačom vytrhávalo moje vnímanie z reality, dnes už tento problém nemám. Súvisí s tým aj zlozvyk pričasto kontrolovať výsledky svojej minulej práce a nedôvera vo vlastné rozhodnutia. Tie totiž spôsobujú, že sa v práci ani neposúvate, ak sa stále vraciate k už hotovému.

 2. Mediálna fáza. Snažil som sa v nej poznávať mnoho médií – kníh, PC hier, filmov, seriálov a podobne v domnienke, že obsahujú dôležité myšlienky, ktoré by som mal poznať. Predpokladal som, že vonku vo svete je toho mnoho, čo by mi nemalo ujsť. Ale myšlienky mi utekali – pretože som si bral zo života pokoj a tým utlmoval schopnosť nachádzať vlastné, dôležité myšlienky. Asi som pozabudol, že média majú slúžiť nám a nie my médiám. Neuvedomoval som si, akú cenu majú úvahy zrodené vo vlastnej mysli. Keď sa stiesnenosť stane základným stavom mysle, nemôžeme vnímať sami seba a nieto ešte byť šťastní.

3. Snaha o dokonalosť v sebe. Najodlišnejšie a najmiernejšie obdobie mojej prehnanej snahy súviselo s prácou na sebe. Taká práca samozrejme nie je nič zlé, ale jej poňatie ako povinnosť voči budúcnosti áno. Ak sa nám totiž nepodarí urobiť pre seba dosť veľa za nedávne obdobie, budeme si to vyčítať a tým si nepomáhame.

„Workoholizmus“, aký som zažíval ja, má za svoju neoddeliteľnú súčasť neracionálny stres. Skoro vždy som myslel len na to, čo „musím“ urobiť a tak som prichádzal o potešenie zo života, z prítomnosti. Akoby som sa riadil sloganom: „Teraz pracujem, žiť budem neskôr.“ Človek, akým som bol, túži po pokoji, ale je presvedčený, že ho dosiahne, až keď vykoná všetku zaumienenú prácu. Býva to skoro vždy omyl, pretože si ešte pred dokončením práce zaumieni vyplniť ďalšie, nové ciele. Preto ostáva v bludnom kruhu a pripravuje sa o pokoj kvôli pocitu zodpovednosti. Je stiesnený, cíti nátlak, ktorý si sám vytvoril. Čokoľvek teda nerobí pre potešenie, ale preto, aby sa dostal ďalej vo svojom pláne, zozname. Workoholický typ degraduje radosti na starosti. Taktiež sa stáva, že ciele, ktoré si vytýči, sú trochu absurdné. V mojom prípade to bolo už spomenutá snaha o dokonalý poriadok. Na čo by mi vlastne bol dobrý? Domnieval som sa podvedome, že ním dosiahnem pocit kontroly a teda istoty či uvoľnenosti?

Hľadanie riešenia

Nemám žiaden skvelý návod na to, ako sa workoholických stavov zbaviť, ja som z nich predovšetkým vyrástol časom. Môžem uviesť teda len pár námetov o tom ako postupovať proti takémuto psychickému zlozvyku.

Zrejme najdôležitejšie je kritické oko, ktoré rozpozná užitočné ciele od neproduktívnych a krátkodobé ciele od dlhodobých. Takisto treba vedieť zhodnotiť, či na uskutočnenie cieľa máme nástroje a prostriedky, alebo bude lepšie počkať, kým prostriedky nadobudneme.

V prípade nezmyselných cieľov sa ich musíme naučiť vzdať. Prečo by sme na seba nakladali zbytočné bremená? Uvedomujme si, že sa nedá kontrolovať a stihnúť všetko. Pomôcť môže aj uvedomenie si, že život nie je bod, ale proces – a tak vždy, v každom momente bude niečo nedokončené. Dokončenie niečoho viac nesmie byť podmienkou uvoľnenia sa.

Pozor aj na prehnanú organizáciu, tá sama o sebe zaberá čas a vie pekne naštvať. Okrem venovaniu sa činnosti, na ktorú práve máme náladu je často efektívne pokračovanie v práci z minulých dní – pokým si pamätáme, kde sme skončili.

Pre tých závislejších na počítačoch môže byť vhodné pravidlo si za PC sadnúť len s rozhodnutím vykonať konkrétny zámer, aby sa vyhli mnohohodinovému surfovaniu na internete. Pre dobré rozvrhovanie je nutné brať na vedomie aj iné ako časové obmedzenia. Napríklad, ak v práci trpia moje oči, mal by som pri oddychových činnostiach uprednostňovať hudbu a audioknihy a dopriať očiam odpočinok.

Mimochodom, dôvod na to, prečo sa dať do pohody je vlastne aj samotná zamýšľaná úloha, ktorú vykonávame. V uvoľnení nám všetko ide lepšie a efektívnejšie (alebo sa prinajmenšom menej unavíme), kým v zhone pri myslení na ďalšie úlohy pokazíme aj aktuálnu.

Mediálne a tvorivé mánie; o hromadení

Aj vy si vediete zoznamy médií, ktoré si chcete prejsť a miesto toho, aby ich ubúdalo, je ich čoraz viac? Vitajte vo svetovom klube, predovšetkým mladých. S rozšírenými možnosťami, aké sú výkonnejší počítač či pripojenie na internet máme zrazu pocit, že našich „potrieb“ je viac. Sú to skôr falošné potreby, keďže pred rozšírením možností sme ich nepociťovali. Tvorcom PC hier už prestávam byť za ich prácu vďačný, skôr sa divím prečo tvoria tak rozsiahle virtuálne svety. Hráča so snahou zahrať si viaceré tituly budú skôr pridlhé hry a sedemnáste pokračovania série odrádzať. V prípade seriálov je ľahké sa nimi až znechutiť, zrejme kvôli tomu, že ide o pasívnu činnosť a po návyku na isté prostredie sa zdá menej zaujímavé/vtipné.

Presýtenosť zdrojmi informácií na každom kroku aspoň nám blogerom, vlogerom, umelcom a inak tvoriacim ukazuje jedno: ak ľudia nesledujú vašu tvorbu, skutočne za tým nemusí byt nezáujem, môže to byť informačným preťažením daných jedincov. Na druhej strane tento argument prijímam skôr pri ľuďoch, ktorí ma nepoznajú osobne a/alebo pre nich nie som príliš dôležitý.

Ďalšia rada, ktorú chcem uviesť sa týka práce na svojom raste: Neupnite sa na jediný spôsob učenia. Darmo si môžete prečítať o komunikácii, reči tela a príbuzných disciplínach 20 kníh, ak sa bojíte vyjsť von medzi ľudí a jednať s nimi. Učte sa rôznymi spôsobmi, no pamätajte: budovanie svojich schopností sa nerovná kvalitnejšiemu životu – má byť nástrojom k jeho dosahovaniu. Prečo venovať nástroju prílišnú pozornosť, ak nám bude šťastie pretekať medzi prs(t)ami? :)

Preťažovanie samého seba ale nemusí nastať iba v štúdiu, môže nastať aj v tvorení. Preto chcem tvorivo činné osoby a altruistov varovať, aby si dávali pozor na tento sklon: vnímanie samého seba ako prvok na vyrábanie maximálnych hodnôt za minimálnej podpory/vstupov/investícií. Toto ponímanie je doslova zámenou svojej osoby za robota, čo nie je to pravé orechové prijímanie seba ako ľudskej bytosti.

Väčšina spoločnosti vrátane mňa je zameraná na hromadenie – hromadenie kontaktov, informácií, zdrojov. Každé hromadenie ale niekde končí, teda malo by. Úlohou workoholika je teda zamyslieť sa: Ak budem neustále len hromadiť niečo nové, kedy príde doba užívania si nazbieraného? Správna odpoveď je samozrejme: Nikdy. Poučenie z toho vyplývajúce je: Rozhliadať sa po svete treba s mierou a vo vlastnom záujme musí časť síl vždy smerovať aj ku spracovávaniu predošlých objavov. Treba vedieť, kedy sa pozastaviť, kedy si všimnúť namiesto nového staré, namiesto vonkajšieho vnútorné.

Moje aktuálne workoholické myšlienky
Pre človeka s mnohými záujmami je ľahké sa pristihnúť pri podobných myšlienkach:
„Chceš mať lepšie vzťahy s okolím? Mal by si sa ľuďom viac venovať. Chcel by si byť pokojnejší? Mal by si viac meditovať. Chceš vedieť o akej hre to kamaráti hovoria? Mal by si ju prejsť. Vzdelanosti by sa ti zachcelo? Otvor si knihu!
Čo z toho vyplýva? Do čerta... MAL BY SI VŠETKÉHO ROBIŤ VIAC!“
Najšialenejšia pravda, na akú som za poslednú dobu prišiel je tá, že čokoľvek robím, vždy sa tým oberám o tisíce iných možností. Neostáva nič iné, ako si určiť priority, najvhodnejšiu dobu pre konkrétne plány a sledovať a nezanedbať jednotlivé oblasti vyžadujúce si moju pozornosť teraz. Tu pozor! Plány počkajú, ale živé bytosti nebudú čakať večne!
Príkladom pre určovanie doby na konkrétne plány môže byť moje čítanie kníh. Pokiaľ mi je vopred jasné, že kniha je vhodná na recenzovanie, ale nemám čas/chuť na písanie textu, potom sa ani nepustím do čítania, aby som sa nemusel v krátkom časovom horizonte dvakrát zaoberať tou istou knihou. Čaká na mňa predsa celá horda ďalších kníh.
Ak zvažujem, že by som mal niečo vo svojom živote meniť, pričasto sa stáva, že premýšľam len o zintenzívnení činnosti. Nebýva však na mieste aj ubratie, spomalenie tempa? Uvedomil som si, že svoje zdravie som chcel len využívať, ale robil som pre neho málo. No takto sa nedá fungovať natrvalo, teda platí, že menej je niekedy viac.(Ale neplatí že čo je veľa, to je málo. ;-) ) Spomenutý časovo-orientovaný stres sa mi darí odohnať, keď si poviem, že mám všetok čas sveta. Áno, je to odrb, ale vtedy sa začnem optimálne sústrediť a danú činnosť vykonám lepšie.
Zistil som, že ma vlastne otravujú „defenzívne“ činnosti, ktoré len zaisťujú základné životné potreby. Bez ich zaistenia však ide o život na tenkej hrane. Popravde by som najradšej bol, keby mi zdravie slúžilo, mal som k dispozícii peniaze, domov aj pripravené jedlo – avšak nie z vlastnej lenivosti, ako by si to priala väčšina populácie, ale preto, aby som sa mohol venovať činnostiam, ktoré ma najviac bavia. Osoby, ktoré sa často sťažujú na to, že sa „nudia“ teda môžu u mňa nastúpiť ako dobrovoľné bezplatné služobníctvo, pričom prioritne sú prijímané ženy v rozkošných čiernobielych uniformách, no preč nepošlem ani sekretárky. :D