Helen Wambachová - Návraty do minulých životov

Počet strán: 157
Vydalo: Mladé letá, 1992
Slovenský jazyk
Preložila Eva Vilikovská z originálu Reliving Past Lives: The Evidence Under Hypnosis, 1979.

O regresnej terapii, respektíve hypnotickom stave umožňujúcom subjektom rozprávať o ich minulých životoch, som sa už zmieňoval v článku Synchronicity versus falošné spomienky. Preto knihu doktorky Helen Wambachovej použijem len pre krátke zhrnutie informácií o danej technike, no predovšetkým na opis jej špecifického prístupu, ktorý nám všetkým dal prvotriednu lekciu testovania.

Prvé kapitoly knihy majú autobiografický nádych, keďže Wambachová chronologicky opisuje svoj záujem o psychológiu a terapeutickú prax, pričom ju niektoré zvláštne zážitky motivovali k záujmu o parapsychológiu. Tvrdí nasledovné: „Byť ‚expertom na ľudskú myseľ‘ znamená byť znovu a znovu pokorovaný jej záhadami.“ Uvádza príklady detí, ktoré zrejme mali časť svojej minulej osobnosti aktívnu aj v súčasnom živote, čo im sťažovalo prispôsobenie sa novým podmienkam. Takisto píše o tom, že ľudia požívajúci LSD zrejme mali krátke náhľady do minulých životov. Ako univerzitná profesorka videla príklad sna, ktorý sa sníval jej študentke a predpovedal jej smrť pri nehode. Iná jej študentka zas mala za úlohu vymyslieť si fiktívnu reportáž, a obsah reportáže sa taktiež vyplnil.

Ohiyesa - Duše Indiána

Vydala: Fontána, 2010
Preložila: Marcela Horáková
Počet strán: 87

Autor knihy, Ohiyesa (Charles Alexander Eastman), bol dieťaťom dvoch svetov. Keďže po vzbure bol jeho otec odvlečený do vojenskej väznice, jeho skorú výchovu mal na starosti strýko, ktorý ho vychovával podľa tradícií Santí Dakotov. Keď sa Ohiyesov otec k nemu vrátil, posielal ho do belošských škôl, keďže z neho chcel vytvoriť moderného bojovníka s vedomosťami belochov. Túto úlohu Ohiyesa zrejme skutočne prijal. Do histórie sa zapísal predovšetkým ako dychtivý hľadač porozumenia medzi belochmi a pôvodnými obyvateľmi Ameriky. Práve z tohto poslania sa zrodilo viacero jeho kníh, pričom toto vydanie Duše Indiána má byť odborným redaktorom Kentom Nerburnom zložené tak, aby zjednocovalo rôzne Ohiyesove zápisky na vybrané témy. Okrem hľadania zmierenia medzi rasami pracoval Ohiyesa tiež ako lekár, právnik, poradca prezidentov a pedagóg v mládežníckych organizáciách. V neskorších rokoch svojho života sa vracal k tráveniu času osamote v lone prírody.

Obsahom tejto peknej, drobnej, no draho predávanej knihy je celkový náhľad indiánskej duše na život a svet. Ohiyesa vysvetľuje tradičný pohľad na rôzne témy: náboženstvo, výchova detí, medziľudské vzťahy, etika a právo. Pomerne častá je kritika hromadenia majetku, ale aj pokryteckého správania kresťanov. Poukážem teda na niektoré detaily a otázky, ktoré ma zaujali najviac.

Prepadanie zlu v umení a popkultúre 3

Od napísania predchádzajúcej časti tohto seriálu ubehli už roky, počas ktorých som sa téme zla aktívne nevenoval. Poznám, aj vlastním niekoľko odborných publikácií o tejto téme, avšak nedostal som sa k ich prečítaniu. Počas danej doby som zvykol pri sledovaní mnohých filmov natrafiť na postavy, ktorých charaktery sa zlomili a „pridali k temnej strane“. Obvykle tieto filmové postavy mali niečo spoločné: chceli byť ako každý iný, chceli byť dobrým a šťastným členom spoločnosti, no bol to tragický osud, ktorý im to znemožnil. Respektíve, tak by to odôvodnili oni sami. Osudy týchto postáv som považoval vždy za variant toho istého princípu skrytého v pozadí. Snáď by sme mohli povedať, že to bolo nezvládnutie vlastného žiaľu, strachu, alebo hnevu, ktoré ich zdeformovalo. Momentálne však nemám dôvod vracať sa k tomuto motívu. Logicky by teda za opis mal stáť taký príbeh, ktorý sa niečím špecifickým odlíšil od ostatných a otvoril témy, ktoré inými vôbec neboli dotknuté. Usúdil som, že príbeh Portrét Doriana Graya napísaný Oscarom Wildeom spĺňa obe tieto podmienky a preto ho prinášam. Zdalo sa mi paradoxné, že sám Wilde sa v úvode knihy dištancoval od mravoučnosti, aj keď samotný príbeh nakoniec ako mravoučný vyznieval. Okrem románovej podoby príbehu sa pozrieme aj na jej interpretáciu, filmové spracovania a diela, ktoré s ním majú spoločné prvky.

Čriepky prefíkanosti v histórii

Máločo je tak inšpirujúce, ako správny úsudok, ktorý dokáže aj v podmienkach nepriateľského zámeru presadiť svoje záujmy. Keďže však býva pomerne ťažké naraziť na opisy situácií, v ktorých s prehľadom vyhral bystrý um, musel som pre napísanie tohto článku zbierať zmienky z rôznych zdrojov, pričom som na prvé z nich natrafil iba náhodou. Väčšinu z nich stvorila samotná história, kým zvyšok z nich koluje v podobe legiend, ktoré sa zdali dostatočne reálne na to, aby som ich tu parafrázoval. Jednotlivé príhody sa líšia historickými obdobiami, krajinami, ale aj tým, či boli uplatnené na úrovni jednotlivcov, oddielov, alebo celých armád. Snažil som sa vyhýbať popkultúrnym odkazom, v príhodných momentoch však použijem drobné výnimky. Hoci som viac sympatizoval s defenzívnymi taktikami, prvý uvedený príklad bude o indiánskom náčelníkovi, ktorý bral obranu svojho národa „trocha aktívnejšie“.

Synchronicity versus falošné spomienky

Definícia synchronicity ju vysvetľuje ako nekauzálne spojenie medzi dvomi alebo viacerými psychickými a/alebo fyzickými udalosťami, v ktorom pozorovateľ vidí spoločný význam. Aktuálna definícia z Wikipédie sa dokonca zmieňuje priamo o veštbách: „Také synchronistické fenomény sa vyskytujú napríklad vtedy, keď vnútorné udalosti (sny, vízie, predtuchy) majú príslušnú obdobu vo vonkajšej realite - vnútorný obraz alebo predtucha sa ukázali ako pravdivé.“ [1] Práve takéto vysvetlenie nám umožňuje pracovať s pojmom synchronicít v „magickom myslení“, ktoré pre rozsah tohto článku budeme potrebovať. Okrem potvrdených predtúch či veštieb však použijeme pojem synchronicity aj na spojenie medzi magickým rituálom (ktorý by tu zastupoval skôr „psychickú udalosť“) a udalosťou, ktorá v súvislosti s cieľom rituálu niečo zmenila želaným smerom (teda fyzické dianie nespôsobené priamym fyzickým pôsobením magika). Tým by sme pokryli dva opačne orientované prúdy – jeden s cieľom vplývať na okolie, druhý s cieľom niečo zistiť. Takisto sa budem zaoberať tvrdeniami o minulých životoch, ktoré sa zdali byť pravdivými. Nebude to však iba skeptik, kto sa spýta, či sa ľudia vystupujúci v daných udalostiach iba nedostali ku spôsobu, ako zmanipulovať samého seba. Zo psychológie poznáme jav, v ktorom si ľudia modifikujú uložené spomienky. Môžu byť teda aj spomienky na úspešné veštenie, rituály, či minulé inkarnácie upravenými? Pozrime sa teda na tento jav, aby sme si to preverili.

Vtipy 13

Nasledovné obrázkové vtipy prevzaté z rôznych zdrojov snáď poslúžia ako isté odľahčenie po predchádzajúcom „nihilistickom“ blogovom príspevku, pričom prvé z nich budú stále k téme prázdnoty a po nich nás čakajú nejaké tie popravčie záležitosti. K obrázkom s anglickým textom pripojím preklad.

„Hľadela som do Priepasti. Priepasť hľadela späť. Tak sa stalo, že sa s Priepasťou stretávam pri pravidelnom pokeci v kaviarni blízko môjho labáku.“

[Zdroj]

/
/
/

Vízia

Napadla ti myšlienka taká
že ťa v živote nik nečaká?
Len vnímaj tú vlnu desu.
Láska ani priatelia tu nie sú.
Ani nikdy neboli.
Život ťa už vyškolí.

Prázdny ako bez obrazu rám
ako po stretnutí keď si najviac sám.
Pýtaš sa, aký zmysel má snaha
či cena sklamania nie je pridrahá.
Predsa stále márne hľadáš,
blúdiš, zakopávaš, padáš.

Prechádzaš cez obriu bránu.
Nečakaj tam na záchranu.
Na mieste, kde nie je „sme“
hľaď do očí tej strašnej tme.
Vo vesmíre nepočuť tvoj krik.
V živote nik nečakal.
Ani tu nečaká nik.


Úvod
Túžba po láske a prijatí je považovaná za základnú súčasť ľudskej povahy, či už je u jednotlivého človeka viditeľnejšia, naopak skrytá, alebo potlačená. Riziko doživotného nenaplnenia túžby po láske je zriedkavou víziou, ktorú si ľudia nepripúšťajú a ktorú vám pri hocijakej zmienke o nej budú –pravdepodobne bez autentického porozumenia- vyhovárať. Ja si však myslím, že naozaj desivá vízia je taká, ktorá by pre svoju krutosť väčšine ľudí ani nenapadla. Je to vízia odsúdenosti na nenaplnenie, ktoré sa neobmedzuje iba na trvanie života, pretože po živote pokračuje aj v necyklickej posmrtnej existencii. Neobmedzenosť priestoru a času je v nej úplne v kontraste s tým, že nie je nikto a nič, s kým by sa tento priestor dal objavovať, pretvárať či zdieľať. Vo sfére neobsahujúcej inú zahrnutú bytosť nemôže existovať žiadne prijatie a dokonca ani neutrálne alebo negatívne interakcie a vzťahy. Ak predpokladáme, že si v tomto stave pozorovateľ vôbec zachová povedomie o „iných bytostiach“ a „možnosti interakcie“, vákuum okolo neho bude vytvárať nepriepustnú izoláciu, ktorá akúkoľvek interakciu znemožní a tým bude pozorovateľa mučiť. Niekto si možno predstaví šialeného boha, ktorý túto sféru vytvoril a sám jestvoval mimo nej, no vložil do nej náhodného odsúdenca, aby ho sám nepozorovaný pre svoje zvrátené pobavenie sledoval.

Ak človek prežíva pocity vyvolané podobnými víziami, stretáva sa s niečím celkom mimo našej každodennej sféry, niečím priam archetypálnym. Práve toto moje presvedčenie o archetypálnosti samoty ma viedlo k podujatiu spísať tento text.

Jarné upratovanie a informačné toky

"Dvesto bude! DVESTO!!!"

Počet rôznorodých zápiskov ktoré som prinajmenšom 16 mesiacov neupratoval je ohromujúci a to som uviedol iba približné číslo z aplikácie SimpleNote. Vynechal som koncepty v e-mailoch, náhodné screenshoty, poznámky na papieri či záložky v internetových prehliadačoch. Počet duplicitných alebo zastaralých poznámok je podľa očakávania skromný, no počet tých združujúcich rôzne informácie do jedného objektu je hojný. Čert aby to vzal.