Vízia agnostickej spoločnosti

Považujem sa za špecifický prípad okultistu. Kým mnoho veriacich by si prialo, aby práve ich náboženstvo zaplavilo svet, ja takéto prianie vedome nepociťujem – aspoň čo sa týka vnútra svetonázoru. Pokiaľ ide o vonkajšie pristupovanie k nemu, svoj ideál predstavím na nižších riadkoch. Samozrejme, je príjemné zdieľať svoj svetonázor s niekým kto mu rozumie, je ale nezmyselné snažiť sa meniť celé okolie k tomuto obrazu. Zároveň však z mojej strany nejde o snahu ponechať „pravú vieru“ len niekoľkým „vyvoleným“. Ide mi o dojem, že mágia príliš nepatrí do mainstreamu. Okrem nemožnosti udržať pred očami skeptikov „seriózny image“ sú tu aj iné problémy.

Problémom rozhodne sú šarlatáni vyťahujúci peniaze z naivných ľudí za nespoľahlivé či nefungujúce liečenie, prípadne iné služby. Podľa toho, čo som videl v praxi sa náhody vyzerajúce ako skutočné synchronicity stanú len pokiaľ boli podmienky operácií dosť extrémne. Teda sa na „zázraky“ vážne nedá spoliehať, hoci je tu aj opačná strana mince v podobe nedostatočnej prípravy alebo nevšimnutia si výsledkov v podobe príležitostí. Tiež ma veľmi často iritovala idea, že by vedecky preskúmané pôsobenie mágie bolo nakoniec zas len zneužívané na upevňovanie moci tých, ktorí ju mali už predtým – že by jej zneužívanie viedlo k monopolizácií moci.

Prečo o tomto celom hovorím? K prvej pointe sa čoskoro dostaneme. Nepovažujem súbor obskúrnych praktík za niečo, čo by sa malo pchať do výkladov všetkých obchodov aj napriek tomu, že tieto praktiky korešpondujú s mojím svetonázorom. Aké miesto mám potom pripisovať náboženstvám, ktoré na mňa pôsobia ako omnoho pasívnejšie a teda zbytočnejšie smery?

Je to práve miesto náboženstiev v súčasnej spoločnosti, ktorému som sa chcel venovať ako hlavnej náplni článku. Mnoho podmienok je podľa môjho názoru postavených na hlavu.

Pozrime sa na prvý z príkladov: Prečo sa aj v dnešnej dobe nájdu hlupáci schopní rečniť vo verejných budovách ako je parlament o svojich náboženských ideách? Aby to nebolo málo, majme na pamäti nasledovné:

1. S náboženstvom (ako aj akoukoľvek inou abstraktnou ideou) bol vždy problém jej neoveriteľnosti.

2. Nikto si nemôže byť istý ani historickou autenticitou svojho učenia ani presnosťou prekladu. Nie je isté, či neboli žiadne fakty zamlčané, alebo či neboli plagiátorsky prevzaté zo starších zdrojov.

3. V náboženských príbehoch absentuje logika (napríklad v príbehoch o stvorení sveta, ktoré môžu byť nanajvýš symbolické), tiež sú prítomné protirečenia, či krutosť starozákonneho boha. 

Aj keby sme ignorovali všetky tieto záležitosti, sú tu ďalšie –predovšetkým na nasledovné som chcel poukázať:

1. Pôda verejnej inštitúcie má byť určená pre spoločné rozhodovanie sa, rozhodovanie o tomto hmatateľnom svete na základe overených faktov a s tým cieľom, aby sa nám žilo čo najpraktickejšie. Súkromné modely sveta (teda viera) našich zastupiteľov tu majú hrať čo najmenšiu rolu.  

2. Pokiaľ rečník na takomto mieste hovorí o svojom náboženstve, podľa mňa tým dokazuje, že nemá voči iným prítomným žiadnu úctu, pretože im svoje náboženstvo nanucuje. Je vôbec schopný vidieť že jeho správanie je nevhodné a obťažujúce?! Jediný prístup v ktorom vidím úctu, je ponechanie informácií dostupných tak, aby ich čítal alebo počúval ten, kto si praje a mal možnosť hocikedy prestať alebo namietať.

Uvediem ďalší príklad: dotovanie cirkví štátom. Z akého dôvodu by mala skupina ľudí dostať príspevok súvisiaci so svetonázorom? A pokiaľ príspevok dostane, akou hodnotou ho štátu vráti? Mám dosť obavy z toho, ako dokážu masy využívať vo svoj prospech zákony pritiahnuté za vlasy. Pokým budú takéto spolky existovať, stále sa nájde niekto, kto bude chcieť profitovať týmto spôsobom a následne tieto prostriedky použije na rozširovanie sa. Neviem sa ubrániť dojmu, že je to princíp fungovania parazita. Pozitívom je aspoň keď sa objavujú iniciatívy za odluku cirkvi od štátu.

Najhnusnejším príkladom zla spôsobeného náboženstvom je trestanie v niektorých krajinách (hlavne Blízkeho východu) za rúhanie, odpadlíctvo, konverziu či homosexualitu – nie inak, než smrťou. Tiež sa vyskytuje aj obrátená situácia a veriaci (inej viery než majorita) sú v nich „nepohodlní“ – preto sú odpočúvaní, prenasledovaní, nútení ku konverzii.
   

Veci, ktoré ma rozhorčujú som už predstavil. Čo by teda bolo ideálne a v mojich očiach zdravé? Jednoducho dostatok sebareflexie na to, aby sme všetci odlišovali realitu od myšlienok. Môjmu ideálu sa blíži naladenie domorodých Pirahov o ktorom sa možno dočítať v článkoch Indiáni zmenili misionára na ateistu alebo Indiánov mal obrátiť na vieru, namiesto toho sa stal ateistom.

Podľa gusta brazílskych Pirahov nemá človek právo hovoriť o veciach, ktoré sám nezažil. Samozrejme to neberiem ako jedinú možnosť; bola by predsa škoda napríklad nediskutovať o obsahu kníh (a navyše ich čítanie sme predsa zažili). Postoj Pirahov skôr beriem ako veľmi správny nezáujem veriť „príbehom z dávnych čias“, ktoré boli odvtedy tisíckrát prekrútené, pokiaľ sa niečo z nich vôbec stalo. Takýto prirodzený nadhľad, „branie vecí s veľkou rezervou“ je tiež v zhodne s výrokom Marca Aurelia: „Všetko čo počujeme je názor, nie fakt. Všetko čo vidíme je perspektíva, nie pravda.“ Snáď nemusím zvýrazňovať, že aj tento výrok vystihuje môj pohľad. Jednoznačne verím, že žiadna (náboženská či iná) idea nemá nárok na status posvätnosti a nedotknuteľnosti. A tiež verím, že keby to každý bral takto, množstvo neznášanlivosti a násilia by sa nezanedbateľne znížilo.

Bolo by krásne zobudiť sa vo svete, kde nikto nebude tak sfanatizovaný, aby nútil iných ľudí v mene viery plodiť a rodiť deti, ktoré nedokážu uživiť. Vo svete, kde nikto nie je tak sprostý a zákerný, aby šíril klamlivé informácie o prezervatívoch v krajinách, kde sa najrýchlejšie šíri vírus HIV. Tam, kde nikto nie je tak neuveriteľne slabý, aby sa nechal pozitívne diskriminovať pre svoj svetonázor, alebo aby si pre neho žiadal status nekritizovateľnosti. V takom svete, kde si deti nehovoria, že rodičia im predstavili súbor zvrátených, tyranských pravidiel ako jedinú cestu k „trvalej spáse“ – za tú cenu, že svoj jediný overiteľný život premárnia úplne inak, ako by si vo svojom srdci priali...