Na úvod sa pokúsim odpovedať na otázky: Čo je to priateľstvo? Čo je jeho základom? Aké je to mať rád druhých? Odpovede, ktoré mi prichádzajú na um, sú len skromné.
Priateľstvo považujem za druh medziľudského vzťahu, ktorý sa vyznačuje súcitom, záujmom, dôverou a lojalitou medzi obomi stranami. Toto spriaznenie musí mať istý duchovný rozmer, čím myslím to, že priatelia pre nás skutočne niečo znamenajú. Prejavuje sa napríklad tým, že ich názory berieme vážnejšie, ako názory nám menej známych ľudí. Myslím, že mať rád svojich blízkych je tak trocha ako „zachytávať“ ich charakter. Každého máme radi inak – podľa toho, ako cítime jeho charakter.
Čas strávený s priateľmi uteká rýchlo. Môžeme sa im zdôveriť, po rozhovore s nimi sa nám uľaví. Niekedy sa stane, že spolu zažijeme nezabudnuteľnú historku, ktorú si často pripomíname. Inokedy pri rozhovoroch vzniknú nové slovné výrazy, alebo začneme používať obľúbené hlášky z filmov, len v spoločnosti „svojich“, kde to má pre nás osobitný význam. Dlhoroční priatelia o nás vedia aj nepodstatné drobnosti: -Ktorý giganigga je podľa teba najlepší? Podľa mňa Mecha-. Zistil som, že dosť dobrým miestom na stretnutie je príroda, pretože sme v prírode uvoľnenejší, prirodzenejší a možno aj vnímavejší.
Negatívne javy, ktoré som si všimol:
1. Nebratie ohľadu na poslucháčov
Začínam najmenším negatívom, ktoré sa deje hlavne v rozhovoroch v skupinách. Príklad: kamaráti hovoria o téme, ktorá vás nezaujíma, či o nej nič neviete a tak vás tento rozhovor nebaví počúvať. Zmieňujem sa o tom iba z dôvodu, že sa mi to zdá dosť previazané so súčasnou dobou a IT kultúrou – seriálmi, hrami či inými zábavkami. Pochybujem, že v minulosti bol tento jav častý. Mimochodom, spoločné sledovanie seriálov, či hranie PC hier niekedy padne dobre, no treba mať na pamäti, že sú to zabijaci komunikácie.
2. Nezodpovednosť pri špeciálnych situáciách
Chystáte sa na túru, chatu, výlet? Takéto príležitosti si žiadajú istú organizáciu. Tu sa prejavia vlastnosti ľudí, ktoré inokedy nepovažujeme za tak dôležité – a možno sa mýlime. Ak niekto mešká, či nesplní svoju časť dohody, ľahko tým naštartuje nervozitu u ostatných členov partie. Celkom ma vie naštvať, ak neplatí niečo dohodnuté len minulý deň kvôli veľmi zvláštnemu dennému režimu kamarátov. Ak niekto nevie splniť, čo povedal za normálnych podmienok, je jasné, že ak by nastali krízové podmienky, pravdepodobne by bol len príťažou.
3. Premietanie seba do druhých
V tomto prípade ide o chybu, ktorej som sa dopúšťal ja, nie iní ľudia. Keď som videl u iných niečo, čo som považoval za skutočný problém, prekážku, tak som sa ich snažil ovplyvniť a vynútiť si u nich zmenu. Bol to zlý postup, no snažil som sa ním pomôcť. Ľudia to majú sklony považovať za útok, no je to skôr indikátor toho, že si vás niekto cení a chce, aby ste žili lepšie. Z opačného pohľadu: akých ľudí sa nesnažíme ovplyvňovať? Väčšinou tých, ktorí sú nám ľahostajní.
4. Priateľstvá na kvantitu
V prístupe ľudí k priateľstvu sa mi väčšinou zdá, že uprednostňujú kvantitu pred kvalitou. Toto odporuje môjmu nazeraniu na pojem priateľstva. Už len to slovo podľa mňa vyjadruje určitú hĺbku tohto duchovného spriaznenia. Hľadať si priateľov na množstvo je opakom tejto hĺbky, pravdepodobne aj lojality. Pri takomto postupe sa bude čochvíľa každý priateliť s každým, no nikto pre nikoho nebude ochotný nič urobiť. Často sa stáva, že sa rôzni ľudia „spriatelia“ len kvôli spoločným známym, pritom navzájom nepoznajú vlastnosti a postoje toho druhého. Myslím, že keby sa stretli za iných okolností, boli by nepriateľmi. Rovnako nerád strácam čas venovaním pozornosti niekomu, o kom dopredu viem, že si na mňa už o mesiac nespomenie. V rámci tohto článku používam slová kamarát a priateľ ako synonymá, no je jasné, že v kontexte bežného života prideľujeme každému človeku iný pomyslený stupeň dôvery. Načo je mi množstvo kamarátov, ak dopustím, aby sa čo i len jeden z nich cítil opustený?
5. Skostnatenie vzťahov
Je skvelé mať s priateľmi rovnaké záľuby. No ak sa stále s rovnakými ľuďmi rozprávame len na rovnaké témy, po čase sa v tomto zvyku ustálime. Tak sa stáva, že priateľstvo skostnateje, uniká nám poznanie ostatných stránok osobností. Považujem za vhodné byť v tejto veci v strehu a raz za čas sa snažiť nadhodiť tému o akej ste nehovorili, nájsť spôsob, ako vniesť do vzťahov dynamiku, niečo oživujúce. Najideálnejšie by bolo naučiť to aj ďalších ľudí.
V súvislosti s týmto sa zamýšľam aj nad predchádzajúcim bodom, kvantitatívnymi „priateľstvami“. Práve ustálenie, skostnatenie vzťahov by mohol byť dôvod, prečo väčšina ľudí vyhľadáva mnoho kontaktov – aby sa nenudili a mali čo/koho spoznávať.
6. Humor ako základ??
Pre mnohých sa zdajú byť humor a vtipnosť tými najviac oceňovanými kvalitami. Nikdy som s tým nesúhlasil, pretože iné ľudské vlastnosti považujem za dôležitejšie. Za priateľov si volím osoby u ktorých vidím spoľahlivosť, zodpovednosť, duchaplnosť. Dokonca som hájil myšlienku, že je lepšie sa nudiť po boku poriadneho človeka, ako sa zabávať s hlupákom. Humor momentálne považujem len za zlepšenie chvíle, nevidím ho ako investíciu do budúcnosti. Humor sa nemôže vyrovnať múdrosti. Ďalej je dôležité nasledovné: žartujem s ľuďmi, ktorých poznám a viem, že za niečo stoja – sú normálni, mierni. No prístup ostatných ľudí sa mi vidí doslova obrátený na hlavu. Kvôli tomu, že s nimi niekto žartuje, ho začnú považovať za kvalitnú osobu. To je skoro ako tvrdiť, že ten, kto najlepšie komunikuje, má s vami aj najlepšie zámery. Úplne smiešne tvrdenie, tak často nepravdivé. Šašovia, sociometrické hviezdy sú typmi, ktoré najviac priťahujú spoločnosť. A produkujú najviac sklamaní.
Sám však neviem, prečo som niekedy cítil väčšiu spriaznenosť s ľuďmi, s ktorými som sa len smial na hlúpostiach, ako s ľuďmi s ktorými som viedol inteligentné diskusie. To mi ukázalo, že zrejme všetci vnútorne inklinujeme k potrebe zľahčovať situáciu, zabaviť sa. Sme priťahovaní niečím iným, než tým, čo by si vybral rozum. No po skúsenostiach, ktoré som zažil, si začínam myslieť, že v tejto veci je lepšie byť pozorný a počúvnuť rozum.
7. Odumieranie priateľstva kvôli okolnostiam – času, vzdialenosti
Ešte vážnejším negatívom je, keď sa priateľom nevenujeme kvôli nedostatku času, vzdialenosti bydlísk, či jednoducho preto, že sme ich prestali stretávať (napr. v zamestnaní). Možno je to v istom zmysle aj prirodzené, no nepáči sa mi to. Nestálo by za to pokúsiť sa tomuto procesu zabrániť a ostať v kontakte? Žijeme v 21. storočí, no stále žijeme ako otroci zamestnania, kvôli ktorému nemáme čas na priateľov a často ani na seba.
Keď sa ľudia lúčia pri zmene prostredia, často si sľubujú, že ostanú v kontakte. No vieme, že takmer vždy sú to len prázdne zdvorilostné frázy, namiesto opisu zvyku, ktorý neoslabne časom.
8. Pasivita, neo-ignorancia
Pod pojmom neo-ignorancia som označil 2 pomerne znesiteľné, no otravné javy súvisiace s technológiami:
a) Ak sa niekto nedá kontaktovať cez internet pomocou programov určených na komunikáciu, alebo dokonca ani mobilom – jednoducho neodpíše. Ak má niekto takýto prístup dlhodobo, alebo pred naplánovanou udalosťou, je to veľmi znervózňujúce. Myslím, že je maximálne vhodné správať sa k iným cez internet rovnako, ako v skutočnom živote – v ktorom by som si nedovolil ignorovať svojich blízkych, ani neutrálnych ľudí.
b) Ak sa niekto venuje chatovaniu, telefonovaniu, či podobnej činnosti s počítačmi, tabletmi, mobilmi, napriek tomu, že vás sám pozval na návštevu. Opäť je to prejav nezlúčiteľný s úctou.
Za najvážnejšie z tohto všetkého považujem pasivitu, lenivosť ľudí. O rozpade priateľstva kvôli nedostatku času či inej okolnosti som už písal, teraz sa ale zameriavam na rozpad kvôli ľudskej nedbanlivosti, ktorá je vrcholným problémom. Dosť ma poburuje, ak som dlhodobo zanedbávaný, pričom od kontaktu takéhoto charakteru väčšinou odstupujem. V minulosti som sa pravdepodobne vedel kruto vykašľať na iných, no pripadá mi to len ako odstrihnutie prázdnej maškarády.
Vie ma dosť vytočiť tvrdenie, ktorého sa mnohí zastávajú, že ak vás niekto opustil, tak nebol pravým priateľom. Ako vidíme, toto tvrdenie akosi podozrivo neobsahuje dotaz, či ste sa dotyčnej osobe vôbec venovali...
O priateľstvo musia mať záujem obe strany – no záujem, ktorý nie je povedaný/prejavený je úplne na nič. Bez prejaveného záujmu je výsledok taký, že niektorá zo strán sa snaží, prejavuje jednostrannú iniciatívu. Je otázne, dokedy ju to bude baviť, no nemôže to trvať do nekonečna. Považujem za úplnú hlúposť byť sám lenivý na vytvorenie aktivity, alebo aspoň reakciu na snahu druhých, no zároveň niečo očakávať. (Niekedy mám pocit, že práve arogantní ľudia, čo sa o druhých nestarajú a nemajú ich v úcte sú často obľúbenejší, samozrejme nezaslúžene.)
Tomuto zanedbávaniu svojich priateľov nerozumiem. Podľa mňa mať rád ľudí a venovať sa im, je skoro jedno a to isté.
Rovnako, ako z lenivých, či málo kreatívnych jednotlivcov, som sklamaný a znechutený z mŕtvych kolektívov, v ktorých sa členovia nesnažia niečím prispieť, zdieľať informácie, potešiť druhých novinkou. Prečo sú ľudia natoľko pasívni, že napriek tomu, že majú známeho, ktorý sa vyzná v ich koníčkoch, nesnažia sa od neho učiť? A to je len jeden príklad na ľudskú pasivitu.
V minulosti som sa strašne mýlil, keď som si myslel, že spoločné záujmy sú to najdôležitejšie v akýchkoľvek vzťahoch. Trvalo veľa času a bolesti, kým som pochopil, že dôležitejší je samotný prístup ľudí ku vzťahom. Všimnime si, koľko je okolo ľudí s podobnými záujmami, ale ich prístup k ostatným je otrasný?
Chceme do tejto pasivity spadnúť? V tom prípade nebude len menej o jedného aktívneho človeka, ale bude aj viac o jedného, ktorý nevie prejaviť úctu svojim blízkym.
Nezodpovedané otázky
1) Často sa stáva, že skupiny osôb majú podobné záujmy – v prípade poslucháčov metalu môže ísť o obdiv stredoveku a pohanských kultúr. Mnohí ezoterici sa zas zaujímajú aj o bojové umenia. Podliehame teda všetci niečomu, čo nás delí do skupín podľa oblastí záujmu? Hádam sme akosi prepojení na spoločný „archetyp“?
2) Pri stretnutí ľudí, s ktorými som bol často v kontakte, no tento kontakt sa skončil, mám pomerne zvláštny pocit. Poznám ich mená, poznám ich tváre. No napriek tomu už neviem, kým sú. Neviem zachytiť charakteristický pocit z ich povahy, ktorý som cítil, kým som ich aktívne stretával. Nie je tento jav zapríčinený, či prepojený so zánikom „kolektívneho vedomia“ danej skupiny?
Malé pozitívum na záver
Aby som ukončil tento článok pozitívne, chcem sa poďakovať svojim priateľom za preukázanú všímavosť, či dôvtip. Sami, aj bez mojich upozornení, pochopili že svoje hlavné a neobvyklé záujmy si nikdy neprajem prezentovať na verejnosti, pochopiteľne kvôli bigotným jedincom, ktorých je v tejto spoločnosti ešte stále primnoho.
Pozri aj:
http://www.videacesky.cz/navody-dokumenty-pokusy/inovace-osamelosti
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Komentáre sa objavia po schválení moderátorom.