Český jazyk
Vydalo: Fontána, 2001
Knihu Trans som si objednával s nádejou, že mi pomôže pochopiť rovnomenný stav mysle spojovaný s mágiou a procesy, ktoré sa behom tranzu v mysli a tele dejú, prípadne jeho riziká. Po prečítaní knihy ale konštatujem, že sa o tranze zmieňuje v menšom rozsahu, ako o nástroji na skúmanie božskej či transcendentálnej reality. Téma knihy je teda iná, ako by som od jej názvu čakal. Čitateľ prechádza bohatými exkurzmi do náboženstva nahliadaného cez optiku parapsychológie. Pomerne voľné plynutie textu bez podkapitol mi komplikovalo možnosti, ako priblížiť jeho obsah. Z toho dôvodu budem klásť dôraz predovšetkým na metodologické myšlienky, v ktorých som videl analógie voči problémom magickej praxe.
Začnime poporiadku. Krátka prvá kapitola nás zoznamuje s definíciou tranzu ako s uvedomovaním si jediného impulzu či myšlienky. Táto definícia sa zhoduje s Carrollovou definíciou o „jednobodovom sústredení“, aspoň pokým hovoríme o hlbokom tranze. Keďže však hĺbka tranzu je vždy individuálna, spadajú pod neho aj povrchnejšie stavy - od hypnózy, cez meditácie, až po zasnívanie sa či myšlienkovú neprítomnosť behom dňa. Zaujme tiež vysvetlenie o tom, že sugescia pomáha prechodu človeka do tranzu, v ktorom je zas voči sugescii náchylnejší. Tranz a sugescia sa teda vzájomne podporujú.
Nasledovná kapitola je venovaná nástrojom na náhľad do transcendentálnej reality. Jedným z nich je mimozmyslové vnímanie (ESP – extrasensory perception), ktoré býva nespoľahlivé v porovnaní s inými zmyslami, avšak zároveň nie je obmedzované časom a priestorom, čo nemožno povedať o žiadnej fyzikálne známej energii. ESP je podporované tranzom, takisto zvedavosťou a túžbou po poznaní. Možno ním vnímať aj minulé udalosti (tzv. retrokogníciou), alebo budúce udalosti (prekogníciou). Zdá sa teda, že minulosť a budúcnosť môžu existovať vo forme podobnej paralelným vesmírom, čo je hypotéza, ktorú sa snažil popierať J. J. Duffack. Faktory, ktoré znižujú účinok ESP, sú stres, nátlak, časová tieseň, neviera v seba.
Iným nástrojom je psychokinéza (PK), pod ktorou autor nemyslí doslovne hýbanie predmetmi mysľou, ale akýkoľvek vplyv mysle – vplyv na silové pole, svetlo, procesy v tele, či správanie iných subjektov. Telepatia zas stojí uprostred ESP a PK, keďže jej pasívny mód pripomína viac prijímanie informácií mimozmyslovým vnímaním a jej aktívny mód (odosielanie informácie) viac pripomína psychokinézu, keďže vplýva na cudziu bytosť. Zrejme ju nie je možné odtieniť žiadnym druhom materiálu, hoci J. J. Duffack o tomto pochyboval.
Podľa autora možno mimozmyslové vnímanie vycvičiť tak, aby fungovalo v zhode s ostatnými zmyslami. Sám Rýzl napísal knihu Jak se naučit ESP. Na jednej strane má ESP fungovať aj v povrchnejších formách tranzu. Na strane druhej je dostatok času a kvalitná príprava dôležitá. Autor opisuje prípravu ako stav utíšenia myšlienok až do vnímania iba jednej myšlienky, prípadne ako povznesenie sa aj nad túto poslednú myšlienku. Až po tomto procese by mal človek získavať odpoveď na svoju otázku. (Azda to aj približuje, prečo je zámer na cieľ tak dôležitý pre šamanské cestovanie. Čitateľ však v odfiltrovaní myšlienok môže vidieť aj paralelu voči Karikovej príprave v zastavení myšlienok uvedené v Kurze praktickej mágie pre začiatočníkov.) Podľa Rýzla je odpoveď premietnutá takým spôsobom, na aký je človek pripravený, vrátane symbolickej reprezentácie, ktorá môže pomýliť výklad. Nachádzame tu dokonca zmienku, že depresia, nervozita, neistota a iné negatívne stavy mysle spôsobujú pri ESP, že zachytená informácia bude opačná, než je pravda. Zrejme to vysvetľuje, prečo ľudia v minulosti vedeli, že ich sen môže znamenať aj pravý opak toho, čo sa im prisnilo. Pozitívne naladenie naopak posilňuje efekt ESP, navyše možno využiť autosugesciu na prijatie viery v to, že naša činnosť bude korunovaná úspechom. Želaná odpoveď na otázku sa však môže objaviť aj neskôr po experimente, napríklad v ranných myšlienkach po prebudení.
Typickou chybou pri praktizovaní ESP je všímavosť iba voči niektorým prvkom zážitku a ignorovanie iných. Nahliadať na prijaté vnemy celistvo opäť pripomína tézu zo šamanského cestovania, že: „odpoveďou na otázku je celý priebeh cesty“. Medzi ostatné chyby patrí napríklad zlá interpretácia vyjavených symbolov.
Časť kapitoly sa venuje programom v mysli, ktoré za nás automaticky vykonávajú požadované funkcie. Práve vďaka nim odborníci vedia získať správny úsudok o probléme v oblasti, v ktorej sa už vyznajú, a to aj bez špeciálnej prípravy a plného sústredenia. Do istej miery to súvisí aj s neustálym, skrytým fungovaním mimozmyslového vnímania na pozadí mysle. ESP je vlastne naším „strážnym anjelom“, snaží sa nás navádzať na správne rozhodnutia a uchrániť nás pred škodou.
Vyššie som zmieňoval dlhú, kvalitnú prípravu v utlmení myšlienok pred praktizovaním ESP. Prakticky orientovaný čitateľ sa na tomto mieste bude pýtať, či rovnaký druh prípravy je vhodný aj pred pokusmi psychokinézy, teda formou ovplyvnenia okolia. Rýzl na to však neodpovedá, prinajmenšom v tejto knihe.
Za druh vplyvu mysle považujeme takzvanú mentálnu impregnáciu, teda vytvorenie akejsi myšlienkovej stopy, ktorá existuje nezávisle na človeku, ktorý ju vytvoril. Táto stopa nie je merateľná prístrojmi, iba pomocou ESP. Zrejme táto impregnácia stojí za fenoménmi „strašidelných“ miest. Taktiež však môže prispieť k mylným pokusom s ESP, keď sa jeden subjekt hádajúci neznámy predmet či obraz pomýli a pripíše mu inú hodnotu, nasledovaný ďalším subjektom ktorý „prečíta“ práve túto mylnú stopu pochádzajúcu od prvého subjektu.
Presuňme pozornosť ku štvrtej kapitole, zameranej na tému nehmotnej reality. Kým veda s výnimkou parapsychológie zvykne zapierať jej existenciu, náboženstvá jej existenciu pripúšťajú. Práve v tom vidí autor hlavný rozpor medzi vedou a náboženstvom. Tiež zaujímavo vysvetľuje, ako sa vnímanie hmotného sveta s rozvojom vedy rozširovalo na úkor subtílneho, nehmotného sveta. V minulosti ľudia nevedeli o hmotnej podstate plynov a tak dýchanie považovali za atribút duše. Neskôr stále nevedeli o fotónoch, a tak považovali svetlo za božské. Čím viac vie ľudstvo o svete okolo seba, tým ďalej odsúva svoje predstavy o nepolapiteľnej duši či bohu.
O problémoch nedostatku pojmov pre zákonitosti transcendentálnej reality pojednáva piata kapitola. Keďže ľudia obvykle vnímajú iba dianie v materiálnej rovine, pojmy a zmýšľanie, ktoré používame, sú tomu prispôsobené. Rýzl teda predkladá pesimistickú myšlienku, že transcendentálna realita je nezachytiteľná zmyslami, nepochopiteľná mysľou a neopísateľná slovami. Naše súčasné pojmy nám môžu slúžiť nanajvýš ako metafora pre dianie v nehmotnom svete a zrejme pred nami stojí úloha vytvoriť pre neho nové pojmy. Príkladom takého pojmu môže byť Jungova synchronicita opisujúca nekauzálne spojenie medzi dvoma javmi. Ďalšie pojmy podobného charakteru by mohla vytvoriť nová veda, „transcendentológia“, ako ju Rýzl predbežne nazval. Tiež sa tu dočítame o kritike špiritistov, ktorí pomohli vývoju skúmania neznámeho, ale ich metódy obsahovali chyby – väčšinou malo ísť o prejav podvedomia média, miesto akéhokoľvek ducha. Nebezpečenstvo praxe špiritistov a mystikov je obdobné, v oboch prípadoch sú rizikové javy spôsobené neuvedomelou autosugesciou. Navyše ak sa podobné chyby zverejnia, môžu ovplyvniť ďalších experimentátorov. Tí budú závisle a nevedome opakovať nesprávne závery, aj keď si budú namýšľať, že potvrdzujú platnú realitu.
Podľa autora je ideálom, aby mal každý človek svoju vlastnú skúsenosť s vnímaním transcendentálnej reality. V takom stave spoločnosti sa však ešte nenachádzame, a teda pre svoj pokrok môžeme využívať aj vyhodnocovanie cudzích zážitkov, napríklad aj zážitky náboženských prorokov. Práve v tom vidím ďalšiu analógiu voči magickej praxi. V prípade, že si praktizujúci magici hovoria svoje historky z praxe, zároveň aj vyhodnocujú, či majú podobné, opačné, alebo nerelevantné zážitky s tou istou technikou, prípadne či z rozprávania „kolegu“ vedia vytiahnuť užitočný záver.
Šiesta kapitola sa zaoberá ďalšími náboženskými pohľadmi na transcendentálnu realitu a ich historický vývoj. Najviac tu však zaujme vysvetlenie autora o tom, prečo vidí vo výskume témy potenciál. Strany 132-133: „Výzkum v dané oblasti má nesmírný význam. Nemusí sice přispět k prudkému technickému rozvoji (i když i toto je možné – vždyť čistá věda, jejímž cílem bývá pouze získání vědomostí, mívá často také až dramaticky pronikavý dopad na vývoj techniky.) Především však může rozhodujícím způsobem obohatit životy lidí. Může jim přinést tentýž prospěch jako náboženství. Znalost „vyšších světů“ vnáší do jejich myslí mír, pocit sounáležitosti a vnitřní jistotu pramenící z poznání, že jsme pevně zakotveni na všeobjímající kosmické scéně a že naše životy (ať už prožité šťastně či nešťastně) mají určitý kosmický význam a nebyly žity nadarmo. Avšak v protikladu k náboženství je tato vnitřní jistota mnohem cennější. Není totiž založena na zkostnatělé tradici a dogmaticky ustanovených článcích víry, nýbrž na skutečném poznání, vycházejícím z vědeckých principů. Je zároveň otevřená dalšímu prohlubovaní i korekcím v různých detailech. Jakmile lidé jednou dosáhnou objektivního poznání základních principů TR [transcendentální reality] a naučí se žít v harmonii s nimi, může to mít nesmírný a pronikavý dopad i na úroveň vzájemných mezilidských vztahů. Důsledkem pak bude morální zdokonalení jednoho každého člověka i společnosti jako celku. Náboženské texty starověku označovaly toto vědení jako „poznání dobra a zla“. Jakmile jednou bude dosaženo tohoto stupně poznání, může to vést k zdokonalení organizace lidské společnosti, jež nakonec zaručí všem lidem maximální možnou míru naplnění, uplatnění a štěstí.“
Tiež ma tu pobavilo, ako trefne autor prirovnal UFO nadšencov k dogmatickým veriacim pre ich nedostatok fantázie – tak ako si veriaci predstavujú nehmotné bytosti s ľudskými povahami, si bádatelia po mimozemskom živote predstavujú inteligentných mimozemšťanov obvykle v humanoidnej forme. Podobný nedostatok fantázie nachádzame aj v monoteistických náboženstvách, v ktorých je boh vykreslený ako vzdialený, od sveta oddelený autoritár. Rovnako oprávnenou kritikou však je aj vyjadrenie, že vedou prekonané teórie stále ostávajú pri živote v rôznych formách okultizmu, v ktorom potom zahmlievajú tie časti, ktoré mohli byť funkčné -a tým podporujú skeptikov v ich zavrhovaní okultizmu.
V siedmej kapitole autor interpretuje náboženské zdroje tak, aby popísal svoju hypotézu o povahe reality. Jeho model tu ničím neprekvapí, keďže okrem materiálnej reality predpokladá aj jej nehmotnú časť a medzivrstvu, ktorá by umožňovala ich vzájomnú synchronizáciu. Podobne si predstavuje aj človeka zloženého z tela, duše a sprostredkovateľa medzi nimi. Týmto sprostredkovateľom je astrálne telo, teda otlačok silných myšlienok daného jedinca. Nie je pritom samostatnou a mysliacou bytosťou, iba myšlienkovou stopou, ktorú možno kontaktovať mimozmyslovým vnímaním. Ako píše ďalej, aj keď uznáme existenciu duše, nevieme či v jej vnímaní vôbec existuje to isté individuálne oddelenie, ktoré poznáme vo svojom bežnom vnímaní. Je možné, že duša vo svojej ceste pokračuje aj po vyslobodení z kolobehu reinkarnácie, no hypoteticky môže splynúť s božskou sférou.
V záverečnej kapitole Rýzl vyjadruje ďalší smer snahy „transcendentológie“ ako kritické skúmanie a analýzu náboženstiev a filozofie, takisto mechanizmov tranzu a mimozmyslového vnímania. Neštíti sa ani výskumu siekt a moderných náboženstiev, pričom dúfa v pokrok nebrzdený dogmatizmom. Verí, že by tieto poznatky pomohli civilizácií v prehĺbení morálky a ľudskosti tak, ako som uviedol v citáte zo šiestej kapitoly.
Vyhodnotenie
Nie je to celkový rámec a štruktúra knihy, ktoré mi pomohli z nej vytiahnuť niečo cenné, ale moje predošlé vedomosti načerpané z iných zdrojov. Usudzujem teda, že Trans nemusí byť vhodným čítaním pre každého, no vedia z neho niečo vyťažiť ľudia zaujímajúci sa o náboženstvá, nadzmyslovú realitu, špiritizmus a až v poslednom rade magici. Netvrdím však, že ide o krkolomný text – už len tým, že sa niektoré myšlienky opakujú, je prístupnejší porozumeniu, avšak priľahko prechádza od jednej témy k inej. Pomerne iritujúca je zastaraná praktika s reklamami umiestnenými na konci každej kapitoly.
Neskôr, v rámci druhej kapitoly, Rýzl pod tranz zaraďuje aj stavy silných emócií, či poblúznenie iným človekom. Nemusí ísť o milostné poblúznenie, keďže politickí a náboženskí vodcovia, a davy tiež vedia spôsobiť zanietenie. Cieľom kapitoly je vysvetliť rôzne druhy tranzov a pozornosť je venovaná hypnóze, ako dobrému reprezentantovi týchto stavov. Existuje množstvo postupov hypnózy, pričom zvyknú používať monotónne zmyslové podnety a sugesciu o nejakom telesnom prežívaní. Zvlášť pri predstave cesty tunelom vidíme, že taká technika by odpovedala šamanskému cestovaniu. Behom hypnózy je človek koncentrovaný na povely hypnotizéra a tak ostatné funkcie jeho mysle spia. Reaguje menej logicky a pomalšie. Nemusí mu teda napadnúť vzoprieť sa týmto povelom, ak to nepovažuje za dôležité. Tiež môže nastať necitlivosť tela na podnety. Sugesciou v hypnóze možno dosiahnuť aj ovplyvnenie tých funkcií tela, ku ktorým človek v bežnom vedomí nemá prístup. Už v tejto kapitole začína Rýzl vysvetľovať niektoré náboženské javy, ako stigmy, zjavenia, zázračné vyliečenia, či čaro pútnických miest ako pôsobenie sugescie v praxi. Dokonca aj exorcizmus považuje za prezlečenú hypnózu. S týmto náhľadom na náboženské zázraky sa čitateľ ďalej stretáva naprieč zvyškom knihy.
Nasledovná kapitola je venovaná nástrojom na náhľad do transcendentálnej reality. Jedným z nich je mimozmyslové vnímanie (ESP – extrasensory perception), ktoré býva nespoľahlivé v porovnaní s inými zmyslami, avšak zároveň nie je obmedzované časom a priestorom, čo nemožno povedať o žiadnej fyzikálne známej energii. ESP je podporované tranzom, takisto zvedavosťou a túžbou po poznaní. Možno ním vnímať aj minulé udalosti (tzv. retrokogníciou), alebo budúce udalosti (prekogníciou). Zdá sa teda, že minulosť a budúcnosť môžu existovať vo forme podobnej paralelným vesmírom, čo je hypotéza, ktorú sa snažil popierať J. J. Duffack. Faktory, ktoré znižujú účinok ESP, sú stres, nátlak, časová tieseň, neviera v seba.
Iným nástrojom je psychokinéza (PK), pod ktorou autor nemyslí doslovne hýbanie predmetmi mysľou, ale akýkoľvek vplyv mysle – vplyv na silové pole, svetlo, procesy v tele, či správanie iných subjektov. Telepatia zas stojí uprostred ESP a PK, keďže jej pasívny mód pripomína viac prijímanie informácií mimozmyslovým vnímaním a jej aktívny mód (odosielanie informácie) viac pripomína psychokinézu, keďže vplýva na cudziu bytosť. Zrejme ju nie je možné odtieniť žiadnym druhom materiálu, hoci J. J. Duffack o tomto pochyboval.
Podľa autora možno mimozmyslové vnímanie vycvičiť tak, aby fungovalo v zhode s ostatnými zmyslami. Sám Rýzl napísal knihu Jak se naučit ESP. Na jednej strane má ESP fungovať aj v povrchnejších formách tranzu. Na strane druhej je dostatok času a kvalitná príprava dôležitá. Autor opisuje prípravu ako stav utíšenia myšlienok až do vnímania iba jednej myšlienky, prípadne ako povznesenie sa aj nad túto poslednú myšlienku. Až po tomto procese by mal človek získavať odpoveď na svoju otázku. (Azda to aj približuje, prečo je zámer na cieľ tak dôležitý pre šamanské cestovanie. Čitateľ však v odfiltrovaní myšlienok môže vidieť aj paralelu voči Karikovej príprave v zastavení myšlienok uvedené v Kurze praktickej mágie pre začiatočníkov.) Podľa Rýzla je odpoveď premietnutá takým spôsobom, na aký je človek pripravený, vrátane symbolickej reprezentácie, ktorá môže pomýliť výklad. Nachádzame tu dokonca zmienku, že depresia, nervozita, neistota a iné negatívne stavy mysle spôsobujú pri ESP, že zachytená informácia bude opačná, než je pravda. Zrejme to vysvetľuje, prečo ľudia v minulosti vedeli, že ich sen môže znamenať aj pravý opak toho, čo sa im prisnilo. Pozitívne naladenie naopak posilňuje efekt ESP, navyše možno využiť autosugesciu na prijatie viery v to, že naša činnosť bude korunovaná úspechom. Želaná odpoveď na otázku sa však môže objaviť aj neskôr po experimente, napríklad v ranných myšlienkach po prebudení.
Typickou chybou pri praktizovaní ESP je všímavosť iba voči niektorým prvkom zážitku a ignorovanie iných. Nahliadať na prijaté vnemy celistvo opäť pripomína tézu zo šamanského cestovania, že: „odpoveďou na otázku je celý priebeh cesty“. Medzi ostatné chyby patrí napríklad zlá interpretácia vyjavených symbolov.
Vyššie som zmieňoval dlhú, kvalitnú prípravu v utlmení myšlienok pred praktizovaním ESP. Prakticky orientovaný čitateľ sa na tomto mieste bude pýtať, či rovnaký druh prípravy je vhodný aj pred pokusmi psychokinézy, teda formou ovplyvnenia okolia. Rýzl na to však neodpovedá, prinajmenšom v tejto knihe.
Za druh vplyvu mysle považujeme takzvanú mentálnu impregnáciu, teda vytvorenie akejsi myšlienkovej stopy, ktorá existuje nezávisle na človeku, ktorý ju vytvoril. Táto stopa nie je merateľná prístrojmi, iba pomocou ESP. Zrejme táto impregnácia stojí za fenoménmi „strašidelných“ miest. Taktiež však môže prispieť k mylným pokusom s ESP, keď sa jeden subjekt hádajúci neznámy predmet či obraz pomýli a pripíše mu inú hodnotu, nasledovaný ďalším subjektom ktorý „prečíta“ práve túto mylnú stopu pochádzajúcu od prvého subjektu.
Presuňme pozornosť ku štvrtej kapitole, zameranej na tému nehmotnej reality. Kým veda s výnimkou parapsychológie zvykne zapierať jej existenciu, náboženstvá jej existenciu pripúšťajú. Práve v tom vidí autor hlavný rozpor medzi vedou a náboženstvom. Tiež zaujímavo vysvetľuje, ako sa vnímanie hmotného sveta s rozvojom vedy rozširovalo na úkor subtílneho, nehmotného sveta. V minulosti ľudia nevedeli o hmotnej podstate plynov a tak dýchanie považovali za atribút duše. Neskôr stále nevedeli o fotónoch, a tak považovali svetlo za božské. Čím viac vie ľudstvo o svete okolo seba, tým ďalej odsúva svoje predstavy o nepolapiteľnej duši či bohu.
Podľa autora je ideálom, aby mal každý človek svoju vlastnú skúsenosť s vnímaním transcendentálnej reality. V takom stave spoločnosti sa však ešte nenachádzame, a teda pre svoj pokrok môžeme využívať aj vyhodnocovanie cudzích zážitkov, napríklad aj zážitky náboženských prorokov. Práve v tom vidím ďalšiu analógiu voči magickej praxi. V prípade, že si praktizujúci magici hovoria svoje historky z praxe, zároveň aj vyhodnocujú, či majú podobné, opačné, alebo nerelevantné zážitky s tou istou technikou, prípadne či z rozprávania „kolegu“ vedia vytiahnuť užitočný záver.
Šiesta kapitola sa zaoberá ďalšími náboženskými pohľadmi na transcendentálnu realitu a ich historický vývoj. Najviac tu však zaujme vysvetlenie autora o tom, prečo vidí vo výskume témy potenciál. Strany 132-133: „Výzkum v dané oblasti má nesmírný význam. Nemusí sice přispět k prudkému technickému rozvoji (i když i toto je možné – vždyť čistá věda, jejímž cílem bývá pouze získání vědomostí, mívá často také až dramaticky pronikavý dopad na vývoj techniky.) Především však může rozhodujícím způsobem obohatit životy lidí. Může jim přinést tentýž prospěch jako náboženství. Znalost „vyšších světů“ vnáší do jejich myslí mír, pocit sounáležitosti a vnitřní jistotu pramenící z poznání, že jsme pevně zakotveni na všeobjímající kosmické scéně a že naše životy (ať už prožité šťastně či nešťastně) mají určitý kosmický význam a nebyly žity nadarmo. Avšak v protikladu k náboženství je tato vnitřní jistota mnohem cennější. Není totiž založena na zkostnatělé tradici a dogmaticky ustanovených článcích víry, nýbrž na skutečném poznání, vycházejícím z vědeckých principů. Je zároveň otevřená dalšímu prohlubovaní i korekcím v různých detailech. Jakmile lidé jednou dosáhnou objektivního poznání základních principů TR [transcendentální reality] a naučí se žít v harmonii s nimi, může to mít nesmírný a pronikavý dopad i na úroveň vzájemných mezilidských vztahů. Důsledkem pak bude morální zdokonalení jednoho každého člověka i společnosti jako celku. Náboženské texty starověku označovaly toto vědení jako „poznání dobra a zla“. Jakmile jednou bude dosaženo tohoto stupně poznání, může to vést k zdokonalení organizace lidské společnosti, jež nakonec zaručí všem lidem maximální možnou míru naplnění, uplatnění a štěstí.“
Tiež ma tu pobavilo, ako trefne autor prirovnal UFO nadšencov k dogmatickým veriacim pre ich nedostatok fantázie – tak ako si veriaci predstavujú nehmotné bytosti s ľudskými povahami, si bádatelia po mimozemskom živote predstavujú inteligentných mimozemšťanov obvykle v humanoidnej forme. Podobný nedostatok fantázie nachádzame aj v monoteistických náboženstvách, v ktorých je boh vykreslený ako vzdialený, od sveta oddelený autoritár. Rovnako oprávnenou kritikou však je aj vyjadrenie, že vedou prekonané teórie stále ostávajú pri živote v rôznych formách okultizmu, v ktorom potom zahmlievajú tie časti, ktoré mohli byť funkčné -a tým podporujú skeptikov v ich zavrhovaní okultizmu.
Nie je to celkový rámec a štruktúra knihy, ktoré mi pomohli z nej vytiahnuť niečo cenné, ale moje predošlé vedomosti načerpané z iných zdrojov. Usudzujem teda, že Trans nemusí byť vhodným čítaním pre každého, no vedia z neho niečo vyťažiť ľudia zaujímajúci sa o náboženstvá, nadzmyslovú realitu, špiritizmus a až v poslednom rade magici. Netvrdím však, že ide o krkolomný text – už len tým, že sa niektoré myšlienky opakujú, je prístupnejší porozumeniu, avšak priľahko prechádza od jednej témy k inej. Pomerne iritujúca je zastaraná praktika s reklamami umiestnenými na konci každej kapitoly.
Varovanie: Pokiaľ sa rozhodnete pokračovať vo svojej ceste s autorom, mali by ste si byť vedomí, že avizovaných 400 strán knihy Vědecké základy parapsychologie neodpovedá realite. V skutočnosti je posledných 100 strán venovaných bibliografii autora a odporúčaným zdrojom! Čitateľ by očakával, že bude platiť za 400 strán obsahu, nie 100 zbytočných strán menovania rôznych kníh, keďže by si ich podľa tém a autorov pokojne sám vyhľadal na Internete.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Komentáre sa objavia po schválení moderátorom.