[AnderGraundová] báseň

V podzemí sa zberba zišla

Privoňaj si, len skús tú šlehu!

Už hodina rozkoší nadišla

Cíť chladnej dvanástky nehu!

Myslím pivo, ako inak?!

Čašník beží zaraz klusom

„Narazím sud ďalší, synak!“

Divím sa nad jeho vkusom

S pivom nikdy nie sme sami

Sprevádza ho veľká láska

Zdvojnásobí pupek sa mi

Zhadzuje sa každá maska

Po pive každého rád mám

Za bežných podmienok nie som taký

Nebolí ma na duši šrám

Obvykle nado mnou krúžili mraky

V podzemí, tam nezažiješ nudu

Pivom sa lejem ako najatý

Kým príde Deň posledného sudu

Budeš popíjať ho aj Ty!

V podzemí barman dáva quest:

Pochovať starosti zaživa

Aspoň raz ísť na Oktoberfest

Cítiť lásku vždy, aj bez piva

Slovo na záver: Báseň mala pôvodne vyjadrovať aj myšlienku, či otázku o tom, čo je vlastne „normálny stav“ človeka, no nezmestilo sa to do nej. Tu platí, že prirodzený stav je považovaný za pozitívny a odpovedá jednak „zhodeniu každej masky“, ako aj momentálnemu opojeniu, hoci to alkoholové má vedľajšie účinky. Bežný, no nie prirodzený stav odpovedá spomenutým starostiam, mrakom, či „maske“. Bez tohto predpokladu (respektíve za stotožňovania bežného a pozitívneho stavu) mohli riadky okolo stredu básne pôsobiť protirečivo.