Myšlienky z práce

Najviac obohacujúcou prácou nie je len tá dobre platená, ale taká, ktorá okrem peňazí dáva aj zmysel, v ktorej si niečo užívame a získavame v nej zručnosti a nápady, skrátka rozvíja nás. Hoci sám svoju prácu nepovažujem za ideálnu pre intelektuálnu stimuláciu, podarilo sa mi z nej vyťažiť skúsenosti, ktoré môžu poslúžiť ako inšpirácia pre iných zamestnancov, v niektorých prípadoch aj pre ich súkromné zlepšovanie sa. V nasledovnom texte sa podelím o skúsenosti a systém myslenia, ktorý mi dal „môj obľúbený escape room“. Získané skúsenosti zoradím s ohľadom na ich komplexnosť, využiteľnosť a na ich vzájomnú prepojenosť.

Vízia

Napadla ti myšlienka taká
že ťa v živote nik nečaká?
Len vnímaj tú vlnu desu.
Láska ani priatelia tu nie sú.
Ani nikdy neboli.
Život ťa už vyškolí.

Prázdny ako bez obrazu rám
ako po stretnutí keď si najviac sám.
Pýtaš sa, aký zmysel má snaha
či cena sklamania nie je pridrahá.
Predsa stále márne hľadáš,
blúdiš, zakopávaš, padáš.

Prechádzaš cez obriu bránu.
Nečakaj tam na záchranu.
Na mieste, kde nie je „sme“
hľaď do očí tej strašnej tme.
Vo vesmíre nepočuť tvoj krik.
V živote nik nečakal.
Ani tu nečaká nik.


Úvod
Túžba po láske a prijatí je považovaná za základnú súčasť ľudskej povahy, či už je u jednotlivého človeka viditeľnejšia, naopak skrytá, alebo potlačená. Riziko doživotného nenaplnenia túžby po láske je zriedkavou víziou, ktorú si ľudia nepripúšťajú a ktorú vám pri hocijakej zmienke o nej budú –pravdepodobne bez autentického porozumenia- vyhovárať. Ja si však myslím, že naozaj desivá vízia je taká, ktorá by pre svoju krutosť väčšine ľudí ani nenapadla. Je to vízia odsúdenosti na nenaplnenie, ktoré sa neobmedzuje iba na trvanie života, pretože po živote pokračuje aj v necyklickej posmrtnej existencii. Neobmedzenosť priestoru a času je v nej úplne v kontraste s tým, že nie je nikto a nič, s kým by sa tento priestor dal objavovať, pretvárať či zdieľať. Vo sfére neobsahujúcej inú zahrnutú bytosť nemôže existovať žiadne prijatie a dokonca ani neutrálne alebo negatívne interakcie a vzťahy. Ak predpokladáme, že si v tomto stave pozorovateľ vôbec zachová povedomie o „iných bytostiach“ a „možnosti interakcie“, vákuum okolo neho bude vytvárať nepriepustnú izoláciu, ktorá akúkoľvek interakciu znemožní a tým bude pozorovateľa mučiť. Niekto si možno predstaví šialeného boha, ktorý túto sféru vytvoril a sám jestvoval mimo nej, no vložil do nej náhodného odsúdenca, aby ho sám nepozorovaný pre svoje zvrátené pobavenie sledoval.

Ak človek prežíva pocity vyvolané podobnými víziami, stretáva sa s niečím celkom mimo našej každodennej sféry, niečím priam archetypálnym. Práve toto moje presvedčenie o archetypálnosti samoty ma viedlo k podujatiu spísať tento text.

Jarné upratovanie a informačné toky

"Dvesto bude! DVESTO!!!"

Počet rôznorodých zápiskov ktoré som prinajmenšom 16 mesiacov neupratoval je ohromujúci a to som uviedol iba približné číslo z aplikácie SimpleNote. Vynechal som koncepty v e-mailoch, náhodné screenshoty, poznámky na papieri či záložky v internetových prehliadačoch. Počet duplicitných alebo zastaralých poznámok je podľa očakávania skromný, no počet tých združujúcich rôzne informácie do jedného objektu je hojný. Čert aby to vzal. 

Väzni pandémie

Zo zásady nereagujem na verejné facebookové diskusie, ktoré sa približujú spoločenským a politickým témam. Nie je to iba kvôli môjmu permanentnému ignorovaniu politiky. Vopred to považujem za stratu drahocenného času využiteľného na užitočnejšie aktivity. Pri tom, čo náš národ ukazuje na Facebooku za posledné roky je viac-menej jasné, že by sa človek dočkal prevažne urážok od hociakého neznámeho degeneráta. Deje sa tak skoro vždy, keď na podobnú diskusiu narazím – ľudia s prejavom nezodpovedajúcim ani úrovni osobitnej školy si skrátka snažia uzurpovať právo na pravdu. Alebo možno tento verejný priestor nevedome používajú na vyhľadávanie protivníkov, na ktorých by si mohli vybiť svoje vášne a frustrácie. Pozor, nehovorím tu o jednotlivcoch, ktorí stratili príjem a základné istoty, ale o tých, ktorí iba využívajú každú príležitosť šíriť svoj primitivizmus. Nasledovné riadky vyjadrujú, čo sa mi zažiadalo na adresu tohto typu ľudí povedať.

Prečo sa nenazúriť...

Určite poznáte situácie, kedy sa niekto z rodiny alebo blízkych pokúša s vami nadviazať rozhovor v situácií, kedy sa vám to maximálne nehodí. Možno sa tým necháte rozhodiť, odvrknete im a následne zistíte, že v skutočnosti vás nechceli o niečo požiadať, ale urobiť niečo pre vás. A tak vám svedomie –v tom lepšom prípade- dá vyžrať, že ste dobrý úmysel oplatili odporom a nervozitou. Ten istý princíp platí aj v prípade, keď vás ľudia skritizujú. Možno sa vám len snažili povedať, čo je vašou slabšou stránkou preto, aby ste si to vôbec mali možnosť uvedomiť a prípadne s tým niečo urobiť. Keď si neuvedomíte, že je to ich lojalita k vám, ktorá ich nútila uprednostniť váš vzrast pred svojím pohodlím (vyhnutím sa konfliktu), tak reagujete hnevom. Pozrieme sa teda na menšie a väčšie emočné výbuchy, a neskôr aj na spôsoby komunikácie, ktoré s nimi majú dočinenia.

O prístupe ku šťastiu

Jednou z často spoločensky omieľaných tém je šťastie – motív, ktorý stojí za (takmer?) každým ľudským jednaním. Spolu s tým, čo to šťastie vlastne je, sa diskutuje o stratégiách, ako šťastie dosiahnuť. Svoju stratégiu staviam na nasledovnom: chcem, aby som šťastie dosiahol cez svoju vlastnú snahu a pracovitosť, a odmietam, aby som bol „slepým kuraťom čo prišlo k zrnu“, nevediac ako. Pochopiteľne, v tomto prístupe sa objavovanie nástrojov na dosahovanie cieľov vlastne stáva prvotným cieľom, prerekvizitou. To je dôležité, ak nechceme svoje šťastie iba dosiahnuť a náhle stratiť, ale vedieť ho aj udržiavať, alebo po jeho prípadnom zrútení ho od základov vybudovať znova. Snáď po týchto úvodných myšlienkach čitateľ pochopil, že slovo „vybudovať“ bolo kľúčové. Túto stratégiu budem ďalej nazývať „budovateľským prístupom“ a ľudí, ktorí ho praktizujú, budem označovať ako „budovateľov“. Samozrejme ide o pojmy, ktoré som si vymyslel a nemajú nič s komunizmom. Treba ale upozorniť na to, že stratégia založená na zodpovednosti, disciplíne a náročnosti na seba je v literatúre známa. Dostáva sa do pozornosti v článkoch o mužských vzoroch, mužskej úlohe v spoločnosti a podobných témach.

"Mizerné" metódy riešenia konfliktov

V tomto texte by som chcel predstaviť dve metódy, ktoré súvisia s riešením konfliktov. Prvú z nich však považujem za fungujúcu len vo veľmi špecifických podmienkach, pričom v iných podmienkach môže mať až škodlivé účinky.

1. Vyloženie kariet na stôl.
Prvá metóda mala byť založená na tom, že obe (respektíve všetky) strany sporu spíšu svoje náhľady na spor s veľmi širokým pokrytím, ktoré môže obsahovať nasledovné body:
- ako som situáciu vnímal
- čo považujem za koreň problému
- dôvody, prečo som sa choval práve takým spôsobom
- čo ma vytočilo, ako som vnímal správanie druhej strany a aké boli následky pre mňa
- čomu nerozumiem zo správania toho druhého
- čo som ochotný zmeniť u seba
- v čom by som potreboval zmenu u iných, v čom vidím ich priestor na zlepšenie a ako by som na ich mieste konal ja.

Zmeny životného štýlu

Dlhú dobu som si kládol otázku: “Aké by bolo experimentovať so životným štýlom a vo vymedzených obdobiach sa venovať len vybraným koníčkom?” Bola to zvedavosť na to, ako by dopadla snaha silnejšie sa zamerať na menší počet činností a možno si na základe výsledkov experimentu potom určiť ideálny pomer týchto činností v každodennom živote. Ku takýmto experimentom som sa nedostal - avšak nevadí to. Každá aktivita si žiada nejaké podmienky a pokiaľ tie nie sú splnené, je zbytočné snažiť sa aktivite venovať. Práve preto je dobré mať rôznorodé koníčky - aby sme sa mohli niečomu prínosnému venovať stále a vždy sa vedeli prispôsobiť aktuálnym podmienkam života. Nebudem predsa čítať knihu vo chvíli, keď susedia vŕtajú kvôli inovácii bytu. Naopak, v takých podmienkach si zapnem akčnú hru, aby mi hluk nevadil. Takto nebude žiaden čas strávený bezduchým čakaním na zmenu podmienok. Monotónny život je sám o sebe sprevádzaný negatívnym pocitom. Taktiež prílišná špecializácia na jednotvárnu činnosť často oslabovala moju citlivosť vnímania – napríklad sa mi zlieval dej prirýchlo čítaného príbehu, alebo som vnímal menej faktov, ak som v rýchlom slede čítal odbornú literatúru.

Vyskúšal som si teda iné zmeny životného štýlu. V praxi to znamenalo, že už od jari 2019 som sa donútil práve do tých činností, do ktorých sa mi predtým „ani za boha“ nechcelo a najviac som ich zanedbával. Boli to tieto: oslovenie nových ľudí; kontaktovanie známych, s ktorými som nebol v kontakte roky; spoznávanie nových lokalít a introspekcia. Tiež som pokračoval vo fyzickom cvičení s ktorým som začal už pred marcom, no ani s ním sa mi pôvodne nechcelo začínať. V počte paralelne rozrobených úloh som neuberal, ako som pôvodne uvažoval, ale naopak, pridal som nové úlohy. Mojou základnou myšlienkou bolo, že v pridaných úlohách nemusím nejako výrazne uspieť – išlo mi hlavne o to prestať podporovať jednostrannosť mojej osobnosti a priblížiť sa rovnováhe. Výsledky pridania týchto nových prvkov do života prekonali moje očakávania a preto sa s nimi podelím.

O blízkosti a naviazanosti

„Čo je príjemnejšie, než mať priateľa, s ktorým môžeme hovoriť tak, ako sám so sebou?“
Autorom tejto rečníckej otázky mal byť Lucius Annaeus Seneca. Hoci som tento výrok už v jednom zo svojich starších článkov použil, potrebujem sa k nemu znova vrátiť. Akákoľvek antisociálna interpretácia sa zdá byť mimo toho, čo mal Seneca na mysli. Verím, že opisoval ideálny stav rozhovoru – takého rozhovoru, v ktorom dokážete inému človeku bez obáv ukázať svoj vnútorný svet a on ho dokáže pochopiť a prijať až do takej úrovne, akoby to bol jeho vlastný vnútorný svet. Dnes by sme takú hlbokú diskusiu nazvali opakom „small-talku“ či rozhovorom medzi spriaznenými dušami. Tiež by sme ju mohli nazvať vezením sa na spoločnej vlne. V týchto vzácnych okamihoch máte blízko nielen k priateľom, ale aj sami k sebe, tj. nejakej úrovni vlastnej bytosti. Podobný citát hlása nasledovné:
„Priateľ je niekto, pred kým môžeme myslieť nahlas.“ (Ralph Waldo Emerson)

Kto už čítal môj starší článok O prechádzkach a vnútornom dialógu, mohol spoznať moju záľubu v „naladení sa“ na atmosféru nejakého miesta. To má analógiu ku priateľstvu, pretože tak, ako sa môžeme naladiť na atmosféru miesta, aby sme si ju vychutnali, sa môžeme naladiť aj na iných ľudí – a vtedy skutočne cítime ich blízkosť, ktorá nás uspokojuje a upokojuje. V takom okamihu si vydýchnete a pocítite úľavu, že niekto zmýšľa podobne ako vy, čo pre vás znamená, že svet sa ešte nezbláznil. Možno sa dokonca vykašlete na neskorú hodinu, či zimu, len aby ste v rozhovore pokračovali. Pod „naladením“ tu nemyslím nejakú ezoterickú formu „senzitivity“, skôr iba emočný stav. Mnohí ľudia by však mohli tvrdiť, že sa tento stav sa so senzitivitou do nejakej miery prekrýva.
Nepoznám žiadne modely, ktoré by spomenutú nepartnerskú formu blízkosti vysvetľovali a preto chcem v tomto článku vypovedať čo najviac svojich postrehov o nej. Okrem blízkosti, ktorá je pozitívna, sa pokúsim opísať aj negatívnu naviazanosť a zamyslieť sa, ako spolu blízkosť a naviazanosť môžu súvisieť. Popri tom sa dotknem svojho obvyklého kritizovania ľudí, avšak pokúsim sa ho okresať na minimum. Mám dojem, že v dnešnej dobe sa veci napísané od srdca častejšie považujú za chybu a nevyspelosť, než za osobné pozitívum. No radšej budem písať od srdca s rizikom odsúdenia mojej osoby, než iba bezducho sledovať trendy určované pretvárkou individualizmu.

***

O rozhodovaní sa

Poznám dve skupiny ľudí. Prvá skupina sa spolieha na osud a s rozhodovaním si väčšinou neláme hlavu. Prečo by sa rozhodovala, keď sa môže vzdať zodpovednosti a nechať rozhodnúť za seba? Osudom ospravedlňuje aj svoje negatívne konanie, nepoučenie sa a neschopnosť predvídavosti. Druhá skupina považuje „osud“ za dve slová, totiž „o sud“, pomenúvajúce ojedinelú sexuálnu polohu. Čo je však dôležitejšie, seba vždy pokladá za aktívny prvok vo vlastnom živote, čo znamená, že na ňu omnoho viac dopadá ťarcha zodpovednosti za každodenné rozhodovanie. Som presvedčený, že patrím ku druhej prezentovanej skupine a všimol som si na tomto rozhodovaní jeden nepríjemný fakt: snáď v každom probléme, pre každú alternatívu riešenia sa dá nájsť hneď niekoľko argumentov, prečo si ju zvoliť. Akákoľvek zvolená možnosť nám niečo dáva, ale aj niečo berie. To nám rozhodovanie sťažuje. Práve na tento fenomén by som rád upozornil a predviedol ho na niekoľkých príkladoch v rôznych oblastiach života. Rozhodovací proces ma zaujal, pretože je dôležitou súčasťou života, avšak v úvahách o ňom sa mi viac darilo plávať po povrchu, než sa dostávať do hĺbky.

O mocenskom cykle

Často, keď sa pozerám na historický alebo pseudohistorický film/ seriál/ dokument, čudujem sa istému typu postavy – panovníkovi, ktorý má vládu nad dostatočne veľkou krajinou, no nestačí mu to. Chce stále viac a viac, skrátka si potrpí na tom byť „najväčším vajčákom“. Zamýšľam sa, čo môže stáť za motiváciou v snahe získavať si toľko nadvlády nad svetom. Je to megalomanské zaslepenie, ako by sme mohli ľahko predpokladať? Azda je to profesionálna deformácia, či zvyk, ktorý sa panovníkovi stal „železnou košeľou“, až sa ho nakoniec nechcel vzdať? Alebo je za tým porekadlo „nedáš - dostaneš“ a teda strach, že si ich podrobí niekto iný? Posledná možnosť by korešpondovala s takzvaným princípom červenej kráľovnej:„je potrebné sa snažiť o pokrok čo najviac, už len preto, aby sme nezaostali za konkurenciou.“

O ufňukancoch a hejteroch

K venovaniu sa nasledovnej téme ma inšpirovali zhodné prvky v rôznych zážitkoch, ktoré zrejme prezrádzajú niečo o mentalite našej generácie. Predovšetkým to bol zážitok z istej internetovej skupiny, ktorý bol silne negatívny, hoci som bol zainteresovaný iba okrajovo.

Deň narcisov

Bolo to ešte začiatkom jari, kedy sa mi stala oná záležitosť. Môžem ju vyrozprávať iba s rizikom, že budem zle pochopený. Keďže ale nemám mnoho čo stratiť, pustím sa do toho.

***

Inkriminovaný deň som pri prechádzaní mestom natrafil na sofistikovanú sieť vyberačov príspevkov na boj proti rakovine. Aby som sa vyjadril presnejšie, boli títo svetlomodro odení vyberači tiež v pohybe, ako ja. Neviem, či to bolo momentálne antisociálne naladenie, celková nedôverčivosť voči týmto zbierkam/vyberačom, alebo chuť provokovať, ktorá spôsobila, že sa mi nechcelo prispieť.

Písanie o písaní

Amatérov, aj profesionálnych spisovateľov som v posledných dvoch-troch rokoch videl pomerne často sa vyjadrovať k písaniu samotnému a radám, ako písať lepšie. Dovolím si tiež sa k tejto téme vyjadriť, pričom bude mojím cieľom ukázať to, čo vnímam inak, ako ostatní. Od témy tvorenia prejdem aj ku kritike blogerov. Cieľom textu je pomoc a teda dúfam, že nevyzniem príliš arogantne. V závere článku si zaspomínam na prvotné nápady na diela, ktoré som mal a nikdy ich nerozpracoval a nedokončil.
Nasledovné princípy vnímam ako dôležité a tiež špecifické vo svojom pohľade na písanie. Zatiaľ som sa ešte nestretol s tým, aby ich explicitne uvádzal niekto iný. Zrejme to bude aj tým, že väčšina autorov sa vyjadrovala k písaniu beletrie, kým môj pohľad je viazaný viac na úvahy a eseje o dielach.

Pindanie na medziľudské vzťahy 0002

V druhom mojom pindaní opätovne opíšem moje pohľady na to, čo u ľudí jednoducho nefunguje, resp. funguje deštruktívnym kurzom. Inak by to nebolo pindanie, že? Prvé z týchto úvah príliš nesúvisia s mojimi staršími textami, kým nižšie položené dôležité úvahy už na staršie texty nadväzujú.

Pindanie na medziľudské vzťahy 0001

Áno, nuly v čísle v nadpise článku ukazujú, koľko ďalších „pindaní“ by si ľudia ešte zaslúžili, hoci viem, že je nemožné, že by som ich dokázal spísať tisíce. V minulých článkoch som vyjadroval nádej, že budem písať o medziľudských vzťahoch pozitívnejšie, ale žiaľ to stále nevyšlo. V tomto článku bude podané, čo ma aktuálne štve: je to istá forma začarovaného kruhu nefunkčnosti v medziľudských vzťahoch. Hoci pre jednoduchosť používam pojem „vzťahy“, text je myslený predovšetkým pre kamarátstva/priateľstvá.

Experiment sociálnej pyramídy [poviedka?]

Len pred dvoma rokmi prebiehal vskutku zvrátený vedecký experiment. Jeho cieľom bolo vytvoriť medzi ľuďmi –ďalej len subjektmi- sociálnu štruktúru, ktorá mala byť modelovaná ako pyramída.

Vízia agnostickej spoločnosti

Považujem sa za špecifický prípad okultistu. Kým mnoho veriacich by si prialo, aby práve ich náboženstvo zaplavilo svet, ja takéto prianie vedome nepociťujem – aspoň čo sa týka vnútra svetonázoru. Pokiaľ ide o vonkajšie pristupovanie k nemu, svoj ideál predstavím na nižších riadkoch. Samozrejme, je príjemné zdieľať svoj svetonázor s niekým kto mu rozumie, je ale nezmyselné snažiť sa meniť celé okolie k tomuto obrazu. Zároveň však z mojej strany nejde o snahu ponechať „pravú vieru“ len niekoľkým „vyvoleným“. Ide mi o dojem, že mágia príliš nepatrí do mainstreamu. Okrem nemožnosti udržať pred očami skeptikov „seriózny image“ sú tu aj iné problémy.

O prechádzkach a vnútornom dialógu

Mám taký malý prechádzkový klub. Vlastne som v ňom sám, ale to sa určite raz napraví! :D Majoritnou aktivitou klubu je potĺkanie sa po miestach v okolí domova a to poobede/večer, keď je noc mladá a ak to okolnosti dovolia, aj ráno/doobedu. Ďalšími aktivitami sú hĺbanie nad záhadami „innerversa“, pomenej už fotenie vtipných pozoruhodností či kreslenie pochybných obrazcov do snehu.

Odhadujem, že podľa názoru väčšiny je skrátka príliš divné vonku sa prechádzať osamote. Pokiaľ to niekto s takýmto názorom sám zrealizuje, tak len nepravidelne, kvôli uvoľneniu sa po dusnej atmosfére, hádke, či ako prípravu na ťažkú úlohu. Keďže si však uvedomujem, čo mi prechádzky -hoci osamote- dávajú, neprispôsobujem svoje správanie tomuto predpokladanému konvenčnému názoru. Čo mi teda prechádzky dávajú? Niekoľko vecí, ktoré sa vzájomne zlievajú do celku. Sú to:

1. Pocit bližšieho spojenia so sebou, svojím vnútorným svetom/hlasom/dušou či intuíciou.

2. Vnímanie, preciťovanie a nasávanie... atmosféry daného miesta! Venovanie času svojmu domovu.

3. Rozjímanie, v úspešnejšom prípade korunované príjemnými objavmi nových nápadov. Momenty, v ktorých sa zrodia nové myšlienky bývajú úžasné.

Je menej niekedy viac?

V tejto krátkej a jednoduchej úvahe sa pozrieme na zaužívané postoje.