Čriepky prefíkanosti v histórii

Máločo je tak inšpirujúce, ako správny úsudok, ktorý dokáže aj v podmienkach nepriateľského zámeru presadiť svoje záujmy. Keďže však býva pomerne ťažké naraziť na opisy situácií, v ktorých s prehľadom vyhral bystrý um, musel som pre napísanie tohto článku zbierať zmienky z rôznych zdrojov, pričom som na prvé z nich natrafil iba náhodou. Väčšinu z nich stvorila samotná história, kým zvyšok z nich koluje v podobe legiend, ktoré sa zdali dostatočne reálne na to, aby som ich tu parafrázoval. Jednotlivé príhody sa líšia historickými obdobiami, krajinami, ale aj tým, či boli uplatnené na úrovni jednotlivcov, oddielov, alebo celých armád. Snažil som sa vyhýbať popkultúrnym odkazom, v príhodných momentoch však použijem drobné výnimky. Hoci som viac sympatizoval s defenzívnymi taktikami, prvý uvedený príklad bude o indiánskom náčelníkovi, ktorý bral obranu svojho národa „trocha aktívnejšie“.

Synchronicity versus falošné spomienky

Definícia synchronicity ju vysvetľuje ako nekauzálne spojenie medzi dvomi alebo viacerými psychickými a/alebo fyzickými udalosťami, v ktorom pozorovateľ vidí spoločný význam. Aktuálna definícia z Wikipédie sa dokonca zmieňuje priamo o veštbách: „Také synchronistické fenomény sa vyskytujú napríklad vtedy, keď vnútorné udalosti (sny, vízie, predtuchy) majú príslušnú obdobu vo vonkajšej realite - vnútorný obraz alebo predtucha sa ukázali ako pravdivé.“ [1] Práve takéto vysvetlenie nám umožňuje pracovať s pojmom synchronicít v „magickom myslení“, ktoré pre rozsah tohto článku budeme potrebovať. Okrem potvrdených predtúch či veštieb však použijeme pojem synchronicity aj na spojenie medzi magickým rituálom (ktorý by tu zastupoval skôr „psychickú udalosť“) a udalosťou, ktorá v súvislosti s cieľom rituálu niečo zmenila želaným smerom (teda fyzické dianie nespôsobené priamym fyzickým pôsobením magika). Tým by sme pokryli dva opačne orientované prúdy – jeden s cieľom vplývať na okolie, druhý s cieľom niečo zistiť. Takisto sa budem zaoberať tvrdeniami o minulých životoch, ktoré sa zdali byť pravdivými. Nebude to však iba skeptik, kto sa spýta, či sa ľudia vystupujúci v daných udalostiach iba nedostali ku spôsobu, ako zmanipulovať samého seba. Zo psychológie poznáme jav, v ktorom si ľudia modifikujú uložené spomienky. Môžu byť teda aj spomienky na úspešné veštenie, rituály, či minulé inkarnácie upravenými? Pozrime sa teda na tento jav, aby sme si to preverili.

Vtipy 13

Nasledovné obrázkové vtipy prevzaté z rôznych zdrojov snáď poslúžia ako isté odľahčenie po predchádzajúcom „nihilistickom“ blogovom príspevku, pričom prvé z nich budú stále k téme prázdnoty a po nich nás čakajú nejaké tie popravčie záležitosti. K obrázkom s anglickým textom pripojím preklad.

„Hľadela som do Priepasti. Priepasť hľadela späť. Tak sa stalo, že sa s Priepasťou stretávam pri pravidelnom pokeci v kaviarni blízko môjho labáku.“

[Zdroj]

/
/
/

Vízia

Napadla ti myšlienka taká
že ťa v živote nik nečaká?
Len vnímaj tú vlnu desu.
Láska ani priatelia tu nie sú.
Ani nikdy neboli.
Život ťa už vyškolí.

Prázdny ako bez obrazu rám
ako po stretnutí keď si najviac sám.
Pýtaš sa, aký zmysel má snaha
či cena sklamania nie je pridrahá.
Predsa stále márne hľadáš,
blúdiš, zakopávaš, padáš.

Prechádzaš cez obriu bránu.
Nečakaj tam na záchranu.
Na mieste, kde nie je „sme“
hľaď do očí tej strašnej tme.
Vo vesmíre nepočuť tvoj krik.
V živote nik nečakal.
Ani tu nečaká nik.


Úvod
Túžba po láske a prijatí je považovaná za základnú súčasť ľudskej povahy, či už je u jednotlivého človeka viditeľnejšia, naopak skrytá, alebo potlačená. Riziko doživotného nenaplnenia túžby po láske je zriedkavou víziou, ktorú si ľudia nepripúšťajú a ktorú vám pri hocijakej zmienke o nej budú –pravdepodobne bez autentického porozumenia- vyhovárať. Ja si však myslím, že naozaj desivá vízia je taká, ktorá by pre svoju krutosť väčšine ľudí ani nenapadla. Je to vízia odsúdenosti na nenaplnenie, ktoré sa neobmedzuje iba na trvanie života, pretože po živote pokračuje aj v necyklickej posmrtnej existencii. Neobmedzenosť priestoru a času je v nej úplne v kontraste s tým, že nie je nikto a nič, s kým by sa tento priestor dal objavovať, pretvárať či zdieľať. Vo sfére neobsahujúcej inú zahrnutú bytosť nemôže existovať žiadne prijatie a dokonca ani neutrálne alebo negatívne interakcie a vzťahy. Ak predpokladáme, že si v tomto stave pozorovateľ vôbec zachová povedomie o „iných bytostiach“ a „možnosti interakcie“, vákuum okolo neho bude vytvárať nepriepustnú izoláciu, ktorá akúkoľvek interakciu znemožní a tým bude pozorovateľa mučiť. Niekto si možno predstaví šialeného boha, ktorý túto sféru vytvoril a sám jestvoval mimo nej, no vložil do nej náhodného odsúdenca, aby ho sám nepozorovaný pre svoje zvrátené pobavenie sledoval.

Ak človek prežíva pocity vyvolané podobnými víziami, stretáva sa s niečím celkom mimo našej každodennej sféry, niečím priam archetypálnym. Práve toto moje presvedčenie o archetypálnosti samoty ma viedlo k podujatiu spísať tento text.

Jarné upratovanie a informačné toky

"Dvesto bude! DVESTO!!!"

Počet rôznorodých zápiskov ktoré som prinajmenšom 16 mesiacov neupratoval je ohromujúci a to som uviedol iba približné číslo z aplikácie SimpleNote. Vynechal som koncepty v e-mailoch, náhodné screenshoty, poznámky na papieri či záložky v internetových prehliadačoch. Počet duplicitných alebo zastaralých poznámok je podľa očakávania skromný, no počet tých združujúcich rôzne informácie do jedného objektu je hojný. Čert aby to vzal. 

Život a mágia Williama Burroughsa

Američan William Seward Burroughs II. (ďalej aj „Bill“) mal významný vplyv na mnohých, neskôr slávnych umelcov, či už išlo o iných spisovateľov alebo množstvo hudobníkov, ktorí ho považovali za svojho mentora a katalyzátor rozvoja. Sám sa venoval rôznym formám umenia – písaniu, maľovaniu, hovorenému slovu a experimentálnym filmom. Keďže sa však preslávil písaním fikcie, nie každý o ňom vedel, že počas svojho života bohato experimentoval aj so zmenenými stavmi vedomia a magickými praktikami, a to napriek tomu, že svojimi experimentmi sa nijako netajil. O tomto fakte poznamenal Phil Hine: „Nuž, myslím, že z jeho diel je viac než jasné, že bol okultistom. Problémom však je, že nie je očividne okultným autorom. Množstvo okultistov má sklony čítať len okultnú literatúru a niekoho, kto nemá pentagram na obálke knihy, považujú za nerelevantného. Myslím, že práve táto mentalita zabránila tomu, aby v ňom videli okultistu. Jeho okultizmus bol len rysom jeho života, nie jeho ústredným motívom. Mám na mysli, že nebol ako Crowley, pričom ale nie je o nič menej zaujímavý, pretože s formami mágie experimentoval otvorene, priniesol ich do svojej tvorby a takisto o nich otvorene diskutoval.“
Burroughs prejavil svoje presvedčenie týmto vyjadrením, po ktorom nasledovali aj iné, podobné: „V magickom univerze nejestvujú náhody ani nehody. Nič sa nedeje bez toho, aby si to niekto želal. Vedecká dogma je, že vôľa nemôže pôsobiť na vonkajšie sily, čo je podľa mňa smiešne. Je to rovnako zlé ako cirkev. Môj pohľad je presný opak toho vedeckého. Verím, že keď narazíte do niekoho na ulici, má to príčinu. V primitívnych kultúrach sa hovorí, že ak niekoho uštipol had, tak bol zavraždený. Tomu verím.”[1]
V nasledovnom texte sa pokúsim priblížiť Burroughsov život, knižné diela a primárne sa zameriam na rôzne okultné vplyvy, zvláštne historky, ktoré mal zažiť, a magické techniky, ktoré používal. 

Recenzia filmu Kardec (2019)

Dĺžka: 110 minút
Réžia: Wagner de Assis
Scenár: Wagner de Assis, L.G. Bayão

„Nie je inteligentný dôsledok bez inteligentnej príčiny.“

V 50-tych rokoch 19-teho storočia sa francúzskou spoločnosťou preháňa vlna salónneho špiritizmu. Ľudia sa zabávajú vystúpeniami s rotujúcimi stolčekmi, kým pôvodní špiritisti sa od týchto senzáciechtivých podujatí snažia dištancovať. V týchto podmienkach sa zoznamujeme s profesorom Rivailom (celým menom Hippolyte Léon Denizard Rivail). Svojím zanietením k poznaniu sa snaží pozdvihnúť ducha svojich žiakov, no nevie zniesť, aby aj na súkromnej škole boli deti indoktrinované povinným katechizmom. Toto nariadenie zaviedol Ľudovít Napoleon Bonaparte, keď prevzal moc a stal sa cisárom. Rivail teda protestuje, jeho námietka však nič nezmení. Následkom toho Rivail opúšťa školu a zarába si súkromnými lekciami, takisto ako účetník.

Väzni pandémie

Zo zásady nereagujem na verejné facebookové diskusie, ktoré sa približujú spoločenským a politickým témam. Nie je to iba kvôli môjmu permanentnému ignorovaniu politiky. Vopred to považujem za stratu drahocenného času využiteľného na užitočnejšie aktivity. Pri tom, čo náš národ ukazuje na Facebooku za posledné roky je viac-menej jasné, že by sa človek dočkal prevažne urážok od hociakého neznámeho degeneráta. Deje sa tak skoro vždy, keď na podobnú diskusiu narazím – ľudia s prejavom nezodpovedajúcim ani úrovni osobitnej školy si skrátka snažia uzurpovať právo na pravdu. Alebo možno tento verejný priestor nevedome používajú na vyhľadávanie protivníkov, na ktorých by si mohli vybiť svoje vášne a frustrácie. Pozor, nehovorím tu o jednotlivcoch, ktorí stratili príjem a základné istoty, ale o tých, ktorí iba využívajú každú príležitosť šíriť svoj primitivizmus. Nasledovné riadky vyjadrujú, čo sa mi zažiadalo na adresu tohto typu ľudí povedať.