V tomto texte by som chcel predstaviť dve metódy, ktoré súvisia s riešením konfliktov. Prvú z nich však považujem za fungujúcu len vo veľmi špecifických podmienkach, pričom v iných podmienkach môže mať až škodlivé účinky.
1. Vyloženie kariet na stôl.
Prvá metóda mala byť založená na tom, že obe (respektíve všetky) strany sporu spíšu svoje náhľady na spor s veľmi širokým pokrytím, ktoré môže obsahovať nasledovné body:
- ako som situáciu vnímal
- čo považujem za koreň problému
- dôvody, prečo som sa choval práve takým spôsobom
- čo ma vytočilo, ako som vnímal správanie druhej strany a aké boli následky pre mňa
- čomu nerozumiem zo správania toho druhého
- čo som ochotný zmeniť u seba
- v čom by som potreboval zmenu u iných, v čom vidím ich priestor na zlepšenie a ako by som na ich mieste konal ja.
1. Vyloženie kariet na stôl.
Prvá metóda mala byť založená na tom, že obe (respektíve všetky) strany sporu spíšu svoje náhľady na spor s veľmi širokým pokrytím, ktoré môže obsahovať nasledovné body:
- ako som situáciu vnímal
- čo považujem za koreň problému
- dôvody, prečo som sa choval práve takým spôsobom
- čo ma vytočilo, ako som vnímal správanie druhej strany a aké boli následky pre mňa
- čomu nerozumiem zo správania toho druhého
- čo som ochotný zmeniť u seba
- v čom by som potreboval zmenu u iných, v čom vidím ich priestor na zlepšenie a ako by som na ich mieste konal ja.
Snáď je jasne vidieť, prečo som to nazval "vyložením kariet na stôl". Odkrytie svojej perspektívy a priorít tu má slúžiť na vyjasnenie si toho, čo v spore nebolo vypovedané alebo ostalo nepochopené. Samozrejme, môže slúžiť na prehĺbenie porozumenia aj mimo sporu. Má hlavne premostiť odlišné perspektívy zainteresovaných, prekonať prípadnú reťaz dezinterpretácií cudzej komunikácie a pomôcť nám uprednostniť vysvetľovanie pred zavrhovaním ľudí len pre svoje vlastné „samo-nasieracie“ projekcie. Zdá sa, že podobnú praktiku by mohlo byť ľahké nájsť v knihách, ja ju však mám z vlastných skúseností. Tieto skúsenosti však ukázali, že praktika pomôže len ľuďom, ktorí spĺňajú predpoklad, že spor skutočne chcú vyriešiť a budú úprimní. Je logické, že takí ľudia potrebujú podobnú praktiku najmenej zo všetkých. Ak predpoklady nie sú splnené, s touto metódou pohoríte - tak ako som pohorel aj ja. S emocionálne ladenými ľuďmi, ktorí navyše problémy nechcú riešiť, vám táto praktika nepomôže. Naopak, „vyloženie kariet na stôl“ vám môže ešte pohoršiť: tam, kde napíšete, že ste ochotní ísť cez problémy, títo ľudia prečítajú: "robíš mi problémy". Táto problematika je snáď analogická problematike "low context versus high context" kultúr. S možnosťou pohoršenia vzťahu sú spojené dva kontroverzné spôsoby použitia:
a) Použitie, keď si chcete preveriť dôveryhodnosť protistrany. Kto odmietne vyložiť jasne a pravdivo karty na stôl, zrejme nemôže byť dôveryhodný.
b) Použitie, keď máte dojem, že protistrana vám nerozumie, no zároveň vám už nevadí, ak o ňu prídete.
Bohužiaľ, jeden môj kamarát mal zrejme pravdu v nasledovnom tvrdení: "Niekedy je aj to najlepšie vysvetľovanie zbytočné."
2. Koncept minimálnej eskalácie.
Druhý "objav" mojej dielne súvisí s emočným dospievaním človeka a tým, ako dokážeme po istom čase konať lepšie, ako predtým. Hovorím mu "koncept minimálnej eskalácie" a nie je tak riskantný v použití, ako predošlá metóda. V praxi sa prejavuje tým, že aj keď s niečím nie ste spokojní a ľudia vás štvú, nedávajú vám čo potrebujete, alebo žiadajú veľa – nebudete im nadávať, kričať na nich a nezavrhnete ich. Zlomy ako sú napríklad znepriatelenie sa či rozchod sú "maximálnou eskaláciou" a často nastávajú, keď sa človek unáhlil a podľahol vášni. Opačným jednaním, „minimálnou eskaláciou“ je vždy svoje správanie kontrolovať natoľko, aby sme eskalovali spor o ten najmenší možný schod nahor. Zároveň táto minimálna eskalácia slúži na otvorené signalizovanie druhej strane, aby tá vedela, na čom sme.
Znamenalo by to napríklad ľuďom povedať, že im vyhoviete naposledy. Pokiaľ sa to nevyrieši, opäť použijete nástroj, ktorý sa bude zdať ako najbližší schod nahor – poviete, že tentoraz už protistrane neustúpite a vysvetlíte prečo. Taký postup sa zdá banálny - avšak nemusí to byť ľahké napríklad pre teenagerov, ktorí emočne vybuchnú, urobia rozhodnutie v hneve a potom to ľutujú. Viem to, pretože som si rovnakou fázou života prešiel, pokým som sa začal rozhodovať s chladnou hlavou. Zavrhoval som ľudí a potom som sa cítil, akoby som spolu s nimi vytrhol aj niečo zo seba - niečo, čo mi po čase začalo chýbať a čo neprestávalo volať po náprave. Tento útek od problémov som však neskôr prestal praktizovať. Aké je asi "duchovné" zavrhnúť možnosť priateľstva medzi mojím budúcim ja a tvojim budúcim ja, kvôli tomu, čo povedala alebo urobila minulá, už neexistujúca verzia teba alebo mňa?
Okrem toho mám aj ďalší dôvod pre zmenené jednanie: vždy existuje riziko, že zničíte priateľstvo iba kvôli svojej dezinterpretácií či projekcii. Ani keby toto riziko bolo iba 0,1%, jednoducho mi nestojí za to podstúpiť ho. Preto vždy chcem uprednostniť načúvanie pred vlastnou prchkosťou.
Zavrhovanie u mňa bolo nahradené väčšou prispôsobivosťou fungovania aj v neideálnych vzťahoch a menším lipnutím na nich, čo znížilo moje trápenie sa. Kým deštruktívne pseudo-riešenia spôsobia obom stranám iba utrpenie, vyberať si jemnejšie riešenia je výzvou charakteru. Dáva nám to možnosť "jednať zaujímavejšie" (ako by povedal Outsider z hry Dishonored) a vyberať si, aké hodnoty chceme vlastnou snahou tvoriť. Je snáď príliš naivná viera, že nad rozdielmi a komplikáciami zvíťazí láska? Základným predpokladom tohto víťazstva je, že sa nevzdám práve JA a že nezavrhnem ani ľudí, ktorí zavrhli mňa.
Neee, ja sa odstrelím. Rada do života, nepíš cez mobil komentár priamo v prehliadači lebo sa refreshne a kilometrový komentár je v čudu. Nehehehee.
OdpovedaťOdstrániťOkej, vracajúc sa k tvojmu článku o menšie nervové zrútenie neskôr, skúsim zhrnúť čo si pamätám z originálneho komentára.
Možno to vypovie o mojej mentálnej nevyspelosti, no asi budem zástancom prvej stratégie. Aj keď u mňa to naberá formu hádok. Ovšem myslím si, že nie je hádka ako hádka. Osobne zo všetkých druhov rada praktizujem takú tú "dôraznú výmenu informácii".
Totiž ako si sám naznačil. Málokto chce vyložiť svoje karty, tak ich k tomu vyprovokujem. To je v mojom prípade znamením, že mi na tom človeku záleží natoľko, že ak odmieta riešiť problém po dobrom a ja vycítim, že tam nejaký je, tak sa to snažím zistiť všetkými možnými spôsobmi. Je to znamenie, že mi na tom človeku záleží.
U mňa je horšie ak ma tá fáza hnevu a hašterenia prejde. Vtedy mi je daná osoba totiž natoľko ukradnutá, že sa mi nechce na ňu vynakladať také úsilie. To môže byť spôsobene aj mojou mentalitou alebo, že aj v rodine riešime niektoré veci temperamentnejšie.
No v článku ako takom ma zaráža pocit, akoby jedna stratégia vylučovala druhú.
Alebo len uráža moju pýchu, že na základe tých bodov som nevyspelé decko, ktoré rieši konflikty tantrumom. (Well, toto aj mne znelo detinsky, no na čo sa budem hrať. :-D )
Asi my chýba tretia kategória pre niekoho tá "ideálna stratégia", ktorá je kombináciou tých lepších aspektov zvyšných stratégii.
Akoby nemohol niekto spočiatku trpezlivo dávať najavo svoj problém (čo zväčša aj tak unikne pozornosti adresáta) až v záverečnej fáze vybuchne.
Každopádne je obdivuhodné ak sa dokážeš odosobniť od zrady niekoho minulého ja a tak dopriať priateľstvo vašim budúcim ja. (Fuh, skoro som sa do toho zamotala.)
Napríklad ja by som to nedokázala. Ani nie, že by som sa o to nevedela posnažiť, no mrška v mojom ja považuje čosi také za privilégium, ktoré odmieta rozdávať na počkanie. Každopádne vďaka za rozhýbanie mojich zhrdzavených mozgových závitov. (Si predstav, že doteraz mi trvalo, kým sa mi tvoj článok uležal v mysli natoľko aby som naň dokázala napísať komentár. :-D )
Ahoj, ďakujem za komentár. ;)
OdstrániťNie, z mobilu nepíšem komentáre.
Pekne si vysvetlila ako funguješ a myslím si, že je to okay. Aby som reagoval na úvod: aj keby niečo bolo o "mentálnej nevyspelosti" (čo sa mi nezdá), tak o to až tak nejde. To, že si sama k sebe úprimná je podľa mňa dôležitejšie. Metaforicky povedané: "smer kam ideš" je dôležitejší ako "bod, kde sa momentálne nachádzaš". Pretože úprimnosť k sebe pomáha v napredovaní. Horšie by bolo byť na tom aktuálne dobre, ale rútiť sa do degradácie.
Vyloženie kariet na stôl som bral ako iniciatívnu taktiku, kým minimálnu eskaláciu som bral viac ako spôsob reakcie. Podľa mňa sa dajú kombinovať -veď keď ľuďom ideš vysvetliť že ako veci berieš, dá sa to aj jemne, bez toho aby si im verbálne jebla popolník do hlavy. :D
A prečo odpúšťať ľuďom? No asi preto, že ja som si tiež musel prejsť chybami, kým som pochopil, že to čo som urobil boli chyby. Dosť je to o tom, pochopiť že sme stále ešte len v procese učenia sa ako spolu vychádzať. A tým pádom musíme byť ochotní robiť chyby spolu s niekým ďalším a tolerovať, že chyby robia aj oni. Lebo inak by sme mohli odseknúť každého kto môže urobiť chybu -čiže celé ľudstvo, a tým by sme aj seba pripravili o možnosť rastu. A celkovo ma baví tá výzva konať lepšie ako v minulosti.