sobota 8. decembra 2018

Charles Stross – Archivy hrůz

Vydalo: Talpress spol. s.r.o., v roku 2007
Preložili: Hana a Martin Sichingerovi
Obálku vytvoril: Jan Patrik Krásný
Počet strán: 447


Stalo sa vám už niekedy, že ste mali pripravené podklady pre písanie recenzie knihy a až potom ste zistili, že je dávno vypredaná? V rámci nacvičovania osobnej flexibility považujem túto situáciu za vhodnú na oslovenie hľadačov originálnych autorov, návštevníkov antikvariátov a iných bytostí vynaliezavých na internete.

Ako hovorí anotácia, kniha Archivy hrůz kombinuje žánre hororu a špionážneho thrilleru. Z anotácie sa však nedozviete, že obsahuje vlastne dva príbehy, ktoré spája hrdina a zároveň ich rozprávač. Hoci zopár českých recenzií na knihu existuje, v žiadnej sa nepozastavovali ich autori nad menom hrdinu. Ten sa totiž volá Robert (Bob) Howard, čím je takmer menovcom Roberta Ervina Howarda, priateľa H. P. Lovecrafta a autora temnej fantastiky, ktorého poviedkové zbierky som už recenzoval. Snáď nebude príliš veľkým spoilerom keď prezradím, že tento Robert Howard sa nezastrelí kvôli upadnutiu svojej matky do kómy.

Prvý príbeh, rovnomenný s názvom knihy, je v rozsahu 280 strán. Začína sa delikátnou úlohou, ktorú dostane Bob od svojho šéfa: vlúpaním sa do priemyselnej budovy a zničením výskumu nejakého chudáka matematika, ktorý mal tú smolu, že toho odhalil primnoho. Organizácia s názvom Prádelňa, pre ktorú Bob pracuje, je britskou okultnou rozviedkou, ktorá sa snaží zabraňovať spontánnym alebo cieleným zneužitiam magických síl. Svet, ktorý nám totiž autor predstavuje, obsahuje mágiu, avšak najlepšie fungujúcu práve vďaka matematike, prípadne elektronike a výpočtovej technike. Keďže ku znovuobjavovaniu rôznych matematických vedomostí dochádza pravidelne, patrí ku starostiam Prádelne chránenie sveta ničnetušiacich civilov, ktorí by mohli bez tejto ochrany nerozvážne prelomiť membránu medzi vesmírmi a privolať nemilú démonickú návštevu. Pred touto špionážnou akciou mal Bob na starosti správu počítačov. Keďže si však podal žiadosť o prácu v teréne, uvidíme, ako táto žiadosť ovplyvní jeho život.
Bobovi dvaja spolubývajúci sú taktiež zamestnancami Prádelne. Vďaka tomu je Bob zvyknutý na neštandardný životný štýl a rôzne druhy bizarných experimentov. Medzi tieto experimenty patria zvláštne invokácie za použitia podobného elektronického príslušenstva, aké mohol používať pri svojich rituáloch Wilhelm Reich. Práve toto poznanie invokácií príde Bobovi vhod, keď sa v práci počas podobnej operácie stane nehoda prihlúplemu účtovníkovi. Bob proti jeho posadnutému telu zasiahne, čím zachráni aspoň ostatných prítomných. Táto duchaprítomnosť ho posunie vpred ku jeho aktívnej špiónskej službe. Bob sa sám seba pýta, či chce vykonávať takúto prácu. Na jednej strane chápe, že zúčastniť sa na ochrane až príliš zraniteľného ľudstva pred desivým nebezpečenstvom z vonkajšieho kozmu má väčší zmysel ako akákoľvek zbytočná kancelárska práca, hoci pri aktívnej službe sám riskuje a prežíva skľučujúce udalosti. Na druhej strane sa cíti, akoby v skutočnosti nemal na výber.
Ďalšou Bobovou misiou je návšteva USA kvôli mladej profesorke, ktorú v USA zadržali a odmietli pustiť domov do Británie. Malo ísť o pokojnú misiu, no po stretnutí s Bobom však profesorku Dominique (skrátene "Mo") unesie tretia strana. A tak sa náš hrdinský klaďas dostáva do pozície zachraňovania krásky, na ktorom má po čase okrem profesijného aj osobný záujem. Bob zistí, že koreň problému sa nachádza v dávnejšej minulosti, totiž v časoch nacistického Nemecka:
Str. 177-178: „Brána, kterou Ahnenerbe nazvala Projekt Jotunheim, a všichni ostatní mu říkali Vyvolávaní ve Wannsee, odpovídala tomu, co bychom dnes označili za bránu čtvrté kategorie – velký dvousměrný most do jiného vesmíru, ve kterém je podstatněji snazší uskutečnit výpočetní operaci na otevření brány zpět k nám. Most dost velký, aby jím prošly tanky, bomby, ponorky. Dokážete si představit ten ‚protiúder‘? Nejsme si úplně jistí, o co se snažili nebo čeho chtěli Invokací Wannsee dosáhnout, ale muselo to být hodně drastické; Wannsee stálo nacistický stát víc, než kolik stál Spojené státy Projekt Manhattan, a kdyby proběhlo úspěšně, mělo by stejné nebo i větší vojenské důsledky. Jistě, jejich kouzla byla směšně primitivní; kdybyste správně pochopila teorii, pravděpodobně by se vám povedlo provést to samé s rozpočtem milion liber na vybavení a za použití pouhých několika obětí. Pokusili se problém vyřešit brutální silou a nevyšlo to – především proto, že na to spojenci přišli a vybombardovali jim jejich velký kondenzátor duší v Peenemünde. Ale o to nejde. Selhali a hlavy si z oprátek nevyvlékli, nepomohlo jim ani všech těch deset milionů lidí, které povraždili v koncentračních táborech, a kterými živili svoje smrtonosná kouzla.“ 

Druhý príbeh – Betonová džungle – je v rozsahu cca 105 strán. Začína sa poplachom, ktorý za následok povolá Boba ku prevereniu istého kusu hovädzieho dobytka. Cestou sa Bob zo spisov dozvedá o prípadoch, v ktorých bol vedecky skúmaný pohľad gorgony ako reálny jav premeny živých uhlíkových štruktúr na spáleninu. Postupne Bob zisťuje, že pohľad gorgony sa dá zopakovať aj použitím kamier a nájdená krava slúžila len ako cvičný terč nejakej konšpirácie, ktorá môže napáchať omnoho väčšie škody. Navyše žiadny kamerový systém nie je úplne bezpečný pre hacknutím... 
  
V doslove Stross analyzuje svoje inšpirácie – špionážne thrillery a ich porovnanie s horormi, prostredie studenej vojny a hackerov. Tiež píše o iných, podobných okultne-špionážnych dielach, ktorých námet je blízky tejto knihe.
Str. 425: Horory nám umožňují postavit se našim strachům a nechat je zmizet v nekontrolovatelných vesmírech, ale strach balancuje na pokraji zkázy a může tudíž protagonisty zahubit. Špionážní fikce nám naproti tomu umožňuje na okamžik uvěřit, že nevýznamní lidé mohou získáním tajných informací nabýt určité moci nad zdrcujícími hrozbami, které pronikají do jejich vesmíru. Takže, i když základná dynamika obou, hororové i špionážní literatury, shodně závisí na tušení obrovských neosobních sil, o kterých hrdinové původně nic nevěděli, a které se vymykají kontrole, jejich závěr se často liší.“
Aby som nezabudol, kniha má aj predhovor od autorovho kamaráta, ktorý čitateľa pripravuje na to, čo ho čaká.

Už na prvých stranách príbehu vidno, že Strossov štýl písania je komplikovaný. Počas rozprávania totiž používa mnoho odbočiek, niekedy vysvetľujúcich, inokedy humorných. Práve toto mohlo čiastočne prispieť k tomu, že keď som sa mnoho rokov dozadu snažil čítať knihu prvýkrát, nedočítal som ju. Po veľkom časovom odstupe som však s knihou problém nemal. Určite sa bude čítať jednoduchšie čitateľom, ktorí sústredene vedia rozlišovať medzi hlavným dejom a vtipnými vsuvkami. Žarty, ktoré si autor robil, boli predovšetkým z byrokracie a práce v IT sektore. Autor tiež často ukazoval svoje znalosti z vedy, počítačových technológií a špionážnych oddelení, avšak mal som dojem, akoby týmito vedomosťami na mňa ako čitateľa skôr mrhal. Aby bolo sústredenie na knihu ešte o niečo zaujímavejšie, Stross niekedy používa metafory týkajúce sa mágie, ktoré ale nie sú vzhľadom ku deju myslené vážne. V druhom príbehu je mix mágie a techniky mätúcejší, pretože sa v ňom autor o niečo viac prikláňa ku klasickému pohľadu na mágiu.  
Kvôli prvému neúspešnému čítaniu knihy som si myslel, že budem na ňu písať negatívnu recenziu. Dnes je totiž už marketingovým ťahom tvrdiť, že autori pokračujú v stopách H. P. Lovecrafta a tak podobné tvrdenia treba brať s veľkou rezervou. Negatívna recenzia sa však nedeje. Počas čítania som sa dobre bavil a teda šlo pre mňa o zábavu, čo môže sklamať iba ľudí očakávajúcich za každú cenu len horor.

***

Str. 304: „Někdy děláme chyby ze správných důvodů.“

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára