sobota 20. júna 2020

Vízie úpadku a obnovy poznania

Poznanie, ktoré ľudstvo počas svojho vývoja dosiahlo, sa nám javí ako samozrejmosť. Vnímame ho ako trvalo nadobudnutú hodnotu, ktorú nemôžeme stratiť. To je však ilúziou. Riziko doby temna, straty našej technickej a životnej úrovne nikdy neprestalo byť reálne – a je len jedným z viacerých „futuristických“ námetov, ktoré ma zaujímajú.
Medzi prvotné impulzy, ktoré ma priviedli k tejto téme, bolo prichytenie sa pri vlastnej nevedomosti. Konkrétne nevedomosti o tom, ako približne prebiehal proces prechodu od primitívnejších nástrojov ku dokonalejším – a či zdolávanie technických problémov vôbec možno popísať spoločnými zákonitosťami, alebo bolo každé zdolanie prekážky unikátne. Aké sú vlastne spôsoby, ako mohli remeselníci, zamestnanci manufaktúr a neskôr strojníci zhotovovať dokonalejšie nástroje za pomoci menej sofistikovaných nástrojov? Obdobná otázka platí aj pre postupné spresňovanie meracích jednotiek a pomôcok. Keď sa pozrieme na merné sústavy, zistíme, že jednotky sa na seba navzájom odvolávajú (napríklad kilogram sa odvolával na decimeter kubický). Ďalej, ak sa definícia jednotky odvoláva na prírodné javy, potom sa zvolená jednotka môže líšiť pre rôzne miesta zemegule. Navyše sa tieto definície jednotiek časom môžu aktualizovať. Aby toho nebolo málo, ani prototypy jednotiek –etalóny neboli spoľahlivými vzormi, keďže tiež podliehajú mikroskopickým zmenám. Napriek všetkým prekážkam sa ľudstvo vypracovalo z doby pästných klinov až do doby výkonných mikročipov. Otázkou tohto článku je, či sa v dobe mikročipov ľudstvo udrží a či túto cestu nebude musieť podstupovať znova.

Aby som zachytil, ako by mohol príchod doby temna (a možno aj návrat šťastnejších dní) vyzerať, siahol som po rôznorodých médiách, väčšinou SCI-FI dielach. Príčiny, ktoré môžu viesť k úpadku civilizácie môžeme rozdeliť na pomalé a postupné (dysgenický efekt) a rýchle/prudké (jadrové konflikty, epidémie). Najskôr si predstavíme diela, ktoré hovoria o dysgenickom efekte. Prvý zdroj, ktorý použijem, výnimočne patrí ku populárnym vedeckým publikáciám.

S rozumem v koncích (Edward Dutton, Michael A. Woodley of Menie)
Kniha napísaná dvojicou výskumníkov nás oboznamuje s klesaním „g“ – čo pre našu smolu nie je žiaden anatomický bod, ale všeobecná inteligencia. „G“ je faktor, ktorý spôsobuje, že výsledky lingvistických, matematických, prípadne priestorových a iných inteligenčných testov spolu korelujú. Aj keď sa zdá, že priemerné IQ rastie, autori objasňujú, že ide o vzostup analytického myslenia a špecifických kognitívnych schopností, ktoré sú budené podnetmi prostredia. Všeobecná inteligencia -naša nervová výpočtová kapacita, či schopnosť rýchlo riešiť zložité problémy- klesá, čo môže kvôli jej vysokej dedičnosti predstavovať problém pre budúce generácie.
Prečo však píšem o poklese inteligencie v článku, ktorý má byť o strate poznania? Z jednoduchého dôvodu: inteligenciu potrebujeme ako nástroj, aby sme z „dát“ dokázali robiť užitočné „informácie“ tým, že dáta pochopíme, spracujeme a vezmeme si z nich hodnotu. Bez inteligencie nebude mať ľudstvo informácie a spracované poznanie, a ostane iba pri súbore nepochopených dát.
Základná myšlienka knihy sa točí okolo predpokladu, že do priemyselnej revolúcie podporovali podmienky prostredia prirodzený výber v prospech inteligencie, kým od priemyselnej revolúcie sa tento výber obrátil a väčší počet potomkov mali menej inteligentní ľudia. Autori k tomuto dospeli na základe podrobného skúmania mnohých štúdií, často aj plošných štatistík zbierajúcich informácie o desaťtisícoch ľudí. Aj vtedy, keď si 430 použitých zdrojov predelíme dvoma autormi, stále ide o úctyhodné množstvo spracovaného materiálu.

V knihe postupne nachádzame: vysvetlenie, čo je to inteligencia a aké vlastnosti s ňou korelujú; rozbor osobností géniov; zmienky o vedcoch, ktorí predpovedali degeneráciu ľudstva; pojednanie o Flynnovom efekte zapríčiňujúcom paradox v meraní IQ; zmienky o pádoch civilizácií a návrhy na opatrenia proti civilizačnému kolapsu. Pre náš účel však postačí, ak sa zameriame na faktory, ktoré v histórii umožnili fungovanie prirodzeného výberu v prospech inteligencie a na faktory, ktoré neskôr umožnili prevrátenie tohto výberu naruby. Pozrime sa teda na zjednodušené zhrnutie.

Lovecké aj poľnohospodárske spoločnosti v dejinách boli postavené na zvýraznení schopností a majetku. Vďaka polygamii týchto spoločností bolo vysoko postaveným mužom (ktorí bývali nielen zdraví a geneticky silní, ale aj inteligentní) dovolené mať viac manželiek a teda aj viac detí. Neskoršia monogamia zavedená v kresťanstve tento výber utlmovala, samozrejme napriek tomu mávali majetní šľachtici milenky a nemanželské deti. Utlmujúcim faktorom bol aj celibát, ktorý oficiálne zakazoval plodeniu potomstva väčšinou inteligentným kňazom. Autori uvádzajú, že od 15-teho storočia do polovice 19-teho storočia bohatšia polovica obyvateľstva plodila viac detí, ako chudobnejšia polovica. Veľmi výrazným faktorom bola úmrtnosť detí, pričom od majetnosti rodičov mohlo závisieť, či ich deti prežijú do dospelosti. A pripomeňme, že majetnosť a inteligencia často kráčali ruka v ruke. Chudobní (a často menej inteligentní) ľudia mali navyše menej času zanechať po sebe deti a zabezpečiť ich, pretože sami žili kratšie. Nižšia inteligencia korelovala aj so zločinnosťou a ako vieme, popravy zločincov im zabránili rozšíriť svoje gény, ak to nestihli pred popravou. A tak po generáciách rástla všeobecná inteligencia (faktor g). Popri tom tiež rástol počet géniov a prevratných vynálezov.
Po priemyselnej revolúcií sa však situácia obrátila naruby. Vďaka výdobytkom civilizácie sa zlepšila životná úroveň, zdravotníctvo a zabezpečenie obyvateľstva. Štatisticky prestalo umierať toľko detí z chudobnejších rodín, žijúcich v horších podmienkach. Nasledovala doba, kedy si inteligentné ženy začali budovať kariéru skôr, ako rodinu. Používanie antikoncepcie sa rozšírilo aj na nižšie spoločenské triedy. Antikoncepcia sa stala účinnejšou, no jej efektivita (napr. pravidelne užívaných tabliet) naďalej závisela od inteligencie jej používateľov, resp. používateliek. Schopnosť plodnosti síce u inteligentných ľudí nie je nižšia, avšak výskumy ukazujú, že títo majú sklony ku iným preferenciám. Oproti tomu ľudia s nižšou inteligenciou chcú mať viac detí, no nakoniec ich majú aj viac, než plánovali. Stáva sa tiež, že už majú vnúčatá v dobe, keď inteligentnejší ľudia majú svojich prvých potomkov. Neinteligentní ľudia môžu plodiť deti nezodpovedne kvôli impulzívnemu sexu, kým inteligentnejší majú sklony k zodpovednosti a mysleniu na budúcnosť (takže ak vám nejaký ezoterik povie, že by ste mali žiť v „prítomnom okamihu“, odpovedzte mu, že ste na to príliš inteligentní). Sociálne dávky navyše zmierňujú dôsledky neplánovaného potomstva, čo znižuje motiváciu impulzívnych ľudí kontrolovať sa. Niektorí podporu štátu dokonca zneužívajú na to, aby nemuseli pracovať. Obzvlášť štatistika zo Spojeného kráľovstva ukazuje, že dlhodobo nezamestnaní mávajú viac detí, ako pracujúci a navyše tieto deti aj viac zanedbávajú.
Na pokles priemerného IQ vplýva aj migrácia do západných krajín, ktorá sa už desaťročia zrýchľuje. Väčšina imigrantov –okrem tých zo severovýchodnej Ázie- má nižšie IQ, než domáce obyvateľstvo a zároveň mávajú viac potomkov, než domáci. Možno kvôli tejto problematike museli autori oponovať politicky korektnému mysleniu, čo urobili na viacerých miestach knihy. Nazdávam sa, že zlé správy obsiahnuté v tejto knihe by boli pre zástupcov nacionalistických strán prvotriednym spúšťačom povyku.
Ďalším faktorom, ktorý znižuje výberový tlak je teplejšie podnebie vedúce k väčšej úrodnosti. Postupné opúšťanie náboženstva taktiež zohralo svoju rolu, pretože veriaci mávajú viac detí. Autori nezabudli vykresliť pozitívny vplyv náboženstva, keďže raným spoločnostiam dávalo vôľu fungovať ďalej a teda bolo zjednocujúcim a motivujúcim prvkom. Pokiaľ však nejakej rozvinutej, no pohodlnej civilizácií chýba podobný zápal, môže byť nahradená mladšou civilizáciou.

Jedným z predložených faktov je klesajúca tendencia ku genialite a k vynájdeniu prelomových vynálezov v súčasnej spoločnosti. Autori sa však nevyjadrili k tomu, či nie je prirodzené, že je stále obtiažnejšie prísť s novými objavmi aj keby všeobecná inteligencia neklesala. Nepredložili žiadnu teóriu o možnom „technologickom strope“, miesto toho spomenuli takzvanú singularitu (viď nižšie) a rôzne modely dejín, ktoré tvoria 11. kapitolu. Už predošlá (desiata) kapitola mení charakter predloženého textu. Na týchto miestach už nie sú uvedené analýzy štúdií, skôr si autori posvietili na vplyv náboženstiev, svetonázorov a ideológií v dejinách. Čitateľ môže mať najprv dojem, že tieto kapitoly ani nepísali istí ľudia – pokiaľ si z dodatku o nich neprečíta viac.
Okrem kolapsov civilizácií kniha zmieňuje aj inú možnosť, ktorá by ľudstvo dostala do extrémnej situácie, či už pozitívnej alebo negatívnej. Mohlo by sa to stať vďaka umelej inteligencii, ktorá by inovovala svoje metódy, až by s ňou ľudská myseľ nemohla udržať krok a prestala rozumieť jej výsledkom: „Tento pokrok by mohl potenciálně pokračovat věčně, až bychom se nakonec dožili toho, že science fiction se stane skutečností. Toto je snad nejlépe vyjádřeno ideou „singularity“, pojmem poprvé použitým autorem Vernorem Vingem v roce 1993, jímž chtěl popsat společenské dopady exponenciální či „nekontrolovatelné“ evoluce výpočtové techniky. Americký vynálezce Ray Kurzwiel ve své knize s názvem The Singularity is Near (Singularita je blízko) z roku 2006 tvrdí, že podle tohoto „zákona akcelerující návratnosti“ dojde k exponenciálnímu nárůstu technologických objevů na několika polích, přičemž kolem roku 2045 dosáhneme „singularity“. Bude se jednat o bod obratu, kdy se technologický pokrok stane natolik závratným, že ho lidská mysl již nebude chápat. Kurzweil předpovídá, že technologický pokrok nezvratně změní lidi. Pomocí genetických alterací, nanotechnologií a umělé inteligence zlepší jejich mysli a těla. Tvrdí, že až dojde k dosažení singularity, umělá inteligence se stane výkonnější než veškerá lidská inteligence dohromady. Inteligence pak překročí hranice naší planety, až nakonec prozáří celý vesmír.“
Ku predošlému úryvku si čitateľ vie ľahko domyslieť, že pokrok v jednej oblasti vedy môže spôsobiť pokrok aj inde a teda byť takzvanou synergiou. Je škoda, že autori nevysvetlili nič o tom, či s prehlbovaním poznania v jednotlivých vedeckých disciplínach nie je aj komunikácia medzi rôznymi odbormi stále komplikovanejšia.
Českému vydaniu vytknem iba obálku –čo mi jej autor (Svjatogor) snáď odpustí. Zdá sa, akoby mala obálka ukazovať graf poklesu inteligencie. Spätné zalomenie línie však zabraňuje tomu, aby mohlo ísť o funkciu, pretože jednej vstupnej veličine (obvykle je ňou čas „t“), tak pripisuje dve hodnoty výstupnej veličiny. To je pre funkciu zakázané. Môžeme však polemizovať o tom, či to nasledujúcim generáciám nebude jedno...

Absurdistan
Absurdistan (Idiocracy, 2006) je o niečo viac komédiou o primitivizme, než primitívnou komédiou. Daná vízia spoločnosti na pokraji zrútenia je schválne prehnaná do extrému, čo zvýrazňuje varovnú pointu filmu. Príbeh nám ukazuje, ako v roku 2005 na vojenskej základni prebehne experiment so zakonzervovaním najpriemernejšieho vojaka Joea a prostitútky Rity. Obaja majú byť z hibernácie prebudení po roku, medzičasom je však daná základňa zbúraná a zabudne sa na nich. Keď sa obaja hrdinovia konečne preberú a otvoria svoje bunky, je to v roku 2505, po masívnom zosuve odpadkov. Obaja vidia, že ľudstvo dospelo do absolútneho úpadku inteligencie.
Ako diváci nevieme určiť, či v aktuálnom stave ľudstva zohráva menšiu rolu digitálna demencia, výchova a napodobovanie. Vysvetlenie, ktoré ponúka film, je výhradne o storočiach negatívneho „šľachtenia“, čím sa zhoduje s predpokladom v knihe S rozumem v koncích. V úvode filmu totiž vidíme, ako sa typickí inteligentní ľudia chcú na potomstvo pripraviť čo najzodpovednejšie, až nakoniec žiadnych potomkov nemajú. Oproti tomu sa tí inteligenciou menej obdarení množia vo vnútri manželského zväzku aj mimo neho, akoby iné poslanie ani nemali. Rozostupy medzi ich deťmi sú minimálne. Navyše tento trend je veľmi rýchlo nasledovaný ich potomstvom, čím vzniká celý rodokmeň nie práve najbystrejších jedincov. Storočia takto prebiehajúcej degenerácie celkom odrážajú odvážny výrok Andreja Danka: „Ľudia otupejevjaju“ a priemerné IQ ľudstva prudko klesá.
Vojak Joe sa po prebudení dostáva do kolotoča problémov - najprv preto, že sa nevie zaradiť do davu a chýba mu predstava, akými pravidlami sa spoločnosť riadi. Neskôr aj preto, že Joeova inteligencia je odhalená a prezident Spojených štátov (ktorý je zároveň známym pornohercom) chce Joea využiť na riešenie problémov s prašnými búrkami a neúrodnosťou polí. Nikto iný si totiž s týmito problémami nevie poradiť. Spomenutá neúrodnosť je spôsobená faktom, že polia sú zalievané limonádou Brawndo, pretože obsahuje elektrolyty. Problémy pokračujú, keď Joe ako minister vnútra nariadi zalievať polia vodou, čím klesnú akcie limonády, následkom čoho dostanú hromadnú výpoveď jej zamestnanci – asi polovica populácie. Joe je odsúdený na súboj proti monstertruckom, no keď sa ukáže, že na poliach sa obnovila úrodnosť, je zachránený. Stáva sa prezidentom, šíri kultúrnosť a dokonca má deti s Ritou, čo im v 26-tom storočí zaručuje vysoko nadpriemerné IQ.

Čo majú kniha S rozumem v koncích a film Absurdistan spoločné?
Okrem základného predpokladu o devolúcií ľudstva (kvôli prevrátenému genetickému výberu) nie sú súvislosti medzi týmito dvoma zdrojmi až tak viditeľné. Musíme sa pozrieť pozornejšie, aby sme zbadali viac podobných čŕt.
S rozumem v koncích tvrdí, že s nízkou inteligenciou koreluje nevľúdnosť, barbarstvo, úpadok umenia a zábavy. Takisto sa pri zhoršených podmienkach spoločnosti a strese môže zvyšovať jej sklon k náboženstvu. Toto bolo v Absurdistane prítomné. Barbarstvo sa ukázalo napríklad v súdnom procese, ktorý sa zmenil na ponižujúcu reality show - obvinený v nej bol zosmiešňovaný žalobcom, publikom a dokonca aj vlastným obhajcom. Už samotná ľudská reč zdegenerovala a Joeov prejav bol považovaný za pompézny a sženštilý. Úpadok umenia sa prejavil tým, že obľúbeným seriálom sa stal „Au, moje gule“. Nábožnosť azda môžeme prirovnať ku poverčivosti, ktorú ľudia v Absurdistane prejavili uverením, že Joe dokáže hovoriť s rastlinami. Tiež sa stali vysoko manipulovateľní, pretože verili všetkému, čo počuli v reklamách o limonáde Brawndo.
V knihe S rozumem v koncích nachádzame zoradenie ľudí týmto spôsobom: „Měli bychom si však nejdřív představit pyramidu technologií, tak jak tuto ideu představil britský psychiatr Bruce Charlton. Na vrcholu pyramidy technologií jsou geniové – vynálezci. Pod nimi jsou ti, kdo dokážou jejich vynálezy opravit. Pod nimi jsou ti, kdo vynález dokážou operovat, a na spodku ti, kdo ho nedokážou ani operovat, ale mohou ho udržovat v chodu. Když byl Concorde dán do provozu, každý stupeň této pyramidy byl o něco málo inteligentnější, než je tomu teď.“
Podobne v Absurdistane vidíme, že spoločnosť má zrejme len operátorov rôznych strojov. Lekár nevie, ako vyšetrovať a jeho činnosť nahrádza diagnostický stroj – navyše obsluha tohto stroja tiež zlyháva. Elektronické prístroje (vrátane tých sieťovo prepojených), automobily a lietadlá síce ľudia používajú, no pochybujem, že by bez nich neboli stratení. Pri pohľade na niektoré stroje sa zdá, že ich z ľútosti vyrobili predkovia danej generácie. Keď tieto stroje vypovedajú službu, zrejme ich nebude mať kto opraviť. Pre občanov by to znamenalo život v troskách a odpadkoch veľkomesta, kým by nevyjedli zásoby zo supermarketov a následne zomreli v prírode, kde by kvôli svojej hlúposti nemali šancu prežiť. Nezabudnime na to, že je rozdiel, ak vám nemá kto opraviť mobilný telefón a ak nemá kto opraviť atómovú elektráreň. Obyvateľstvo Absurdistanu mi pripomenulo scénu z hry Metro: Last Light, kde je prednesená veta: „Naše deti nebudú vedieť, ako ich [vozne metra] riadiť... a ich deti si zrejme budú myslieť, že ich kedysi postavili bohovia.“
Autori knihy predpokladajú, že ľudia v západných krajinách majú stále menej vôle pokračovať v boji za chod svojej civilizácie. Napriek tomu, že určitá ľahostajnosť na osobnej úrovni býva v Absurdistane prítomná, zároveň tu vidíme celkom vysokú angažovanosť ľudí v politike, teda nejde o úplne zhodnú črtu.


Ako ďalšiu podrobne predstavím knihu, ktorej námetom je technologický reštart ľudstva zapríčinený druhým spôsobom –prudkým vojnovým konfliktom. Uvidíme, že jadrová vojna nemusela sama osebe smerovať ku strate všetkého poznania, no to, čo zostalo po bombardovaní, bolo zničené krvilačnosťou davov.

Walter Michael Miller - Chvalozpěv na Leibowitze
Postapokalyptické SCI-FI dielo Chválospev na Leibowitza je tvorené tromi príbehmi odohrávajúcimi sa na tom istom mieste. Prvý dej sa odohráva 600 rokov po atómovej vojne, ktorej následky boli tak katastrofálne, že vedecké a technické znalosti ľudstva boli stratené. Medzi troma dejmi bývajú časové odstupy ďalších 600 rokov, čo nám dovoľuje vidieť technologický pokrok pri znovubudovaní civilizácie. V prvých dvoch dejoch sú písomné pamiatky minulej civilizácie uchovávané príslušníkmi cirkvi. Rôzne ríše a kočovné kmene sú znepriatelené, krajina je neúrodná a rodia sa zmutované deti. Keďže chcem zdieľať hlbší pohľad na túto knihu, rozpíšem sa o jednotlivých dejoch a upozorním na to, čo v nich bolo zaujímavé. Taktiež použijem dlhšie citácie, pretože tie vyjadrujú dôležité myšlienky knihy oveľa lepšie, ako by som to urobil ja.

Dej prvý.
Počas svojho osamelého pôstu na púšti natrafí brat Francis na pustovníka. Najprv sa ho zľakne, nakoľko by mohlo ísť o mutanta a/alebo kanibala. Neskôr však vďaka pustovníkovi nájde vstup do protiatómového krytu, v ktorom objaví dokumenty z obdobia vojny. Práve takéto dokumenty členovia Albertiánskeho rádu Leibowitzových bratov hľadali a opatrovali –jednak schovávaním, no takisto zapamätávaním a vytváraním kópií. Hľadanie technických pozostatkov spred atómovej vojny im bolo zakázané, aby sa neopakoval incident s vybuchnutím „relikvie“ spolu s ľudskými stratami. Technický nákres, ktorý nájde Francis je však iný, než väčšina – nesie totiž meno „Leibowitz“. To je zároveň menom zakladateľa jeho mníšskeho rádu, ktorý bol popravený po tom, ako bol prichytený pri pašovaní kníh. Súčasnému opátovi sa tento nález príliš nepáči - obáva sa totiž, že priveľa senzácií by mohlo narušiť vyhlásenie Leibowitza za svätého. Navyše rádoví bratia si šepkajú domnienky, že pútnik, ktorého Francis stretol, by mohol byť zjavením Leibowitza. Opát sa rozhodne uzavrieť kryt a preskúmať ho až o roky neskôr, za prítomnosti vyslanca z Nového Ríma.

Najzaujímavejším v prvom príbehu je popis atómovej vojny a nasledujúce prenasledovanie vzdelaných ľudí. Tieto udalosti sa po storočiach stali mýtom:
„Tradovalo se, že Bůh chtěl vyzkoušet lidstvo, jež se začalo dmout pýchou jako v časech Noemových, a tak poručil moudrým mužům té doby, mezi nimi i blahoslavenému Leibowitzovi, aby sestrojili obrovské válečné stroje, jaké země do té doby nepoznala, zbraně takové síly, že v nich byly ukryty samy ohně pekelné. A Bůh strpěl, aby tito mágové svěřili zbraně do rukou knížat a každému z nich řekli: „Jen proto, že takovou věc mají i nepřátelé, vynalezli jsme ji pro tebe, aby věděli, že ji také máš, a báli se udeřit. Ty sám pak, pane náš, boj se jich stejně jako oni tebe, tak aby zlo, které jsme stvořili, nemohl nikdo vypustit.“
Avšak knížata, která pramálo dala na slova moudrých rádců, si řekla: Když pouze já udeřím rychle a potají, zničím ostatní ve spánku a nebude nikoho, kdo by se vzmohl na odvetu; Země bude má.
Tak pošetilá byla knížata. Pak přišla Plamenná potopa.“
...
„Po celém světě prchali lidé z místa na místo a nastalo zmatení jazyků. Prudký hněv se obrátil proti knížatům, jejich přisluhovačům a mágům, kteří zbraně vymysleli. Míjely roky a země stále nebyla očištěná. Tak to stálo v Memorabilii.
Ze zmatení jazyků, smíchání pozůstatků tolika národů a strachu se zrodila nenávist. A nenávist řekla: Ukamenujme, vykuchejme a upalme ty, kteří to způsobili. Vybijme ty, kteří tento zločin spáchali, a spolu s nimi jejich prodejné sluhy a mudrce; nechť je stráví oheň, stejně jako jejich hlasy, jména a dokonce i vzpomínky. Zničme je všechny a učme naše děti, že svět je nový, a že o dobách předchozích nemají nic znát.
Učiňme velké zjednodušení, aby svět začal znova.
A tak se stalo, že po Potopě a Spadu, po moru, šílenství, zmatení jazyků a hněvu, přišlo krveprolití zvané Zjednodušení, kdy pozůstalí po jedněch rvali jiným pozůstalým údy z těla, vraždili vládce, vědce, techniky, učitele a vůbec všechny, kteří podle vůdců šílených davů zasluhovali smrt za to, že napomohli tomu, co se na Zemi stalo. Na nic nepohlížely tyto davy nenávistněji než na lidi vzdělané, zpočátku proto, že sloužili knížatům, později také proto, že se odmítli k masakru připojit, postavili se lůze na odpor a nazývali ji „krvežíznivými prosťáčky“.
Davy to jméno nadšeně přijaly a začaly vykřikovat: Prosťáčci! To je ono. Já jsem prosťáček. Jsi taky prosťáček? Postavíme město a dáme mu jméno Prosťáčkov, protože tou dobou už všichni chytří prevíti, kteří tohle všechno spískali, budou mrtví! Prosťáčci! Pojďme! Však my jim ukážeme! Je tu snad někdo, kdo není prosťáček? Dejte mu za vyučenou, prevítovi, jestli tu je!
Aby se zachránili před řáděním smeček prosťáčků, vzdělaní lidé, kteří přežili, prchli do všemožných úkrytů, které se nabízely. Když je přijala Církev svatá, navlékla je do mnišských kuten a pokusila se ukrýt je v klášterech, které zůstaly stát a mohly být znovu obydleny, neboť věřícími pohrdal dav méně, pokud jej otevřeně nehaněli a nezvolili mučednickou smrt. Někdy takový úkryt pomohl, ale většinou ne. Kláštery byly napadány, archivy a svaté knihy páleny, uprchlíci vesměs věšeni a upalováni. Brzy po vypuknutí ztratilo Zjednodušení smysl a řád a proměnilo se v šílené divadlo masového vraždění a ničení, jaké může nastat jen tehdy, vymizí-li poslední zbytky společenského řádu. Šílenství se přeneslo i na děti, které byly učeny nejenom zapomínat, ale také nenávidět, a tak se výbuchy masového běsnění sporadicky probouzely ještě ve čtvrté generaci po Potopě. Tou dobou již pronásledování nebylo namířeno proti vzdělaným, neboť žádní nebyli, ale pouze proti gramotným.“

Po spomenutom Zjednodušení prevzala cirkev úlohu zachovávania pamiatok spred vojny. Tieto písomné zdroje nazvali Memorabíliou. Príslušníci kočovných pohanských kmeňov by Memorabíliu zničili pri prvej príležitosti a rovnako by konali fanatickí sektári –menovaný bol Vojenský rád svätého Pankráca. Ochrancovia Memorabílie si boli plne vedomí, že uchovávajú poznatky, aké nemôžu použiť a že niektoré z nich sú možno iba banalitami:
„Na začátku, když ještě žil Leibowitz, byly naděje, že čtvrtá nebo pátá generace začne chtít své dědictví zpět. S čím mniši v dávných dobách nepočítali, bylo to, že lidstvo je schopné vytvořit si v několika generacích kulturní dědictví nové, je-li to staré úplně zničeno, vytvořit si je ze slov zákonodárců, proroků, géniů a maniaků; prostřednictvím Mojžíše nebo Hitlera nebo tupého, ale despotického dědečka se dá přijít ke kulturnímu dědictví mezi soumrakem a svítáním, a stalo se tak již nejednou. Jenže „nová kultura“ byla dědictvím temna. „Prosťáček“ v ní znamenalo totéž co „občan“, a to znamenalo totéž co „otrok“. Mniši čekali. Bylo jim úplně jedno, že vědomosti, které zachránili, jsou k ničemu, že většina z nich už ani vědomostmi není, že jsou v některých případech stejně záhadné pro mnichy jako pro negramotného divokého chlapce z kopců, že jsou to vědomosti obsahově prázdné, neboť to, čeho se týkají, je už dávno pryč. Jistě, dala se v nich najít symbolická struktura, která byla zajímavá sama o sobě, a dalo se pozorovat přinejmenším vzájemné působení symbolů. Pozorovat způsob, jakým je soustava vědomostí uspořádána, znamená vytěžit z nich aspoň minimum poznání a čekat, až jednoho dne – za den nebo století – přijde Sjednotitel a souvislosti do sebe znovu zapadnou. Na čase nezáleželo. Memorabilia tam byla a jejich povinností bylo ji chránit; a chránili by ji, i kdyby světová doba temna měla trvat ještě deset století nebo dokonce deset tisíciletí.“

Dej druhý.
Znalosti a stav spoločnosti v roku 3174 pokročili vpred a sú porovnateľné so skorým novovekom. Hannegan, vládca krajiny Texarkana si vojenskou silou a intrigami praje zjednotiť niekoľko krajín pod svojím žezlom. Najprv chce využiť spojenectvo s pohanskými nájazdníckymi kmeňmi proti krajine Laredo a neskôr sa divých kmeňov zbaviť pomocou biologickej zbrane – moru dobytka. Schizmatické kulty už nemajú veľký vplyv a teda neohrozujú staro-nové poznanie. Bola vytvorená kníhtlač a vo vojenstve sú už bežne využívané muškety. Zmena prebehla aj v cirkvi: jej príslušníci sú o niečo menej fanatickí, no upúšťajú od mystického rozmeru svojej viery. Leibowitz bol medzičasom vyhlásený za svätého. Gramotnosť v regióne dosahuje pokrytie iba 8%, avšak objavujú sa nádejní svetskí vedci, ku ktorým patrí thon Taddeo.

Prvý zaujímavejší moment, s ktorým sa stretávame je, že učenec Taddeo pochybuje, aká kultúra vlastne existovala pred súčasnou. Pochybnosti vznikajú aj o tom, či zachované časti histórie neboli prekrútené iba preto, že to niekomu vyhovovalo. Taktiež je tu prítomné posudzovanie etiky predošlej kultúry, pretože sa zdá, že technický rozvoj nebol nasledovaný dostatočným duševným rozvojom:
-„Dobře se podívejte. Jste schopen uvěřit, že to hovado je přímý potomek lidí, kteří pravděpodobně měli létající stroje, cestovali na Měsíc, spoutali síly přírody, stavěli přístroje, které uměly mluvit a napodobovaly myšlení? Dokážete uvěřit, že takoví lidé žili?“
Apollon mlčel.
„Podívejte se na něj!“ naléhal učenec. „Ne, už je moc tma. Neuvidíte, co mu s šíjí dělá syfilis, jak má užraný nosní můstek. Paréza. Ale hlavně to byl odjakživa tupec. Nevzdělaný, pověrčivý, agresivní. Nakazí i své děti. Za pár mincí by je zabil. Nakonec je stejně prodá, až budou dost staré, aby se k něčemu hodily. Podívejte se na něj a řekněte mi, jestli vidíte potomka kdysi mocné civilizace. Co vidíte?“
„Obraz Krista,“ zavrčel monsignor, překvapený tou vlnou hněvu. „Co bych měl podle vás vidět?“
Učenec si nervózně povzdechl. „Rozpor. Mezi lidmi, které můžete vidět za každým oknem, a lidmi, jací podle historiků kdysi byli – a my tomu máme věřit. Nemohu se s tím vyrovnat. Jak se velká a moudrá civilizace může tak dokonale zničit?“
„Možná tím, že je velká a moudrá jen materiálně, nic víc,“ řekl Apollon a šel rozsvítit lampu, protože soumrak rychle houstl v noc. Škrtal ocelí a pazourkem, dokud nevykřesal jiskru, a opatrně rozdmýchával troud.
„Možná,“ řekl thon Taddeo, „Ale pochybuji o tom.“
„Takže popíráte celé dějiny jako nějaký mýtus?“ Z jiskry vyskočil plamen.
„Nepopírám. Ale je třeba je zkoumat. Kdo napsal ty vaše dějiny?“
„Mnišské řády, samozřejmě. Ve stoletích temna je ani nikdo jiný zaznamenat nemohl.“ Přisunul plamen ke knotu.
„Tak! A to je ono! Kolik schizmatických řádů si v době vzdoropapežů spřádalo vlastní verze událostí a vydávalo je za díla minulých generací? To nemůžete vědět, to prostě nemůžete vědět. To, že kdysi byla na tomto kontinentu vyspělejší civilizace, než je naše dnešní – to se nedá popřít. Stačí se podívat na trosky a zrezivělý kov a vidíte to. Stačí se prokopat vrstvou navátého písku a najdete jejich rozbité cesty. Ale kde je důkaz těch strojů, které podle vašich historiků tenkrát měli? Kde jsou zbytky samohybných vozů, létajících strojů?“
„Rozmlácené na pluhy a motyky.“
„Pokud existovaly.“
„Tak proč chcete studovat leibowitziánské archivy, když o tom pochybujete?“
„Protože pochybnost není popření. Pochybnost je mocný nástroj a měl by se v historii používat.“-   

V neskoršej pasáži zas prebieha rozhovor o nájdenej písomnej pamiatke, ktorá snáď mohla byť úryvkom zo SCI-FI románu o vzbúrených robotoch. Na základe úryvku postavy uvažujú, či oni sami nie sú odlišnými bytosťami, než ľudia predošlej kultúry – teda či nie sú stvoreným dielom niekdajších „iných, predpotopných ľudí“.
Ešte pred začiatkom vojny sa Taddeo vydáva na cestu cez územie kočovníkov na západ, do opátstva, kde držia Memorabíliu. Praje si prekonať „kultúrnu amnéziu“, vediac, že môže iba znovuobjaviť to, čo kedysi už bolo objavené. Je jasné, že sa nedožije toho, aby ľudstvo bolo na rovnakej úrovni, ako pred jadrovou vojnou. Preto Taddeo nemôže objaviť niečo v tomto zmysle „nové“. Keď Taddeo dorazí do opátstva, mnísi ho prekvapia ukážkou skonštruovaného dynama a fungujúcej primitívnej elektrickej lampy. Po svojom príchode Taddeo študuje celú Memorabíliu. Miestny opát si je vedomý, že svetskí vedci postupujú vpred a nevie, aká bude úloha jeho rádu, keď poznanie už nebude treba chrániť pred nebezpečenstvom. Nastáva spor medzi duchovenstvom a svetskou vedou. Je otázkou, pre koho a pre aký účel bude znovuobjavené poznanie slúžiť. Pre negramotného panovníka, ktorý je vojnovým štváčom?
„Buďme k sobě upřímní, Otče. Nemohu jít proti vládci, který mi umožňuje pracovat – bez ohledu na to, co si o jeho způsobech a pohnutkách myslím. Na pohled ho podporuji, nebo aspoň přehlížím – kvůli kolegiu. Když rozmnoží svá území, kolegium z toho může mít prospěch. A když bude prosperovat kolegium, bude mít z naší práce užitek celé lidstvo.“
„Snad ti, kteří přežijí.“
„To je pravda – ale tak je to vždycky.“
„Ne, ne… Před dvanácti stoletími nevydělali ani ti, kteří přežili. Musíme se pouštět stejnou cestou?“
Thon Taddeo pokrčil rameny. „Co s tím mohu dělat?“ zeptal se mrzutě. „Hannegan vládne, ne já.“
„Ale vy slibujete, že začnete obnovovat vládu člověka nad přírodou. A kdo bude tím pánem, který bude přírodní síly ovládat? Kdo je bude používat? K jakým účelům? Jak ho udržíte na uzdě? Ještě se to dá rozhodnout. Jestli takové rozhodnutí neučiníte vy a lidé kolem vás, jiní je brzy udělají za vás. Říkáte, že lidstvo vydělá. Ale kdo za to bude trpět? Vládce, který své dopisy podepisuje X? Nebo skutečně věříte, že vaše kolegium může zůstat stranou jeho plánů, až mu začne docházet, že pro něj máte cenu?“
Dom Paulo nečekal, že ho přesvědčí. Ale bylo mu těžko u srdce, když viděl, s jak lopotnou trpělivostí ho thon poslouchá; byla to trpělivost člověka naslouchajícího argumentům, které už dávno vyvrátil ke svému uspokojení.
„Vlastně navrhujete, abychom nějaký čas počkali,“ ozval se učenec. „Abychom kolegium rozpustili nebo je přestěhovali někam do pouště, nějak – bez vlastního zlata a stříbra – pomalu oživovali experimentální a teoretickou vědu a nikomu o tom neříkali. Abychom si to všechno schovali na den, kdy bude Člověk dobrý, čistý, svatý a moudrý.“
„Tak jsem to nemyslel…“
„Tak jste to nechtěl říct, ale to, co jste řekl, to vyjadřuje. Nechte vědu v klášterech, nesnažte se ji využít, nedělejte s ní nic, dokud lidé nebudou svatí. Ale to asi nepůjde. Ve vašem opatství jste to dělali celé generace.“
„Nic jsme nezatajovali.“
„Nic jste nezatajovali, ale seděli jste na tom tak potichoučku, že nikdo ani nevěděl, že to tu je, a vy sami jste s tím nic nedělali.“
Taddeo tvrdí, že ak sa má poznanie ukrývať pred svetom, pokým svet nebude dosť múdry, aby ho prijal, potom sa svet poznania nedočká nikdy.

Podobne, ako v prvom deji sa aj tu stretávame s opisom atómovej vojny – tentoraz ešte viac prifarbeným náboženstvom:
-„A tak se tenkrát stalo,“ pokračoval bratr lektor, „že knížata pozemská zatvrdila svá srdce před zákonem božím a jejich pýcha neznala hranic. Každý z nich si říkal, ať jsou raději zničeni všichni, než aby vůle jiných knížat nabyla vrchu nad jeho. A tak mocní na zemi soupeřili mezi sebou o vládu nade všemi; krádeží, zradou i lstí hledali cestu k ní, války se však velmi báli a třásli se před ní, neb Hospodin dovolil moudrým té doby poznat prostředky, které byly s to zničit celý svět, a svěřil jim do rukou meč archandělův, jímž byl svržen Lucifer, aby se lidé a knížata Boha báli a byli pokorní před Nejvyšším. Jenže jim byla pokora cizí.
Tu se Satan obrátil na jednoho z knížat a řekl mu: ‚Neboj se použít ten meč, neboť moudří ti lhali, když řekli, že svět by jím byl zničen. Buď hluchý k radám slabochů, kteří se tě velmi bojí a tím, že zadržují tvoji ruku, slouží tvým nepřátelům. Udeř a uvidíš, že se staneš pánem nade všemi.“
Kníže dal na Satanova slova, svolal všechny moudré té země a vyzval je, aby mu poradili, jak nepřítele zničit, a přitom uchránit před hněvem vlastní království. A většina moudrých prohlásila: ‚Pane náš, to možné není, neboť tví nepřátelé mají stejný meč jako ten, který jsme ti dali, jehož oheň je jako plameny pekelné a žár sluneční hvězdy, z níž byl rozdmýchán.‘
‚Tak mi zhotovte jiný, který bude sedmkrát žhavější než samo peklo,‘ rozkázal kníže, jenž svou nadutostí překonal i faraóna.
Mnozí mu pravili: ‚Nežádej to po nás, pane, neboť pouhý kouř takového ohně, kdybychom ho rozdmýchali, by mnohým přinesl záhubu.‘
Knížete jejich odpověď rozhněvala a začal je podezírat ze zrady; i poslal mezi ně špehy, aby je pokoušeli a podněcovali, a moudří skutečně dostali strach. Aby se jeho hněv neobrátil proti nim, někteří svou odpověď změnili. Třikrát se jich zeptal, třikrát odpověděli: Ne, pane, i naši lidé zahynou, když to uděláš.‘ Ale jeden z čarodějů byl jako Jidáš Iškariotský. Úskočným prohlášením zradil své bratry a veškerý lid obelhal, když rozhlásil, aby se démona jménem Spad nebáli. Kníže dopřál sluchu tomuto falešnému mudrci, který se jmenoval Černoděj, a na jeho popud špiclové mnohé čaroděje před lidmi očernili. Ti méně moudří se zalekli a poradili knížeti, co chtěl slyšet, když mu našeptali: ‚Ty zbraně se dají použít, jen nesmí být překročena taková a taková mez, jinak je jisté, že zahynou všichni.‘
A tak kníže zasypal novým ohněm města nepřátel; tři dny a tři noci na ně jeho obrovské katapulty a kovoví ptáci dštili hněv. Nad každým městem se rozhořelo slunce jasnější než slunce na nebesích a město se pod tou loučí v okamžení seschlo a rozteklo jako vosk, lidé se zastavili na ulicích, z jejich kůže se zakouřilo a byli jako červi hození do uhlíků. A když běsnící slunce sestoupilo, města se zmocnily plameny. Nato udeřil z oblohy mohutný hrom a jako obrovské beranidlo je nadobro rozdrtil. Celou zemi obestřely jedovaté páry a půda v noci zářila chladným ohněm; a kletba, která na tom ohni ležela, způsobila, že kůže se loupala, vlasy vypadávaly a krev odumírala v cévách.
Silný pach zahalil Zemi a dostoupil až do Nebe. Jako Sodoma a Gomora byla Země a trosky na ní, i v zemi onoho knížete, neboť jeho nepřátelé se pomsty nevzdali a poslali oheň, aby jeho města strávil stejně jako jejich. Zápach toho masakru byl Hospodinovi nejvíc nepříjemný a tak se obrátil na knížete Někoho, řka: ‚CO ZA OBĚŤ JSI MI PŘICHYSTAL? CO JE TO ZA PACHUŤ, KTERÁ STOUPÁ Z MÍSTA APOKALYPSY? ZMASAKROVAL JSI OVCE A KOZY, NEBO OBĚTOVAL TELÁTKO SVÉMU BOHU?‘
Ale kníže mu neodpověděl, a tak Bůh řekl: ‚TY JSI ZMASAKROVAL MÉ SYNY.‘
A pak Hospodin jeho i zrádce Černoděje smetl ze světa. Zemi zasáhla morová rána a lid její obestřelo šílenství, takže kamenoval moudré a ty mocné, kteří zůstali naživu.-

Dej tretí.
Rýchlym tempom sa dozvedáme, že ľudia v roku 3781 už vlastnia kozmické lode, vozidlá s autopilotom (resp. autošoférom), satelity, rakety navádzané zo satelitov a osobné elektronické prístroje ako televíziu alebo automatický prekladač diktovaných listov. Ľudia vybudovali dokonca aj vesmírne kolónie. Aby cirkev kráčala s dobou, z Leibowitza urobila patróna elektrikárov. Aj staré opátstvo sa zmenilo – susedí s niekoľkoprúdovou diaľnicou. Neďaleko opátstva zvykne chodiť stará rajčinárka s dvoma hlavami, ako pripomienka niekdajšej atómovej vojny. Robí to vrásky na čele aj vrchným predstaviteľom cirkvi, ktorí nevedia, či by mali pokrstiť jej druhú hlavu. Svet je napriek technologickému pokroku v kríze – o posledných 50-tich rokoch sa hovorí ako o neúnosných. Ani svetoví odborníci sa vlastne nevedia zhodnúť, čo je skutočnou príčinou napätia – či je to náboženstvo, kultúra, ekonomika, populačný tlak alebo iný faktor.
Svetové média zaujala radiácia zachytená v Ázii. Zdá sa, že tam vybuchla atómová bomba, avšak Amerika (ako konkurent ázijských krajín) odmieta zodpovednosť. Jadrové zbrane sú zmluvne zakázané, je tu ale podozrenie, že prebieha tajný závod v zbrojení. O konflikte Ameriky a Ázie má rozhodnúť svetový súdny dvor. V tomto čase sleduje situáciu Zerchi, súčasný opát Albertiánskeho rádu. Pýta sa, či sa nukleárna pohroma musí opakovať. Cirkev je na takúto variantu pripravená – vlastní totiž kozmickú loď, schopnú niesť kolonizátorov na iné planéty. Okrem rádových bratov a sestier chce do kozmu poslať aj deti a niekoľkých vedcov. Majú so sebou prevážať Memorabíliu na mikrofilmoch – pričom som nepochopil, či ide o tú istú Memorabíliu ako počas minulých storočí, alebo bola rozšírená o celé použiteľné poznanie ľudstva. Tiež som pri čítaní rozmýšľal o tom, či na inej planéte členovia cirkvi porušia celibát pre vyššie dobro, alebo či so sebou budú niesť nejakú formu banky genofondu.

Kríza eskaluje, keď americká strana zaútočí na ázijské raketové silá na odvrátenej strane Mesiaca a ázijské štáty zhodia nukleárnu bombu na hlavné mesto Texarkany.
„Všichni víme, co by se mohlo stát, kdyby byla válka. Ještě jsme se nezbavili genetické degenerace, která nás provází od posledního pokusu člověka o vyhlazení sebe sama. Tenkrát, v době svatého Leibowitze, možná nevěděli, co by následovalo. Nebo i věděli, ale nevěřili tomu, dokud to nezkusili – jako dítě, které ví, co může udělat nabitá pistole, ale ještě nikdy nestisklo kohoutek. Ještě neviděli miliardu mrtvol. Neviděli mrtvě narozené, znetvořené, odlidštěné, slepé. Neviděli šílenství, vraždění a nepříčetné ničení. Tak to udělali a uviděli.
Teď – teď – to monarchové, prezidenti a prezídia vědí – s naprostou jistotou. Vidí to na dětech, které plodí a posílají do ústavů pro deformované. Vědí to a udržují mír. Ne sice Kristův mír, ale mír, který za tolik staletí narušily jen dva válečné incidenty – až donedávna. Mají trpkou jistotu. Synové moji, nemohou to udělat znovu. Jedině rasa šílenců by to mohla udělat znovu…“

Pri tomto zvyšovaní napätia žiada opát Zerchi od mnícha, ktorý by mohol skupinu vesmírnych kolonizátorov viesť, aby sa rýchlo rozhodol, či s ňou poletí. Kolonizátori majú navždy zakázané vrátiť sa späť na Zem. Pochopiteľne, ustarostený mních pochybuje o svojich vodcovských schopnostiach.
„Znovu zvedl oči k zaprášeným ranním hvězdám. Tam prý žádné rajské zahrady nebudou. Přesto tam už teď byli lidé, kteří zvedali oči k cizím sluncím putujícím po cizích nebesích, dýchali cizí vzduch a obdělávali cizí zem. Na světech zmrzlé tundry na rovníku, světech parné džungle za polárním kruhem, snad trochu podobným Zemi, dost jí podobným, aby člověk mohl nějak, v potu tváře, přežít. Bylo jich jen pár, těch nebeských kolonistů Homo loquax nonnumquam sapiens, pár usoužených lidských kolonií, které se dosud dočkaly od Země jen chabé pomoci a teď už nemohly čekat žádnou, tam v jalových zahradách, které měly k Ráji ještě dál než Země. Možná naštěstí pro ně. Čím blíž k ráji se lidé dopracovali, tím netrpělivěji jako by chtěli se sebou a s ním skoncovat. Budovali zahradu rozkoší, ale jak bohatla, vzkvétala a rostla do krásy, byli čím dál netrpělivější, protože asi snáze zjišťovali, že jim v té zahradě něco chybí, že se nějaký strom nebo keř nechce ujmout. Teď když svět najednou oplýval rozumem a bohatstvím, začínal cítit, že je mu ucho jehly těsné, a tak zahořkl ve svět, který již nebyl ochotný věřit a toužit. A tak jej chtěli znovu zničit, rozvrátit – tu pozemskou zahradu, zušlechtěnou a vzdělanou, aby mohl člověk v bídné tmě opět doufat.“

Keďže sa po útoku na Texarkanu objavujú ožiarení ľudia aj v blízkosti opátstva, prichádza pojazdná klinika, ktorá slúži aj na eutanáziu. Zerchi má s tým problém; všetkými možnými prostriedkami sa snaží ľudí od eutanázie odrádzať. Odhovára dokonca aj ožiarenú ženu s dieťaťom, pri ktorých je jasné, že po krátky zvyšok života budú cítiť nesmiernu bolesť. Ľudia, ktorí by si chceli sami vziať život sú odrádzaní zákonmi, ktoré znemožňujú ich príbuzným kompenzáciu od štátu. Zaujímavá je výmena názorov medzi Zerchim a lekárom z pojazdnej kliniky, ktorá sa týka týchto zákonov:
„Tak náležitý postup tomu říkají,“ zabručel. „Náležitý postup masové, státem podporované sebevraždy. S požehnáním společnosti.“
„Je to určitě lepší, než je nechat zemřít strašlivou smrtí, pomalu,“ ozval se návštěvník.
„Opravdu? A pro koho? Pro čističe ulic? Je lepší, když živé mrtvoly dojdou na centrální likvidační stanici, dokud ještě můžou chodit? Je tak méně divadla pro veřejnost? Méně hrůzy na ulicích? Méně chaosu? Pár milionů povalujících se mrtvol by mohlo nastartovat vzpouru proti těm, kteří nesou odpovědnost. To je to, co vy a vláda považujete za lepší, ano?“
„Pokud jde o vládu, tak nevím,“ řekl host a v jeho hlase zazněl jen náznak upjatosti. „Když já říkám ‚lepší‘ myslím tím ‚milosrdnější‘. Nechci se s vámi přít o morální teologii. Jestli se domníváte, že máte duši, kterou by Bůh poslal do pekla, kdybyste se místo strašlivé smrti rozhodl zemřít bezbolestně, tak si to klidně myslete dál. Ale jste v menšině, aby bylo jasno. Můžete nesouhlasit, ale není se o čem hádat.“
„Pardon,“ řekl opat, „nechtěl jsem se s vámi přít o morální teologii. Mluvil jsem o této grandiózní masové eutanazii jen z hlediska lidské motivace. Sama existence Zákona o radiační pohromě a podobných zákonů v jiných zemích je tím nejočividnějším důkazem, že vlády si plně uvědomovaly následky další války, ale místo aby se snažily takovému zločinu zamezit, předem se připravovaly na jeho důsledky. Považujete tuto skutečnost za bezvýznamnou, doktore?“
„To samozřejmě ne, Otče. Osobně jsem pacifista. Ale v současné situaci máme před sebou svět takový, jaký je. A jestli se nedovedeme dohodnout, jak válce zamezit, pak je lepší mít připravena určitá opatření, abychom se dokázali vypořádat s následky, než nemít připraveno nic.“
„Ano i ne. Ano, pokud očekáváme, že se zločinu dopustí někdo jiný. Ne, pokud očekáváme, že ho spácháme sami. A dvakrát ne tehdy, pokud opatření, která mají následky zmírnit, jsou rovněž zločinná.“

Aj keď sa vďaka prímeriu nezdá, že by ľudstvo smerovalo k totálnej vojne, bombardovanie nakoniec pokračuje. Predstavitelia cirkvi sa snažia o odlet svojho korábu - samozrejme, aj keby to bolo nelegálne. V momente, keď na zem dopadá ďalšia bomba, ich koráb (či archa?) odlieta. Samotné opátstvo je zasiahnuté a tak Zerchi, ktorí odhováral ľudí od bezbolestnej smrti, musí naplniť vlastný postoj. Je totiž zavalený ruinami, ktorými nedokáže pohnúť a ostáva mu len čakať na smrť.

Vo Chválospeve ma zaujalo, že aj tu bolo barbarstvo a agresivita prejavom neinteligentných „prosťáčkov“. Ich vyvražďovanie vzdelaných by zapríčinilo stratu génov výraznej inteligencie z populácie, keďže jediná inteligencia ktorá prežila (prvotní mnísi) žila v celibáte. A tak je nereálnym prvkom, aby sa inteligentní vedci a kňazi v neskorších generáciách vzali len tak, z ničoho nič. Aj keby bol podporovaný výber v prospech inteligencie (čo v nehostinnom a púštnom prostredí je možné), zrejme by obnova civilizácie trvala dlhšie. Ako by Miller napísal Chválospev, keby vedel o dysgenickom efekte? Miller správne zachytil, že vývoj civilizácie sa nelineárne zrýchľuje, no zdá sa, že to prehnal s opisom mutácií, ktoré sa objavujú aj 1800 rokov po zhodení atómových bômb.  
Nevysvetlenou záhadou diela je židovský pustovník, s ktorým sa čitateľ stretol v každom príbehu. Ide stále o toho istého človeka, ktorý žije naprieč storočiami, hoci ho volajú pod inými menami – Benjamin a neskôr Lazar. Je to ten istý pustovník, ktorého Francisovi priatelia považovali za zjavenie Leibowitza v prvom príbehu.

Porovnanie Chválospevu s inými médiami.
Chválospev na Leibowitza je ťažké prečítať bez toho, aby sa vám nevynorili asociácie s inými médiami. V nasledovnom porovnaní však spomeniem iba tie, ktoré s Chválospevom zdieľajú nejaké dôležité črty.

Film Planéta opíc (1968) snáď netreba do detailov predstavovať. Aj jeho desivá pointa je v tom, že civilizáciu si „maniaci zmietli z povrchu Zeme“. Podľa dátumu z raketoplánu, ktorým sa ľudskí astronauti doviezli na „neznámu“ planétu sa píše rok 3978, čo nie je až tak vzdialené tretiemu dejstvu Chválospevu. Domáci ľudia na planéte sú iba zberačmi a zlodejmi plodov, nosia otrhané handry. Používajú len tie najjednoduchšie nástroje a nevedia dokonca ani hovoriť. Nositeľmi kultúry sú hovoriace opice žijúce v kastovom systéme. Podľa svojho tabu majú opice „Zakázané pásmo“, ktoré kedysi mohlo byť ožiarenou oblasťou po atómovom výbuchu a zároveň miestom, ktoré ukrýva nepohodlné pamiatky po ľudskej kultúre. Podobne ako vo Chválospeve, aj tu sa objavuje spor náboženstva a vedy. V opičom náboženstve je človek označovaný za zabijaka, bratovraha a beštiu, a teda nie je korektné priznať príbuznosť opíc s človekom, ani priznať, že ľudská kultúra kedysi mohla byť vyššia, než opičia. Inteligentný človek, akým je kapitál Taylor, by tiež ohrozoval výhradné právo opíc vládnuť nad planétou, v ktoré veria. Doktor Zaius, ochranca viery a minister vedy robí všetko pre to, aby sa ostatné opice nedozvedeli pravdu o tom, komu patrila planéta pred nimi.
Napriek tomu, že opice majú slovo pre lietanie, tvrdia, že ide o nemožný jav. Divák sa teda zamyslí, či nejde len o kultúrne tabu budované v nádeji, že odradí nasledujúce generácie od vynájdenia rakiet. O tom, či niečo opice prebrali z ľudskej kultúry sa nevie (a v pôvodných konceptoch mali opice mať k dispozícií moderné technológie, avšak kvôli škrtom v rozpočte sú vo filme primitívnejšie). Zdá sa, že pušky ktoré používajú, sú skonštruované nimi. Neskoršie diely série ukazujú, že inteligencia opíc sa nevyvinula prudkou mutáciou kvôli radiácií, ale iným procesom - súžitím s ľuďmi v otrockom vzťahu. Kým vo Chválospeve sme videli, že lovení boli vedci a vládcovia, tu sú korisťou všetci ľudia. Perspektíva, ktorú ponúka Planéta opíc, je ako prevrátený pohľad na to, čo ľudia spôsobujú zvieratám – opice sa s úsmevom fotia so skolenou ľudskou korisťou, preparujú a kastrujú ľudí, robia na nich experimenty. Vo Chválospeve vznikli po nukleárnej katastrofe nové jazyky a angličtine sa už rozumelo málo, v Planéte opíc zas hovoria z domácich obyvateľov iba opice a výhradne v nepozmenenom anglickom jazyku.
Pokračovanie s názvom Do vnútra planéty opíc (1970) ukazuje, že v podzemí planéty sú ukrytí ohyzdní, zdeformovaní ľudia so schopnosťou telepatie - pripomínam, že vo Chválospeve sa spomínali zmutovaní zbojníci či kanibali. Telepati sa obávajú vojenskej invázie zo strany opíc, ktorá sa aj zrealizuje. Tiež uctievajú funkčnú atómovú bombu a rádioaktívny spád je pre nich „svätý“, kým vo Chválospeve bolo Spád meno démona. Tak, ako vo Chválospeve, aj tu ľudia neváhajú znova použiť atómovú bombu, hoci dôsledky jej minulého použitia vidia neustále pred sebou. Iné analógie voči Chválospevu som v nasledujúcich dieloch, ani novších filmových spracovaniach Planéty opíc nenašiel.

Ďalším zdrojom, o ktorom sa chcem zmieniť, je Ophagorov článok s názvom Mysticizmus návodu k používaniu automobilového vozidla. Vo vybranom kontexte ma viac než pointa tohto článku zaujala úvodná zápletka, s ktorou Ophagor pracoval. Tá je totiž blízka Chválospevu a taktiež Planéte opíc: ide tu o opičiu alebo inú rasu, ktorá po vyhynutí ľudstva objaví návod k používaniu automobilu a začne ho považovať za nesmierne dôležité a zložité metafyzické dielo, netušiac, že pre ľudí bolo dielom úplne svetským. Na základe tohto návodu si budú inteligentné opice vytvárať nové sekty a kulty, a vytláčať nimi svoje pôvodné náboženstvo. Neskôr sa budú hádať o to, ktorá časť božského Auta je najdôležitejšia a kvôli rôznym interpretáciám Návodu budú viesť križiacke výpravy, aby vymietli „heretikov“ s ich „pokrivenými, rúhačskými výkladmi“ tak „svätého diela“. Rozoznanie, že celý čas šlo o svetské, technické dielo môže byť pre túto kultúru nedohľadne ďaleko – a prvý, kto to rozozná, skončí upálený na hranici. Ophagor navyše prirovnáva Návod k používaniu automobilu ku Vojničovmu rukopisu, záhadnému a dosiaľ nerozlúštenému dokumentu napísanému vo vlastnom jazyku. Je reálnym rizikom, že Vojničov rukopis môže byť iba žartom v ktorom žiaden zmysel nie je a preto ani nie je rozlúštenie možné. Napriek tomu rukopis privádzal do mystického vytrženia lúštiteľa Williama Newbolda. Ako sme videli vo Chválospeve na Leibowitza, mnísi sa príliš nesnažili svoje nájdené dokumenty rozlúštiť a ani ich nepoužívali ako oporu pri svojom rozjímaní. „Uctievali“ ich snáď len tým spôsobom, že si vážili kultúru, ktorá ich stvorila a boli ochotní chrániť ich svojimi životmi, aby dokumentom raz niekto vo vzdialenej budúcnosti mohol porozumieť. Chránené spisy však tiež mohli byť iba banalitami, fikciou alebo žartom. Vďaka spomenutým rozdielom je zápletka predložená Ophagorom skvelým myšlienkovým doplnkom či alternatívnym scenárom ku Chválospevu. Podobnosť, ktorú vo Chválospeve už nachádzame, sú zmienky o vzbúrených sektách, ktoré bojovali za svoje modifikované verzie histórie, čo pripomína križiacke výpravy opičej rasy.

Podobný námet a formát ako Miller si zvolil Isaac Asimov pri tvorení svojej ságy Foundation (Základňa resp. Nadácia). Asimov pracoval s vtedajším SCI-FI klišé, takzvaným Galaktickým Impériom. Jeden jeho občan -vedec Hari Seldon vytvoril odbor psychohistórie a jej štatistickými metódami predpovedal, že nutne prichádza úpadok Impéria. Tiež vypočítal, že fáza úpadku bude trvať 30 000 rokov, no že by bolo možné túto „dobu temna“ skrátiť na nevyhnutných 1000 rokov. Kvôli týmto faktom vytvorí Seldon organizáciu Nadácia, ktorá má uchovávať poznanie a pomáhať v obnove Impéria. Asimov si zvolil ukazovať svet po kratších „strihoch“, než Miller. Práve vďaka tomu mohol priniesť dlhší dej na niekoľko kníh. Rok 2020 je šťastným aspoň pre náruživého čitateľa SCI-FI. Prvá kniha z trilógie Nadácia je už vydaná v novom slovenskom preklade a vydavateľstvo Lindeni zodpovedné za tohtoročný počin plánuje aj vydanie zvyšných dvoch častí z trilógie. Recenzenti tvrdia, že po trilógii napísal Asimov ďalšie 4 knihy o Nadácii. Ďalej tvrdia, že problémy riešené v príbehu sú nadčasové a že Asimove postavy riešia spory pomocou prefíkanosti - čo môže byť ďalšou motiváciou pre čítanie.

Skrz námet Nadácie sa okľukou vraciame späť ku knihe S rozumem v koncích. Nielenže autori oboch diel boli inšpirovaní pádom Rímskej ríše, spoločná je aj snaha o zachovanie vedomostí pre ďalšie generácie. V knihe S rozumem v koncích je spomenutá možnosť uchovať poznanie našej civilizácie v časovej schránke: „Představte si, že jakási budoucí civilizace, které pouze začíná stoupat g, dostane dar z minulosti v podobě obrovské časové schránky, jakéhosi apokalyptického trezoru obsahujícího fyzické kopie všeho, co je velké a co si ze současnosti zasluhuje přežít. Představte si, jak daleko by se takováto civilizace mohla dostat s pomocí všech dnešních objevů. Nemusela by ztrácet stovky let znovuobjevováním ztraceného poznání. Minulost by prostě byla zachována a naše současné poznání by bylo posíleno budoucí civilizací s vysokým g a na vrcholu svých sil. Znalost toho, že dochází k věcem, jako je úpadek g, by tuto civilizaci vedla k tomu, aby na tento problém objevila nová řešení. Budoucí politici by snad benevolentně zavedli jakýsi druh dobrovolného eugenického programu, jenž – pokud by to udělali v dostatečném předstihu před příchodem podzimu této civilizace – by snad dokázal odvrátit kolaps. Možná by tím dokázali pomoct technologii v tom, aby dosáhla dokonce i úrovně Vingeovy singularity. Poskytnout budoucí civilizaci takovýto dar je dobrý nápad, i kdybychom se mýlili ve všem ostatním, co navrhujeme, poněvadž existuje množství jiných možných příčin vedoucích k možnému zhroucení civilizace, včetně pádu asteroidu, nukleární války, či dokonce i nové doby ledové. Právě toto je cílem asociace známé jako Long Now Foundation, jež byla založena roku 1996 za účelem podpory dlouhodobého plánování, jež by dokázalo uhlídat poznání po 10 000 i více let. Uvažování tímto směrem se zdá být nezbytné, jelikož nevidíme nic, co by reálně dokázalo odvrátit civilizační kolaps. Zdá se, že je to cosi nezastavitelného.“
Ako vidíme, spomenutý bol aj existujúci projekt, ktorý navyše v názve nesie kľúčové slovo Foundation. Zároveň predpokladám, že digitalizovaná knižnica poznania bola prenesená na vesmírnu kolóniu v poslednom príbehu Chválospevu na Leibowitza.

Záverom
Dva typy úpadku civilizácie (postupné a prudké) aké som ukázal, majú spoločné, že obe môžu prebiehať cyklicky. Kniha S rozumem v koncích predstavila cyklický, prípadne špirálovitý model dejín a Martin Malatinský ho v recenzii na knihu objasnil nasledovne: „Civilizačný cyklus podľa tejto teórie tak možno opísať na známom citáte spisovateľa G. Michaela Hopfa: ťažké časy tvoria silných ľudí (ťažké životné podmienky vytvárajú evolučný tlak na selekciu v prospech vyššej inteligencie), silní ľudia tvoria dobré časy (inteligentnejšia populácia vie zlepšiť životné podmienky pre celú spoločnosť), dobré časy tvoria slabých ľudí (v lepších životných podmienkach ustáva evolučný tlak na selekciu inteligencie a nastáva dysgenický efekt) a slabí ľudia tvoria ťažké časy (civilizácia pod tlakom dysgeniky kolabuje a cyklus začína nanovo).“
Vo Chválospeve na Leibowitza mala spoločnosť neidentifikované problémy a napätie, až napokon „rasa šialencov“ použila nukleárne zbrane znova, hoci vedela, že to môže poviesť ku zničeniu civilizácie. Fanúšikovia konšpiračných teórií a „alternatívnej histórie“ tvrdia, že podobne závažné konflikty možno prebehli aj v reálnom svete. Pre kompletnosť článku som chcel tieto teórie pripomenúť bez toho, aby som sa ich zastával. Spomeňme si na údajné nájdenie kozmickej lode s ornamentmi v indickom štýle na odvrátenej strane Mesiaca, pri kráteri Delporte. Okrem tohto hoaxu sa internetom šírili zvesti o indickom epose Mahabharáta, ktorý mal obsahovať zmienky o „žiare jasnejšej ako tisíc sĺnk“ a o zamorenej potrave. Spolu s tým sa uvádzala údajná radiácia neďaleko mesta Jodhpur. Tento „urbanistický mýtus“ sa zdá byť jasne vyvrátený na stránke Skeptoid.com.

Ostatné použité zdroje

3 komentáre:

  1. Tohle byl nesmírně dlouhý článek. Ale velice zajímavý. Já osobně jsem přesvědčená, že momentálně je lidstvo na pokraji úpadku. Technologický vývoj jde vždycky trochu rychleji, než vývoj lidského vědomí. A to by opravdu jednou mohlo způsobit katastrofu. Vždyť každý vynález, který byl vynalezen proto, aby se lidstvo mělo lépe je jen jeden další hřebíček do rakve civilizace. Každý je zneužit ke zvěrstvům.

    Dnešní lidé jsou navíc obecně dost psychicky zablokovaní. A zablokovaní lidé mají zablokované děti. Proto by člověk měl především pracovat na zdokonalení své vlastní psychiky a na zlepšení vztahu ke svému okolí. Je to tak nevyhnutelné, jinak naši potomci jednou zničí tento svět. Pokud si ho ovšem nezničíme už my.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ahoj, ďakujem za koment. :) Neviem s určitosťou, čo myslíš pod tým zablokovaním psychiky. Niečo ako egoizmus? No v súčasnosti pracujem na článku, ktorý by mohol byť rozsahom na cca 2/3 z tohto, teda ďalší dlhý.

      Odstrániť
  2. Ak chcete takýto príbeh aj z archeologickej a humoristickej perspektívy, odporúčam americkú prózu Motel záhad (Motel of the Mysteries) zo 70. rokov 20. storočia. Dobre pobaví a vyprovokuje človeka k zamysleniu.

    Je krajne nepravdepodobné, že by sa ľudstvo na úrovni 20. storočia celkove vrátilo na úroveň spred 18./19. storočia, alebo ľudia na úrovni 16. storočia spadli kamsi na úroveň neolitu a pod. Predstava cyklických dejín či akéhosi "spravodlivého trestu pre hriešne ľudstvo" je síce romantická a pôsobivá, ale zároveň veľmi melodramatická a úplne ignoruje celý doterajší vývoj ľudstva. To, čo poslúži v príbehu pre dramatické účely, nemusí ešte hneď byť aj plne vedecky uveriteľné. Hoci boli vždy v dejinách obdobia úpadku rôznych kultúr a návraty k jednoduchším formám existencie, predstavy typu "a potom sa všetky vynálezy a poznatky navždy stratili a všetci boli príliš blbí na to, aby ich znovu vynašli" majú viac spoločného s rôznymi mýtami o "zlatom veku" a "starých zlatých časoch" a "dnes sme lepší, než všetci naši predkovia" a inými ideologickými predstavami, než tvrdou historickou pravdou, podopretou odborným výskumom.

    Ak by nás dnes postihla technologická katastrofa, ale planéta by bola v poriadku, vrátime sa nanajvýš do predelektronických alebo predelektrických čias, vlaky a lodná doprava budú zase hrať prím, spolu s mechanickými a parnými strojmi. Určite by sme sa veselo nevrátili do doby kamennej, obzvlášť, keď väčšina ľudí v dnešných časoch by ani nevedela, ako vôbec vyrábať kamennú industriu (resp. jej nahrážky, napr. hroty a čepele zo sklenených fliaš - schodná cesta, dokázaná experimentálnou archeológiou a niektorými modernými domorodými lovcami). S množstvom kníh a vysokou gramotnosťou, akú máme dnes, je predstava, že by napr. ľudia úplne zabudli, ako vyrábať pušný prach, alebo by neboli schopní vyrobiť ani vozík či kušu, načisto absurdná. Ľudia nie sú hlúpi. Už v neolite rôzne kultúry stavali momumentálne stavby Žiaden "zlatý vek, keď každý žil v súlade s prírodou", nikdy nejestvoval, mimo predstavivosti väčšinou zhýčkaných, v mestách žijúcich nostalgikov a politických ideológov. Napodobne aj s predstavami typu "ja nerozumiem, ako to tak šikovne v staroveku postavili, tak im to určite museli postaviť Marťania" a podobné somariny. Ľudstvo je oveľa vynaliezavejšie, než sa laikom zdá. V mezolite mali okrem vrhačov oštepov aj vymeniteľné špecializované hlavice pre šípy a oštepy, pre rôzne lovecké účely, a aby sa pri poškodení hrotu nemusel zahadzovať celý šíp, či oštep. Kelti na úrovni doby železnej mali jednoduché sejačky, atď., atď. Predstava, že v prehistórii, antike či stredoveku každý len sedel na zadku v blate pri ceste, v otrhaných handrách, a čakal pomaly na smrť, je taká nevedecká "čierna legenda" z čias osvietenstva. Je dosť biednym zhodnotením histórie a dejín vedy a techniky, ak sa programovo buď úplne zavrhuje to, čo bolo dosiahnuté predtým, alebo sa to naopak prehnane idealizuje či dokonca napodobňuje v menej zaslepenej nostalgie.

    OdpovedaťOdstrániť