FPS meditácie?

Po dlhodobej pauze som opäť začal intenzívne hrať FPS hry, teda first person shooters, strieľačky z pohľadu prvej osoby. Mám na mysli predovšetkým dve hry bez lineárneho príbehu: Left4Dead 2 a konkurenčné Killing Floor, dnes už považované za „staršie“, keďže vývoj ide neúprosne vpred. Už pri Left4Dead 2 som si všimol, ako podporuje predstavivosť v priestore, keďže sa v tejto hre na vás valí horda zombií a potrebujete mať neustále prehľad, čo sa deje v priestore okolo. Takisto podporuje načasovanie vašich krokov a krátkodobé plánovanie. Snáď sa ovládanie svojich akcií dá prirovnať k nejakej bojovej verzii manažmentu, v ktorom si musíte správne určiť prioritu akcií a v takomto poradí ich aj vykonať. Hop, jednu zombiu odsotíte smerom doprava a kým sa ona dvíha zo zeme, rýchlo postrieľate ďalšie dve-tri pred sebou pri presune kolmo doľava, kde je voľný priestor. Vytvárate si dynamický prúd pohybu - smery streľby a kráčania meníte nezávisle na sebe každú sekundu, ak nie ešte častejšie. Vidíte, že sa na vás rúti horda nepriateľov? Vyberiete si také miesto na streľbu, aby ste ich zlikvidovali najľahšie. Lezú zombie za vami na strechu? Môžete automatickou zbraňou obstrieľať okraj strechy. Uväznila horda šmejdov vo svojom strede vášho spoluhráča? Tak opatrne obstrieľate jeho – situácia skrátka ako zo života. :-)

 Aj zombie majú svojich „majstrov meditácie“. Drobné „osvietenie“ však pochádza z hráčovej baterky. (Left 4 Dead 2)

Neskôr, po presedlaní na defenzívnejšie a taktickejšie Killing Floor som až pocítil, že jeho hranie môžem považovať za rovnocenné meditácii. V záujme úspechu si vyžadovalo skutočne plné sústredenie. Darmo, že mutanti, ktorí sa vás snažia nakrájať či roztrhať, sú len virtuálni – istá miera napätia ktorú zažívate, je reálna. Obzvlášť v situácii, keď sa mutantom darí vás obkľúčiť a vám dochádzajú náboje. A tak je výzvou snažiť sa telesne uvoľniť napriek znepokojivým výjavom na monitore, aby váš úsudok a reflexy pracovali správne. Takýto tréning nezávislosti mysle a tela od stresu sa zdá byť dosť dobrým tréningom aj pre život. Keďže kooperatívna hra skĺzava do obrany výhodných pozícií, píšem predovšetkým o sólo hre, v ktorej si musíte vytvárať či udržiavať únikové cesty pred ich zaplnením nepriateľskými skupinami.

 Tesne pred headshotom. A vraj najkrajší pohľad na svet je z konského chrbta, pche! (Killing Floor)

Takto ponímaný tréning má aj iné časti – v spomenutom Killing Floor sa musíte na obraz sústrediť poriadne, aby ste zbadali pohyby takmer neviditeľných nepriateľov. Snažíte sa nachádzať riešenia za chodu. Pokúšate sa vyhnúť ohnivým strelám takzvaného „Huska“, prípadne sa skryť pred pohľadom „Fleshpounda“, aby ste ho nevydráždili k útoku vo chvíli, kedy máte plno práce s jeho menej hrozivými kolegami. Strieľate po nepriateľoch aj za pohybu, hoci vaša muška obieha ležatú osmičku a musíte vystihnúť správny moment na streľbu. Ideálne tak, aby ste strelou do hlavy ušetrili náboje, alebo jedným brokom či šípom zlikvidovali viacerých nepriateľov. Chcete predsa minimalizovať riziko, že vás zachytia pri nabíjaní. Pokiaľ nechcete spomaľovať svoj pohyb, potom mierite len „od pása“ a dúfate, že váš odhad stredu obrazovky postačí, aby ste sa trafili. Používanie granátov a potreba nabíjania vás učí správnemu načasovaniu. Obmedzujete svoje pohyby -mierenie aj ústup- len na nutné minimum. Učíte sa používať najmenšie fungujúce násilie za tým účelom, aby ste sa mentálne nezasekli v jednej akcii a mohli sa ihneď preladiť na „spracovávanie“ iného nepriateľa. Skracujete jednotlivé časti cyklu: vnímanie – rozhodovanie – reakcia, čím skracujete aj celý cyklus. A pokiaľ uspejete, môžete sa právom potešiť zo svojej mentálnej aj fyzickej šikovnosti. Komu to nestačí, môže sa pokúšať popri týchto akciách ešte počítať svoje náboje v poloautomatických zbraniach, keďže pri automatických by to zvládal len Chuck Norris (ktorý zbrane nepotrebuje).

Uvoľnite sa – chcú vás len zabiť. (Killing Floor)

Práve na podobných herných príkladoch som si uvedomil rozdiel medzi mojím súčasným ja a minulým ja. V detstve, keď som sa všetko snažil riešiť hrubou silou, alebo šikovnosťou by som nedokázal zvládnuť mnohé problémy, ktoré dnes zvládam aj pohodlne, pomocou rozumu. Akoby môj mozog začal lepšie rozumieť štruktúram a pravidlám hier, vďaka čomu sa mi lepšie darí zoradiť priority a nájsť riešenia. Killing Floor, o ktorom tu píšem, zároveň úžasne vystihuje sny, v ktorých vás prenasleduje horda nepriateľov. Práve takéto sny som občas mal aj ja, nepriatelia v nich ma mohli ohroziť len zblízka, hoci málokedy som disponoval strelnými zbraňami. Môžem sa však chváliť tým, že v týchto snoch vždy oproti nepriateľom bojujem a po jednom ich likvidujem, hoci ústupovou taktikou, aby ma neobkľúčili. To sa plne zhoduje s taktikou v zmieňovanej hre.