Prečo sa nenazúriť...

Určite poznáte situácie, kedy sa niekto z rodiny alebo blízkych pokúša s vami nadviazať rozhovor v situácií, kedy sa vám to maximálne nehodí. Možno sa tým necháte rozhodiť, odvrknete im a následne zistíte, že v skutočnosti vás nechceli o niečo požiadať, ale urobiť niečo pre vás. A tak vám svedomie –v tom lepšom prípade- dá vyžrať, že ste dobrý úmysel oplatili odporom a nervozitou. Ten istý princíp platí aj v prípade, keď vás ľudia skritizujú. Možno sa vám len snažili povedať, čo je vašou slabšou stránkou preto, aby ste si to vôbec mali možnosť uvedomiť a prípadne s tým niečo urobiť. Keď si neuvedomíte, že je to ich lojalita k vám, ktorá ich nútila uprednostniť váš vzrast pred svojím pohodlím (vyhnutím sa konfliktu), tak reagujete hnevom. Pozrieme sa teda na menšie a väčšie emočné výbuchy, a neskôr aj na spôsoby komunikácie, ktoré s nimi majú dočinenia.

Motivácie prečo sa nenazúriť sa dajú roztriediť do nasledovných bubliniek. Prvé z nich sú otázky:

1. Čo ak ostatní len žartujú s niečím poburujúcim a v dobrom vás podpichujú?

2. Čo ak len skúšajú vyspelosť vašej reakcie?

3. Čo ak sa vám snažia len pomôcť? (Dve variácie tejto možnosti som už spomenul v úvode.)

4. Čo ak neodhadli, ktoré témy vnímate citlivo? Rozdielne spektrá ľudí majú odlišné množiny tém, ktoré vnímajú citlivo alebo odosobnene. Na tomto mieste musím priznať, že sa mi odhad cudzieho vnímania nedaril a vedel som zapôsobiť aj hrubo. No ak niekto vníma odosobnene napríklad tému zvieracích útulkov, neznamená to hneď, že je vrahom šteniatok. Mimochodom, táto odosobnenosť može byť aj k úžitku – môže sa stať prevenciou proti hystérií a jednaniu z afektu.

5. Snáď najextrémnejším dôvodom na udržanie pokoja je... smrť. Presnejšie: neznámy čas, kedy nám alebo iným ľuďom „odzvoní“. Nikto nechce odchádzať z tohto sveta v stave nezmierenia, nevysporiadaný s inými, tak ako nechce stratiť ľudí, ktorým ešte niečo dlží. Medzi smrťou a stavom rozzúrenia je však aj priamejší vzťah: totiž, riziko infarktov.  

Ďalej sa rozpíšem o dvoch princípoch, ktorých dodržiavanie mi šlo celkom dobre:

6. Neurážať sa kvôli pravde. Každý máme svoje nedostatky. Nemusíme sa za to hanbiť, je to úplne prirodzené... ;) Nepripustenie si týchto nedostatkov je živnou pôdou pre ich neriešenie, či dokonca ich nárast. Pravdou môžu byť aj veci, ktoré nám nevyhovujú a ktoré by sme radšej nepočuli. Verím však v právo ostatných ľudí ich povedať – prinajmenšom mne, ak sa jedná o moje zlyhania a nedostatky. Tieto nedostatky skrátka existujú a je na nás, aby sme zmenili postoj a chceli o nich počuť – a prostredníctvom toho pokročili. Iba priznaním si pravdy, ktorá je v náš momentálny neprospech, ju môžeme neskôr zmeniť.

7. Neurážať sa kvôli vlastnej dezinterpretácií cudzích slov. Aj jedna a tá istá veta sa dá pochopiť inými spôsobmi a v inom kontexte. Preto je pravdepodobnosť dezinterpretácie iných vlastne vysoká. V problémových situáciách, kedy nám niekto udrel na „citlivú strunu“ (viď dôvod 4), možnosť dezinterpretácie ešte rastie. To ma motivuje držať svoje emócie na uzde a najprv sa snažiť čo najobjektívnejšie POCHOPIŤ celú situáciu, až potom reagovať. Samo-nasierať sa kvôli vlastnému omylu je ako pri chôdzi čumieť do mobilu, naraziť si tvár do stĺpu kvôli nepozornosti a potom z toho obviňovať stĺp. Niektoré typy ľudí by sa po podobnom incidente ešte zlostili druhýraz, po pochopení toho, že za prvé vytočenie si mohli sami. Do istej miery je možnosťou voľby, či sa nazúrime znova, alebo či sa zasmejeme na svojej nešikovnosti.

Čitateľ si vie ľahko predstaviť, že ak vymenované dôvody „prečo sa nenazúriť“ zlúčime do jednej veľkej množiny, budú spolu pokrývať naozaj širokú škálu situácií a nepokrytý bude už len malý zlomok. Keďže ku niektorým bodom z predošlého zoznamu mám špecifické myšlienky, pokúsim sa ich vysvetliť podrobnejšie.

***

Posledná zmienená motivácia -totiž možnosť dezinterpretácie- je dôvodom, prečo poznanie a porozumenie vnímam ako nesmierne cenné. Vychádzam z predpokladu, že vždy existuje nejaká hlbšia úroveň toho, prečo niečo hovoríme, alebo chápeme špecifickým spôsobom. A to isté platí aj o našich parťákoch. Keď máme „výmenu názorov“, je ťažšie nepodľahnúť emóciám, avšak som za to, aby sme komplikované klbká nedorozumení trpezlivo rozmotávali. Súčasťou procesu je oddiaľovanie svojej reakcie až pokým podnet je spracovaný aj rozumom a logikou, a kým sa časti osobnosti spolu dohodnú na tom, čo najetickejšie môžeme urobiť. Uznávam, že to niekedy môže trvať aj dni. Jedine „rozmotávaním klbiek“ však máme nádej vybudovať si porozumenie. Keďže si tento proces žiada trpezlivosť, oveľa častejšie sa stane, že náš parťák vybuchne už po niekoľkých vymenených vetách. Uverí svojmu prvému dojmu (čo je spravidla tá najväčšia debilina) a nevyberie si reagovať neskôr. Všetko si vysvetlí najhorším možným spôsobom a odmietne ďalej komunikovať – či na danú tému, alebo dokonca úplne. A potom si zdieľame smutné príbehy o tom, ako nás niekto na večné časy vyhnal, napríklad pre zlé názory (aj keď sme vyjadrili ochotu ich zmeniť), alebo pre zlé jednanie (pričom nikdy nás na neho neupozornili). Ehm... no dobre. Drístam. Tie príbehy až také smutné nie sú. No iné zakončenie budú môcť mať iba vtedy, ak obe strany budú mať viac morálnej sily pracovať so svojimi nedostatkami.

***

Jedna z mojich skúseností sa viaže na moje podľahnutie veľmi agresívnym myšlienkam, ktorému ale predchádzalo mnoho vynaloženej trpezlivosti a tolerancie. Zistil som totiž, že o čo viac trpezlivosti, lojality a rozvahy som vložil do daného kontaktu, o to intenzívnejšie som sa potom nazúril, keď boli vyplytvané. Pretože ja zjavne musím nájsť logiku aj vo svojom hneve... Vyplýva snáď z predošlého, že krásnym ideálom (alebo aspoň vyšším stupňom) emočnej vyspelosti je stav, v ktorom nám nevadí už ani to, že niekto premrhal naše najväčšie dary? Princíp, ktorý tu vidím je, že som v hĺbke lipol na chápaní zmienených darov ako tých pravých, ozajstných hodnôt, na ktorých stojí môj pohľad na svet. Ak by to tak nebolo, ich premrhanie by som nemusel považovať za zradu, následkom čoho by ma nemalo čo rozzúriť. Vôbec teraz nechcem tvrdiť, že považovať lojalitu za „absolútne pravú“ hodnotu je chybou. Skôr tvrdím iba to, že je zdravšie nepodľahnúť zúrivosti. Tiež sa zamýšľam nad tým, že ak by som preukázanej lojalite, trpezlivosti a predovšetkým pokoju predsa len nepripisoval až posvätnú hodnotu, zrejme by som naďalej ostal v pokoji, v zhode s taoistickým paradoxom: „Netrvá na ničom z toho, čo dosiahol - a jedine tak to nestratí.“ A to je možné nazvať majstrovstvom minimálne v sebaovládaní.

... a prečo nazúriť iných?

Pozastavme sa ešte nad motiváciou číslo 2 – totiž, že našu reakciu na nepríjemné podnety môže niekto iba skúšať. Samozrejme je ideálne byť natoľko v pohode, že nebudeme vybuchovať ani ak považujeme správanie iných za autenticky neférové, neslušné, či drzé. Po skúsenostiach s výbušnými ľuďmi začínam veriť kontroverznej myšlienke – že je lepším riešením schválne sa pred nimi vyfarbiť. Totiž, v skorej fáze nových kontaktov s ľuďmi ich poctiť menšou-väčšou provokáciou a na základe vyspelosti ich reakcií dobre zvážiť, ako blízko si týchto ľudí pripustíme. Sprvu to znie ako amorálne špekulovanie, avšak jeho cieľom je chrániť drahocenné platidlá – emócie a čas, ktoré by pri ďalšom kontakte mohli obe strany zbytočne vyplytvať. Emočná vyspelosť je dôležitým kritériom už len pre priateľstvo a nieto ešte pre partnerstvo. Dáva teda logiku, že nechceme príliš neskoro zistiť, že sme začali lipnúť na osobe, čo nevie riešiť problémy, ani nemá ochotu sa to učiť.

Voči tomuto prístupu mi však napadol aj kontra-útok, ktorý znie idealisticky a prehnane obetavo. Približne takto: -Chcem byť takým zbabelcom, aby som nedával horúcim hlavám možnosť zopárkrát sa otĺcť ich vlastnou, zle nasmerovanou energiou a tým sa postupne schladiť? A to preto, lebo sa „bojkám o svoje citečky“? Ak je moja hlava už po väčšinu času chladná, nie som potom na rade, aby som to patrične využíval, ďalej prijímal situácie na trénovanie tejto schopnosti a súčasne túto schopnosť predával ďalej? Veď nabudúce možno moja trpezlivosť a lojalita nebudú premrhané. A ak budú, možno mi to jedného dňa viac nebude vadiť... -

Konfrontačný a vyhýbavý spôsob komunikácie

O emočných výbuchoch a ich prevencii sme si už povedali, a tak sa podrobnejšie pozrime na komunikáciu, ktorá s nimi súvisí. Vo svojom pozorovaní som videl dve základné stratégie, ktoré v súvislosti s konfliktmi ľudia používali. Problém je, že obe sa môžu stať kontraproduktívne a viesť k spôsobovaniu konfliktov, namiesto ich vysporiadania. Mám sklony preferovať jednu z nich, ako však uvidíme, výber vhodnej stratégie bude vždy individuálny.

1. Konfrontačný spôsob komunikácie je založený na predpoklade, že iní ľudia sa neurážajú, ale naopak, pochopia, keď sa im snažíme pomôcť. Tiež vychádza z predpokladu, že ľudia sú schopní a ochotní sa meniť k lepšiemu, teda že zmenu vyhľadávajú. Žiaľ, tieto predpoklady často nie sú splnené. Rizikom teda je, že pri častejšej kritike budete buď za večne nespokojného, nevďačného ufňukanca, alebo naopak, za autoritatívneho čuráka používajúceho nátlak a výčitky. Riziko vytvárania konfliktov je tu teda značné. Prečo som teda k tejto stratégii inklinoval silnejšie, ako k druhej? Jednoducho preto, že je otvorená a vedie k dlhodobejšej stabilite. Tiež vedie k rýchlejšiemu upozorňovaniu na problémy – často predtým, než sa stanú vážnymi- čo zas vedie k ich rýchlejšiemu riešeniu. Ide teda o snahu riešiť negativitu po malých dávkach, aby sa nenahromadila. Pokiaľ je tento spôsob komunikácie prijatý adresátom, môže pomôcť aj jemu v uvedomení ako bol vnímaný. Požiadavkou je však schopnosť kritiku prijať. Otvoreným prístupom ku kritike dokazujeme svoju vnútornú silu a lojalitu k pravde, miesto svojho ega. Odhadujem, že moja zmieňovaná „odosobnenosť“ mi v tomto pomáha. Navyše si myslím, že otvorená komunikácia je jednou zo spoločných čŕt, ktorú je možné vystopovať v úspešných partnerských vzťahoch a v priateľstvách, ktoré vydržali dekády.

(Všimnime si, aký citát sa pripisuje našim dedom: „vyrastali sme v dobe, kedy sa pokazené opravilo a nie vyhodilo.“ Je to v absolútnom kontraste s tým, čo funguje dnes: v prípade narušených vzťahov mať už v zásobe iných ľudí, ktorým sa budeme venovať, až narušené vzťahy skončia. Je to vlastne cynický prístup, no podľa toho, čo vidím okolo seba, zrejme prináša praktické výsledky. Naštrbené vzťahy sa vám takmer isto nepodarí opraviť. Ľudia dnes nevedia opraviť ani samých seba, nieto ešte svoje vzťahy. Azda sme za dve generácie stratili to, čo niekedy bolo ľudskou cnosťou?)

2. Vyhýbavý spôsob jednania môže byť založený na rôznych predpokladoch. Medzi tie ušľachtilejšie patrí názor, že ľudia sa už teraz snažia najlepšie, ako vedia a potrebujú za to cítiť uznanie. Ďalej to môže byť predpoklad, že iných nemôžeme meniť, alebo že na dôležité veci musia prísť sami. Predpoklad týkajúci sa precitlivelosti ľudí je menej ušľachtilý, ale často v zhode s realitou. Vyhýbanie sa konfliktom môže byť realizované cez lži, ktoré sa nabaľujú, až sa v nich skôr či neskôr zamotáte ako do pavučiny, z ktorej už nebude cesty von. Tiež sa vyhýbanie konfrontáciám nakoniec ľahko zmení na vyhýbanie sa ľuďom s ktorými hrozia, následkom čoho spôsobia nedôveru druhej strany a možno dokonca naštrbia aj jej iné vzťahy. Osobné zlyhanie sa potom mení na reťaz nehôd. Ďalej, týmto vyhýbavým prístupom azda človek aj slabne a buduje si vzorec úteku od akýchkoľvek komplikácií. Práve pre spomenuté dôvody túto metódu naozaj nemám rád. Uznávam, že je vhodná pre ľudí, ktorých častá kritika vytáča, alebo majú svoje tabu. Avšak tento spôsob jednania iba uľahčuje aktuálnu situáciu, čo je vždy draho zaplatené na úkor budúcnosti vzťahu. Keď si hypoteticky predstavíme, že budeme niekoľko rokov stretávať ľudí, ktorí sa nepríjemným dialógom zakaždým vyhnú, následok nie je zlý, ale priam hrozný. Ak nám nikto nepovie, v čom robíme chybu, dovolí nám ju opakovať znova a znova, a tak deformovať svoju osobnosť. V inom scenári zas druhá strana dlhodobo potláča svoj hnev, až nakoniec vybuchne o to mohutnejšie a to viac budeme prekvapení.

Som si vedomý, že môj pohľad na tieto metódy jednania nie je objektívny. Vidím predovšetkým výhody konfrontácie a nevýhody jej obídenia. No z môjho pohľadu vzťahy môže stabilizovať a skvalitňovať iba konfrontačný spôsob komunikácie za predpokladu, že je správne vysielaný a prijímaný oboma stranami. Oproti tomu vyhýbavý spôsob –ktorý som tu viac zhodil, ako predstavil- najprv vytvára u jednej strany falošný pocit harmónie, zatiaľčo druhá strana sa skryte trápi. Toto nie je postavené na pevných základoch a tak to nebude viesť k dobrým výsledkom ani v budúcnosti. Paradox je v tom, že obísť všetko negatívne je cieľom vyhýbavého spôsobu komunikácie, ktorý sám môže prerásť v problém a nakoniec vytvorí medzi ľuďmi priepasť a oddialenie, alebo ich dovedie práve k tej negativite. V zhode s výrokom filmového piráta Jacka Sparrowa to naozaj nie je samotný problém, ale prístup ľudí k problému, ktorý veci zruinuje.

Mojou záverečnou myšlienkou je nasledovné: Vo vzťahoch medzi ľuďmi zďaleka nejde iba o to, čo v nich je príjemné a nepríjemné. Ešte viac ide o to, čo je v nich autentické. Akonáhle autentickosť oplatíte falošnosťou a odhalí sa to, stvorí to iba nenávisť.