Ruediger Dahlke - Princip stínu

Vydalo: CPress, 2014
Preklad: Andrea Platznerová, Izabela Platznerová
Rozsah: 196 strán
Jazyk: český
Kniha obsahuje CD k vedeným meditáciám.

Táto recenzia je venovaná Tungovníkovi. Na! :)

Verím, že každý z nás sa prinajmenšom povrchne dopočul o jungiánskej psychológii. V jej rámci je dôležitým pojmom “tieň” označujúci odvrátenú stránku osobnosti, tú stránku, ktorú by na sebe ľudia radšej nevideli. Ide o súčet všetkého vytesneného, zakázaného, odsúdeného, čo v sebe máme. Je však kľúčové, že tieto témy alebo oblasti ľudského ducha si môžu žiadať pozornosť, snažia sa totiž byť prijaté a opäť vynesené na svetlo. Autor knihy, nemecký psychoterapeut Ruediger Dahlke, vysvetľuje proces tvorby tieňa nasledovne. Od detstva sa učíme, ktoré naše vlastnosti a jednanie sú v spoločnosti žiadané a ktoré naopak, majú neželané následky. Preto si do “výkladnej skrine” pre verenosť necháme iba tie, ktoré boli prijaté a odsúvame do zabudnutia ostatné. Opakovaním tohto procesu sa časť vlastností nedostáva k slovu, až začnú pod povrchom bublať a hrozí, že budú spôsobovať nečakané problémy. V najhoršom prípade stačí, aby tieň na chvíľu prevzal kontrolu nad jednaním a môže zničiť to, čo pozitívna stránka osobnosti budovala desaťročia. Preto je výzvou sa svojmu tieňu postaviť z vlastnej iniciatívy a snažiť sa ho integrovať, aby sme sa opäť stali celistvými a tým do svojho života vpustili nové kvality. Nakoniec, aj preto je táto kniha napísaná ako cvičebný pomocník. Zmienené kvality, ktoré môžeme získať, sú opačnou stránkou potlačených vlastností, napr. správne využitá odvaha je opačnou stránkou zle využitej agresivity. Preto zmieriť sa s tieňom neznamená začať konať aj zlo. Znamená to konať dobro s vedomím svojich temných stránok. Praktizovať terapiu tieňa tiež neznamená akceptovať fyzické útoky iných ľudí.

Prieskum tieňa
Na základe poznania, že tieň tvoria vytlačené vlastnosti by som ich teda v sebe hľadal pomocou jednoduchej štruktúry - rozdelenia na základe emócie, ktorú spôsobujú:
1. Čo neznášam, čo ma štve, čo ma uráža;
2. Čím opovrhujem, čo sa mi zdá trápne, zahanbujúce;
3. Čoho sa bojím, čomu sa vyhýbam, čo mi nevyhovuje počuť;
4. Z čoho som smutný, čo ma mrzí;
5. Čo ignorujem, k čomu vôbec nemám vybudovaný vzťah, kde sú moje nerozvinuté vlastnosti, čo je pre mňa tabu.

Dahlke však vo svojej knihe predstavil zložitejší koncept hľadania tieňa v rôznych oblastiach života, ktorým sa venoval v jednotlivých kapitolách knihy. Otázok, na ktoré si má praktizujúci odpovedať, je tam neúrekom. Vymenujem teda jednotlivé oblasti:
-Ako trávime dovolenku?
-Čo nám prekáža, aby sme v živote postúpili vpred? Ako vyzerá ideálny život?
-Ako aplikujeme vinu a odpustenie? Kedy obviňujeme iných a kedy seba?
-Kedy sme neféroví alebo pokryteckí?
-Kedy si potrebujeme niečo dokazovať?
-Kedy sa vyhovárame na vonkajšie faktory?
-Ako nás formovala rodina, škola a náboženstvo?
-Na aké typy ľudí máme šťastie? Čo narúša naše vzťahy?
-Čo nás vie vyprovokovať?
-Aké povolania, role a historické osobnosti v nás spúšťajú odpor?
-Aké máme idoly? Aké vlastnosti obdivujeme na hrdinoch?
-Aké máme v sebe podosobnosti? Ako vyzerá maska, ktorú máme pred spoločnosťou?
-Ako sme na tom so zdravím? Aké choroby sme prekonali?
-Kedy sa prejavujú zlé, chybné reakcie ako je tik, zakopnutie, prerieknutie sa a tomu podobné?
-Kedy vnucujeme svoj názor?
-Čo o nás hovoria naši priatelia a protivníci?
-Aký typ humoru preferujeme?
-Akú rolu v našom živote majú médiá, zamestnanie, šport?
-Voči komu prechovávame predsudky?
-Aké sú témy našich nočných snov?
-Aké sú naše spontánne myšlienky a témy zasnívania sa počas dňa?

K tomuto zoznamu treba tiež podotknúť, že niektoré z otázok sú formulované naozaj abstraktne a metaforicky. Čitateľ sa potom po prečítaní otázky „Ako sa v mojej hre života vedie vnútornému dieťaťu?“ prichytí pri odpovedi: „Drogy sú zlé, Ruediger!“ Menej kriticky som vnímal nabádanie čitateľa, aby hľadal analógiu medzi svojím životom a rolami futbalových hráčov. Vôbec tu nezáleží na tom, že ako vzor používame banalitu – ide o samotné prirovnanie, ktoré pomáha chápať vlastné správanie. Absurdný model je iba podkladom pre spustenie sebaanalýzy, navyše neskôr môže byť vymenený za zmysluplnejší model.

Nástroje na prácu s tieňom
Počas môjho praktického prechádzania pokynmi som sa stretával s faktom, že som z rôznych prebraných kapitol prišiel k tým istým tieňovým témam. Preto Dahlkeho pokrytie tém považujem za dostatočne kompletné. Tým sa však dostávam k inej pointe: kniha síce ponúka mnohé k preskúmaniu svojho tieňa, no dáva málo nástrojov k jeho spracovaniu a integrovaniu.

Prvý nástroj je opísaný v jednej zo skorších kapitol, nazýva sa “hra so zámenami” a slúži na spracovanie svojich projekcií. Projekcia je pritom mylná interpretácia reality, obvykle vo forme pripisovania viny, často niekomu inému, zriedkavejšie sebe. Až keď s projekciou prestaneme, sila investovaná do nej sa nám vráti a tým zosilnieme. Svet by následne mal odzrkadľovať naše lepšie ja.
Ako Dalhke vysvetľuje, správanie iných, ktoré nám prekáža, popisujeme ako: „Oni mi spôsobujú toto.” Hra so zámenami pomáha pátrať v iných súvislostiach, keď v predošlej vete prehodíme zámená:
„Ja to spôsobujem im.”
„Ja to spôsobujem sám sebe.”
„Oni to spôsobujú sebe.”

Príklad uvedený autorom pozostáva zo štvorice viet:
„Peter ma okradol.”
„Okradol som Petra.”
„Okradol som sám seba.”
„Peter okradol sám seba.”
Keďže posledná možnosť a pôvodný výrok sa týkajú správania iných, nevieme s nimi pracovať priamo. Pracujeme iba s prostrednými dvoma výrokmi, ktoré skúmajú naše správanie. Tak vlastne hľadáme svoje sklony, ktoré s problémom rezonujú. Ak napríklad čelíme problému s cudzou nepozornosťou, budeme skúmať oblasti, v ktorých sme nepozorní my sami – voči iným alebo voči sebe. Dahlke pripúšťa, že práca s týmito svojimi stránkami zvykne niekedy mať vplyv aj na vyriešenie problému s ostatnými ľuďmi, ktoré už prestanú byť bludnými kruhmi. Samozrejme sa však viac jedná o magický model, než o psychológiu.

Myslím, že ani táto práca so skúmaním seba sa neobíde bez problémov. Prvým problémom je, že projekciou by sa dala nazvať akákoľvek interpretácia reality. Zastaviť interpretáciu by znamenalo byť v úplnom zenbudhistickom prázdne, alebo vôbec nevnímať, nežiť. Preto je úľavou, že postačuje zamerať sa na témy, ku ktorým máme negatívne emócie. Druhým problémom je, že pokiaľ zo svojho uhlu pohľadu jednáme správne (nie ako pokrytec), potom nemusíme zachytiť svoje zlyhania. Je to preto, že svet nás môže súdiť podľa iných hodnôt, ako sú naše preferované hodnoty. Ak napríklad zvýrazňujeme disciplínu a zodpovednosť, bude na nás neprirodzene pôsobiť myšlienka, že nedisciplinovaní a nezodpovední ľudia majú rovnakú spoločenskú hodnotu, a že problém nespôsobujú do väčšej miery, ako my. V horšom prípade nám podobná myšlienka ani nenapadne a teda sa môžeme točiť vo svojej interpretácii reality, bez prijatia svojej časti zodpovednosti.

Ďalší ponúknutý nástroj je vlastne rituálom odpustenia s nasledovnými krokmi:
1. Vyberieme si tému, ktorú sledujeme s nevôľou, niečo s čím sa odmietame stotožniť.
2. Odpovieme si na otázku: „Ako sa ma téma týka?“
3. Ďalej si odpovedáme na otázku: „Ako tému stvárňujem a prežívam? Na akej rovine to je?“
4. Ako štvrté prichádza odpustenie si aj toho najtemnejšieho aspektu. Ten sa dá vizualizovať ako určitý prvok, s ktorým komunikujeme. Odpustenie sa praktizuje ako rituál – uvoľnene, s plným vedomím a citom, najlepšie na zvláštnom mieste a čase. Daný prvok bolo na našej ceste nutné stretnúť. Preto si jeho lekcie, impulzy a prínosy uvedomíme a ďakujeme za ne.
5. Po rituáli vo svojom bežnom živote venujeme téme zvýšenú pozornosť a záujem. Ide vlastne o obrátenie tendencií sa nevyhovujúcej (tieňovej) téme vyhýbať. 

V predošlých dvoch postupoch je zaujímavé, že obe nesú určité podobnosti voči populárnej technike Ho‘ oponopono: prvý obsahoval zmenu perspektívy na problém, druhý zase personifikovanie problému, akoby ten mal vlastné vedomie a komunikovanie s ním za cieľom zmierenia. V oboch zas platí, že človek najprv preberá zodpovednosť za stav situácie, aby ju následne mohol zmeniť.

Kritika pozitívneho myslenia
Medzi zaujímavejšie pasáže knihy patrí autorova kritika pozitívneho myslenia, počnúc od strany 22: „O přímém letu ke světlu sní jenom někteří přívrženci pozitivního myšlení s jejich afirmační akrobatikou nebo sportovci, spoléhající na doping. Ten, kdo dosáhne úspěchů tímto způsobem, ve sportu hodnoceným jako podvod, si svého vítězství stejně nebude moct pořádně užít. Naproti tomu ten, kdo překonal propast, ležící před stoupáním, ten, jenž před výstupem zdolal hlubiny, bude svůj úspěch později moct oslavovat úplně jinak, v jeho celistvosti. Poznal obě strany (životní) cesty. V pohádkách se hrdina musí doslova vydat na cestu, aby se naučil mít strach. Až poté se může ujmout královského dědičství a vzít si za ženu princeznu. Cesta do temnot vlastní duše jej pro to učinila dostatočně silným.”

Kritika pokračuje na strane 31: „Většina lidí však přísahá na přímou cestu jednoho pólu a neodradí je od ní ani neúspěchy. Zoufale se snaží o jednostranný úspěch, aniž by brali v potaz protipól nebo stín. I fakt, že neexistuje dost příkladů lidí, kteří by na takovéto cestě (scestí) byli uspěli, je poučí jen zřídkakdy. Životní příběhy svatých i příběhy těch, kteří dosáhli seberealizace, naproti tomu vždy ukazují, jak moc tito lidé počítali s oběma póly.”

Dalhke na toto uviedol aj cudzie názory na strane 170: -William Miller říká: „Stín má svůj vlastní život a na jevišti života na nás naléhá, abychom mu věnovali pozornost a čas. Místo toho, abychom ho vystrnadili na vedlejší kolej a pokoušeli se přesvědčit “publikum”, že jsme tím, co vidí, musíme se otočit, pohlédnout na svůj stín a mluvit s ním, ať již je jakkoli nechtěný. Z tohoto setkání můžeme získat větší vhled do našeho nitra a pochopení sebe samých.” V tomto smyslu je už snad mezičasem jasné, proč pozitivní myšlení nikdy nebylo a taky nemůže být terapií stínu. Naopak, zvětšuje stín, protože jeho symptomy považuje za nepřípustné a odsouvá je za násep pozitivných afirmací. Přitom stín roste a paralelně s ním i naše ego, a vnější svět to může velice zřetelně pozorovat. Užívané afirmace - jak zdůrazňuje přírodovědec a autor Bruce Lipton - pronikají většinou jenom do horní vrstvy podvědomí a tím tak řečeno zabetonovávají hranici do říše vlastní duše, v níž se skrývají největší poklady. Terapie stínu naopak všechno to, co je odmítnuto a skryto za hradbami a stěnami, vynáší na světlo. V této souvislosti říká Debbie Ford: „Říká se, že afirmace nás uvedou do rovnováhy. Ale, jak jsem často zvyklá říkat na svých přednáškách, když dám zmrzlinu na kopu hnoje, po pár lžících stejně budu ten hnůj cítit. Když ale naše negativní povahové rysy integrujeme, už nebudeme potřebovat afirmace, protože budeme vědět, že jsme bezcenní i hodnotní, špatní i krásní, leniví i usilovní. Dokud věříme, že můžeme být jenom to jedno nebo to druhé, trvá boj v našem nitru dál a my se snažíme dělat jenom to správné.”-

K uvedenému chcem dodať, že afirmácie môžu byť použité aj vo vyššie predstavenom rituáli odpustenia. Preto medzi nimi a prácou s tieňom nemusí byť tak priepastný rozdiel. Možno však Dahlke verí, že aj keby bolo technické prevedenie podobné, práca s tieňom sa nesnaží meniť dôsledky problému, ale lieči jeho príčinu, je teda iný (a celkom kľúčový) smer, ktorým pôsobí.

Prax a meditačné CD
Počas písania tejto recenzie som mal prejdené takmer všetky inštrukcie na spoznanie svojich tienistých stránok, ešte som sa ale nedostal k ich integrácií. Moje spoznávanie podľa inštrukcií vytvorilo zatiaľ 25 strán A4 poznámok k položeným otázkam, vykonaným meditáciám a prezretým filmom. Snáď sa nenájde niekto tak naivný, aby si myslel, že čím menej stránok to bude, tým jednoznačne lepšie to je. Je zjavné, že tu hrozí riziko sebeklamu a neúprimnosti k sebe.

Keď som precvičenie inštrukcií odhadoval, myslel som si, že pôjde o dni práce. V skutočnosti je reálnejším odhadom hneď niekoľko týždňov až mesiacov. Je to aj preto, že autor odkazuje na veľké množsto filmov, ktoré si cvičiaci majú pozrieť, meditovať pri nich a vstrebať ich. Ani s meditáciami na priloženom CD to nejde príliš ľahko. Úvodná meditácia na uvoľnenie sa pôsobí hlúpo, hoci to nebolo cieľom. Zvyšných 15 tématických meditácií je načítaných v rýchlom slede a pokým som sa snažil získať odpovede na predošlé otázky, boli už položené ďalšie otázky. Poslucháč je teda bombardovaný a nestíha za čitateľkou. Aj keby to stíhal, nemusel by si všetky svoje odpovede zapamätať do ukončenia meditácie pre ich zaznamenanie. Preto môže byť užitočné najprv vykonať uvoľnenie sa podľa seba a následne si meditáciu na špecifickú tému pozastavovať na potrebný čas.

Celkový dojem z knihy
Akokoľvek užitočnú či prioritnú tému Dahlke predstavil, Princip stínu nepovažujem za dobrý počin, čo sa týka spisovateľského umenia. Určitá zmes náboženstva, psychológie, mytológie a symbolizmu by možno bola prijateľnejšia, keďže každý tieň je osobného charakteru a u mnohých z nás môže súvisieť aj s týmito témami. Keď autor k tejto zmesi pridáva zovšeobecnenia, sociálnu kritiku a ezoterické myšlienky, nepôsobí ako terapeut, ale ako unáhlený nadšenec alternatívy. Napríklad zdôrazňuje, že deti s väčším priestorom na realizáciu si budovali menší tieň a teda ich považuje za vyvinutejšie osobnosti. Samozrejme sa pritom nezmieňuje o deťoch, ktorým rodičia neurčili žiadne hranice a tak sa z nich stali detskí tyrani bez vyvinutej empatie. Podobne napríklad tvrdí, že chirurgovia by oveľa radšej operovali viac kvôli svojej premotivovanosti. Nezohľadňuje, že pokiaľ by sa im nesiahlo na obvyklú výplatu, aj oni by určite radi pracovali menej. 

Kvôli spomenutej logike a zvláštnej štruktúre diela som teda autora nemohol brať doslovne a musel som si len opatrne vyberať, čomu z obsahu knihy budem veriť. Ako úvod do témy Princip stínu však postačuje a to obzvlášť vďaka širokému pokrytiu tém, v ktorých čitateľ má hľadať svoj tieň – a pod ním aj poklad. Jedna časť čitateľov môže byť k danému kroku motivovaná negatívne, veriac, že tieň nad nimi môže prevziať kontrolu a ničiť im život. Druhá časť zas môže veriť mnohým diskutérom na internete, ktorí tvrdia, že zmierenie s tieňom im zlepšilo kvalitu života (čo nakoniec mnohí tvrdili aj o Ho‘ oponopono) a bude sa snažiť touto praxou znižovať svoj vnútorný odpor v rovnici života. Niektorí z diskutérov dokonca povzbudzujú: „Skús prácu s tieňom vtedy, keď nič iné nefungovalo.“ Princip stínu tak nie je dychberúcou knihou, ale je dobrou a dôležitou cvičebnicou.