Žijeme v dobe, v ktorej si rôzne indivíduá sú
schopné vybíjať svoju frustráciu strieľaním do davov nevinných ľudí. Hoci ide
o extrémne prípady, netreba si myslieť, že iba títo jedinci v sebe
mali netvora, akého ostatní neobsahujú. Problém netvora v ľudskom vnútri
je aktuálny vždy. Z tohto dôvodu sa vynasnažím vystavať článok, ktorý má
byť prerozprávanou mapou hraničných stavov vedomí, protiargumentov a taktiež
perspektív ľudí, ktorí musia čeliť potencionálnym ničiteľom. Nečakám, že môj
článok niekomu upokojí ničivé vášne, či zabráni zločinom z afektu. Zatiaľ
dúfam len v toľko, že sa mi podarí vystavať dobrý základný kameň, ktorý bude
mať nápomocnú hodnotu pri ďalšom, vyššom skúmaní celého problému – či už mnou,
alebo niekým iným. Za moralizovanie v článku sa ospravedlňujem, sám to
neobľubujem.
Ako som už načrtol, podhubím problému ktorému sa budem
venovať je nedocenenie, dlhodobá frustrácia, vylúčenie zo spoločnosti, či iné
sklamania v medziľudských vzťahoch prebúdzajúce stavy zlosti, až šialenstva
ako „primeranej reakcie na absurdné podmienky“. Postupovať budem od
krátkodobého pobúrenia po skutočne násilné situácie. Vychádzať budem
predovšetkým zo svojich odžitých emočných stavov, ktoré môžu a nemusia byť
univerzálne ľudskému plemenu. Nepoznám žiadnu odbornú literatúru o týchto
stavoch, čo je o dôvod viac, prečo sa snažiť prispieť k poznaniu.
Nebudem riešiť, či je existuje nejaký človek zlý už od
podstaty, alebo zlo u všetkých zapríčinila len nejaká forma nešťastia. Tiež je
na zamyslenie mimo rozsahu textu, či niekedy nevyprodukuje väčšie monštrum nie
nezaslúžený neúspech, ale nezaslúžený úspech...